Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. august 2012

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 7Er/220/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612201075
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Botevová
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2012:5612201075.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekučného konania oprávneného: Rapid life životná poisťovňa,
a.s., so sídlom Garbiarska 2, Košice 040 71, IČO: 31 690 904, proti povinnému: Ľ. Č., B.. XX. X. XXXX,
X. P. XXX, P., pre vymoženie pohľadávky vo výške 34,20 Eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho
exekútora JUDr. Petra Matejovie so sídlom Exekútorského úradu Moyzesova 669/15, Liptovský Mikuláš,
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod spis. zn. Ex 427/2012, takto

r o z h o d o l :

Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s a z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Petrom Matejovie sa dňa 31. 1. 2012 začalo exekučné konanie pod
sp. zn. Ex 427/2012 na vymoženie pohľadávky vo výške 34,20 Eur s prísl., priznanej rozhodcovským
rozsudkomsp.zn.2C/41/2010zodňa21.9.2010,ktorývydalrozhodcaArbitrážnehosúduKošice,JUDr.
Bohumír Zaujec. Súdny exekútor v súlade s ust. § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) požiadal tunajší súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Spolu so žiadosťou predložil návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa
23. 1. 2012 a exekučný titul.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených,

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.

Zákonné ustanovenie obsiahnuté v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá súdu, aby už v
štádiu rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmal súlad exekučného titulu so

zákonom. Súd preto neposudzuje len formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je exekúciavôbec prípustná. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v konaní, ktoré
je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Exekučný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu, ktorý v
základnom konaní vydal exekučný titul, ani preskúmavať, či bol v konaní predchádzajúcom výkonu
náležite zistený skutkový stav vecí a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu tento
orgán vyvodil. Uvedená zásada je jedným zo základných princípov právneho štátu a jej hlavnou úlohou
je dosiahnuť právnu istotu vzťahov, o ktorých už bolo rozhodnuté. Tento princíp je však prelomený

zákonným ustanovením obsiahnutým v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa spomínaného
ustanovenia môže exekučný súd odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia i bez toho, aby
došlo k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Bude tomu tak, ak bolo rozhodnutie vydané vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol
súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní a nakoniec, ak rozhodcovské
rozhodnutie zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Naviac, exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma či sú splnené podmienky
formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť, ktorá
umožňuje vynútiť podrobenie sa súdnemu alebo inému rozhodnutiu, ak osoba povinná z rozhodnutia

dobrovoľné neplní svoju povinnosť riadne a včas. Formálna vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy
rozhodnutia, splnení zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty
na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Z hľadiska materiálneho je
rozhodnutie vykonateľné len vtedy, ak obsahuje presnú identifikáciu oprávneného a povinného, presné
vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu na

plnenie. Z ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Pre
skonštatovanie, že to ktoré rozhodnutie je vykonateľné je zároveň podstatné, či rozhodnutie vydal orgán,
ktorý mal právomoc na rozhodnutie vo veci.

Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že účastníci konania uzatvorili Poistnú zmluvu č.
4473300004 zo dňa 30. 5. 2008 na základe ktorej sa povinný zaviazal platiť dojednané poistné.

Nakoľko si povinný neplnil svoje povinnosti, oprávnený si pred rozhodcom uplatnil pohľadávku vo výške
34,20 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 31. 7. 2009 do zaplatenia, trovy

konania a trovy právneho zastúpenia. Rozhodca návrhu vyhovel v plnom rozsahu a vydal rozhodcovský
rozsudok 2C/41/2010

Rozhodca založil svoju právomoc na základe časti XV. Poistných podmienok, ktoré sú súčasťou
poistenia. Samostatne bola rozhodcovská doložka dohodnutá aj v bode 2. osobitných dojednaní č.

01/2007 ku poistnej zmluve č.4473300004. V zmysle tohto bodu Poistník (poistený) a poisťovňa
týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom samostatne svoju vôľu v prípade
vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu
účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. Časti týchto VPP. Toto
ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.

Konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzavrú
rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže
v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú

zmluvnéstranydelegovaliprávomocrozhodnúťichspor.Rozhodovaniemajetkovýchsporovvzniknutých
z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto
rozhodcovského konania v Slovenskej republike upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre
rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej
zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú
formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v
dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá

telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 6a zákona o rozhodcovskom konaní, kto prijme funkciu rozhodcu, zaväzuje sa, že ju bude
vykonávať nestranne a s odbornou starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov a aby nedochádzalo k porušovaniu ich práv a právom chránených
záujmov a aby sa práva na ich úkor nezneužívali.

