Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/212/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206288
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206288.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/61/2012-45 zo dňa 12.
februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.
Okresný súd konštatoval, že v rámci vykonaného dokazovania bolo zo spisu okresného súdu
sp. zn. 9Er/64/2011 zistené, že navrhovateľ ako oprávnený dňa 17.01.2011 do zápisnice spísanej
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému na podklade

exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 24.11.2010 sp. zn. SR
11299/10 a ktorým bola menovanému uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi čiastku 1.107,13 eur
s príslušenstvom. Ďalej súd konštatoval, že súdny exekútor následne v zmysle návrhu na vykonanie
exekúcie požiadal žiadosťou doručenou okresnému súdu dňa 09.02.2011 o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ktorý dňa 28.02.2011 uznesením č. k. 9Er/64/2011-11 zamietol žiadosť o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
K zistenému stavu prejednávanej veci okresný súd z hľadiska jej právneho posúdenia uviedol, že

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorý v § 3 určuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Svojej zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

Z uvedeného ustanovenia podľa okresného súdu vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu
(Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne
(súčasné) splnenie troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody
ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzinesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z. z. neobsahuje legálnu definíciu
nesprávneho úradného postupu. Poukázal tiež na ustanovenie § 9 uvedeného zákona v znení účinnom
do 31.12.2012, ktorý príkladmo za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V zásade možno nesprávny
úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore
s platnými právnymi normami a ktorý spočíva v inej než rozhodovacej činnosti. Podľa okresného

súdu, v prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá zodpovednosť štátu za
nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa najmä osobnej slobody jednotlivca
(rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri nesprávnom úradnom postupe je
činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou normou, ktorú orgán pri jej
aplikácii poruší.
Prvostupňový súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola

založená zodpovednosť odporcu za navrhovateľom tvrdenú škodu (resp. ujmu).
Z vykonaného dokazovania okresný súd nemal preukázané tvrdenia navrhovateľa, že by postupom
okresného súdu v exekučnom konaní sp. zn. 9Er/64/2011 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora
o udelenie poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov,
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bola okresnému súdu doručená dňa 09.02.2011, pričom
uznesenie, ktorým okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
vydané dňa 28.02.2011. Podľa okresného súdu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č.
233/1995 Z. z.) v znení účinnom do 31.05.2010 určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia jeho žiadosti. Zákonom č. 144/2010 Z. z.

došlo s účinnosťou od 01.06.2010 k novelizácii tohto ustanovenia tak, že lehota 15 dní neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, podľa ktorého možno
exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) alebo

na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku). Ďalej dôvodil, že v dôvodovej správe k čl. III bodu 2 zákona č.
144/2010 Z. z., ktorým došlo k uvedenej zmene sa, okrem iného, uvádza: „Prax ukázala, že lehota
na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský
rozsudok, bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä

v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného
konania. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.”. Následne čl.
II bodom 2 zákona č. 102/2011 Z. z. došlo s účinnosťou od 01.06.2011 k zmene ust. § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku v tom smere, že exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Dôvodová
správa k tomuto bodu novely uvádza: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada
Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,

navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov a zmiery nimi schválené.“ Z uvedeného prehľadu vývoja právnej úpravy v ustanoveniach § 44
ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku preto podľa názoru súdu vyplýva, že počnúc
dňom 01.06.2010 sa lehota 15 dní na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia nevzťahovala na prípady, kedy exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. I

keď doslovný gramatický výklad (ktorým argumentoval aj žalobca) ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 zvádza k
záveru, že 15-dňová lehota sa nevzťahovala iba na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmiery nimi schválené, pri použití metódy teleologického výkladu (ktorý je založený na skúmaní
účelu a zmyslu danej právnej normy) nemôže takýto názor obstáť. Vychádzajúc zo znenia dôvodovej

správy k zákonu č. 144/2010 Z. z. totiž účelom novely v tejto časti bolo, aby sa 15 dňová lehota na
rozhodnutie exekučného súdu o poverení či nepoverení súdneho exekútora nevzťahovala na prípady,
kedy exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok. Ak by toto nebolo zmyslom právnej
úpravy, zákonodarca by logicky v dôvodovej správe nespomínal rozhodcovské rozsudky, ale vyslovenerozhodnutia (a zmiery) rozhodcovských komisií, o ktorých však nie je ani zmienka. Tomuto výkladu
podávaného súdom potom nasvedčuje aj následná novela vykonaná zákonom č. 102/2011 Z. z. účinným
od 01.06.2011, ktorým sa iba z terminologického a nie z obsahového hľadiska explicitne vyjadrilo, že

