Rozsudok – Náhrada škody ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. február 2013

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 2Cb/203/2006
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8406203252
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Šteffel
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2013:8406203252.10

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok samosudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: W.. W. Š., bytom
T. Č.. XXXX/XX, XXX XX W., proti žalovanému: Mestu Kežmarok, so sídlom Hlavné námestie č. 1, 060
01 Kežmarok, právne zastúpenému: JUDr. Zdenkou Kuzárovou, advokátkou, so sídlom Za vodou č. 9,
064 01 Stará Ľubovňa, o náhradu škody vo výške 342.362,08 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia 342.362,08 eur s úrokom z omeškania
vo výške 13,5 % ročne od podania žaloby do zaplatenia a zaplatenia 3.357,56 eur ako príslušenstva
tvoriaceho náklady na vypracovanie znaleckého posudku, s a z a m i e t a .

II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 3.765,23
eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou z 28.07.2006 sa žalobca na žalovanom domáhal náhrady škody vyjadrenej v starej mene vo
výške 10.314.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 13,5 % ročne odo dňa podania žaloby až do
zaplatenia, ako aj sumy 101.150,- Sk z titulu nákladov na vypracovanie znaleckého posudku podľa §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky na súde.

Žalobu odôvodnil tvrdením, podľa ktorého 03.06.1997 uzavrel Kúpnu zmluvu č. 1/97/1 podľa ust. §
409 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorou sa zaviazal poskytovať pôvodnému žalovanému v I. rade
(Nemocnici s poliklinikou MUDr. Vojtecha Alexandra, IČO: 00 610 844) zdravotnícku starostlivosť v
odbore lekárenstvo.

Na základe vyššie uvedenej kúpnej zmluvy dodával žalobca pôvodnému žalovanému v I. rade lieky
na podklade žiadaniek vystavených pôvodným žalovaným v I. rade. Cenu za dodávku liekov žalobca
pôvodnému žalovanému v I. rade účtoval faktúrami vystavenými podľa ust. článku IV. kúpnej zmluvy.

Keďže pohľadávky z kúpnej zmluvy neboli pôvodným žalovaným v I. rade zaplatené v lehote ich
splatnosti, žalobca nemal prostriedky na úhradu svojich splatných záväzkov voči dodávateľom liekov,
čím sa dostal do druhotnej platobnej neschopnosti a v dôsledku toho boli voči nemu zo strany
dodávateľov vedené početné súdne i exekučné konania, v dôsledku ktorých mu vznikla škoda
spočívajúca v úrokoch z omeškania, súdnych poplatkoch a exekučných trovách, ako škoda, zavinená
žalovaným v I. rade nesplácaním svojich záväzkov vo výške cca 7 miliónov Sk. V tejto súvislosti poukázal
na skutočnosť, že náhrady tejto škody, ako aj ušlého zisku sa voči žalovanému v I. rade a žalovanému
v II. rade domáhal cestou súdu od roku 2002 až do podania žaloby.

Žalobný návrh v ďalšom odôvodnil tým, že nakoľko spôsobená škoda žalobcovi do dňa podania žaloby
nebola zo strany žalovaného v I. rade a žalovaného v II. rade v celom rozsahu uhradená a i tá jej
časť, ktorú boli do podania žaloby povinní zaplatiť na základe bližšie nešpecifikovaných právoplatných
rozhodnutí súdu, bola uhradená až po takmer troch rokoch od právoplatného súdneho rozhodnutia,
bol žalobca počas tohto obdobia nútený neuhrádzať dodávateľom za dodávky tovaru do lekárne, čo
vyústilo do situácie, kedy títo mu dodávali tovar len oproti úhrade v hotovosti. V dôsledku nedostatku
peňažných prostriedkov na nákup zásob do lekárne, ktorý bol spôsobený neuhradením náhrady škody
riadne a včas, žalobca nebol schopný plnohodnotne zásobovať lekáreň, a preto bol nútený 22.03.2006
prevádzku uzavrieť.

Vyššie uvedeným konaním žalovaného v I. rade a žalovaného v II. rade tak mala žalobcovi vzniknúť
škoda spočívajúca v poškodení nehmotných aktív - goodwillu vymedzeného žalobcom ako nehmotné,
ale disponibilné aktívum.

