Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1125013141
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šimková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1125013141.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov

senátu JUDr. Danice Veselovskej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej v trestnej veci obžalovaného Z. D. pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 52T/37/2025 zo dňa 09.09.2025, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 26.03.2026 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok zrušuje vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

Z. D.Á., nar. XX.XX.XXXX v G., trvale bytom N. XXXX/X, H.

u k l a d á

podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j),

písm. l), § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo
výmere 6 (šesť) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 52T/37/2025 zo dňa 09.09.2025 bol obžalovaný Z. D.

uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona v súbehu s prečinom usmrtenia podľa § 149
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

dňa 25.06.2023 v čase o 16.55 hod. v Bratislave ako vodič viedol nákladné vozidlo - ťahač prívesu
továrenskej značky GOTIME CZ Golden Express kategórie N2, EČV:H. po ulici Olejkárskej v smere od

Pribinovej smerom na Landarerovu ulicu v ľavom jazdnom pruhu, pričom na úrovni Hotela Sheraton
sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, čím porušil § 4 ods.
1 písm. c) zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, následkom čoho narazil prednou časťou uvedeného vozidla do chodkyne I. D. a chodcaI. D., ktorí v tom čase prechádzali kolmo cez vozovku mimo vyznačený priechod pre chodcov a
prechádzali sprava doľava z pohľadu vodiča, pričom následkom zrážky, ku ktorej došlo v ľavom jazdnom
pruhu vozovky, došlo k pádu oboch chodcov na vozovku, pričom poškodená I. D. utrpela následkom

dopravnej nehody podľa znaleckého posudku č. 059/2023, ktorý vypracoval C.. I.. I. D., C.., tržno
zmliaždenú ranu na hlave v záhlaví, zlomeninu lebky v temenno-spánkovej oblasti vpravo siahajúcu
cez pyramídovú kosť a stredoušnú dutinu dozadu až na dutiny klinovej kosti, so zakrvácaním do ľavej
čeľustne, dutiny a do stredoušnej dutiny, ďalej pomliaždenie sánky vľavo, pomliaždenie hlavy vpravo
v oblasti spánkovo temennej a záhlavovej, spojené s obojstranným zakrvácaním pod tvrdú plenu v

rozsahu čelovo spánkovej a temennej s pomliaždenim mozgového tkaniva, zakrvácanie pod pavúčnicu
obojstranne v rozsahu spánkovo temennej a záhlavovej, pomliaždenie hrudníka a hrudnej steny so
sériovou zlomeninu 4. až 7. rebra vpravo a 4. až 6. rebra vľavo s masívnym rozvojom pneumotoraxu
prienik vzduchu do pohrudničnej dutiny a kolaps pľúc) vpravo so zakrvácaním do pohrudničnej dutiny
vpravo ako aj zlomeninu oboch členkov ľavej dolnej končatiny s dislokáciou, pričom poškodená I. D. na
následky zranení, ktoré utrpela pri dopravnej nehode zomrela dňa 27.10.2023, poškodený I. D. utrpel v

súvislosti s dopravnou nehodou podľa znaleckého posudku C.. I.. I. D., C.. č. 057/2023, zlomeninu krčka
stehnovej kosti vpravo s dislokáciou, zlomeninu vzdialeného konca vretennej kosti vpravo s dislokáciou
a zlomeninu krčka hlavičky vretennej kosti vpravo bez dislokácie s predpokladanou dobou liečenia
najmenej 120 dní a dobou obmedzenia obvyklého spôsobu života najmenej 80 dní,

za čo mu bol podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona
uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, ktorého výkon bol podľa § 51 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona podmienečne odložený s probačným dohľadom na skúšobnú dobu 5 rokov. V rámci
probačného dohľadu súd prvého stupňa podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona obžalovanému
uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom

alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo iného výchovnému programu. Podľa § 61
ods.1, ods. 2, Trestného zákona bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na 6 rokov. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú Všeobecnú
zdravotnú poisťovňu, a. s. odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný prostredníctvom obhajcu dňa 16.09.2025 odvolanie smerujúce
proti výroku o treste, ktoré odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 07.11.2025.
Obhajoba uvádza, že prvostupňový súd neprihliadal na všetky skutočnosti uvedené v záverečnej reči
obhajoby. Obžalovaný je toho názoru, že pri ukladaní výšky trestov mal prvostupňový súd prihliadať aj
na tieto skutočnosti:

- mieru zavinenia poškodených chodcov, ktorí výrazne spolupôsobili na vzniku dopravnej nehody.
Z dokazovania jasne vyplýva, že obžalovaný začal vykonávať rozjazd s vláčikom v momente, keď
nemohol rozpoznať, že poškodení chodci vstúpia z chodníka do vozovky mimo priechodu pre chodcov.
Rozjazd vykonával, keď sa chodci nachádzali mimo vozovky, na chodníku. Technický znalec potvrdil,
že poškodení chodci vstupovali do vozovky, do jazdnej dráhy vláčika mimo priechodu pre chodcov a

v momente, keď sa obžalovaný s vláčikom už rozbiehal, teda jazdil smerom k nim a chodci mohli bez
nebezpečenstva prerušiť pohyb po vozovke priamo do jeho jazdnej dráhy a umožniť mu prejazd po
vozovke bez toho, že by ich ohrozil. Poškodení chodci boli povinní mimo priechod neohroziť vláčik
obžalovaného a dokonca ani neobmedziť ho vjazde. Poškodení chodci porušili aj konkrétne povinnosti
uložené im v zákone č. 8/2009 Z.z. ( § 53 ods. 3, ods. 4),

- obžalovaný už v prípravnom konaní priznal svoje zavinenie na vzniku a následku dopravnej nehody,
keď priznával, že aj keď pri rozjazde s vláčikom nemohol chodcov vidieť na vozovke, lebo sa nachádzali
na chodníku, nadbytočne dlho venoval pozornosť pri rozjazde situácii za vláčikom a nie pred vláčikom. Z
tohto dôvodu priznával svoju mieru zavinenia. Aj pred súdom na hlavnom pojednávaní dňa 09.09.2025
učinil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania žalovaného skutku a ľutuje ho,

- v čase spáchania skutku mal obžalovaný 76 rokov a činnosť vodiča vykonával 60 rokov a nespôsobil
žiadnu dopravnú nehodu a spáchal za 60 rokov 5 drobných priestupkov na úseku dopravy,
- poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. d) Trestného zákona, že spáchal trestný čin ako osoba vo
vyššom veku, písm. j) Trestného zákona, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, § 36
písm. k) Trestného zákona, že sa pričinil k odstráneniu škodlivých následkov, kedy vykonal vhodné

opatrenia na náhradu škody poškodeným, § 36 písm. I) Trestného zákona, že sa priznal k spáchaniu
trestného činu a svoje konanie oľutoval.Obžalovaný je toho názoru, že prvostupňový súd pri ukladaní výšky trestu mal a mohol prihliadnuť
na všetky tieto skutočnosti. Mohol prihliadať aj na samotný priebeh vzniku dopravnej nehody, keďže
z dokazovania vyplýva aj výrazné spoluzavinenie poškodených. Obžalovaný si je vedomý, že sa

bezvýhradne priznal k spáchaniu žalovaného skutku, a nechcel urobiť vyhlásenie, že nepopiera
spáchanie skutku len z dôvodu, že ho obžaloba upozornila, že pri takomto vyhlásení bude musieť podať
odvolanie pri neuložení nepodmienečného trestu odňatia slobody. Obžalovaný si je vedomý následkov
vyhlásenia pred súdom, že je vinný, no očakával, že súd pri ukladaní výšky trestu objektívne vyhodnotí
všetky skutočnosti objektívne a jeho protiprávne konanie vyhodnotí individuálne s prihliadnutím na jeho

osobu a pomery a spôsob vzniku dopravnej nehody ( pohyb chodcov ). Má však za to, že prvostupňový
súd mu uložil neprimerane prísne tresty a preto si dovolí navrhnúť, aby odvolací súd individuálne
vyhodnotil všetky skutočnosti a uložil mu primeranejšie a nižšie tresty, ktoré by vzhľadom na pomery
jeho osoby a popísaných okolností spáchania skutku nemali vplyv na generálnu prevenciu pri uložení
mu miernejšieho trestu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obžalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o treste a sám rozhodol tak, že mu uloží primeranejšie tresty.

