Uznesenie – Poriadok vo verejných veciach ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/92/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5625010545
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kurák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5625010545.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Kuráka a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom 11. marca 2026 prejednal
odvolanie podané prokurátorom proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 8T/48/2025
zo dňa 13.10.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 8T/48/2025 zo dňa 13.10.2025 bol obžalovaný
A. B. uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr.
zák. na skutkovom základe, že:

dňa 31. 08. 2025 v čase o 9:48 hod. ako osoba bez vodičského oprávnenia viedol osobné motorové

vozidlo značky Škoda Octavia striebornej metalízy s prideleným číslom VIN: C., ktorého je vlastníkom,
na ktorom mal pripevnené tabuľky s evidenčným číslom D., ktoré nie sú pridelené tomuto vozidlu, po
štátnej ceste I. triedy číslo XX mimo obce v smere od obce E. na mesto F. G., pri čom bol pri vjazde do
obce E., časť H., na križovatke s účelovou komunikáciou smerujúcou na I. J. K. predpísaným spôsobom
zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Liptovský Hrádok, a tohto
konania sa dopustil aj napriek tomu, že mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš

sp. zn. 0T/98/2023 zo dňa 04. 12. 2023, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04. 12.
2023, uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel vo výmere 2 roky,

Za to súd podľa § 56 ods. 1, 3 Tr. zák. uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere 500,- (päťsto) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť obžalovaným
úmyselne zmarený, uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného)
mesiaca nepodmienečne.
Podľa§61ods.1,2Tr.zák.súdobžalovanémuuložiltrestzákazučinnostiviesťvšetkydruhymotorových
vozidiel na dobu 3 (troch) rokov.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaním prokurátora (č.l. 73
spisu). Odvolanie prokurátor odôvodnil písomným podaním zo dňa 30.10.2025, doručeným Okresnému
súdu Liptovský Mikuláš dňa 4.11.2025 (č.l. 83 spisu), v ktorom uviedol nasledovné skutočnosti:

„Domnievam sa, že boli splnené všetky formálne aj materiálne dôvody pre uloženie trestu prepadnutia
veci. Vlastnícke právo obžalovaného k predmetnému vozidlu bolo jednoznačne preukázané, a to

vyjadreniami K. G., H. L. a M. E., z ktorých nepochybne vyplynulo, ako bolo postupne prevádzané
vlastníctvo k predmetnému vozidlu. Skutkové zistenie okresného súdu, že vlastníčkou vozidlamala byť družka obžalovaného, považujem za nesprávne a nezodpovedajúce vykonaným dôkazom.
Poukazujem na vyjadrenie samotného obžalovaného na hlavnom pojednávaní, kde uviedol, že vozidlo
patrilo jemu. N. O. pri podaní vysvetlenia v prípravnom konaní uviedla, že vozidlo kúpil obžalovaný od

kamaráta a chcel ho dať prepísať na svoje meno, t. j. nie na meno N. O.. Žiadna z osôb, ktoré sa k
otázke vlastníctva sporného vozidla vyjadrovali, nevypovedala v tom zmysle, že by vlastnícke právo k
nemu mala nadobudnúť N. O.. Tá bola vlastníčkou iného motorového vozidla, a to Škoda Octavia čiernej
farby s prideleným evidenčným číslom D., pričom tabuľky s týmto evidenčným číslom použil obžalovaný
pri spáchaní skutku, keď ich premiestnil na svoje vozidlo – v tomto smere hodnotím aj vyjadrenie

obžalovaného na hlavnom pojednávaní, t. j. vozidlo bolo jeho, len malo namontované evidenčné tabuľky
z vozidla jeho družky, čo zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Vyjadrenie obžalovaného logicky ani
nemôže mať iný význam, pretože fakticky bolo vozidlo stále evidované na K. G. (t. j. nie na N. O.), a
jeho družka uviedla, že vozidlo sa malo prepísať na obžalovaného (t. j. nie na N. O.).Vlastnícke právo
tak nemôže v žiadnom prípade svedčať družke obžalovaného tak, ako to uzavrel okresný súd – tá bola
vlastníčkou úplne iného motorového vozidla. Ďalej je potrebné uviesť, že v predmetnej veci nič nebránilo

tomu, aby vlastníctvo predmetného vozidla nadobudol obžalovaný, ktorý bol tak jeho vlastníkom v čase
spáchania skutku. Okolnosti spomínané v tejto súvislosti súdom sú bez právneho významu – to, či sa
vozidlo prevádzalo na základe ústnych zmlúv, bez dokladov či bez evidenčných čísel, ako ani to, či
obžalovaný mohol vozidlo legálne (bez toho, aby tým porušoval právne predpisy) prevádzkovať, nebráni
prevodu jeho vlastníckeho práva. Ostatne obžalovaný vozidlo tak či tak legálne prevádzkovať nemohol,

keďže mal v tom čase uložený trest zákazu činnosti – čo však takisto nepredstavuje legálnu prekážku
nadobudnutia vlastníckeho práva. Evidencia vozidiel v zmysle § 111 a nasl. zákona č. 8/2009 Z. z.
je len informačným systémom Policajného zboru a plní evidenčnú funkciu; zápis do tejto evidencie
má len deklaratórne účinky na rozdiel od zápisu do katastra nehnuteľností. Ani Občiansky zákonník
nevyžaduje, aby v takomto prípade mala kúpna zmluva písomnú formu. Napokon bez významu je aj

skutočnosť, že formálnemu prepisu vozidla v evidencii bránili exekučné konania, a to s poukazom na
ust. § 61c a § 61d Exekučného poriadku. Prevod motorového vozidla v hodnote niekoľko sto eur je
potrebné pokladať za bežný právny úkon, ku ktorému nie je potrebné súhlas exekútora. Avšak ani keby
povinný nakladal s majetkom podliehajúcim exekúcii bez písomného súhlasu exekútora v prípade, keď
by nešlo o bežný právny úkon, nezakladá to neplatnosť právneho úkonu, ale iba jeho odporovateľnosť

