Rozsudok – Hospodárske trestné činy ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/27/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8320010713
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8320010713.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.02.2026 v trestnej
veci obžalovaného A. A. a spol., pre prečin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. d/
Tr. zákona, o odvolaniach obžalovaných A. A., A. B. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Humenné sp. zn. 1T/90/2020 zo dňa 03.03.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste
u oboch obžalovaných.
Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovaným
1. A. A., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D.
B. XXX/XX, C.,

2. A. B., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom F.
B. XXXX/XX, E.,

u k l a d á :

1/. Obžalovanému A. A.

Podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona ustanovuje skúšobnú dobu na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona, § 39 ods. 1 Tr. zákona ukladá trest zákazu činnosti

vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu, vedúceho organizačnej zložky
podniku, vedúceho podniku zahraničnej osoby, vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej
osoby, prokuristu alebo podnikania na základe živnostenského oprávnenia na dobu 2 (dvoch) rokov.

2/. Obžalovanej A. B.

Podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona ustanovuje skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona, § 39 ods. 1 Tr. zákona ukladá trest zákazu činnosti
vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu, vedúceho organizačnej zložky
podniku, vedúceho podniku zahraničnej osoby, vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej
osoby, prokuristu alebo podnikania na základe živnostenského oprávnenia na dobu 1 (jedného) roka.

Podľa § 319 ods.1 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uznal obžalovaného A. A. a A. B. za vinných z pokračujúceho
prečinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona, obžalovanú B. formou

pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

obžalovaný A. A.
1./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,
so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým
identifikačným číslom C. podal dňa 25.03.2014 riadne daňové priznanie k DPH a dňa 16.05.2014

dodatočné daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie február 2014 na miestne príslušný H. I. E.,
pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 161,08 EUR neoprávnene poníženú
o sumu 9.998,40 EUR zaúčtovaním fiktívnych faktúr, ktoré vystavil E. J. ako zodpovedný zástupca
podnikateľského subjektu K. & J. E. spol. s r.o., so sídlom C. XX, E., IČO: XXXXXXXX za pomocné
stavebné práce a to:

-f. č. 2042014, dátum dodania 05.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH, 833,20 EUR,
-f. č. 2072014, dátum dodania 08.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH, 833,20 EUR,
-f. č. 2132014, dátum dodania 18.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 2202014, dátum dodania 20.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 2272014, dátum dodania 27.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,

-f. č. 2292014, dátum dodania 27.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 2312014, dátum dodania 28.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 2322014, dátum dodania 28.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 2362014, dátum dodania 28.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 2372014, dátum dodania 28.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,

-f. č. 2402014, dátum dodania 28.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 2422014, dátum dodania 28.02.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac február 2014 celkom
vo výške 9.998,40 EUR,

obžalovaní A. A. a A. B.

2./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,
so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým
identifikačným číslom C. podal dňa 25.04.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie

marec 2014 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo
výške 26,65 EUR neoprávnene poníženú o sumu 6.087,60 EUR zaúčtovaním fiktívnej faktúry, ktorú
vystavil E. J. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu K. & J. E., spol. s r.o., so sídlom C.
XX, E., IČO: XXXXXXXX za pomocné stavebné práce a to:
- f. č. 2432014, dátum dodania 28.02.2014, základ dane 438 EUR, DPH 87,60 EUR, a zaúčtovaním

fiktívnych faktúr, ktoré vystavila obž. A. B. ako zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L.,
s.r.o., so sídlom M. XX, E., IČO: XXXXXXXX za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce a to:
-f. č. 20140302, dátum dodania 05.03.2014, základ dane 4150 EUR, DPH 830 EUR,
-f. č. 20140304, dátum dodania 14.03.2014, základ dane 4150 EUR, DPH 830 EUR,
-f. č. 20140306, dátum dodania 15.03.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,

-f. č. 20140308, dátum dodania 16.03.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140310, dátum dodania 17.03.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140314, dátum dodania 18.03.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140320, dátum dodania 20.03.2014, základ dane 3000 EUR, DPH 600 EUR,
-f. č. 20140327, dátum dodania 22.03.2014, základ dane 2036 EUR, DPH 407,20 EUR,

čím takto skrátil obž. A. A. daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 celkom vo výške
6.087,60 EUR,

obžalovaní A. A. a A. B.
3./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,

so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovýmidentifikačným číslom C. podal dňa 23.06.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie
máj 2014 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške
136,35 EUR neoprávnene poníženú o sumu 3.000,00 EUR zaúčtovaním fiktívnych faktúr, ktoré vystavila

obž. A. B. ako zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L. s.r.o., so sídlom M. XX, E., IČO:
XXXXXXXX za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce a to:
-f. č. 20140403, dátum dodania 05.04.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140411, dátum dodania 09.04.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140419, dátum dodania 19.04.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,

-f. č. 20140437, dátum dodania 30.04.2014, základ dane 2502 EUR, DPH 500,40 EUR,
čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 celkom vo výške
3.000,00 EUR,

4./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,
so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým

identifikačným číslom C. podal dňa 25.07.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie
jún 2014 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške
155,33 EUR neoprávnene poníženú o sumu 6.333,32 EUR zaúčtovaním fiktívnych faktúr, ktoré vystavila
obž. A. B. ako zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L., s.r.o., so sídlom M. XX, E., IČO:
XXXXXXXX za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce a to:

-f. č. 20140430, dátum dodania 28.04.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140432, dátum dodania 29.04.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140434, dátum dodania 30.04.2014, základ dane 4166 EUR, DPH 833,20 EUR,
-f. č. 20140438, dátum dodania 30.04.2014, základ dane 2502 EUR, DPH 500,40 EUR,
-f. č. 20140632, dátum dodania 29.06.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,

-f. č. 20140633, dátum dodania 29.06.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140634, dátum dodania 29.06.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140635, dátum dodania 30.06.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 celkom vo výške
6.333,32 EUR,

5./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,
so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým
identifikačným číslom C. podal dňa 22.08.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie
júl 2014 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške

308,67 EUR neoprávnene poníženú o sumu 11266,63 EUR zaúčtovaním fiktívnych faktúr, ktoré vystavila
obž. A. B. ako zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L., s.r.o., so sídlom M. XX, E., IČO:
XXXXXXXX za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce a to:
-f. č. 20140636, dátum dodania 30.06.2014, základ dane 1333,33 EUR, DPH 266,67 EUR,
-f. č. 20140702, dátum dodania 02.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,

-f. č. 20140703, dátum dodania 03.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140708, dátum dodania 12.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140709, dátum dodania 12.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140711, dátum dodania 14.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140712, dátum dodania 14.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,

-f. č. 20140716, dátum dodania 15.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140717, dátum dodania 15.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140728, dátum dodania 23.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140729, dátum dodania 23.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140736, dátum dodania 26.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,

-f. č. 20140737, dátum dodania 26.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140741, dátum dodania 30.07.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140742, dátum dodania 30.07.2014, základ dane 833,33 EUR, DPH 166,67 EUR,
čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014 celkom vo výške
11.266,63 EUR,

6./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,
so sídlom D. XXX/XX, C. IČO XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým
identifikačnom číslom C. podal dňa 25.09.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobieaugust 2014 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo
výške 149,83 EUR neoprávnene poníženú o sumu 1.666,66 EUR zaúčtovaním fiktívnych faktúr, ktoré
vystavila obž. A. B. ako zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L., s.r.o., so sídlom M. XX,

E., IČO: XXXXXXXX za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce a to:
-f. č. 20140824, dátum dodania 27.08.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140825, dátum dodania 27.08.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014 celkom vo výške
1.666,66 EUR,

obžalovaní A. A. a A. B.