Prokurátor ani poškodení nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré im bolo súdom prvého
stupňa doručené v súlade s § 314 Trestného poriadku.

Odvolací súd nezistil žiadne vážne procesné nedostatky konania predchádzajúceho napadnutému
rozsudku, preto nariadil vo veci verejné zasadnutie, o ktorom upovedomil obžalovaného a ostatné
procesné strany. Poškodení sa na verejné zasadnutie neustanovili, preto ho podľa § 294 ods. 2
Trestného poriadku odvolací súd vykonal v neprítomnosti poškodených, ktorí boli o ňom riadne

upovedomení.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca obžalovaného pridržal písomne podaného
odvolania a dôvodov tam uvedených. Poukázal na to, že z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že trest v
takej výške, v akej bol uložený obžalovanému, sa ukladá v prípadoch, keď došlo k nehode na priechode

pre chodcov alebo pri prekročení najvyššej povolenej rýchlosti, čo sa v danom prípade nestalo. Preto
vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré uviedol v odôvodnení odvolania, navrhol obžalovanému uložiť
miernejší trest.

Zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodne

zamietnuť.

Obžalovaný žiadal o uloženie miernejšieho trestu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné, bolo

podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd
konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa
§ 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len

vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru,
že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho

výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce

okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri
určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom
majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na
ujmu náhrady škody, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom tresteaj niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa
odseku 6 neuloží ako samostatný.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 ak prevažuje pomer poľahčujúcich
okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, aj ako
bolo napadnutým rozsudok porušené ustanovenie Trestného zákona, a ak je uložený trest neprimeraný.

Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods.
1 alebo , odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku
1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší
vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Vec bola odvolaciemu súdu predložená dňa 09.01.2026.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I

podal dňa 31.07.2025 obžalobu na Z. D. pre prečin ublíženia na zdraví podľa §157 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona s poukazom na §138 písm. h) Trestného zákona v súbehu s prečinom usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona
na totožnom skutkovom základe, aký je uvedený v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.09.2025 obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, že je vinný, a následne kladne odpovedal na otázky uvedené v § 333 ods.
3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257
ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania
nevykonal. Vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste a výroku o náhrade škody.

Súd prvého stupňa na základe vyhlásenia o vine uznal obžalovaného Z. D. vinným zo spáchania
žalovaných trestných činov na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. K uznaniu viny na skutkovom
a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto
výrok o vine nemohol byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť a ani

nebola odvolaním napadnutá.

Pri revízii výroku o treste odvolací súd zistil, že obžalovaný prejednávaný skutok spáchal dňa 25.06.2023
a k vyhláseniu napadnutého rozsudku došlo dňa 09.09.2025, pričom dňa 06.08.2024 nadobudla
účinnosť novela Trestného zákona č. 40/2024 Z. z.. Z napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia

nevyplýva, podľa ktorého znenia Trestného zákona, t. j. či účinného do 05.08.2024, alebo od 06.08.2024,
posudzoval trestnosť činu a ukladal trest obžalovanému. Odvolací súd pripomína, že podľa § 2 ods.
1 Trestného zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa

priaznivejší. Odvolací súd preto posudzoval, či nové znenie Trestného zákona účinného od 06.08.2024
je pre obžalovaného priaznivejšie.

Obžalovaný inému z nedbanlivosť spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a spáchal uvedený čin závažnejším
spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho postavenia, a zároveň inému

z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej
povinnosti vyplývajúcej z jeho postavenia, čo podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024 ako aj
Trestného zákona účinného od 06.08.2024 zodpovedá prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona s trestnou sadzbou1 až 5 rokov a prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. h) Trestného zákona s trestnou sadzbou 2 až 5 rokov. Novelou Trestného zákona však
došlo k odstráneniu povinnosti úpravy hraníc trestných sadzieb v nadväznosti na pomer poľahčujúcich

