Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. apríl 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoR/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6422201385
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6422201385.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B. –
C. A., IČO: XX XXX XXX, D. E.: F. G. XXX/XX, XXX XX H., právne zastúpený: WEBBER LEGAL,
s.r.o., so sídlom Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, proti žalovanému: PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava,
IČO: 47 233 516, o žalobe o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Cr/2/2024 – 345 zo dňa 15. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Cr/2/2024 – 345 zo dňa 15.10.2025 p o t v r d z u j e.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj len „súd prvej inštancie“
alebo aj „okresný súd“) rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.), žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku

súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (výrok II.). I. D. E. D. priznal odmenu za vykonanie
úkonu v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením (výrok III.)
a o náhrade trov tlmočníka rozhodol tak, že tieto znáša v rozsahu 100 % štát (výrok IV.).

1.2 V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou
okresnému súdu dňa 10. 05. 2022 domáhal zrušenia rozhodcovských rozsudkov sp. zn. 63/08/21 Mo
a sp. zn. 67/08/21 Mo zo dňa 04. 02. 2022 vydaných rozhodcom F. D. D..

1.3 Okresný súd sa zaoberal posúdením otázky, či právny vzťah medzi stranami sporu pri uzatváraní
Zmlúv o úvere mal spotrebiteľský charakter. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za to, že
žalobca vstúpil do vzťahu so žalovaným v súvislosti s uzavretými úverovými zmluvami ako podnikateľský
subjekt a preto nemohol používať ochranu ako spotrebiteľ. Okresný súd ustálil, že tvrdenie žalovaného,
že žalobca mal postavenie podnikateľa (SZČO) a nie spotrebiteľa, vyplývalo jednoznačne zo Žiadostí
o úver zo dňa 04. 10. 2018 a 12.11.2018. Žalobca bol v oboch žiadostiach o úver označený ako

žiadateľ Obchodným menom A. B. – C. A., J.: XXXXXXXX, E. K.: C., L. C. /D. E. F. G. XXX/XX,
H., fyzická osoba-podnikateľ. Zrozumiteľne bol uvedený tiež účel čerpania úverov, a to oprava auta
na podnikateľské účely a nákup dreva na výrobu do stolárskej dielne. Súd považoval za nesporné,
že v oboch prípadoch žalobca podpísal prehlásenie, v ktorom svojím podpisom potvrdil, že žiadao úver na podnikateľské účely a je si vedomý právnych následkov v prípade nepravdivosti tohto
prehlásenia. Následne nadväzujúc na žiadosti, uzavrel žalobca so žalovaným dňa 12. 10. 2018 a
13.11.2018 Zmluvy o úvere M.. V oboch prípadoch poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 3000

Eur. V zmluvách o úvere bol žalobca označený rovnako ako v žiadostiach a teda ako fyzická osoba
– podnikateľ. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že žalobca Zmluvy podpisoval
s časovým odstupom od Žiadostí o úver, čiže mal dostatočný časový priestor sa oboznámiť s ich
obsahom. Okresný súd považoval konanie žalobcu za nie úplne zodpovedné, nakoľko uviedol, že
si zmluvy neprečítal, a dôveroval pani A., ktorá ako zástupca žalovaného sprostredkovala predmetné

úvery pre žalobcu. Keďže žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť od roku 2011, mal okresný súd za
to, že mal pri uzatváraní zmlúv konať obozretnejšie. Okresný súd považoval za nepravdivé tvrdenie
žalobcu, že nevedel, že vstupuje do zmluvných vzťahov so žalobcom ako fyzická osoba -podnikateľ,
a to na základe už vyššie konštatovaných skutočností. V ďalšom obsahu odôvodnenia sa okresný
súd zaoberal rozhodcovským rozsudkom, sp. zn. 67/08/21 MO zo dňa 04.02.2022 v ktorom bola
žalobcovi (v tom konaní žalovanému) uložená povinnosť zaplatiť žalovanému (v tom konaní žalobcovi)