7./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,
so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým
identifikačným číslom C. podal dňa 27.10.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie
september 2014 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť

vo výške 210,23 EUR neoprávnene poníženú o sumu 10.894,39 EUR zaúčtovaním fiktívnych faktúr,
ktoré vystavila obž. A. B. ako zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L., s.r.o., so sídlom M.
XX, E., IČO: XXXXXXXX za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce a to:
-f. č. 20140826, dátum dodania 27.08.2014, základ dane 1666,67 EUR, DPH 333,33 EUR,
-f. č. 20140935, dátum dodania 20.09.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,

-f. č. 20140936, dátum dodania 21.09.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140937, dátum dodania 23.09.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140938, dátum dodania 24.09.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140939, dátum dodania 26.09.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20140940, dátum dodania 29.09.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,

-f. č. 20140941, dátum dodania 30.09.2014, základ dane 1402,69 EUR, DPH 280,54 EUR,
a zaúčtovaním fiktívnej faktúry, ktorú vystavil N. H. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu
C. O., s.r.o., so sídlom L. X, N., IČO: XXXXXXXX a to:
-f. č. 01409002, dátum dodania 08.09.2014, základ dane 26.402,69 EUR, z toho DPH 5.280,54 EUR,
čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2014 celkom vo

výške 10.894,39 EUR,

obžalovaní A. A. a A. B.

8./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,

so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým
identifikačným číslom C. podal dňa 25.11.2014 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie
október 2014 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo
výške 397,33 EUR neoprávnene poníženú o sumu 2.999,99 EUR zaúčtovaním fiktívnych faktúr, ktoré
vystavila obž. A. B. ako zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L., s.r.o., so sídlom M. XX,

E., IČO: XXXXXXXX za pomocné stavebné a rekonštrukčné práce a to:
-f. č. 20141042, dátum dodania 31.10.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20141043, dátum dodania 31.10.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20141044, dátum dodania 31.10.2014, základ dane 4166,67 EUR, DPH 833,33 EUR,
-f. č. 20141045, dátum dodania 31.10.2014, základ dane 2499,99 EUR, DPH 500 EUR,

čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2014 celkom vo výške
2.999,99 EUR,

9./ obž. A. A. ako zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom G. C., s.r.o.,
so sídlom D. XXX/XX, C., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXX, registrovaný ako platca DPH s daňovým

identifikačným číslom C. podal dňa 25.02.2015 riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie
január 2015 na miestne príslušný H. I. E., pobočka D., v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo
výške 739 EUR neoprávnene poníženú o sumu 155.200,00 EUR zaúčtovaním:

- fiktívnych faktúr v počte 65 ks č. FV20150101-FV20150104, FV20150106-FV20150123, FV20150127-

FV2015134, FV20150147-FV20150149, FV20150153-FV20150184, ktoré vystavila obž. A. B. ako
zodpovedná zástupkyňa podnikateľského subjektu L., s.r.o., so sídlom M. XX, E., IČO: XXXXXXXX s
predmetom dodania dýza úplná, cena za jednotku 150 EUR, spolu základ dane 260.000,00 EUR, z toho
DPH 52.000,00 EUR,- fiktívnych faktúr v počte 64 ks č. 1-1500001 až 1-1500008, 1-1500012 až 1- 150023, 1- 1500025 až
1-1500033, 1-1500035 až 1-1500049, 1-1500051 až 1- 1500065, 1-1500067 až 1- 1500069, 1-1500071

až 1-1500072 od dodávateľa P. Q., C., so sídlom R. XX/X, L. IČO: XXXXXXXX v súčasnosti pod
obchodným menom C. C., s.r.o., so sídlom S. X, L. s predmetom dodania dýza úplná, cena za jednotku
150 EUR, spolu základ dane 256.050,00 EUR, z toho DPH 51.210,00 EUR,

- fiktívnych faktúr v počte 63 ks č. V15-00007, V15-00010 až V15-00015, V15-00017 až V15- 00022,

V15-00025 až V15-00033, V15-00035 až V15-00043, V15-00045 až V15-00056, V15- 00058 až
V15-00072, V15-00074 až V15-00078 od dodávateľa J., s.r.o., so sídlom G. X, L., IČO: XXXXXXXX,
predmet dodania dýza úplná, spolu základ dane 259.950 EUR, z toho DPH 51.990,00 EUR,

čím takto obž. A. A. skrátil daň z pridanej hodnoty celkom vo výške 155.200,00 EUR napriek tomu, že k
uvedeným nadobudnutiam zdaniteľných plnení subjektom G. C., s.r.o. nedošlo, pretože táto spoločnosť

jeho nadobudnutie na území SR prostredníctvom týchto reťazcov len deklarovala a obž. A. A. konajúc v
mene tejto spoločnosti umožnil tieto doklady riadne zaúčtovať do účtovníctva tejto spoločnosti a takýmto
konaním za zdaňovacie obdobia mesiacov február, marec, máj, jún, júl, august, september, október 2014
a január 2015 skrátil daň z pridanej hodnoty v celkovej výške 207.446,99 EUR.

Za to im uložil obžalovanému A. A. podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere
24 mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložil a podľa §
50 ods. 1 Tr. zákona uložil skúšobnú dobu na 36 mesiacov. Zároveň uložil podľa § 61 ods. 1,2, 6 Tr.
zákona trest zákazu činnosti vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu, člen dozorného orgánu,
vedúceho organizačnej zložky podniku, vedúceho podniku zahraničnej osoby, vedúceho organizačnej

zložky podniku zahraničnej osoby, prokuristu alebo podnikania na základe živnostenského oprávnenia
na dobu 6 rokov. Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona uložil obžalovanému aj peňažný trest 8.000,- eur a podľa
§ 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, uložil náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov.

Obžalovanej A. B. uložil podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov,
podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1
Tr. zákona uložil skúšobnú dobu na 24 mesiacov. Taktiež podľa § 61 ods. 1, 2, 6 Tr. zákona obžalovanej
uložil trest zákazu činnosti vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu,
vedúceho organizačnej zložky podniku, vedúceho podniku zahraničnej osoby, vedúceho organizačnej

zložky podniku zahraničnej osoby, prokuristu alebo podnikania na základe živnostenského oprávnenia
na dobu 6 rokov. Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona obžalovanej uložil aj peňažný trest 5.000,- eur a podľa
§ 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, obžalovanej
určil náhradný trest odňatia slobody na 5 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie tak okresný prokurátor
ako aj obžalovaní. Okresný prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaných proti výroku o treste,
v ktorom po tom, čo zrekapituloval výrok rozsudku a odôvodnenie ohľadom trestu, poukázal na odpis
registra trestov obžalovaného A. A., z ktorého je zrejmé, že tento bol doposiaľ štyri krát súdne trestaný,
dvakrát bol odsúdený v roku 2013 vo Francúzsku a dvakrát Okresným súdom Humenné sp. zn.

