Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/7/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100649
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:0924100649.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca

spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky
senátu vo veci žalobcu: Q. F., nar. X. P. XXXX, E. XXX/XX, H., zastúpeného: JUDr. Marián Ďurina,
advokát, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10,
Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 28. augusta 2024, č. XXX XXX XXXX X?, o kasačnej sťažnosti
žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. 21 Sas 9/2024-204 z 18. augusta 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa z a m i e t a.
II. Účastníkom sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1980 žiakom Vojenskej
strednej odbornej školy tankovej a automobilovej v Nitre. Od 15. februára 1984 do 14. júla 1984
vykonal náhradnú vojenskú službu a od 15. júla 1984 do 22. septembra 1987 bol v služobnom pomere
vojaka z povolania v I. kategórii funkcií. Zo služobného pomeru ho prepustili, pretože mu vojenský súd
uložil nepodmienečný trest odňatia slobody a trest straty vojenskej hodnosti. Po prepustení bol od 26.
mája 1988 v pracovnom pomere, v zamestnaní II. pracovnej kategórie a od 1. februára 1989 do 31.

decembra 1999 v zamestnaní I. pracovnej kategórie, pretože vyrábal ohňovzdorné stavebné materiály
(zo žiaruvzdorných ílov).
2. Žiadosťou z 12. februára 2024 požiadal žalovanú o priznanie starobného dôchodku od 21. novembra
2023, tá však žiadosť zamietla rozhodnutím z 3. mája 2024. Vyšla z toho, že podľa § 274 zákona č.
461/2003 Z. z. sa zachovávali nároky zo zaradení zamestnania do I. a II. pracovnej kategórie podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003. Medzi takéto nároky patril aj skorší dôchodkový vek podľa §
21 ods. 1, § 132 ods. 1, resp. § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom

do 31. decembra 1999. Na základe potvrdenia Ministerstva obrany Slovenskej republiky z 13. septembra
2023 žalovaná zhodnotila žalobcovi službu vojaka z povolania 3 roky a 156 dní v I. kategórii funkcií.
Okrem toho mu zhodnotila 10 rokov a 336 dní v zamestnaní I. pracovnej kategórie. Spolu tak bol v tejto
kategórií zamestnaný 14 rokov a 127 dní, tzn. menej než 20 rokov, a tak mu nevznikol nárok na znížený
dôchodkový vek podľa § 21 ods. 1 písm. d) cit. zák.
3. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktorého podstatu tvorila polemika, či štúdium
žiakov vojenských stredných škôl bolo službou v I. kategórii funkcií. K opravnému prostriedku priložil

kópie vysvedčení zo strednej vojenskej školy. Generálny riaditeľ žalovanej však tu preskúmavaným
rozhodnutím z 28. augusta 2024 zamietol jeho odvolanie. V odôvodnení sa stotožnil s právnym názorom
ústredia, že štúdium na vojenskej strednej škole nebolo možné hodnotiť v I. kategórii funkcií, pretože
počas neho žalobca nevykonával službu. O tom svedčí aj potvrdenie Ministerstva obrany Slovenskejrepubliky zo 17. júla 2024, ktoré vychádza z podkladov Vojenského ústredného archívu Olomouc (Česká
republika) a Vojenského archívu - centrálnej registratúry Trnava.
4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 21 Sas 9/2024-204 zamietol správnu žalobu žalobcu.

Zhodne so žalovanou štúdium v prvých dvoch ročníkoch a prvom polroku tretieho ročníka vojenskej
strednej školy nepovažoval za dobu služby. Skutočnosť, že žiaci sa pred nástupom na vojenskú strednú
školu podrobili lekárskej prehliadke, resp. v priebehu štúdia vykonávali činnosti podobné činnostiam
vojakov v činnej službe, im nezakladala status vojaka. Vojakom činnej služby sa podľa Branného zákona
č. 92/1949 Zb. mohol stať len ten, kto dovŕšil vek 18 rokov. Žiaci vojenských odborných škôl vykonávali

základnú vojenskú službu v 3. a 4. ročníku štúdia a až po jej vykonaní sa mohli stať vojakmi z povolania.
Len vojak z povolania mohol vykonávať službu I. kategórie funkcií. Štúdium v prvom, druhom a polovici
tretieho ročníka na vojenskej strednej škole sa hodnotilo len ako zamestnanie III. kategórie. Žalovaná
pritom nebola oprávnená sama zaradiť toto štúdium do I. kategórie funkcií.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