V žalobnom návrhu zároveň žalobca poukázal na Znalecký posudok č. 17/2006 z 03.07.2006
vypracovaný spoločnosťou D., B.. T.. Y.., podľa ktorého škoda na nehmotnom majetku - goodwille,
predstavuje sumu 10.314.000,- Sk. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že za vypracovanie
znaleckého posudku zaplatil uvedenej obchodnej spoločnosti na základe faktúry č. 200631 odplatu vo
výške 101.150,- Sk.

Ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem zodpovednosti za škodu ako nepriaznivý
právny následok predvídaný sankčnou zložkou právnej normy a postihujúci toho, kto porušil primárnu
právnu povinnosť. Tento nepriaznivý právny následok spočíva v tom, že rušiteľovi primárnej povinnosti
vzniká následná zodpovednostná právna povinnosť, ktorú doteraz nemal (sekundárna povinnosť) a ktorá
je zameraná na reparáciu, prípadne na reštitúciu narušeného právneho stavu, prípadne vo výslovne
stanovených prípadoch k poskytnutiu zadosťučinenia.

Predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti podľa posledne citovaného zákonného
ustanovenia (§ 420 OZ) sú: porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

Základným predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon)
ako prejav ľudskej vôle (komisívny alebo omisívny), ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Takýto
rozpor je protiprávny bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť (zavinenie). Pri posudzovaní existencie
protiprávneho úkonu je potrebné vychádzať z koncepcie tzv. generálneho deliktu - každé protiprávne
konanie môže byť pri splnení ďalších predpokladov deliktom.

Porušenie právnej povinnosti ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti sa neprezumuje, ale
musí byť poškodeným preukázané. V konaní pred súdom je úlohou žalobcu preukázať, že došlo k
určitému skutku, z ktorého je odvodzovaná zodpovednosť žalovaného za protiprávny úkon. Posúdenie,
či preukázaný skutok je protiprávnym konaním je posúdením právnym, ktoré náleží súdu. Poškodený
však preukazuje existenciu skutkových okolností, ktoré po právnej stránke hodnotí súd.

V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobca svoje právo z hľadiska právnej kvalifikácie a
zdôvodnenia subsumoval pod ustanovenie § 373 v spojení s ust. § 379 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde sa pre jej vznik nevyžaduje zavinenie.
Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej
povinnosti) stanovenej v Obchodnom zákonníku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením povinnosti.

Podľa § 373 Obchodného zákonníka pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje porušenie povinnosti
z obchodného záväzkového vzťahu (§ 261 a § 262) alebo porušenie inej právnej povinnosti stanovenej
v Obchodnom zákonníku.

Škodou sa rozumie skutočná škoda (damnum emergens) ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch,
ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou a ušlý
zisk (lucrum cessans) ako zisk, ktorý by bol poškodený dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť
(§ 379, § 381 a § 380).

Zodpovednosť je daná len vtedy, keď vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti
(kauzálny nexus). Nie každé porušenie povinnosti zo záväzku alebo inej povinnosti stanovenej v
Obchodnom zákonníku spôsobí škodu. Povinný subjekt môže porušiť viac povinností, ale nie každé
jej porušenie je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou, pretože škoda nebude následkom, resp.
dôsledkom porušenia povinnosti.

Ust. § 379 upravuje rozsah náhrady škody. V tomto ustanovení sa prejavuje reparačná funkcia
zodpovednosti za škodu. Medzi škodou, prípadne ušlým ziskom na strane jednej a porušením právnej
povinnosti na strane druhej, musí byť príčinná súvislosť. Poškodená strana si môže uplatniť len skutočnú
škodu, prípadne ušlý zisk z dôvodu, že druhá strana nesplnila svoju povinnosť zo záväzkového právneho
vzťahu, prípadne inú právnu povinnosť. Dôkazné bremeno je na poškodenej strane, v prejednávanej
právnej veci na žalobcovi.

V súvislosti s posudzovaním existencie prvého zákonného predpokladu vzniku práva žalobcu na
náhradu škody v priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobca len všeobecne uviedol, že
pohľadávky z kúpnej zmluvy neboli pôvodným žalovaným v I. rade zaplatené v lehote ich splatnosti a že z
dôvodu súdnych konaní a exekúcií vznikla žalobcovi škoda spočívajúca v úrokoch z omeškania, súdnych
poplatkoch a exekučných trovách v celkovej výške „cca 7 miliónov Sk“ (článok III. a IV. žalobného
návrhu).