2T/128/2004 zo dňa 24.01.2005 a sp. zn. 2T/56/2017 zo dňa 24.05.2017. Aj keď uvedené odsúdenia
sú zahladené a na páchateľa sa hľadí, ako keby nebol odsúdený, z týchto je zrejmé, že odsúdenia
boli v prevažnej časti ešte pred spáchaním pokračujúceho prečinu skrátenia dane a poistného podľa
§ 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona, ktorý sa mu kladie za vinu v tejto trestnej veci. Z týchto
odsúdení je zrejmé, že obžalovaný A. A. neviedol pred spáchaním trestného činu riadny život a bol

trikrát právoplatne odsúdený. Pokračujúceho trestného činu skrátenia dane a poistného sa dopustil
trikrát pred spáchaním pokračujúceho prečinu skrátenia dane a poistného, taktiež prokurátor poukázal
na to, že na obžalovaného A. A. podal prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné na Okresnom
súde Humenné obžalobu pre spáchanie pokračujúceho trestného činu neodvedenia dane a poistného
podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, pričom uvedeným trestným činom

si neoprávnene uplatnil odpočet dane na vstupe a súčasne aj neoprávnený nadmerný odpočet DPH
vo výške 221.184,36 eur za obdobia jún 2003 až máj 2004. Taktiež na Okresný súd Humenné podal
na obžalovaného A. A. prokurátor obžalobu pre pokračujúci trestný čin neodvedenia dane a poistného
podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2025, pričom ide o zdaňovacie obdobieapríl 2002 až december 2004, kedy ako konateľ spoločnosti L. C. s.r.o. si neoprávnene uplatnil odpočet
DPH na vstupe, v celkovej výške 1.605.086,34 eur. Obidve vyššie uvedené obžaloby boli spojené
na Okresnom súde Humenné na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 2T/24/2010 a táto

trestná vec nebola doposiaľ súdom rozhodnutá. Poukázal aj na ďalšiu obžalobu, ktorú podal prokurátor
na obžalovaného A. na Okresnom súde Humenné, kde sa mu kladie za vinu, že spáchal zločin daňového
podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d)
Tr. zákona, keď ako konateľ spoločnosti, G. C. s.r.o. umožnil obžalovanej A. T. C. neoprávnene uplatniť
odpočet DPH vo výške 190.000 eur za obdobie august 2012 na základe fiktívnej faktúry. V uvedenej

trestnej veci bolo uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/31/2020 zo dňa 06.06.2025
neoprávnene zastavené trestné stíhanie obžalovaných A. a A. C. podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku
vspojenís§215ods.1písm.d)Tr.poriadkua§9ods.1písm.a)Tr.poriadku,spoukazomna§87ods.1
písm. e) Tr. zákona, nakoľko trestné stíhanie pre zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3
písm. a) Tr. zákona v prípade obžalovaného A. bolo premlčané. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor
sťažnosť, kde rozhodol krajský súd. Ďalej v napadnutom odvolaní prokurátor poukázal na výšku, o ktorú

skrátil obžalovaný A. A. daň z pridanej hodnoty a to 207.446,99 eur za obdobie mesiacov február,
marec, máj až október 2014 a január 2015, nakoľko k deklarovaným nadobudnutiam zdaniteľných
plnení subjektom G. C. s.r.o. nedošlo a spáchal pokračujúci prečin skrátenia dane a poistného podľa
§ 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona. Vzhľadom na tieto skutočnosti a to odpis registra trestov
obžalovaného A. A., ďalšie doposiaľ neskončené 2 trestné veci vedené na Okresnom súde Humenné

pre obdobnú trestnú činnosť a to neodvedenia dane a poistného, nie sú podľa názoru prokurátora
zárukou toho, že uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov je dostatočný
na nápravu obžalovaného A. A. a na ochranu spoločnosti. Obžalovaný A. A. si ponížil svoju daňovú
povinnosť páchaním daňovej trestnej činnosti rovnakého charakteru a to zabezpečovaním fiktívnych
faktúr o uskutočnených zdaniteľných plneniach. Z tohto dôvodu je potrebné obžalovanému A. A. uložiť

nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov so zaradením do ústavu so stredným
stupňom stráženia. Ohľadne uloženia ďalších trestov obžalovanému A. Okresným súdom Humenné
tieto možno považovať za dostatočné. U obžalovanej A. B., táto síce nemá doposiaľ záznam v odpise
registra trestov, ale vzhľadom na počet konaní, ktorými formou pomoci dopomohla obžalovanému A.
skrátiť daň z pridanej hodnoty za obdobie mesiacov marec 2014, máj až október 2014, január 2015

uloženie podmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov je neprimerane nízke a u tejto
obžalovanej v záujme zabezpečenia účelu trestu v zmysle Trestného poriadku, teda nápravy páchateľa
a ochrany spoločnosti je potrebné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 24
mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Ohľadne uloženia ďalších trestov
obžalovanej B. okresným súdom tieto považuje za dostatočné. Preto navrhol, aby krajský súd zrušil

napadnutý rozsudok vo výroku o treste, obžalovanému A. A. uložil nepodmienečný trest odňatia slobody
na 2 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia,
ďalej navrhol uložiť trest zákazu činnosti na 6 rokov, peňažný trest 8.000,- eur a náhradný trest odňatia
slobody 8 mesiacov. Obžalovanej A. B. navrhol uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
24 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest zákazu činnosti na 6

rokov, peňažný trest 5.000,- eur a náhradný trest odňatia slobody 5 mesiacov.

Obžalovaná A. B. odôvodnila prostredníctvom zvoleného obhajcu odvolanie tak, že toto podala v celom
rozsahu a to tak proti výroku o vine ako aj proti výroku o treste. Trestné konanie proti obžalovanej
B. podľa názoru odvolateľa vykazuje v súdnej časti podstatné vady konania, ktoré vedú k záveru

o zásadnom porušení práva na obhajobu. Poukázala na ustanovenie § 240 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku,
podľa ktorého po doručení obžaloby súd bez meškania nariadi doručiť rovnopis obžaloby obvinenému,
jeho obhajcovi, obvinený sa zároveň upozorní na možnosť vykonania hlavného pojednávania v jeho
neprítomnosti. Obžaloba bola súdu doručená prokurátorom 21.10.2020, obhajcovi, obžalovanej bola
doručená až 11.12.2024. Obratom po doručení obžaloby obhajca doručil súdu vyjadrenie zo dňa

11.12.2024, v ktorom predniesol argumenty odôvodňujúce odmietnutie obžaloby a vrátenie veci
do prípravného konania. V čase doručovania obžaloby obhajcovi bolo už v účinnosti ustanovenie
§ 241 ods. 1 písm. l) Tr. poriadku, ktoré všeobecnému súdu ukladá povinnosť rozhodnúť o prijatí
obžaloby, ak obžalovaný v lehote piatich pracovných dní od doručenia rovnopisu obžaloby namietol
vady prípravného konania. Okrem toho proti uzneseniu súdu o prijatí obžaloby je podľa ustanovenia