5. Včas podanou obsiahlou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa
zrušia rozhodnutia žalovanej, eventuálne jeho zrušenia. Vytýka správnemu súdu, že sa vecou riadne
nezaoberal. Nezistil, ako v skutočnosti prebiehalo štúdium na vojenskej strednej škole. Keby tak urobil,
neprišiel by k záveru, že štúdium v prvom, druhom a prvej polovici tretieho ročníka na tejto škole nie je
vojenskouslužbou.Prijatienaštúdiumbolopodmienenézdravotnouspôsobilosťou,ktorásapreverovala

lekárskou prehliadkou. Na zdravotný stav záujemcov o štúdium na vojenskej strednej škole sa kládli
prísnejšie nároky ako na brancov pri lekárskych prehliadkach vykonávaných v rámci pravidelných
odvodoch podľa § 15 Branného zákona. Žiak tejto školy podliehal vojenskému režimu a vzťahovali sa
naňho rovnaké vojenské poriadky ako na vojakov z povolania. Dvojkoľajnosť v tomto smere ani nebola
možná, lebo by odporovala jednotnej veliteľskej právomoci. Nesplnenie rozkazu nadriadeného, resp.

porušenie vojenského predpisu zakladalo disciplinárnu zodpovednosť. Ďalej poukázal na to, že žiaci v
rámci dozornej služby boli vyzbrojení chladnými zbraňami. Škola sídlila v areáli vojenských kasární. V
týchto priestoroch nebola žiadna civilná kontrola, dochádzalo tam k zneužívaniu a porušovaniu zákonov
a žiaci sa museli zaviazať k ďalšej vojenskej službe po skončení štúdia. Vojenské školy voči nim
porušovaliDohovoroochranemladistvých,detí,zákazevýchovydetskýchvojakov,porušovaníľudských

práv a slobôd. Ich služba mala charakter nútenej práce podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva.
6. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení
s § 203 ods. 2 SSP).
8. Žalobca v prerokúvanej veci žiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku, pretože zastával názor,

že naň splnil podmienky. Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádza z toho,
že nárok na dávku sa posudzuje zásadne podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon
neustanovuje, že sa majú zohľadniť iné predpisy (porov. judikát R 48/1998). Podľa § 65 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti (12. februára 2024) mal poistenec nárok na
starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Žalovaná

vo svojom rozhodnutí ani neskúmala, či žalobca bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov, pretože
dospela k záveru, že nedovŕšil dôchodkový vek. Podľa § 293fw cit. zák. dôchodkový vek poistenca
narodeného pred rokom 1967 sa určí podľa prílohy č. 3a, ak tento zákon v § 274 neustanovuje inak.
Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávali
nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s

týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom je podľa judikatúry napríklad práve skorší
dôchodkový vek (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 So 1/2021).
9. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení mal občan nárok na starobný
dôchodok, ak (okrem iného) dosiahol vek aspoň c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v
zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h); d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov

v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l). Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. k) cit. zák. do I.
pracovnej kategórie zaraďovalo aj niektoré zamestnania pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri
úprave keramických surovín. Podľa § 14 ods. 4 (do 1. júna 1992 išlo o § 18 ods. 6) cit. zák. sa okrem toho
aj služba vojaka z povolania zaradená do I. kategórie funkcií hodnotila ako zamestnanie I. pracovnejkategórie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h) cit. zák. V prerokúvanej veci podľa zisteného skutkového
stavu žalobca bol zamestnaný 10 rokov a 336 dní v zamestnaní I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods.
1 písm. k) cit. zák. a 3 roky a 156 dní v službe I. kategórie funkcií, ktorá sa podľa § 14 ods. 6 považovala