Z listinných dôkazov predložených žalobcom v priebehu ďalšieho konania pred súdom prvého stupňa (čl.
6, 7, 8 spisového materiálu), ani z jeho ďalších písomných vyjadrení k nim, však bližšia individualizácia
záväzkov pôvodného žalovaného v I. rade, z ktorej by bolo zrejmé, na základe čoho žalobca svoje právo
uplatňuje, nevyplýva.

Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Posledne citované zákonné ustanovenie vyjadruje základné práva a povinnosti v občianskom súdnom
sporovom konaní, ktorým je povinnosť účastníkov: a/ tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník
konania odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany. Uvedené je elementárnou povinnosťou
účastníka konania a to najmä žalobcu. Povinnosť tvrdenia skutkových okolností, z ktorých žalobca
odvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného, vyplýva už z požiadavky na obsah žaloby, resp. na
obsah návrhu na začatie konania.

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových
tvrdení. Dôkazným bremenom je povinnosť účastníka, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, preukázať
pravdivosť takých svojich tvrdení, ktoré sú relevantné a spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie
súdu. O dôkaznom bremene nemožno spravidla hovoriť vo vzťahu k celému konaniu, ale iba vo vzťahu
ku konkrétnemu skutkovému tvrdeniu alebo tvrdeniam, ktoré majú pre rozhodnutie súdu určitý význam.

Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena znamená, že účastník konania, ktorého zaťažovalo
bremeno preukázania rozhodných skutočností a toto neuniesol, nebude v konaní úspešný. Nestačí, že
označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

Predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu je v ďalšom objektívna existencia príčinnej
súvislosti (kauzálneho nexu) medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom) ako príčinou
a škodou vrátane jej rozsahu ako následkom. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutná bez
ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na zavinení, či zodpovednosť objektívnu. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existenciu; príčinnú súvislosť je
potrebné vždy preukázať. Hľadisko časovej súvislosti medzi porušením právnych povinností škodcu a
skutkovou udalosťou, z ktorej vzniká škoda, nie je samo o sebe rozhodujúce; rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.
Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym úkonom a konkrétnou škodou je otázkou
skutkovou. Súd zisťuje jej existenciu. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že vyriešenie tejto otázky
nemožno uložiť znalcovi, ktorý môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní
skutkového stavu veci vychádza.

Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (akým následkom) a akou skutočnosťou
(príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu.
Má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada
požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne) sa príčinná súvislosť zisťuje.

Aj napriek listinným dôkazom predloženým v priebehu konania pred súdom prvého stupňa (čl. 6 -
Príjmový pokladničný doklad z 03.07.2006, čl. 7 - faktúra č. 200631 z 03.07.2006 a Znaleckého
posudku obchodnej spoločnosti D., B.. T.. Y.. č. 17/2006 vypracovaného na základe objednávky zo
16.05.2006) žalobca tak časovú, ale najmä vecnú súvislosť medzi tvrdenou pohľadávkou, ktorú mal
mať voči pôvodnému žalovanému v I. rade a svojim tiež bližšie nešpecifikovaným dodávateľom liekov,
nepreukázal.

Žalobca nepreukázal ani vecnú stránku pohľadávky (predmet pohľadávky a ,,okolnosti jej vzniku“) voči
pôvodnému žalovanému v I. rade, ani predmet a ,,okolnosti vzniku“ svojho záväzku vo vzťahu k bližšie
nešpecifikovaným dodávateľom liekov.

V konaní pred súdom prvého stupňa tak žalobca nepreukázal existenciu skutkového základu pohľadávky
voči pôvodnému žalovanému v I. rade, čím zároveň neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa jej
individualizácie z hľadiska predmetu, výšky a okolností jej vzniku.

V ďalšom nepreukázal ani právny a skutkový základ existencie jeho záväzkov vo vzťahu k vlastným
bližšie nešpecifikovaným dodávateľom liekov, ktoré mali byť podľa jeho tvrdenia predmetom osobitných
konaní pred Okresným súdom Kežmarok (viď článok IV. žalobného návrhu).

Neuniesol taktiež povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno o existencii tak vecnej, ako i časovej súvislosti
medzi svojimi pohľadávkami voči pôvodnému žalovanému v I. rade a svojimi záväzkami vo vzťahu k
jednotlivým dodávateľom liekov.