§ 241 ods. 4 Tr. poriadku prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok, a o ktorej má rozhodnúť
nadriadený súd. Do rozhodnutia súdu o návrhu na odmietnutie obžaloby a následného rozhodnutia
o prípadnej sťažnosti nadriadeného súdu nie je vo veci konajúci súd oprávnený vykonávať úkony
smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, a teda nie je oprávnený ani vykonať hlavnépojednávanie, na ktorom by prijal vyhlásenie obžalovaného. Súd prvého stupňa rezignoval na uvedený
procesnýpostup,nariadilhlavnépojednávanieavovecisamejrozhodoldňa03.03.2025rozsudkom,čím
zásadným spôsobom porušil právo obžalovaného na obhajobu. Obhajobe bolo de facto znemožnené

uplatniť procesný prostriedok, sťažnosť proti potenciálnemu prijatiu obžaloby. Nie je pritom rozhodujúce,
kedy bola obžaloba doručená ďalším obvineným, respektíve obhajcom, pretože v čase doručovania
obžaloby obhajcovi, obvinenej bolo ustanovenie § 241 ods. 1 písm. l) Tr. poriadku účinné, čo ukladalo
súdu prvého stupňa postupovať týmto zákonom predvídaným spôsobom. Obhajoba nespochybňuje
potenciálnu trestno-právnu váhu vyhlásenia obžalovaného, ktoré tento môže na hlavnom pojednávaní

učiniť podľa ustanovenia § 257 Tr. poriadku, no na druhej strane vyhlásenie obžalovaného, že je vinný
zo spáchania skutku, nemôže liečiť, a teda konvalidovať zásadné porušenie práva na obhajobu, ktoré
predchádzalo tomuto vyhláseniu. Súd prvého stupňa nebol podľa obhajoby oprávnený uskutočniť hlavné
pojednávanie, vykonávať dokazovanie, pretože mal rozhodnúť o návrhu na odmietnutie obžaloby zo dňa
11.12.2024, nie je pritom trestnoprávne relevantné, že obžaloba bola niektorým obžalovaným doručená
za účinnosti Trestného poriadku do 14.03.2024. Rozhodujúcou je totiž skutočnosť, že obžaloba

bola všetkým oprávneným osobám doručená až po nadobudnutí účinnosti novely Trestného poriadku
dňa 15.03.2024. Na hlavnom pojednávaní dňa 13.02.2025 obhajca obžalovanej uvedené skutočnosti
namietal. Samosudkyňa predmetné podanie zo dňa 11.12.2024 obžalovanej na odmietnutie obžaloby
posúdila len ako obranu a spôsob obhajoby. Uvedené je v príkrom rozpore s obsahom tohto podania
obhajoby zo dňa 11.12.2024, a teda aj v rozpore s ustanovením § 241 ods. 1 písm. l) Tr. poriadku.

Vyhláseniu obžalovanej, že je vinná, vychádzajúc zo skutočnosti, že tomuto vyhláseniu predchádzal
nesprávny procesný postup, preto nemožno priznať trestno-právnu relevanciu. Okrem toho rozhodovala
vo veci vylúčená sudkyňa, z obžaloby podanej na súd prvého stupňa vyplýva, že táto smerovala
proti štyrom obžalovaným s tým, že predmetná trestná vec napadla zákonnej sudkyni JUDr. Lucii
Lacovej do senátu 1T. Uznesením č.k. 1T/90/2020-2377 a 1T/90/2020-2382 zo dňa 03.12.2024 rozhodla

samosudkyňa podľa ustanovenia § 241 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku v spojení s § 215 ods. 1 písm. d)
Tr. poriadku a § 9 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku tak, že trestné stíhanie voči obžalovaným E. J. a N.
H. zastavila, tieto nadobudli právoplatnosť dňa 14.12.2024 a 18.12.2024. Rozhodnutie o zastavení
trestného stíhania pre premlčanie meritórnych rozhodnutí vo veci samej k záveru o zastavení trestného
stíhania pre premlčanie môže súd dospieť až po tom, čo má za preukázané splnenie podmienok (Condy

tio sine qua non), že skutok sa stal a že ho spáchal obvinený. Až po tomto zistení môže súd pristúpiť k
skúmaniu otázky premlčania a potenciálneho zastavenia trestného stíhania pre premlčané. Ak by súd
nemal za to, že skutok spáchal obvinený, alebo by mal vôbec pochybnosti o tom, že skutok sa stal,
nemôže vydať všeobecný súd uznesenie o zastavení trestného stíhania pre premlčanie. Uzneseniami
vo veci konajúca sudkyňa deklarovala záver o tom, že skutok, pre ktorý došlo k zastaveniu trestného

stíhania, sa stal a že ho spáchali obvinení. Vo vzťahu k obžalovanej A. B. tak samosudkyňa deklarovala
záver o spáchaní skutku aj samotnou obvinenou ešte predtým, ako bol vyhlásený rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým by bola obžalovaná uznaná za vinnú, čím došlo k porušeniu princípu prezumpcie
neviny. Poukázal na článok 4 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a rady EÚ č. 2016/343 zo dňa
09.03.2016 o posilnení aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom

v trestnom konaní (Smernica EÚ č. 2016). Touto smernicou predvídaný sa členské štáty EÚ zaviazali
naplniť v lehote do 01. apríla 2018, pričom Slovenská republika prebrala túto smernicu bez výhrad
a zaviazala sa uviesť do účinnosti všeobecne záväzné právne predpisy potrebné na dosiahnutie
účelu predpokladaného smernicou v lehote do 01.04.2018. Podľa článku 4 ods. 1 tejto smernice štáty
prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina

podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci
ani v súdnych rozhodnutiach okrem rozhodnutia o vine nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté
úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné
rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné orgány alebo iné príslušné orgány a ktoré sú
založené na podozrení alebo osvedčujúcich dôkazoch. Podľa článku 4 ods. 2 smernice členské štáty

zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinností ustanovených
v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto
smernicou a najmä článkom 10. Obhajoba poukazuje na rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci
C-709/18 zo dňa 28.05.2020, ktorým súdny dvor k uvedenému konštatuje, cit.: Svojou prvou otázkou
a prvou časťou svojej druhej otázky, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate

pýta, či sa článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 47 druhým odsekom
a článkom 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v rámci trestného konania
začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby
pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou,ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa
na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine. Podľa článku 4 ods. 1 prvej vety smernice 2016/343
prislúcha členským štátom, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby konkrétne súdne

rozhodnutia, okrem rozhodnutí o vine, neoznačovali podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, kým sa
jej vina nepreukáže zákonným spôsobom. Z odôvodnenia 16 tejto smernice vyplýva, že cieľom tohto
uvedeného ustanovenia článku 4 ods. 1 prvej vety je zaručenie prezumpcie neviny. Preto by takéto
súdne rozhodnutia nemali podľa tohto odôvodnenia vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Také
uznesenie, o aké ide vo veci samej, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine jedného zo

spoluobvinených, patrí do kategórie súdnych rozhodnutí, okrem rozhodnutí o vine „dotknutej osoby“,
uvedenej v článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 /rozsudok z 05.09.2019 AH a i. (Prezumpcia neviny),
C-377/18, EU:C:2019:670, body 34 a 35/. Pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce z článku 4 ods. 1
smernice 2016/343, Súdny dvor už rozhodol, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby sa v dohode, akou
je dohoda uzavretá s prokurátorom, ktorou spoluobvinený uzná svoju vinu a ktorú musí vnútroštátny
súd schváliť, uvádzala účasť obvinených osôb, iných ako je osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, a

takto uznala svoju vinu, ale o ktorých sa rozhodne osobitne a označia sa jednak pod podmienkou,
že toto uvedenie je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu
uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvádza, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci
samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri v tomto
zmysle rozsudok z 05.09.2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU.C:2019:670, bod 45]. Súdny

dvor spresnil, že na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny je potrebné vždy analyzovať
súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok a s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých
bolo prijaté. Akýkoľvek výslovný odkaz v určitých častiach súdneho rozhodnutia na neexistenciu viny
spoluobvinených by bol zbavený svojho úmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia mohli chápať
ako predčasné potvrdenie ich viny [pozri v tomto zmysle rozsudok z 05.09.2019, AH a i. (Prezumpcia

neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46]. Judikatúra pripomenutá v dvoch predchádzajúcich bodoch
sa uplatňuje mutatis mutandis na súdne rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, vydané v rámci trestného
konania začatého proti dvom osobám, ktorým vnútroštátny súd prijme vyhlásenie o vine prvej
osoby za trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou,
ktorá neuznala svoju vinu, predtým, ako pristúpi k samostatnému vykonaniu dokazovania vzťahujúceho

sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe a rozhodne o jej vine. Podľa tých istých informácií však platí,
že hoci uznesenie vydané vnútroštátnym súdom, ktorým sa prijíma vyhlásenie o vine, o aké ide vo veci
samej, samo osebe neobsahuje opis skutkov, ani ich právne posúdenie, ani právne posúdenie tohto
súdu, sa týmto uznesením napriek tomu rozhoduje o vine, týkajúcej sa skutku alebo určitých skutkov
uvedených v obžalobe, ktoré boli údajne spáchané v spolupáchateľstve. Za týchto podmienok treba na

prvú otázku a prvú časť druhej otázky odpovedať tak, že článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343
v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, ako aj článok 47 druhý odsek a článok 48 Charty sa
majú vykladať' v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom
osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené
v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine,

a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe
o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne
spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá
urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú
sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným

spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia. V tejto
súvislosti obhajoba poukazuje na objektívne hľadisko nestrannosti. Objektívna nestrannosť sa
posudzuje podľa vonkajších skutočností, pričom platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca
je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán. Objektívne hľadisko
je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčene akejkoľvek legitímnej pochybnosti o

zaujatosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byt' subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu
môže byt' jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo
vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto
hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle,

že sa vnútorne necíti byt' zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych
skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05)._
Uznesenie o zastavení trestného stíhania napĺňa atribúty predpokladané rozsudkom SDEÚ C-709/18,
pretože ide o rozhodnutie vo veci samej a zároveň o rozhodnutie. Za týchto okolností možno mat'dôvodné pochybnosti o splnení predpokladov objektívneho hľadiska nestrannosti vo veci konajúcej
sudkyne. Rozhodnúť' o vine obžalovanej a zároveň aj o treste tak sudkyňa F. U. U. podľa obhajoby
nebola oprávnená, pretože táto mala byt' po prijatí uznesení o zastavení trestných stíhaní proti

obžalovaným E. J. a N. H. vylúčená z ďalšieho konania a rozhodovania o totožnom skutku ďalších
obžalovaných. Vo vzťahu k uloženému trestu obhajoba konštatuje, že tento sa javí byt' neprimeraný. Za
trestný čin, ktorý sa obžalovanej kladie za vinu, možno uložiť' trest odňatia slobody v trvaní 1 - 5 rokov.
Od spáchania skutku uplynulo vyše 10 rokov. Účasť' obžalovanej na spáchaní skutku bola stanovená
vo forme pomoci podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona. Kritériá uloženia trestu upravuje §

34 ods. 1 - 7 Tr. zákona, pritom je nepochybne potrebné mat' na zreteli formu účastníctva na trestnom
čine. Inak povedané, je potrebné diferencovať podľa zákonných kritérií (§ 34 ods. 5 Tr. zákona) účasť
tej-ktorej osoby na trestnom čine. V okolnostiach veci sa obžalovanej uložený trest zákazu činnosti
a peňažný trest javí byt' ako neprimerane prísny. Nie je zrejmé, prečo má byt' obžalovaná 6 rokov
obmedzená vo výkone činnosti napríklad štatutárneho orgánu, ak už samotná skutočnosť', že trestné
stíhanie sa proti obžalovanej viedlo 6 rokov, má nepochybne vplyv na jej budúce správanie. Rovnako tak

peňažný trest sa so zreteľom na okolnosť, že k trestnému činu malo dôjsť' pred vyše 10 rokmi, ukazuje
ako neprimeraný. Rovnako tak v zmysle ustanovenia § 1 Tr. poriadku majú byť páchatelia spravodlivo
potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Súd
prvého stupňa podľa obvinenej dostatočne nezohľadnil osobné a majetkové pomery obžalovanej. Vo
svetlevyššieuvedenéhomáznačnýčasovýodstup,atookolo10rokovodspáchaniaskutkovuvedených

v odvolaním napadnutom rozsudku podstatný význam vo vzťahu ku obžalovanej tak v rovine ukladania
druhu a výmery trestu ako špeciálnej prevencie, ako aj v rovine dĺžky vedeného trestného konania. Pri
rozhodovaní o vine a treste musí súd prihliadať na obe vyššie uvedené roviny. Súd prvého stupňa v
tomto smere neprihliadol na neprimerane dlhú dobu trestného stíhania. V zmysle čI. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolo spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. V zmysle čI. 154 ods. 4 Ústavy SR musí byt' výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s Ústavou. V zmysle
čI. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím
účinnostitohtoústavnéhozákona,súsúčasťoujejprávnehoporiadkuamajúprednosť'predzákonom,ak
zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 32/03 sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach sa v dôsledku mimoriadne
citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného konania spravidla

spojený, musí posudzovať prísnejšie. Poukazujúc na vyššie uvedené, obvinená navrhuje, aby
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie
a rozhodnutie súdu prvej inštancie.

Obžalovaný A. A. podal proti rozsudku, avšak len proti výroku o treste odvolanie, v ktorom

po zrekapitulovaní výroku napadnutého rozsudku uviedol, že v prvom rade poukázal na to, že skutkov,
pre ktoré bol odsúdený, mal spáchať od 25.03.2014 do 25.02.2015, teda pred viac ako desiatimi
rokmi. Podľa jeho názoru v predmetnej veci boli splnené všetky podmienky pre aplikáciu inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona, či už
s prihliadnutím na okolnosti prípadu, ako aj s prihliadnutím na pomery obžalovaného. Napriek tomu

mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody súd v jeho prípade neaplikoval, pričom okresný súd uvádzal,
že nejde o povinnú aplikáciu, ale jedná sa o fakultatívne ustanovenie, jeho využitie pri ukladaní trestu
je na zvážení konajúceho súdu a jeho aplikácia nemôže byť automatická či mechanická. Nepoužitie
tohto inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odôvodňuje okresný súd tým, že v predmetnej trestnej veci
pri žalovanom trestnom čine došlo k úprave, respektíve zníženiu zákonom stanovenej trestnej sadzby

vplyvom novelizácie Trestného zákona v znení zákona č. 40/2024, 41/2024 Z. z. (nález Ústavného súdu
PL.ÚS 3/2024 z 28. februára 2024) dňom 06.08.2024, čo v jeho prípade spôsobilo prekvalifikovanie
trestného činu zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona so sadzbou
trestu odňatia slobody na 7 až 12 rokov na pokračujúci prečin skrátenie dane a poistného podľa § 276
ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona so sadzbou trestu odňatia slobody na 1 až 5 rokov. Na základe tejto