za zamestnanie I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h). Celkovo bol v tejto kategórii
zamestnaný 14 rokov a 127 dní. Aj keby sa štúdium na vojenskej strednej škole (3 roky a 168 dní)
zhodnotilo tiež v tejto kategórii, ako sa toho žalobca domáhal, bola by celková doba jeho zamestnania
I. kategórie len okolo 18 rokov. Žalobca by teda ani tak nesplnil podmienky podľa cit. § 21 ods. 1 písm.
c) ani d) zákona č. 100/1988 Zb. na zníženie dôchodkového veku na 58 rokov. Podobne by nesplnil

ani podmienku § 174 ods. 1 písm. c) cit. zák., pretože toto ustanovenie predpokladalo zamestnanie
v I. pracovnej kategórii podľa § 14 ods. 1 písm. a) až h) a nie písmena k), ktoré vykonával žalobca.
Správny súd však správne poukázal aj na to, že ako I. či II. kategóriu funkcií bolo možné hodnotiť až
službu vojaka z povolania (porov. § 120 ods. 1 a § 122 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení
účinného do 31. októbra 1988, resp. § 130 ods. 1 v spojení s leg. skratkou v § 129 zákona č. 100/1988
Z. z.), prípadne jej bezprostredne predchádzajúcu základnú (náhradnú) službu (porov. § 168 ods. 2 tak

vyhlášky č. 128/1975 Zb., ako aj vyhlášky č. 149/1988 Zb., ktorými sa vykonávali zákony o sociálnom
zabezpečení), nie doba štúdia.
10. Na základe uvedeného by tak v zásade nebolo vôbec potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami
kasačnej sťažnosti, ktoré sa týkajú samotného režimu štúdia na vojenských stredných odborných
školách. Z nich je viditeľné, že žalobca sa snaží vidieť v tomto štúdiu podobnosť s vojenskou službou,

a to na základe tvrdenej podobnosti vnútorného režimu tohto štúdia a tejto služby. Tunajší súd sa
vo svojej judikatúre už opakovane a podrobne zaoberal charakterom tohto štúdia (porov. napríklad
rozsudky sp. zn. 7 Ssk 39/2021, 7 Ssk 71/2022, 7 Ssk 174/2022 alebo 7 Ssk 26/2024) a jeho závery
obstáli aj ústavnoprávne (napr. sp. zn. II. ÚS 362/2023, III. ÚS 271/2024 alebo III. ÚS 147/2026).
Formulácie sťažnostných námietok však svedčia o viacerých pretrvávajúcich mylných interpretáciách

právnej úpravy, a preto kasačný súd považuje za potrebné zaujať k nim stručné stanovisko. V čase,
kedy žalobca študoval na vojenskej strednej odbornej škole, bolo jej postavenie upravené zákonom
č. 186/1960 Zb. o školskej sústave v spojení so zákonom č. 63/1978 Zb. o opatreniach v sústave
základných a stredných škôl. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 63/1978 Zb. sa na vojenské školy, ktoré
poskytujú úplné stredné vzdelanie, vzťahovali okrem iného aj ustanovenie § 9 tohto zákona o strednej

odbornej škole alebo jeho ustanovenie § 28 ods. 1 o zriaďovaní stredných škôl ako škôl s celodennou
výchovou alebo ako internátnych škôl. Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 63/1978 Zb. vojenské stredné školy
riadilo Federálne ministerstvo národnej obrany, ktoré podľa § 46 ods. 3 vykonávalo voči nim pôsobnosť,
ktorú mali ministerstvá školstva republík alebo iné štátne orgány vo veciach stredných škôl.
11. Federálne ministerstvo národnej obrany v rámci svojho oprávnenia podľa § 46 ods. 3 zákona č.