sumu 9.028,17 Eur a iné. Predmetný nárok si žalovaný uplatnil s poukazom na uzatvorenú zmluvu
o úvere č. XXXXXX zo dňa 13. 11. 2018. Druhým posudzovaným rozhodcovským rozsudkom, ktorým
sa zaoberal okresný súd bol rozsudok sp. zn. 63/08/21 Mo zo dňa 04.02.2022, v ktorom bola žalobcovi
(v tom konaní žalovanému) uložená povinnosť zaplatiť žalovanému ( v tom konaní žalobcovi) sumu
8.837,91 Eur a iné. Predmetný nárok si žalovaný uplatnil s poukazom na uzatvorenú zmluvu o úvere

č. XXXXXX zo dňa 12. 10. 2018. Z oboch vyššie uvedených rozhodcovských rozsudkov vyplývalo, že
nárok žalovaného bol posúdený s poukazom na ustanovenie zákona č. 244/2022 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej aj „ZoRK“). Zároveň rozhodcovský súd konštatoval, že vzťah žalobcu a žalovaného bol
vzťahom obchodnoprávnym, nakoľko žalobca (v tom konaní žalovaný) bol v čase uzatvorenia zmlúv
podnikateľským subjektom a pri vzniku ktorého bolo zo zmlúv o úveroch zrejmé, že sa mali týkať jeho

podnikateľskej činnosti. Rozhodcovský súd vyzval žalobcu (v tom konaní žalovaného ) oznámením zo
dňa 30.08.2021 na podanie žalobnej odpovede k žalobám a jej prílohám v lehote 15 dní od doručenia.
Žalobca oznámenie prevzal dňa 15.10.2021. V lehote a ani neskôr sa k žalobe nevyjadril. Okresný súd
poukázal na skutočnosť, že v oboch rozhodcovských konaniach boli žalobcovi riadne doručené žaloby,
výzvy a prílohy, ku ktorým sa v stanovenej lehote 15 dní od ich doručenia nevyjadril, žiadne skutkové

tvrdenia žalobcu nepoprel. Nespochybnil ani to, že obe Zmluvy o úvere uzatvoril ako podnikateľský
subjekt, pričom rozhodcovský súd svoje úvahy o jeho podnikateľskej činnosti riadne a zrozumiteľne
vysvetlil. Okresný súd konštatoval, že na predmetnú vec bolo potrebné aplikovať ustanovenie ZoRK.
Mal za preukázané, že žalobca v rozhodcovských konaniach žiadny z dôvodov uvedených v § 40 ods.
1 písm. a/ ZoRK a v lehote nato stanovenej a ani bez zbytočného odkladu nenamietal. Uviedol, že ak

by aj žalobca niektorý z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. a/ ZoRK namietal, okresný súd by na
dôvody zrušenia rozhodcovských rozsudkov neprihliadol vzhľadom na to, že žalobca v spore neuniesol
dôkazné bremeno.

1.4 Okresný súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na ust. § 255

ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). K návrhu právneho zástupcu
žalobcu predneseného na pojednávaní, aby okresný súd v prípade zamietnutia žaloby nepriznal
žalovanému náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, s poukazom na mentálnu
a finančnú situáciu žalobcu, okresný súd uviedol, že výnimočnosť, pre ktorú by súd žalovanému náhradu
trov konania nepriznal nespočíva v okolnostiach danej veci. Okresný súd bol názoru, že ani skutočnosť,

že žalobca je osobou hluchonemou, nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.
Uviedol, že žalobca je SZČO, vykonáva podnikateľskú činnosť, pričom každá podnikateľská činnosť
prioritne smeruje k dosiahnutiu zisku. Žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, síce v
priebehu sporu doručil daňové priznanie ako aj výpisy z účtu žalobcu (síce na preukázanie iných
skutočností), tieto sú však z rokov 2017-2019, čiže nie z aktuálneho obdobia. Okresný súd mal za to, že

žalobca nepredložil žiadne relevantné doklady, ktorými by preukázal zlú finančnú situáciu žalobcu a túto
ani nijakým spôsobom nešpecifikoval. Okresný súd na základe zistených skutočností konštatoval, že
nebolo možné aplikovať ust. § 257 CSP, smerujúce k nepriznaniu náhrady trov konania žalovanému.