argumentácie dospel súd k záveru, že už samotná zmena Trestného zákona, vplyvom ktorej obžalovaní
prehodnotilisvojpostojkprejednávanejtrestnejveci,kspáchaniuskutkovsadobrovoľnepriznaliaurobili
vyhlásenie o vine, ktoré súd prijal, a na ktoré pri ukladaní trestu aj prihliadal ako na poľahčujúcu okolnosť,
jepostačujúca,pretonepovažovalzapotrebné aprimeranéaplikovaťvdanejtrestnejveciajustanovenie§ 39 ods. 5 Tr. zákona pri ukladaní jednotlivých trestov. Vyššie uvedenú argumentáciu súdu o
neaplikovaní inštitútu mimoriadneho zníženia trestu považuje za nesprávnu, odporujúcu samotnému
účelu tohto inštitútu s poukazom na okolnosti tohto prípadu ako aj jeho pomery. Za okolnosti prípadu sa

rozumejú pre inštitút mimoriadneho zníženia trestu všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na hodnotenie
stupňa nebezpečnosti činu pre spoločnosť a tiež skutočnosti vplývajúce na hodnotenie možnosti
nápravy páchateľa. Primeranosť tejto dĺžky sa posudzuje vždy s prihliadnutím na skutkovú, právnu
a procesnú zložitosť veci a správanie štátnych orgánov. Stupeň nebezpečnosti sa však plynutím
času znižuje, rovnako ako sa znižuje potreba potrestania páchateľa, pretože odstupom času sa míňa

aj účel trestu. Je nesporné, že v danom prípade existujú objektívne okolnosti prípadu týkajúce sa
hodnotenia stupňa nebezpečnosti činu a to s poukazom na to, že od spáchania skutku doposiaľ
uplynulo viac ako 10 rokov a predmetná trestná vec nie je stále právoplatne skončená, dokazovanie
pred súdom by trvalo ďalších niekoľko mesiacov, ak by obžalovaní neučinili vyhlásenie o vine na prvom
pojednávaní pred súdom. Plynutím času sa tiež prirodzene znižuje záujem spoločnosti na potrestanie
páchateľa a slabne potreba individuálnej prevencie a potreba generálnej prevencie spočívajúca vo

výchovných a odstrašujúcich účinkoch trestu na ostatných členov spoločnosti, ktorá sa však plynutím
času znižuje. Vo všeobecnosti sa neprimeranou dĺžkou trestného stíhania vytráca základný vzťah
medziprotiprávnymkonanímpáchateľaauloženýmtrestom.Doba,ktoráuplynieodspáchaniatrestného
činu až po právoplatné rozhodnutie má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť práve uložením
určitého trestu dosiahnutý. Dĺžkou konania viac ako 10 rokov došlo k zníženiu stupňa nebezpečnosti,

čo má priamy vplyv na to, že sa znížila aj potreba potrestania páchateľov, keďže s odstupom času sa
míňaajúčeltrestuauloženýtreststakýmtoodstupomnepôsobívýchovneanipreventívnenapáchateľov
a ani odstrašujúco pre ostatné osoby. Dĺžka trestného konania nebola zapríčinená zložitosťou v
danej trestnej veci, ani prieťahmi a obštrukciami na strane obžalovaných, ide o trestný čin, ktorý je
často predmetom trestných konaní, ktorého dôsledkom je dokonca v mnohých prípadoch spôsobenie

minimálne značnej škody. V jeho prípade sa jedná o spôsobenie väčšej škody, ktorú si dokonca
poškodený v rámci trestného konania ani neuplatnil a nežiada ju uhradiť. Preto argumentácia súdu
o neaplikovaní mimoriadneho zníženia trestu s poukazom na novelizáciu Trestného zákona, v dôsledku
ktorej došlo k prekvalifikovaniu daného skutku, nie je správna, keďže poškodený H. I. si žiadnu náhradu
škody nežiadal.

Ďalej odvolateľ uviedol, že samotná výška škody má vplyv na právnu kvalifikáciu skutku,
avšak skutočnosť poškodený H. I. vzniknutú škodu ani nežiadal uhradiť, svedčí o tom, že spôsobená
škoda z hľadiska spôsobených dôsledkov nebola v takom rozsahu, aby ju vôbec obžalovaný mal
v záujme uhradiť. Tieto skutočnosti musí súd vziať do úvahy, sú kľúčové pri ukladaní spravodlivého

trestu s prihliadnutím na to, či predmetný trest aj napriek novelizovanému Trestnému zákonu nie je
zbytočne prísny a nespravodlivý s prihliadnutím na dĺžku konania ako aj postoju poškodeného, či účel
trestu nie je možné dosiahnuť aj prostredníctvom miernejšieho trestu práve pomocou aplikácie inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu. Tento má v prípadoch, ktoré sú výnimočné, zabezpečiť to, aby bol
ukladaný trest spravodlivým a aby práve v týchto výnimočných prípadoch bol páchateľ potrestaný takým

trestom, ktorý dosiahne želaný účel a nie trestom, ktorý vychádza len zo zákonného znenia Trestného
zákona a vzhľadom na okolnosti je prísnym trestom. Argumentácia súdu o tom, že mimoriadne zníženie
trestu nie je nutné aplikovať práve z dôvodu novelizácie Trestného zákona, tak potvrdzuje to, že aj súd
vníma, že v danom prípade existujú dôvody, ktoré dovoľujú aplikovať mimoriadne zníženie trestu,
avšak súd aj napriek týmto dôvodom pre novelizáciu Trestného zákona má za spravodlivé neaplikovať

tentoinštitút.Tútoargumentáciuokresnéhosúdupovažujezanesprávnu,ktoránemáoporuanivzákone
a tiež preto, že súd túto argumentáciu používa v spojení s tým, že samotná zmena Trestného zákona
mala mať vplyv na to, že obžalovaní prehodnotili svoj postoj k prejednávanej trestnej veci, k spáchaniu
skutkov sa dobrovoľne priznali a urobili vyhlásenie o vine. Skutočnosť, že prvé pojednávanie pred súdom
prebehlo až po novelizácii Trestného zákona, ako obvinený nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť

vyhlásenie o vine pred súdom, nemohol učiniť skôr ako na prvom pojednávaní pred súdom. Urobil,
pretože tento skutok úprimne ľutuje, uvedomuje si jeho závažnosť, s páchaním trestnej činnosti nechce v
budúcnosti pokračovať, chce viesť riadny život. Poukázal ďalej na rozhodovaciu prax Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorý dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu 6 rokov považuje za výnimočnú
a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie tejto hranice udáva, že trestné stíhanie

dlhšieho trvania nemožno tolerovať. Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Eckle
vs Nemecká spolková republika, Morby vs Luxenburg, Memeleaou vs Cyprus, kde Európsky súd
pre ľudské práva vyslovil opakovaný názor, že zmiernenie trestu je právnou kompenzáciou štátu za to,
že došlo k porušeniu práv obžalovaného neprimeranou dĺžkou konania. Poukázal na ustanovenie § 2ods. 7 Tr. poriadku, podľa ktorého každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej
lehote prejednaná súdom. Práve podmienka rýchlosti trestného konania má garantovať to, aby sa
zabránilo tomu, aby bol obvinený príliš dlho vystavený trestnému stíhaniu, s čím sú nespochybniteľne

spojené zásahy do práv a slobôd, aby nebol vystavený neistote o svojom osude (trestné stíhanie
má totiž vplyv na jeho povesť, postavenie v zamestnaní ako aj v spoločnosti, čo už samo osebe
možno považovať za určitú formu satisfakcie). Aplikácia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu je
vhodným prostriedkom spočívajúcim v tom, že dochádza k určitej kompenzácii štátu za to, že niekoľko
ročným trestným konaním došlo k porušeniu jeho práv ako obžalovaného, keďže na dĺžku konania