(§ 61d ods. 2 Exekučného poriadku). Vzhľadom na uvedené tak považujem prevod vlastníckeho práva
na obžalovaného za platný, a to, či takýmto prevodom, resp. neprepísaním údajov v evidencii mohlo
dôjsť k porušeniu príslušných právnych predpisov, považujem za otázku, ktorá nemá pre rozhodovanie
o prepadnutí veci podstatný význam. Na záver chcem len stručne uviesť, že považujem za naplnené
aj materiálne dôvody pre uloženie tohto trestu. Obžalovaný, ktorý ani nie je držiteľom vodičského

oprávnenia, už bol opakovane postihnutý zákazom činnosti v priestupkovom konaní, následne mu bol
pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona uložený
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá súdom, ktorý opäť nerešpektoval, keď sa dopustil skutku,
ktorý je predmetom tohto konania. Za tejto situácie je už potrebné obžalovanému zabrániť v ďalšom
páchaní rovnakej trestnej činnosti aj uložením trestu prepadnutia veci.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), ods. 3, § 322 ods.
1, ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš doplnil o
výrok o uložení trestu prepadnutia veci podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému,
a to osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia farby striebornej metalízy, VIN: C., resp. aby za
účelom doplnenia tohto výroku vrátil vec súdu prvého stupňa.“

Na verejnom zasadnutí prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava
písomných dôvodov podaného odvolania a navrhol preto, aby krajský súd rozsudkom doplnil výroky
napadnutého rozsudku okresného súdu aj o výrok, ktorým by bol obžalovanému uložený trest
prepadnutia veci, a to predmetného motorového vozidla.

Obžalovaný uviedol, že necháva na zváženie súdu rozhodnutie o odvolaní prokurátora.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa
§ 317 Tr. por., zistil, že odvolanie prokurátora bolo podané oprávnenou osobou a včas v lehote

stanovenej v § 309 Tr. por. V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd
odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zistil, že odvolanie
prokurátoraniejedôvodné.Krajskýsúdpreskúmalnapadnutýrozsudokokresnéhosúdu,atovsúvislosti
s namietaným neuloženým trestom prepadnutia veci.

Pokiaľ sa týka dôkaznej situácie, je potrebné zo strany krajského súdu uviesť, že obžalovaný na hlavnom

pojednávaní urobil vyhlásenie o svojej vine, ktoré okresný súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Tr. por.
prijal. Z uvedeného dôvodu sa dokazovanie na súde prvého stupňa vykonalo len v súvislosti s uloženými
trestami.

Krajský súd zvýrazňuje, že v zmysle ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. je vyhlásenie o vine neodvolateľné
a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním. Na základe týchto skutočností preto krajský súd

vychádzal pri hodnotení okolností prípadu z výslovne uvedeného skutku v napadnutom rozsudku.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu,

najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie
páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá
uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to,
že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu
nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo

odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového
prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri
inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré
boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.

Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa
páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd uloží trest prepadnutia veci, ktorá bola použitá na spáchanie

trestného činu. Trest prepadnutia veci postihuje vlastnícke práva páchateľa trestného činu a vo svojej
podstate znamená, že páchateľ na základe rozhodnutia súdu stráca vlastnícke právo k individuálne
určenej veci alebo veciam, ktoré sú v priamom vzťahu k spáchanému trestnému činu.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť
zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa
uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú
zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali
v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv

a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti
pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj
na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom
individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavoaj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon
a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest
súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho

súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo
sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade
s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom
pred útokmi páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu,
aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych
páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných
členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo,
že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej
činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej

a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

V konkrétnom prípade trestného stíhania krajský súd v odvolacom konaní dospel k záveru, že

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu sa zrozumiteľne a jednoznačne vysporiadalo
s neuloženým trestom prepadnutia veci. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňový
súd presvedčivo konštatoval, že v konkrétnom prípade nebola jednoznačne preukázaná existencia
vlastníckeho práva obžalovaného k predmetnému motorovému vozidlu. V predchádzajúcom období
pred spáchaním stíhaného trestného činu obžalovaným dochádzalo k niekoľkým zmenám držiteľov

konkrétneho motorového vozidla. Preto nebolo možné prijať zo strany súdov jednoznačný záver
o vlastníckom vzťahu A. B. k vozidlu, vedením ktorého spáchal trestný čin. Logicky teda vyplýva, že
zo strany súdov nemohlo byť v prebiehajúcom trestnom stíhaní aplikované ustanovenie § 60 ods. 1
písm. a) Tr. zák. Krajský súd sa nestotožnil s argumentmi prokurátora, podľa ktorých bolo vlastnícke
právo k predmetnému motorovému vozidlu určené na základe vyjadrení predchádzajúcich držiteľov.

Tieto osoby s vozidlom manipulovali na základe pochybných právnych úkonov s nejednoznačným
výsledkom. Z tohto dôvodu nebolo možné rozhodnúť o uložení trestu prepadnutia veci páchateľovi,
ktorého vlastnícky vzťah k motorovému vozidlu nebol už v prípravnom konaní dostatočne preukázaný.

Na základe týchto dôvodov preto krajský súd odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné postupom

podľa § 319 Tr. por.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.