2.1 Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca (ďalej aj len ako „odvolateľ“) prostredníctvom svojho

právnehozástupcuuvádzajúcdôvodypodľa§365ods.1písm.b),d),e),f),g)a h)CSP,pričomzobsahu
odvolania vyplýva, že žalobca napáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Zároveň žalobca navrhol, aby odvolací súd vo vzťahu k trovám odvolacieho konania rozhodol tak, žežalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2.2 Odvolateľ nesúhlasil so záverom okresného súdu, že žalobca pri uzatváraní oboch úverových zmlúv
vystupoval ako podnikateľ, a preto nejde o spotrebiteľský vzťah. Mal za to, že okresný súd predložené
dôkazy v konaní ignoroval a pri posúdení povahy vzťahu sa obmedzil len na formálne označenie úverov
ako „Biznis úver“ v predtlačených formulároch žalovaného a na kolónky so slovným spojením „účel –
podnikanie“. Takýto postup bol podľa názoru odvolateľa v rozpore s § 191 CSP, keďže okresný súd

nehodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a nevyvodil závery z objektívnych, listinných a zdravotných
dôkazov. Tvrdil, že úvery boli čerpané na osobnú spotrebu žalobcu a neboli využité ani účtovne vedené
v rámci podnikania. Tiež mal za to, že okresný súd pri posudzovaní tejto otázky nevykladal vnútroštátne
právo eurokonformne a nerešpektoval judikatúru súdneho dvora.

2.3 Odvolateľ v podanom odvolaní ďalej tvrdil, že okresný súd prebral bez akéhokoľvek kritického

zhodnotenia písomné vyjadrenie obchodnej zástupkyne žalovaného (F. A.). Mal za to, že okresný súd
uprednostnil internú verziu žalovaného pred objektívnymi dôkazmi a nevysvetlil, prečo dáva vyššiu
vierohodnosť osobe v postavení obchodného zástupcu žalovaného než listinným dôkazom a zdravotnej
dokumentácii žalobcu. Takýto postup považoval odvolateľ za jednostranný a v rozpore so zásadou
rovnosti zbraní a s ust. § 191 CSP.

2.4 V podanom odvolaní sa odvolateľ bránil aj tým, že okresný súd právomoc rozhodcovského
súdu neskúmal ex offo z hľadiska spotrebiteľského charakteru zmluvy, ale obmedzil sa na formálne
konštatovanie, že žalobca v rozhodcovskom konaní námietky nevzniesol. Odvolateľ zastával názor,
že taký prístup je v rozpore so zásadou eurokonformného výkladu aj s judikatúrou Súdneho dvora o

povinnosti vnútroštátnych súdov aktívne chrániť spotrebiteľov. Taktiež poznamenal, že pri rozhodovaní
okresného súdu chýbalo predbežné právne posúdenie sporu, následkom čoho bolo, že strany sporu
nevedeli, akým smerom súd vec právne posudzuje, nemohli zamerať svoju argumentáciu a navrhovať
dôkazy. Z tohto dôvodu má napadnutý rozsudok charakter „prekvapivého rozhodnutia“ . Mal za to, že
taký postup okresného súdu je v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP a predstavuje porušenie práva na

spravodlivý proces.