ako obvinený a neskôr obžalovaný nemal žiadny vplyv. V súčasnosti sa snaží viesť riadny život,
v danom prípade vzhľadom aj na časový odstup od spáchania tohto trestného činu ukladaný trest
vníma omnoho senzitívnejšie, akoby ho vnímali zrejme iní páchateľa, u ktorých je táto trestná činnosť
bežnou súčasťou ich života. Trest nebol uložený ani na spodnej hranici trestnej sadzby ustanovenej
Trestným zákonom aj napriek existencii jednej poľahčujúcej okolnosti a absencii akejkoľvek priťažujúcej
okolnosti. Súdom uložený trest preto považuje za neadekvátny a nespravodlivý. Vo vzťahu k jeho

osobným pomerom ako obžalovaného, ktoré sú tiež dôležité pri posudzovaní výnimočných okolností
pri mimoriadnom znížení trestu, avšak tiež pri ukladaní trestu samotného uviedol, že súd v odôvodnení
rozsudku nesprávne vyhodnotil jeho osobné pomery. Poukázal na to, že okresný súd v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol, že pri výsluchu uviedol, že funkciu konateľa v spoločnosti L. C. s.r.o. a funkciu
prokuristu v spoločnosti A. s.r.o. vykonáva bezodplatne. Tieto skutočnosti tvrdené súdom však nie sú

v súlade s jeho výpoveďou pred súdom, keďže na otázku prokurátora, aký je jeho mesačný príjem
za konateľstvo v spoločnostiach, uviedol, že funkciu konateľa vykonáva bezodplatne. Vo svojej výpovedi
pritom uviedol, že jeho mesačný príjem je okolo 500,- eur mesačne, pričom príjem z invalidného
dôchodku predstavuje sumu vo výške 380,- eur mesačne. Zvyšnú časť príjmu má práve z výkonu funkcie
prokuristu, ktorú vykonáva pre spoločnosť A. s.r.o., na základe zmluvy od 06.06.2023, kde dostáva

ročnú odmenu, ktorá je vyplácaná v závislosti od jeho prínosu pre spoločnosť. Trest zákazu činnosti,
ktorý mu uložil okresný súd, pri uloženom peňažnom treste považuje za likvidačný voči jeho osobe,
keďže uloženým zákazom vykonávať tieto funkcie v rámci obchodných spoločností príde o súčasný zdroj
príjmu plynúci práve z vykonávania funkcie prokuristu v obchodnej spoločnosti. V prípade, ak predmetný
rozsudok, proti ktorému smeruje jeho odvolanie, sa stane právoplatným, jeho jediným zdrojom príjmu

ostane invalidná dávka vo výške 380,- eur mesačne. Rozsudok spôsobí to, že sa ocitne v stave,
že nebude schopný popri obstarávaní si základných životných potrieb zaplatiť súdom uložený peňažný
trest vo výške 8.000,- eur a bude nútený vykonať súdom uložený náhradný trest odňatia slobody vo
výmere 8 mesiacov, keďže mu bude znemožnené vykonávať funkciu konateľa ako aj prokuristu, za ktorú
poberáodmenupodľazmluvyovýkonefunkcieprokuristu.Vjehoprípadesprihliadnutímnapoľahčujúce

a priťažujúce okolnosti vníma uložený trest ako neprimerane prísny. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil mu miernejší trest odňatia slobody pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby s podmienečným odkladom bez uloženia skúšobnej doby, trestu
zákazu činnosti, peňažného trestu a uloženie náhradného trestu odňatia slobody.

Na základe takto riadne včas a oprávnenými osobami podaných odvolaní postupoval krajský súd
v intenciách ustanovenia § 318 ods. 1 Tr poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie
podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Krajský súd v danom prípade nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. poriadku, preto preskúmaval len napadnutý výrok rozsudku, teda výrok o treste a po takomto
preskúmaní dospel k záveru, že pokiaľ ide o výšku aj druh trestu, okresný súd rozhodoval v rozpore

so zákonom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ako to napokon konštatovali strany v podaných
odvolaniach, že obžalovaní A. A. ako aj A. B. na hlavnom pojednávaní na okresnom súde dňa
13.02.2025 vyhlásili, že sú vinní zo spáchania skutku kladenému im za vinu obžalobou prokurátora a

na otázky súdu položené podľa ustanovení § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. poriadku odpovedali
kladne. Okresný súd tak po splnení zákonných podmienok v zmysle § 257 ods. 7 Tr. poriadku prijal
vyhlásenie obžalovaných A. A. a A. B., ktoré v prítomnosti obhajcov obžalovaných po splnení zákonných
podmienok v zmysle § 257 ods. 7 Tr. poriadku boli prijaté a následne už súd vykonal dokazovanie vrozsahu len súvisiacim s výrokom o treste. Krajský súd v tomto smere uvádza, že odvolanie podané
obžalovaným je prípustné len vo vzťahu k výroku o treste, a to vzhľadom na to, že výrok o vine a bol
poňatý do napadnutého rozsudku na podklade vyhlásenia viny obžalovanou na hlavnom pojednávaní

podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku, ktoré súd prvého stupňa prijal. Z tohto dôvodu výrok o vine
nemohol byť napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť jeho vyhlásením. V zmysle ustanovenia
§ 257 ods. 5 Tr. poriadku v takýchto prípadoch výrok o vine nie je možné napadnúť odvolaním ani
dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
c) Tr. poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a
jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.
Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení

obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr.
poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné
porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho
trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Podľa § 257 ods. 8 Tr. poriadku, ak súd rozhodol,

že vyhlásenie obžalovaného podľa odseku 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným
skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia. V prípade konania, v rámci
ktorého obvinená priznala vinu a súd prijal jej vyhlásenie o vine, v dôsledku čoho sa nevykonalo žiadne
dokazovanie k výroku o vine (§ 257 ods. 8 Tr. poriadku) sú nároky na naplnenie tohto dovolacieho

dôvodu zvýšené a skutočne k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom môže dôjsť len celkom
výnimočne, najmä vtedy, ak by obvinená nemala obhajcu, hoci by boli splnené dôvody na povinnú
obhajobu. Iné prípady porušenia práva na obhajobu sú prakticky vylúčené, nakoľko k výroku o vine - k
priebehu a okolnostiam skutku sa žiadne dôkazy nevykonávajú.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že obhajcovi obžalovanej nebola doručená obžaloba bezodkladne,
až s odstupom štyroch rokov a že z tohto dôvodu mal súd prvého stupňa rozhodnúť o prijatí obžaloby,
tu krajský súd konštatuje, že v danom prípade ide o formálne rozhodnutie, pričom pokiaľ súd nariadil
termín hlavného pojednávania, keďže ide o konanie, keď obžaloba bola podaná za účinnosti Trestného
poriadku pred 06.08.2024 a rozhodované bolo až po účinnosti novely Trestného zákona po 06.08.2024,

nejde o také pochybenie, ktoré by malo za následok porušenie práva na obhajobu, keďže obžalovaná
v prítomnosti obhajcu po poučení a možnosti poradiť sa so svojím obhajcom urobila vyhlásenie o vine
podľa § 257 Tr. poriadku. Takýto postup, keď aj v prípade, ak by obžalovaný po porade s obhajcom urobil
vyhlásenie o vine, následne by namietal procesné postupy urobené predtým v prítomnosti obhajcu, by
viedlo k prílišnému formalizmu, ktorý v danom prípade nie je potrebný, predovšetkým v praktickej rovine

by nemal žiadny praktický význam, okrem formálneho vydania uznesenia. Napokon ani odvolateľka
v podanom odvolaní neuvádzala žiaden taký dôvod, pre ktorý by mal súd obžalobu odmietnuť a vrátiť
vec prokurátorovi do prípravného konania.