okolností a priťažujúcich okolností. Súd prvého stupňa u obžalovaného ustálil dve poľahčujúce okolnosť,
a to podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, že obžalovaný doposiaľ viedol riadny život a podľa § 36
písm. l) Trestného zákona, že sa priznal k trestnému činu a tento úprimne oľutoval, a žiadnu priťažujúcu
okolnosť, teda ustálil prevahu poľahčujúcich okolností, pričom prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri určovaní druhu trestu a výmery je povinnosťou súdu práve

v zmysle Trestného zákona účinného do 05.08.2024 (§ 38 ods. 2), ktorý v ustanovení § 38 ods. 3
zároveň určuje spôsob, akým sa v prípade prevažujúcich poľahčujúcich okolností obligatórne znižuje
hornáhranicazákonomustanovenejtrestnejsadzby.NovelaTrestnéhozákonač.40/2024Z.z.účinného
od 06.08.2024 síce taktiež zakotvuje povinnosť súdu prihliadať pri výmere trestu na poľahčujúce a
priťažujúce okolnosti, avšak akým spôsobom tieto premietnuť do uloženého trestu, ponecháva na úvahe
súdu. V prípade prevahy poľahčujúcich okolností nemožno mať pochybnosti o tom, že práve následkom

nutnosti znížiť v dôsledku prevažujúcich poľahčujúcich okolností hornú hranicu trestnej sadzby trestu
odňatia slobody diktovanej Trestným zákonom účinným do 05.08.2024 je táto skoršia úprava pre
obžalovaného priaznivejšia než úprava účinná od 06.08.2024. K uvedenému odvolací súd v súlade s
ustálenou súdnou praxou poznamenáva, že za najpriaznivejší je potrebné považovať ten zákon, ktorý
pri použití súhrnu všetkých jeho ustanovení vzťahujúcich sa na súdený skutok poskytuje pre páchateľa

miernejší (priaznivejší) konečný výsledok. Posudzuje sa teda použitie skoršieho i novšieho zákona ako
celku. Len porovnanie trestných sadzieb nestačí.

Vzhľadom na vyššie uvedené, použitie súhrnu všetkých ustanovení Trestného zákona účinného od
06.08.2024 vzťahujúcich na sa konanie obžalovaného neposkytuje pre neho priaznivejší konečný

výsledok, a preto trestnosť činu bolo potrebné posudzovať a trest ukladať podľa zákona účinného do
05.08.2024, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Z týchto skutočností odvolací súd pri revízii výroku o
treste vychádzal.

K výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269

Trestného poriadku, z ktorých vyplynulo, že obžalovaný bol doposiaľ jeden krát súdne trestaný, a to
v roku 1987, pričom sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Dopustil sa 4 priestupkov v cestnej
premávke, a to nedaním prednosti v jazde, vedením vozidla bez platných dokladov, iným porušením
pravidiel cestnej premávky a iným porušením všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky v súvislosti s vedením turistického vláčika, za čo bol sankcionovaný

pokutami od 20 eur až 60 eur. Tiež sa dopustil 1 priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Ďalej
bolo zistené, že obžalovaný je starobný dôchodca, od roku 1971 pracoval ako vodič.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď ukladal obžalovanému úhrnný trest podľa § 41 ods. 1
Trestného zákona za spáchanie viacerých trestných činov v jednočinnom súbehu. V zmysle tohto

ustanovenia zákona súd ukladal trest podľa najprísnejšej trestnej sadzby určenej pre zbiehajúce sa
trestné činy, teda podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, ktorého trestná sadzba je až 2 až 5 rokov.