2.5 Na záver odvolateľ uviedol, že okresný súd nesprávne priznal žalovanému plnú náhradu trov
konania. Poukazoval na to, že je zdravotne ťažko postihnutou osobou a zároveň zraniteľným
spotrebiteľom v zmysle práva Európskej únie, zatiaľ čo žalovaný vystupuje ako profesionálny veriteľ s

rozsiahlymi skúsenosťami v obdobných sporoch týkajúcich sa nekalých zmluvných podmienok. Zároveň
uviedol, že predmetom sporu je otázka, či môže byť zraniteľný spotrebiteľ dlhodobo zaťažený extrémne
nevýhodnými úverovými podmienkami, ktoré sú v rozpore s právom Európskej únie. Z uvedených
dôvodov mal okresný súd podľa jeho názoru prihliadnuť na existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP a náhradu trov konania žalovanému nepriznať, prípadne ju primerane znížiť.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný ktorý uviedol, že odvolacie námietky považuje za nedôvodné
a stotožňuje sa so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu. Poukázal na to, že v konaní
bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca vystupoval pri uzatváraní úverových zmlúv ako
podnikateľský subjekt a úver žiadal ako podnikateľ, pričom v tejto pozícii vystupoval aj pri komunikácii

so žalovaným a pri podaní žiadosti o úver. Zdôraznil, že žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť
dlhodobo a vystupuje v právnych vzťahoch ako podnikateľský subjekt, pričom je vedený aj v zozname
subjektov chránených pracovísk a chránených dielní. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie
správne aplikoval § 40 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, keďže žalobca v
rozhodcovskom konaní predmetné námietky neuplatnil a zostal v tomto konaní pasívny, preto na ne v

konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemožno prihliadať. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobca
začal namietať okolnosti súvisiace s uzatvorením úverových zmlúv až s odstupom niekoľkých rokov
po ich uzavretí, pričom v súvislosti s predmetnými úvermi uhradil žalovanému len časť dlžnej sumy. Z
uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil
a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4.1 V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziachdaných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385
ods. 1 CSP „a contrario“ napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

4.2 Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.3 Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

4.4 Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje,
že okresný súd vo veci na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi okresného súdu sa odvolací súd stotožňuje a v

zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie. Okresný súd dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako
odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zohľadnené v štádiu

prvoinštančného konania, a ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia okresného
súdu. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu okresným súdom, pričom
neboli naplnené procesné predpoklady zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne
nariaďovať odvolacie pojednávanie (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v spojení s ustanovením § 366 CSP).
Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov je názoru, že podané odvolanie

žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok okresného súdu v napadnutom zamietajúcom výroku (I.)
a v závislom výroku o trovách konania (II.) ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa s s odôvodnením
napadnutého rozsudku stotožňuje a na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

4.5 Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2022 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), môže

byť tuzemský rozhodcovský rozsudok zrušený príslušným súdom výlučne na základe žaloby účastníka
rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, a to len z
dôvodov taxatívne ustanovených v citovanom zákonnom ustanovení. Odvolací súd uvádza, že konanie
o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je možné považovať za (riadne) opravné konanie. Predmetom
konania o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu

(R 56/2020). V tomto význame odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd je v rámci prieskumu
rozhodcovského rozsudku a priebehu jeho konania striktne viazaný dôvodmi stanovenými v ust. § 40
ZoRK. K zrušeniu rozhodcovského rozsudku môže dôjsť len v prípade, ak účastník rozhodcovského
konania preukáže, že nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola
uzavretá v súlade s rozhodným právnym poriadkom, nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu

alebo o rozhodcovskom konaní, prípadne mu nebolo umožnené zúčastniť sa na rozhodcovskom konaní,
ďalej ak bolo rozhodnuté o spore, ktorý nie je v medziach rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky, alebo ak rozhodcovský súd nebol ustanovený, resp. rozhodcovské konanie neprebiehalo
spôsobom dohodnutým účastníkmi alebo v rozpore s ustanoveniami uvedeného zákona, pokiaľ tieto
skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 40 ods. 4 ZoRK na dôvody zrušenia