V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobca navrhol jeho prerušenie do právoplatného
skončenia konaní vedených na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2Cb/60/2003, 2Cb/51/2003,
2Cb/43/2003, 2Cb/66/2003, 2Cb/88/2003, 2Cb/52/2003, 2Cb/121/2003 a 2Cb/44/2003 s poukazom
na skutočnosť, že v tomto konaní sa domáha na žalovanom náhrady škody na nehmotnom aktíve -
goodwille, ktorá mu mala vzniknúť spolu so škodou, ktorej náhrady sa domáha v posledne citovaných
konaniach. Poukázal pritom na skutočnosť, že tieto mu vznikli na rovnakom skutkovom a právnom

základe, a preto vyslovil, že by bolo nehospodárne, aby rovnaké dokazovanie bolo vykonávané i v
prejednávanej právnej veci.

Na základe posledne uvedeného je zrejmé, že žalobca sa v konaní pred súdom prvého stupňa domáhal
práva na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť konaním pôvodného žalovaného v I. rade spočívajúcim
v nesplnení záväzkov voči žalobcovi. Je nepochybné, že v prejednávanej veci sa jedná o záväzky
pôvodného žalovaného v I. rade, ktorých splatnosť nastala do 31.12.2002, tak ako to vyplýva z
vymedzení predmetov konaní vedených pod vyššie uvedenými spisovými značkami na Okresnom súde
Kežmarok.

Pri posudzovaní otázky vecnej pasívnej legitimácie žalovaného (Mesta Kežmarok) súd v ďalšom
aplikoval ust. § 2 písm. j/ zák. č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov
štátnej správy na obce a na vyššie územné celky, podľa ktorého na obce prechádzajú pôsobnosti
na úseku zdravotníctva: 1. zriaďovanie ambulancií vrátane staníc lekárskej služby prvej pomoci a
ambulancií v zariadeniach sociálnych služieb; 2. zriaďovanie špecializovaných zariadení ambulantnej
starostlivosti, polikliník, nemocníc prvého typu a nemocníc s poliklinikou prvého typu; 3. agentúr domácej
ošetrovateľskej starostlivosti; 4. súčinnosť na preventívnych programoch; 5. schvaľovanie ordinačných
hodín neštátneho zdravotníckeho zariadenia.

Citovaná zákonná úprava v článku XIX. mení a dopĺňa zák. č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti
v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 110/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z., zákona č.
140/1998 Z. z., zákona č. 241/1998 Z. z., zákona č. 80/2000 Z. z., ktorý v bode II. zmenil znenie §
24 ods. 3 nasledovne: „(3) zriaďovateľom zdravotníckeho zariadenia uvedeného v ods. 1 písm. a/, b/,
d/, h/ a i/ je obec. Zriaďovateľom zdravotníckeho zariadenia uvedeného v ods. 1 písm. f/ a j/ okrem
nemocnice s poliklinikou tretieho typu je samosprávny kraj. Zriaďovateľom ostatných zdravotníckych
zariadení uvedených v ods. 1 a 2 okrem stredných zdravotníckych škôl je Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)“.

V zmysle článku XXII. tak posledne citované zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.01.2003.

Vychádzajúc z článku I. § 1 zákona č. 416/2001 Z. z. uvedená právna úprava vytvárala do budúcna
legislatívny rámec pre uskutočnenie prechodu pôsobnosti z ministerstiev, krajských úradov a okresných
úradov na obce a na vyššie územné celky, ktorými sú podľa osobitného zákona samosprávne kraje v
rozsahu a spôsobom ustanoveným v článku II. až XXI., pričom pod prechodom pôsobnosti podľa ods.
1 na účely tohto zákona je potrebné rozumieť prenesenie výkonu pôsobností štátnej správy na obce a
samosprávne kraje a prechod pôsobností v rozsahu ustanovenom zákonom z orgánov štátnej správy
do samosprávnej pôsobnosti obcí a samosprávnych krajov.

Pri posudzovaní vecnej pasívnej legitimácie žalovaného (Mesta Kežmarok) súd ďalej aplikoval zákon č.
118/2002 Z. z., ktorý v zmysle svojho ust. článku I. mení a dopĺňa zák. č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z., zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 110/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z.,
zákona č. 140/1998 Z. z., zákona č. 241/1998 Z. z., zákona č. 80/2000 Z. z., zákona č. 416/2001 Z.
z. a zákona č. 553/2001 Z. z. a to tak, že pod bodom č. 68 sa doterajší text § 80e označuje ako ods.
1 a dopĺňa sa ods. 2, ktorý znie: „(2) zriaďovateľská funkcia krajského úradu k štátnym zdravotníckym
zariadeniam uvedeným v § 24 ods. 1 písm. d/ a zriaďovateľská funkcia ministerstva zdravotníctva k
štátnym zdravotníckym zariadeniam uvedeným v § 24 ods. 1 písm. h/ a i/ prechádza na príslušnú obec.
Zriaďovateľská funkcia ministerstva zdravotníctva k štátnym zdravotníckym zariadeniam uvedeným v §
24 ods. 1 písm. f/ a j/ okrem nemocnice s poliklinikou tretieho typu prechádza na príslušný samosprávny
kraj.“. V zmysle ust. článku VI. citovanej zákonnej úpravy § 80e ods. 2 nadobudol účinnosť dňom
01.01.2003.