V prejednávanom prípade obaja obžalovaní na hlavnom pojednávaní súčasne vyhlásili, že sú vinní zo

spáchania skutkov uvedených v obžalobe prokurátora a tieto vyhlásenia súd po kladných odpovediach
obžalovaných a po vyjadrení prokurátora a poškodeného prijal. Obžalovaní boli samosudkyňou riadne
poučení o následkoch prijatia vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 5 a 8 Tr. poriadku. Navyše boli
obžalovaní v konaní pred súdom zastúpení obhajcom, s ktorým sa mohli o postupe radiť, v tomto smere
krajský súd nezistil žiadne pochybenia. Nešlo teda o prípad, keď jeden zo spoluobžalovaných vyhlási

predsúdom,žejevinnýadruhýspoluobžalovanývyhlási,žejenevinnýzospáchaniaskutkovuvedených
v obžalobe prokurátora.

Pokiaľ ide o výhrady obžalovanej o tom, že samosudkyňa mala byť z prejednávanej veci vylúčená,
pretože rozhodla o zastavení trestného stíhania spoluobžalovaného, podmienkou ktorého je podľa

názoru odvolateľa preukázanie, že skutok sa stal, a že ho spáchala určitá osoba, krajský súd poukazuje
na ustanovenie § 9 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať, a ak už
bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané.Z uznesenia samosudkyne okresného súdu č. k. 1T/90/2020-2377 a č. k. 1T/90/2020-2382 zo dňa
03.12.2024 plynie, že trestné stíhanie bolo zastavené u obvineného E. J. pre skutky uvedené v bode 1/
a 2/ obžaloby a obvineného N. H. pre skutok uvedený v bode 7/ obžaloby prokurátora pre premlčanie

trestného stíhania v súvislosti s účinnosťou novely Trestného zákona, ktorou došlo k zmene premlčacích
lehôt. V žiadnom prípade takýto postup neznamená, že skutky sa stali a že by ich snáď spáchala
nejaká konkrétne osoba. Napokon z ustanovenia § 9 ods. 4 Tr. poriadku plynie, že v trestnom stíhaní,
ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, sa pokračuje, ak vyhlási
obvinený do troch dní odvtedy, čo mu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, že na

prejednaní veci trvá. Zastavenie trestného stíhania spoluobvineného neznamená, že v ďalšom konaní
po vykonanom dokazovaní nemôže súd dospieť k oslobodzujúcemu rozsudku a práve z tohto dôvodu je
daná možnosť aj obžalovanému, vo vzťahu ku ktorému bolo trestné stíhanie zastavené pre premlčanie,
pokračovať v trestnom stíhaní, aby dosiahol priaznivejšie rozhodnutie, ktorým je oslobodenie spod
obžaloby. Pokiaľ je trestné stíhanie premlčané, je neprípustné a nemožno v ňom pokračovať a príslušný
orgán, ktorý v konkrétnom štádiu trestné stíhanie vedie, je povinný ho zastaviť, môže tak urobiť policajt,

prokurátor ale aj súd, teda úvahy obhajoby v tomto smere nie sú v súlade so zákonom. Napokon
ani z napadnutých uznesení o zastavení trestného stíhania neplynie, že by sa akýmkoľvek spôsobom
sudkyňa prvostupňového súdu vyjadrila k vine či nevine obžalovaných A. A. a A. B.. Neide o prípady,
že by snáď súd uznal jedného zo spoluobžalovaných vinným a až následne rozhodoval o vine ďalšie
spoluobžalovaného.

Krajský súd poukazuje na ustanovenie § 32 ods. 6 Tr. poriadku, podľa ktorého ak je dôvodom námietky
len riadny postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, o takej námietke sa nekoná.
Samosudkyňa v tomto smere postupovala v súlade so zákonom, preto sa o takejto námietke vznesenej
stranou nekoná.

Okresný súd pri rozhodovaní o uložení druhu a výmery trestu vychádzal zo zásad ukladania trestov
uvedených v ustanovení § 34 Tr. zákona, pričom zohľadnil najmä spôsob spáchania skutku, jeho
následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ale aj osobu páchateľa, pomery
či možnosti nápravy podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona. Pri určení druhu trestu a jeho výmery prihliadol

na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Pokiaľ ide o výrok o treste, správne prvostupňový súd uviedol, že obžalovaným bolo možné uložiť podľa
Trestného zákona účinného od 06.08.2024 pri posudzovanom
trestnom čine trest odňatia slobody vo výmere od jedného roka do piatich rokov. V danom prípade

súd prvého stupňa postupoval nesprávne, pokiaľ do výroku o treste uvádzal pomer poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností, keďže výpočet trestnej sadzby podľa pomeru poľahčujúcich a trestných
okolností už od novely Trestného zákona sa nevykonáva. Taktiež krajský súd dospel k záveru, že pokiaľ
súd prvého stupňa ukladal obžalovaným aj peňažný trest, nevykonal v tomto smere potrebné
dokazovanie, keď ustanovenie § 57 ods. 1 Tr. zákona ukladá súdu povinnosť pri rozhodovaní o uložení

peňažného trestu prihliadať na osobné a majetkové pomery páchateľa. Peňažný trest súd neuloží, ak
je zrejmé, že ho odsúdený nebude schopný zaplatiť. Podľa § 56 ods. 6 Tr. zákona, peňažný trest súd
neuloží, ak by sa tým zmarila možnosť náhrady škody spôsobenej trestným činom. Obaja obžalovaní
pritom uvádzali, že doposiaľ nedošlo k úhrade dlhu spôsobenému daňovému úradu. Taktiež bol krajský
súd toho názoru, že v danom prípade poukazujúc na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd pre neprimeranú dĺžku konania je namieste ako satisfakciu za neprimeranú dĺžku konania
pristúpiť k uloženiu nižšieho trestu odňatia slobody ako aj trestu zákazu činnosti, preto v prípade trestu
zákazu činnosti použil krajský súd ustanovenie o mimoriadnom znížení podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona.

Z týchto dôvodov preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a rozhodol tak,

ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Krajský súd nezistil na podklade odvolania
prokurátora dôvod na sprísnenie trestov, keď obžalovaná A. B. doposiaľ nebola súdne trestaná,
obžalovanýA.A.sícebolvminulostiodsúdený,avšakdošlokzahladeniuodsúdenia,pričomajvovzťahu
k trestnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné sp. zn. 3T/31/2020 rozhodol krajský súd uznesením
zo dňa 02.12.2025 sp. zn. 10To/26/2025 tak, že trestné stíhanie obžalovanej A. C. a obžalovaného A.

zastavil z dôvodov uvedených v § 9 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, pretože bolo trestné stíhanie premlčané.
Snáď sa žiada vytknúť prvostupňovému súdu postup, keď zisťoval, či si H. I. uplatňuje nárok na náhradu
škody, keď nárok štátu na riadne zaplatenie dane nie je nárokom na náhradu škody spôsobenej trestným
činom skrátenia dane, ale nárokom vyplývajúcim priamo zo zákona (R34/87).Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.