63/1978 Zb. upravovalo podrobnosti o štúdiu na vojenskej strednej škole v predpise „Ustanovenia pre
vojenské stredné školy ČSĽA" z r. 1979 (Škol-1-2/s). Tento predpis upravoval práva a povinnosti aj
žiakov vojenských stredných škôl v dobe, kedy nekonali náhradnú službu, a týchto žiakov označoval
ako žiaci-nevojaci. Zároveň sa na nich primerane k veku a v rozsahu potrebnom na prípravu na budúce
povolania vzťahovali ustanovenia základných poriadkov ozbrojených síl. Pravidlá vnútorného poriadku

žiakov-nevojakov sa však upravovali týmto predpisom, nie základnými poriadkami ozbrojených síl. Žiaci-
nevojacisapodriaďovalivojakomvčinnejslužbepodľaichfunkciealebohodnostiaichpriaminadriadení
voči nim mohli uplatňovať výchovné opatrenia, medzi nimi výchovné opatrenia za riadne plnenie úloh,
za nedisciplinovanosť, či zníženie známky zo správania. Ďalej tento predpis upravoval organizáciu
výchovnovzdelávacieho procesu (učebné programy, plány, formy vyučovania, organizáciu do čiat a

pod.). Štatút vojenských stredných škôl upravoval ich vnútornú organizáciu, riadenie a organizačné
poriadky, pričom podľa zásad vnútorného poriadku boli žiaci-nevojaci ubytovaní spravidla vo vojenských
internátoch,kdesamaliprimeranevekuučiťvykonávaťzákladnéfunkcieačinnostistanovenévpredpise
Zákl-Ř-1. Ďalšie časti týchto zásad upravovali organizáciu dňa, zamestnanie, jedlo, činnosť mimo
vyučovania a výcviku, vychádzky, návštevy a pod. Na túto úpravu nadväzoval predpis „Výber, príprava a

priebeh služby poslucháčov (žiakov) vojenských škôl" (Všeob-P-5/s), účinný od 1. augusta 1979. Podľa
čl. 144 písm. b) tohto predpisu sa žiaci vojenských stredných odborných škôl podrobili odvodu v druhom
polroku kalendárneho roka, v ktorom začnú štúdium štvrtého ročníka. Následne podľa čl. 149 písm. b)
sa pre nich určovala náhradná vojenská služba od 15. februára do 15. júla štvrtého ročníka štúdia.
12. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že predpisy vydané Federálnym ministerstvom obrany svojím

obsahom nijako zásadne nepresahovali úpravu, na ktorú boli oprávnené ministerstvá školstva pre
(nevojenské) stredné školy. Povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa
nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na
povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie predpisy. Obsah týchto predpisov bol prispôsobenýpredmetu a cieľu vzdelávania vo vojenskej strednej škole, to však nemenilo pomer žiaka tejto školy k nej
zo štandardného „školského" na vojenský. Otázka, či v konkrétnych prípadoch dochádzalo pri výchove,
vzdelávaní a výcviku k prípadným porušeniam týchto zásad, resp. k poverovaniu žiakov úlohami, ktoré

sa k ich veku nehodili, alebo iným prechmatom, nie je podstatná. Zo žiadneho predpisu totiž nevyplýva,
že by samo takéto poverenie žiaka určitými úlohami zakladalo jeho služobný pomer k ozbrojeným silám,
resp. robilo z neho vojaka, a už vôbec nie, že by z neho vojaka robilo skôr, než bol odvedený (porov. cit. §
2 ods. 2 Branného zákona a čl. 144 a 149 predpisu Všeob-P-5). Práve vykonanie základnej (náhradnej)
služby (v zmysle čl. 149 cit. predpisu) bolo pritom predpokladom prijatia do služobného pomeru vojaka

z povolania (§ 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomerov vojakov v znení
neskorších predpisov), teda do služby v I. alebo II. kategórie funkcií (porov. odsek 9 vyššie). Nie je
ani zrejmé, prečo by prípadné porušovanie práv žiakov vojenských škôl malo byť odškodňované práve
formou zvýhodneného zhodnotenia v dôchodkových nárokoch nad rámec zákona.
IV.
Záver

13. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných
dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1
SSP) zamietol.
14. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci
úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu

trov priznal.
15. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.