Správne súd prvého stupňa zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného
zákona, t.j. že sa k trestnému činu priznal, a jeho spáchanie oľutoval. Pochybil však v tom, ak

obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, keďže pod vedením
riadneho života v zmysle tohto zákonného ustanovenie treba rozumieť také správanie, ktorým sa
páchateľ nikdy predtým nedopustil žiadneho trestného činu, a nedostal sa do vážneho rozporu s
inými normami, ktoré sú v spoločnosti všeobecne akceptované ako dôležité, predstavujúce morálne
normy spoločnosti. Uvedeným kritériám by mohlo okrem úplne bezúhonného života zodpovedať aj

napr. spáchanie menej závažného priestupku v cestnej premávke. Obžalovaný sa v minulosti dopustil
4 priestupkov v cestnej premávke, a i napriek tomu, že ide o menej závažné priestupky, jedná sa o
opakované konanie rovnakého typu, ako je to, ktoré viedlo k závažným následkom, keďže sa už predtým
dopustil priestupku aj v súvislosti s vedením turistického vláčika a tiež priestupku nedaním prednosti
v jazde, v súvislosti s čím došlo k škodovej udalosti. Teda obžalovaný bol pred spáchaním skutku

opakovane postihnutý za dopravný priestupok a trestný čin bol spáchaný práve v súvislosti s vedením
motorového vozidla, čo bráni konštatovaniu o vedení riadneho života obžalovaným. Preto nebolo možné
obžalovanému pričítať poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j) Trestného zákona. Súd prvého
stupňa zároveň pochybil v tom, keď nepriznal obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h)Trestného zákona, hoci obžalovanému ukladal trest za viac trestných činov v rámci ukladania úhrnného
trestu. Vzhľadom na zákaz reformationis in peius (zmeny k horšiemu) odvolací súd nemohol uvedené
pochybenia korigovať, pretože by došlo k neprípustnému zhoršeniu postavenia obžalovaného bez toho,

aby prokurátor podal odvolanie v jeho neprospech. Pri revízii výroku o treste odvolací súd vzhľadom na
vyššie konštatovaný zákaz prihliadal na existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností tak, ako ich
ustálilsúdprvéhostupňavnapadnutomrozsudku,tedažepomerpoľahčujúcichapriťažujúcichokolností
je v pomere 2:0.

Z tohto dôvodu bolo potrebné u obžalovaného podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného do
05.08.2024 znížiť hornú hranicu trestnej sadzby uvedenej v § 149 ods. 2 Trestného zákona, ktorá je 2
až 5 rokov, o jednu tretinu, a trest ukladať v trestnej sadzbe 2 rokov až 4 roky. Súd prvého stupňa však
ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona neaplikoval, uvedené bolo dôvodom, prečo odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného poriadku.

Pokiaľ sa obžalovaný domáhal priznania poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. d) a písm.
k) Trestného zákona, tak v súvislosti s poľahčujúcou okolnosť podľa § 36 písm. d) Trestného zákona
odvolací súd uvádza, že z obsahu daného ustanovenia „Poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ
spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých alebo ako osoba vo vyššom veku, ak táto
skutočnosť mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť.“. Je teda zrejmé, že musia byť

splnené kumulatívne dve podmienky, a to že v čase spáchaniu skutku ide o osobu vyššieho veku
(resp. naopak osobu vo veku blízkom veku mladistvých), ktorou sa rozumie podľa § 127 ods. 3
Trestného zákona osoba staršia ako šesťdesiat rokov a súčasne táto skutočnosť (vyšší vek) mala vplyv
na rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť osoby. Je zrejmé, že bola splnená iba prvá z dvoch týchto
podmienok, keďže v čase skutku mal obžalovaný vek 76 rokov. Z vykonaného dokazovania však nie

je možné odvodiť, že vyšší vek mal vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť. Zo žiadneho
z vykonaných dôkazov nie je možné odvodiť, či ho vyhodnotiť tým spôsobom, že vek obžalovaného
mal nejakú spojitosť so spáchaním prejednávaných prečinov, napríklad, že k dopravnej nehode došlo
v dôsledku zhoršeného zraku obžalovaného alebo jeho pomalších reflexov, naopak zo znaleckého
dokazovania vyplynulo, že obžalovaný nevenoval dostatočne pozornosť dopravnej situácii pred jeho

vozidlom. Preto napriek námietkam obžaloby nebolo možné túto poľahčujúcu okolnosť obžalovanému
priznať. Ani na priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k) Trestného zákona neboli splnené
zákonné podmienky. Obžalovaný uvádza, že sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného
činu, lebo vykonal opatrenia na náhradu škody poškodeným, avšak takého opatrenie nevyplývajú z
obsahu spisu a ani obžalovaný ich nekonkretizuje. Obžalovaný sa dopustil prejednávaného skutku

ako zamestnanec a v takom prípade osobou zodpovednou za spôsobenú škodu je zamestnávateľ
obžalovaného. Zo spisového materiálu ani nevyplýva, či obžalovaný kontaktoval poškodených, resp. ich
dedičov, a či vo vzťahu k nim učinil nejaké opatrenia.