Podľa zákona číslo 447/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci v správe
právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitných zákonov (§
2b ods. 1 písm. a/).

Podľa ust. § 4a ods. 2 zák. č. 447/2001 Z. z. na obec neprechádzajú záväzky na úhradu za dodávky
tovarov, prác a iných výkonov prevzaté správcom majetku štátu súvisiace s majetkom, ktorý prechádza
do vlastníctva obce podľa § 2b ods. 1, ktoré sú po lehote splatnosti, alebo neboli uhradené ku dňu
prechodu majetku Slovenskej republiky na obec podľa tohto zákona, ak neboli uhradené ku dňu
prechodu majetku.

Je nepochybné, že v prejednávanej veci žalobca uplatnil právo súvisiace s dodávkou tovaru pôvodnému
žalovanému v I. rade, ktorý v tom čase bol štátnou príspevkovou organizáciou. V ďalšom je (z
hľadiska časového, nie vecného) nepochybné, že tieto záväzky mali, podľa vyjadrenia žalobcu, vzniknúť
pôvodnému žalovanému v I. rade v období do 31.12.2002, že ide o záväzky po lehote splatnosti, ktoré
neboli uhradené ku dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na obec (v prejednávanej veci Mesto
Kežmarok).

Pri stanovení recentného objektívneho výkladového cieľa súd pri výklade vyššie uvedených noriem
práva aplikoval ústavnoprávny princíp právnej istoty s možnosťou prispôsobovania práva novým
spoločenským podmienkam a vývoju celého právneho poriadku (ďalej len princíp právnej istoty). V tomto
zmysle je podľa právneho názoru súdu potrebné v prejednávanej veci aplikovať základnú zásadu práva,
podľa ktorej každý zodpovedá za sféru svojho vplyvu a každý nesie zodpovednosť za následky, ktoré
sa vo sfére jeho vplyvu odohrali.

Príspevková organizácia nemá vlastný majetok, ale hospodári s majetkom štátu. Tento charakter
hospodárenia príspevkovej organizácie okrem iného znamená, že zriaďovateľ zodpovedá za výsledky
hospodárenia príspevkovej organizácie a priamo zákon o rozpočtových pravidlách mu prikazuje, aby v
prípade, že príspevková organizácia nemá vykryté hospodárenie z vlastných prostriedkov, zriaďovateľ
je povinný v rámci rozpočtového roka, ktorým je vždy kalendárny rok ,,vykryť“ v rámci tejto svojej
zodpovednosti dlhy, ktoré prípadne vyplývajú zo záväzkov príspevkovej organizácie.

Uvedený právny záver vyplýva i z ust. § 55d ods. 6 zák. č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v
znení účinnom k 31.12.2002, podľa ktorého záväzky štátu, ktoré pri prechode zriaďovateľských funkcií
podľa osobitného predpisu neprešli na obec, alebo vyšší územný celok pri prechode majetku podľa
osobitného predpisu (odkaz č. 35 - § 4a zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zák. č.
447/2001 Z. z.), sú záväzkami pôvodného zriaďovateľa alebo orgánu, ktorý plnil funkciu zriaďovateľa.

Predmetom tohto konania sú záväzky pôvodného žalovaného v I. rade - štátnej príspevkovej
organizácie, ktoré vznikli z právnych vzťahov so žalobcom v období, kedy zriaďovateľom bola Slovenská
republika prostredníctvom príslušného Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, a ktoré zároveň
spĺňajú zákonné kritériá ustanovenia § 4a ods. 2 zák. č. 447/2001 Z. z.. To znamená, že sa
jedná o záväzky, ktoré vznikli do momentu zákonného prechodu zriaďovateľskej funkcie citované týmto
ustanovením.