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) citovaného zákona súd neprihliadne, ak ich
účastník nenamietal už v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez
zbytočného odkladu. Uvedené ustanovenie vychádza z povahy konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, ktoré nepredstavuje riadne opravné konanie smerujúce k vecnej správnosti rozhodnutia
rozhodcu, ale má povahu procesného prieskumu zameraného výlučne na posúdenie dodržania

základných formálnych a procesných pravidiel rozhodcovského konania. Z uvedeného dôvodu môže
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku smerovať len k takým dôvodom, ktoré účastník konania
včas a náležite uplatnil už v rozhodcovskom konaní, keďže opačný postup by bol v rozpore so zásadou
procesnej zodpovednosti účastníkov konania a zásadou rovnosti účastníkov. Odvolací súd poukazuje na
to, že žalobca bol v rozhodcovskom konaní procesne pasívny. Napriek tomu že mal súd za preukázané,

že v oboch rozhodcovských konaniach boli žalobcovi riadne doručené žaloby, výzvy a prílohy, a žalobca
mal možnosť uplatniť svoje námietky už v tomto konaní, nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu. Zo zápisnice
o pojednávaní zo dňa 16.06.2025 mal odvolací súd za preukázané, že žalobca na otázku okresného
súdu, z akého dôvodu v rozhodcovskom konaní zostal pasívny, uviedol, že dôvodom bola skutočnosť,že nerozumel obsahu preto sa spoliehal na svojho právneho zástupcu. Odvolací súdu má za to, že
uvedené tvrdenie samo o sebe nepredstavuje dôvod, pre ktorý by mal súd prihliadať na žalobcovu
procesnú nečinnosť a nezakladá dôvod, pre ktorý by mal na takúto pasivitu prihliadať. Z uvedených

dôvodov odvolací súd na procesnú pasivitu žalobcu neprihliadal a jeho ďalšími námietkami smerujúcimi
proti priebehu rozhodcovského konania sa ani zaoberať nemohol.

4.6 Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odvolateľa o porušení práva na spravodlivý
proces podľa § 181 ods. 2 CSP. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by postupom súdu prvej inštancie

došlo k zásahu do procesných práv strán sporu v takej intenzite, ktorá by mohla mať za následok
porušenie práva na spravodlivý proces. Okresný súd na pojednávaní dňa 16.06.2025 postupoval
v zmysle § 181 ods. 2 CSP, riadne oboznámil s predbežným právnym posúdením veci, čím stranám
sporu poskytol dostatočný priestor na uplatnenie ich procesných práv a obrany. Zároveň bolo z priebehu
konania zrejmé, že strany sporu mali vedomosť o predmete konania aj o tom, ktoré skutočnosti medzi
nimi ostávajú sporné a tomu mali prispôsobiť aj svoju aktivitu. Samotná skutočnosť, že súd následne toto

posúdenie na ďalších pojednávaniach neopakoval, ani že neposkytoval podrobné právne stanoviská ku
každej spornej otázke, nepredstavuje porušenie § 181 ods. 2 CSP. Uvedené ustanovenie totiž neukladá
súdu povinnosť priebežne a detailne prezentovať svoje právne závery, ale zabezpečiť, aby strany sporu
mali možnosť sa vyjadriť k rozhodujúcim skutočnostiam a právnym otázkam. Keďže táto podmienka bola
v prejednávanej veci splnená, k porušeniu práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie

nedošlo.