Odvolací súd rešpektujúc zásady ukladania trestov vyjadrené v citovaných ustanoveniach zákona

dospel k rovnakému záveru, ako súd prvého stupňa, že obžalovanému nie je potrebné ukladať
nepodmienečný trest odňatia slobody vzhľadom na jeho osobu, okolnosti skutku a formu zavinenia.
Obžalovaný je osobou, ktorá bola jeden krát súdne prejednávaná v roku 1987, pričom v tomto prípade
sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Obžalovaný teda nie je kriminálne závadovou osobou, od
uvedeného obdobia sa nedopustil žiadneho trestného činu a z toho hľadiska je potrebné ho považovať

za bezúhonného, je starobný dôchodca, a primerane je sociálne integrovaný, skutok skutočne a
úprimne ľutuje, z čoho rezultujú dobré možnosti nápravy. Skutok má síce tragické následky, avšak
súčasne nemožno konštatovať, že k nemu došlo ľahostajnosťou a arogantnou jazdou. Obžalovaný si
poškodených nevšimol, čo možno označiť za podcenenie rizika vyplývajúceho z vedenia nákladného
motorového vozidla, kedy pri čo i len krátkej strate plnej pozornosti môže dôjsť k nenapraviteľným

následkom. Vzhľadom na to, že obžalovaný sa skutku dopustil v nedbanlivosti bez toho, aby prejavil
určitý vyšší stupeň ľahostajnosti či bezohľadnosti, následne zaujal kritický postoj k svojmu konaniu
a nie je kriminálne závadový, ani odvolací súd nepovažoval uloženie nepodmienečného trestu za
nevyhnutné pre dosiahnutie preventívneho, ochranného a morálneho účelu trestu. Prihliadajúc na osobu
obžalovaného a okolnosti nehody by nepodmienečný trest predstavoval skôr pomstu, než spravodlivý

prostriedok nápravy a ochrany spoločnosti, ktorá je dôkladne zabezpečené uložením prísneho trestu
zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá.Opodstatnené je uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, tento korešponduje s výchovným,
ochranným a morálnym účelom trestu, avšak odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody pre uloženie
trestu odňatia slobody na samej hornej hranici trestnej sadzby, a už vôbec nezistil dôvody pre potrebu

nariadenia probačného dohľadu. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s námietkami obžalovaného,
že trest uložený súdom prvého stupňa je neprimerane prísny. Vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho
predchádzajúci život je možné konštatovať, že išlo o ojedinelé zlyhanie obžalovaného. U obžalovaného
sú všetky predpoklady na to, aby sa v skúšobnej dobe osvedčil, nič nenasvedčuje tomu, že by neviedol
riadny život aj bez ingerencie probačného úradníka. Zhodnotiac všetky vyššie uvedené skutočnosti,

vrátane zavinenia obžalovaného a osobných pomerov obžalovaného, dospel odvolací súd k záveru,
že trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, teda na dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov, je trestom dostatočným a spĺňa všetky kritéria
z hľadiska tak individuálnej ako aj generálnej prevencie.

Počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia je obžalovaný povinný viesť riadny život, nedopustiť

sa trestného činu, priestupku, či iného protispoločenského konania, inak súd vysloví, že sa neosvedčil
a trest odňatia slobody vo výmere 2 roky vykoná.

Výrok o treste zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 6 rokov nebol explicitne
napadnutý odvolaním, odvolací súd ho teda preskúmal v spojení s trestom odňatia slobody, a dospel k

záveru, že trest ako celok spĺňa všetky zákonné kritériá, preto prevzal výmeru trestu 6 rokov do svojho
rozhodnutia.

Výrok o náhrade škody nebol napadnutý odvolaním, a preto ho odvolací súd nepreskúmaval.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.