15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v prípade,
ak ide o exekúciu navrhovanú na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. V
danom prípade okresný súd konštatoval, že preto exekučný súd nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní, keďže exekúcia bola
navrhovaná na podklade rozhodcovského rozhodnutia. Súd potom nemal preukázané splnenie ani

jednejzďalšíchdvochpodmienokvyžadovanýchnavznikzodpovednostižalovanejzažalobcomtvrdené
ujmy. Navrhovateľ v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods.
4 O. s. p. nielenže nepredložil, ale ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré
by podporovali to, že práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú
majetkovú škodu či ujmu nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch

podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a
ušlý zisk, nemožno podľa názoru súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované)
paušálne náklady na správu pohľadávky pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu
informačného systému a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania. Skutočnou škodou je totiž

ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného predstavujúca zníženie
majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým stavom pred škodnou udalosťou.
Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené výdavky, ktoré by
nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia navrhovateľom uvedených nákladov pod
ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého zisku, ktorým

je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorý však
nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku nesprávneho úradného postupu).
Okresný súd ďalej uviedol, že navrhovateľ nielenže nepreukázal, ale ani nijako bližšie nevysvetlil, ako
paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnému súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom súdu. Ďalej okresný súd dôvodil, že medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí

existovaťpríčinnásúvislosť,tedavzťahpríčinyanásledku,pričomjepodľanázorusúdulogické,žeurčité
administratívne náklady na správu pohľadávky by žalobca mal i v prípade, ak by k rozhodnutiu o žiadosti
súdneho exekútora došlo skôr. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež
nijako nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky
voči povinnej. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnej (riziko zániku povinnej,

jej insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným“), no nijako netvrdil ani
nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo. Okresný súd tak nemal preukázaný nielen
nesprávny úradný postup, ale ani vznik škody na strane navrhovateľa, ani príčinnú súvislosť medzi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku
tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Preto návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a odporcovi ako
účastníkovi v konaní úspešnému nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy konania nevyčíslil a ani
zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo

k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust.

§ 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcupovažovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave,
Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského

súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol

aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva navrhovateľa
na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal

možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil
navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ ďalej namieta, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, čím bolo porušené právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Ak
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle
ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.

s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám,
ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Súd ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu
bolo odôvodnené. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybnekpresvedčeniuotom,žemajetkováškodanevznikla.Navrhovateľnesúhlasíanistvrdením,

že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za to dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody, a to prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil.
Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Navrhovateľa nepoučil

podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože
aj po podaní žaloby škoda narastá. Tieto dôkazy nemohol navrhovateľ predložiť, pretože nebol súdom
poučený a informovaný.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd v rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi.
Na základe uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec
okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.

vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.
k. 8NcC/317/2013-19 zo dňa 25. marca 2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Námestovo

JUDr. Miriam Srogončíková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto
rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno
považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým
skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže odvolateľ nijakým spôsobom
nenapadol vecné dôvody pre vydanie procesného rozhodnutia o prerušení konania.

V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval

opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p.
oprávnené posudzovať.

Hoci aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, hoci boli splnené
podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byťoboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody
uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.

Podanie návrhu na prerušenie konania nie je spôsobilým dôvodom pre odročenie pojednávania, keď o
takomto návrhu možno rozhodnúť priamo na pojednávaní, ako to okresný súd aj urobil. Predvolanie na
nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi, doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť

realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín

nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn.
9Er/64/2011, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je
zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak

navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Odvolacienámietkynavrhovateľasanedotýkajúhmotnoprávnychdôvodov,prektoréokresnýsúdžalobu
zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávnyúradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia. Z dokazovania vykonaného okresným súdom však vyplynulo, že žiadosť o vydanie poverenia
pre súdneho exekútora bola podaná dňa 09.02.2011, pričom prvostupňový súd rozhodol dňa 28.02.2011

o tejto žiadosti tak, že túto zamietol, pričom navrhovateľ nepodal opravný prostriedok. Odvolací súd
sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu, že v danom prípade sa na danú situáciu nevzťahuje
povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v 15-dňovej lehote v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
keďže z gramatického a logického výkladu vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota sa vzťahuje len
na prípad, keď súd poverenie vydá. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu už v rozhodnom

čase bolo účinné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní pre
vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku tak, ako tomu bolo v danom prípade. Tento názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu
č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II bod 2 rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada SR, avšak

vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť
predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a
zmiery nimi schválené. Z tohto dôvodu preto aj odvolací súd nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd správne ustálil, že navrhovateľ

nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím, keď nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.
Treba tiež konštatovať, že vzhľadom na nesplnenie základnej podmienky pre vznik zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, bolo nadbytočné
a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok, keďže súd musí návrh zamietnuť čo i len

pri nesplnení jednej podmienky. Preto odvolací súd konštatuje, že pokiaľ prvostupňový súd hodnotil
nesplnenie ďalších dvoch podmienok, postupoval tak nad rámec svojej zákonnej povinnosti.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli primárnym
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia nároku, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v
tej časti, ktorá sa týka majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozhodnutia. Sudca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený,

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Napadnuté rozhodnutie spĺňa uvedené kritériá. Okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré zamietol návrh navrhovateľa.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom

konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktoré taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.