Ak teda zákonodarca posledne citovanou normou práva vyslovil, že na nového zriaďovateľa
neprechádza záväzok na úhradu za dodávku tovaru, práce a iného výkonu prevzatého správcom
majetku štátu súvisiaci s majetkom, ktorý prechádza do vlastníctva obce (v prejednávanej právnej veci
Mesta Kežmarok) podľa ust. § 2b ods. 1, ktorý je po lehote splatnosti alebo nebol uhradený ku dňu
prechodu majetku Slovenskej republiky na obec podľa tohto zákona, nebolo by možné ani za prípadného
splnenia zákonných podmienok vzniku práva žalobcu na náhradu škody voči pôvodnému žalovanému v
I. rade, prijať právny záver, že na nového zriaďovateľa (žalovaného - Mesto Kežmarok) prešla i prípadná
povinnosť nahradiť poškodenému škodu, ku vzniku ktorej by potenciálne došlo i v príčinnej súvislosti

s porušením právnej povinnosti škodcu - pôvodného žalovaného v I. rade NsP Kežmarok spočívajúcim
v nezaplatení svojho splatného záväzku v období do 31.12.2002.

Súd sa preto v prejednávanej právnej veci stotožnil s právnym názorom žalovaného, ktorý namietal
svoju pasívnu vecnú legitimáciu. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že prípadným prenesením
zodpovednosti za záväzky štátu na žalovaného by došlo k porušeniu jeho ústavného práva na
samostatné finančné hospodárenie garantované Článkom 65 Ústavy Slovenskej republiky.

Opačným výkladom uvedených zákonných ustanovení by tak žalovaný svoje zdroje určené na
financovanie vlastných potrieb musel použiť na plnenie záväzkov štátu, čo by bolo v príkrom rozpore
so samotným účelom citovaného ústavného článku priznávajúcemu obci a tým i žalovanému Mestu
Kežmarok samostatnosť, ktorej cieľom je poskytnutie nezávislosti nielen od štátu, ale aj od iných štruktúr
verejnej moci.

Vzhľadom na povahu a rozsah listinných dôkazov predložených účastníkmi súd v prejednávanej právnej
veci aplikoval ustanovenie § 152 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého sa má rozsudkom rozhodnúť o celej
prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo
len o jej základe.

Dokazovaním vykonaným v priebehu konania dospel súd k záveru, že v prejednávanej právnej veci nie
sú splnené základné zákonné podmienky pre vznik práva žalobcu na náhradu škody podľa ustanovenia §
373 v spojení s ust. § 379 Obchodného zákonníka, teda že právo žalobcu uplatňované podľa citovaných
zákonných ustanovení dané nie je.

Keďže jediným procesným vyjadrením toho, že žaloba je nedôvodná, je výrok o jej zamietnutí (25Cdo
613/2005, NS ČR), bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Keďže
v prejednávanej právnej veci prichádza do úvahy záporný medzitýmny rozsudok, je potrebné žalobu
zamietnuť. Akékoľvek iné formulácie by mohli vyvolať pochybnosti o výsledku konania alebo o tom, či
a s akým predmetom má ďalej konanie pokračovať.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Keďže žalovaný bol v konaní plne úspešný, bolo mu priznané právo na náhradu trov konania v celkovej
výške 3.765,23 eur pozostávajúcich z úkonov právnej služby: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo
výške 1.100,38 eur, 2. písomné vyjadrenie z 24.11.2010 k žalobe vo

výške 1.100,38 eur, 3. réžijný paušál vo výške 2 x 7,21 eur v celkovej výške 14,42 eur, 4. účasť na
pojednávaní 16.01.2013 (§ 14 ods. 5 písm. b/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.) vo výške 277,61 eur,
5. účasť na pojednávaní 27.02.2013 vo výške 1.110,45 eur, 6. réžijný paušál vo výške 15,62 eur (2 x
7,81 eur), 7. náhrada za použitie motorového vozidla na pojednávanie 16.01.2013 vo výške 21,72 eur,
8. náhrada za premeškaný čas na pojednávanie 16.01.2013 vo výške 50,84 eur, 9. náhrada za použitie
motorového vozidla na pojednávanie 27.02.2013 vo výške 21,77 eur, 10. náhrada za premeškaný čas
na pojednávanie 27.02.2013 vo výške 52,04 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Krajský

súd v Prešove prostredníctvom Okresného súdu v Kežmarku.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.
- musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, akej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí
byť podpísané a datované, podanie treba predložiť spotrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak,
aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ods. 3 cit. ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 20. 7. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.