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom
konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká
možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej
právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje
k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.

Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej
právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v
dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný
exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu
konaní (§ 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má

formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti
rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha
rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré
vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský
súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou

podmienkou.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2008, spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonník, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom je daná
charakterom zmluvných strán ako aj samotnej zmluvy. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv
je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že spotrebiteľskou zmluvou je

každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Naviac, právny
poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z. z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade
jednáospotrebiteľskýúverniejerozhodujúceakouprávnouformousaspotrebiteľskýúverposkytuje,ale

skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa
ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu,
vychádzal z obsahu poistnej zmluvy, z ktorej vyplýva, že povinný v právnom vzťahu vystupoval
ako fyzická osoba, spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto

spotrebiteľskou zmluvou. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje
druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná poistná zmluva nespadá pod
žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi
oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor

na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej poistnej zmluvy sú Osobitné
zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4473300004. Je nesporné, že tieto podmienky
povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko sú formulované pre množstvo zmlúv uzatváraných s neznámym
počtom potenciálnych spotrebiteľov.

V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili
výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv dostal
zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 1. 4. 2004 Občiansky zákonník.
Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci

Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca prevzal zo smernice niekoľko definícií neprijateľných
podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou
od 1. 1. 2008 (zákon č. 568/2007 Z. z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré
od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej

neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom
výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné
považovať za neprimeranú v každom prípade.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi

nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom
alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,

malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebolschopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 smernice).

Doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, preto neodôvodňuje záver, že
oprávnený preukázal jej osobitné vyjednanie.

Zo znenia rozhodcovskej doložky v bode 2. osobitných dojednaní č. 01/2007 ku poistnej zmluve vyplýva,
že všetky spory zo zmluvy sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní z dôvodu účelnosti, praktickosti a

rýchlosti konania. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a
teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil
rozhodcovskémukonaniu,tedakonaniu,výsledkomktoréhomábyťrozhodnutiearbitra,ktoréhosivybral

vopred oprávnený. Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanie exekúcie
a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom
chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za účelom
dosiahnutia zisku. Bezpochyby, rozhodcovské súdy sú jedným z legitímnych orgánov ochrany práva,
ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie predovšetkým určené pre obchodnoprávne vzťahy,

kde strany vystupujú z rovnakej pozície a ich činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou rizika
podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré môže
rozhodnúťrozhodca,nevylučuje.Občianskyzákonníkvšakjasnedefinujeneprijateľnúpodmienku,podľa
ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom.

Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť
vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej.
Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej
vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom
konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za

následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť
právnu ochranu nároku oprávneného (formou udelenia poverenia na vykonanie exekúcie) na
základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na
základe vyššie uvedeného preto súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd exekučné konanie zastaví aj bez návrhu. Predmetným

rozhodnutím nie je dotknuté právo oprávneného domáhať sa zákonnou cestou svojich nárokov buď
na rozhodcovskom súde, ktorý bude mať právomoc rozhodnúť vec na základe platne uzatvorenej
rozhodcovskej zmluvy, ktorá bude rešpektovať ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, alebo
na civilnom súde návrhom na začatie konania.

Vzáveresvojhorozhodnutiaexekučnýsúdpoukazujeajnanesprávnyprocesnýpostuprozhodcovského
súdu, ktorý rozhodol v skrátenom konaní, ktorého výsledkom je podľa Občianskeho súdneho poriadku
platobný rozkaz. Rozhodcovský súd de facto vydal platobný rozkaz a poučil povinného o možnosti podať
odpor v lehote 5 dní od doručenia rozsudku. Podmienkou prihliadnutia na odpor je zaplatenie poplatku
za odpor vo výške 70,-Eur. Takýto procesný postup rozhodcovského súdu podstatným spôsobom

znevýhodňuje spotrebiteľa. Rozhodcovský súd zvýhodňuje dodávateľa aj priznanou výškou trov konania
230,-Eur v porovnaní s náhradou trov konania v súdnom konaní pri vydaní platobného rozkazu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený aj povinný podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.