4.7 Vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania žalobca v odvolaní navrhoval, aby súd v prípade jeho
neúspechu postupoval podľa § 257 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že
v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na aplikáciu uvedeného ustanovenia. V konaní neboli

zistené okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočný postup pri rozhodovaní
o trovách konania podľa § 257 CSP, pričom takéto okolnosti nevyšli najavo ani v odvolacom konaní.
Podľa § 257 CSP môže súd výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy najmä v situáciách, v ktorých
vystupuje do popredia sociálny aspekt veci, napríklad ak povinná strana nie je schopná uhradiť trovy

konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo by ich úhrada pre ňu predstavovala značné ťažkosti.
V takýchto prípadoch súd pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada
najmä na osobné, majetkové a zárobkové pomery strán sporu, ako aj na ich procesný postoj v konaní a
ďalšie relevantné okolnosti. Na základe komplexného posúdenia týchto skutočností môže súd dospieť
k záveru, že úspešnej strane náhradu trov konania neprizná vôbec alebo ju prizná len sčasti, a to

v závislosti od intenzity zistených dôvodov hodných osobitného zreteľa ( napr. uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 563/2011). Základným pravidlom rozhodovania o trovách konania v sporovom
konaní je pritom zásada úspechu v konaní podľa § 255 CSP. Postup podľa § 257 CSP predstavuje
výnimku z tejto zásady a prichádza do úvahy iba v situácii, keď sú síce splnené podmienky na
priznanie náhrady trov konania podľa všeobecných ustanovení CSP, avšak súd vzhľadom na existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti považuje za spravodlivé náhradu trov
konania celkom alebo sčasti nepriznať. Ide pritom o výnimočný postup, ktorý musí byť založený buď
na osobitných okolnostiach danej veci, alebo na mimoriadnych pomeroch strán sporu. Vzhľadom na
výnimočný charakter tohto ustanovenia musí byť jeho aplikácia vykladaná reštriktívne. Rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP zároveň nesmie predstavovať neprimeranú tvrdosť

voči účastníkom konania ani byť v rozpore s dobrými mravmi. Judikatúra zároveň zdôrazňuje, že
uvedené ustanovenie nezakladá voľnú možnosť jeho aplikácie podľa úvahy súdu, ale ukladá súdu
povinnosť skúmať, či sa v konkrétnom prípade nevyskytujú mimoriadne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali odklon od zásady úspechu v konaní (porov. napr. uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Odvolací súd nevzhliadol v prejednávanej veci také okolnosti, ktoré

by odôvodňovali výnimočný postup podľa § 257 CSP na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.
Výnimočnosť prípadu nemožno odvodzovať ani zo samotných okolností veci, keďže žalobca pri náležitej
starostlivosti mal možnosť zvážiť podmienky zmluvného vzťahu so žalovaným a v rozhodcovskom
konaní nespochybňoval, že vystupoval ako podnikateľský subjekt. Ani zdravotné postihnutie žalobcu
(hluchonemosť) bez ďalších relevantných skutočností nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa

a výnimočné okolnosti pre nepriznanie náhrady trov konania. Zistenia súdu zároveň potvrdzujú, že
žalobca je samostatne zárobkovo činnou osobou, vykonáva podnikateľskú činnosť a usiluje sa o
dosiahnutie zisku, čo patrí k predpokladom tejto činnosti. Žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu síce predložil daňové priznania a výpisy z účtu, avšak tieto dokumenty sa týkali období rokov2017 až 2019 a nepreukazujú jeho aktuálne majetkové pomery. Návrh žalobcu, aby súd zohľadnil jeho
finančnú situáciu pri rozhodovaní o trovách, nebol bližšie konkretizovaný ani podložený relevantnými
dokladmi. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali odklon od zásady úspechu v konaní podľa § 255
CSP.

5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP. Keďže žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a napadnuté rozhodnutie okresného

súdu bolo potvrdené, za úspešnú stranu v odvolacom konaní sa považuje žalovaný. Žalovaný sa k
podanému odvolaniu vyjadril, čím mu v odvolacom konaní vznikli trovy spojené s uplatnením a obranou
jeho práva. Z uvedeného dôvodu odvolací súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odvolací súd dopĺňa, že ani v odvolacom konaní neboli
splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP, a to z dôvodov už vyššie uvedených.

6. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).