Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711214180
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5711214180.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
DALITRANS, s.r.o., so sídlom 913 11 Veľké Bierovce 266, IČO: 36 298 883, zastúpeného JUDr. Vierou
Novákovou, advokátkou, so sídlom Ul. J. G. X, XXX XX N. N., proti odporcovi: M. S., nar. XX.XX.XXXX,
Ul. J. O. XXXX/XX, XXX XX O., zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., so
sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, v konaní o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7Cpr
1/11-178 zo dňa 10. 10. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 7Cpr 1/11-178 zo dňa 10. 10. 2013 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
30.09.2011, doručené navrhovateľovi dňa 04.11.2011 je neplatné (veta prvá výroku rozsudku). Zároveň
určil, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom skončil dohodou ku dňu 12.09.2011 (veta
druhá rozsudku) a uložil odporcovi povinnosť uhradiť právnej zástupkyni navrhovateľa trovy konania
navrhovateľa v sume 1.234,29 eur, na účet vedený v T., a.s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, . VS: 1262011,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (veta tretia výroku rozsudku).

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ v podanom návrhu žiadal, aby súd určil, že

okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.09.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 04.10.2011
je neplatné. Ďalej žiadal, aby určil, že pracovný pomer medzi ním a odporcom skončil dohodou ku dňu
12.09.2011. V návrhu poukázal na to, že odporca, ktorý bol u neho zamestnaný na základe pracovnej
zmluvy na dobu neurčitú zo dňa 07.12.2010 ako vodič motorového vozidla pre medzinárodnú nákladnú
cestnú dopravu nedodržiaval právne predpisy a v zmysle ust. § 81 písm. c) Zákonníka práce. Neviedol
riadne záznam o prevádzke motorového vozidla, nesprávne obsluhoval tachograf a tiež riadne neviedol
tachografické záznamy. Z toho dôvodu pri kontrole dňa 23.06.2011 Dopravný inšpektorát Uherského

Hradiště zistil uvedené nedostatky, za čo uložil zamestnávateľovi odporcu, teda navrhovateľovi kauciu
v sume 30.000,- Kč, ktorú uhradil. Aj v nasledujúcich mesiacoch odporca viackrát porušil pracovnú
disciplínu a preto sa navrhovateľ rozhodol s ním skončiť pracovný pomer z dôvodov porušovania
pracovnej disciplíny okamžite. S tým by však mohol mať odporca problémy pri hľadaní
zamestnania v budúcnosti a preto sa dohodli, že skončia pracovný pomer dohodou ku dňu 12.09.2011.
Odporca prisľúbil, že sa dostaví v najbližších dňoch do sídla navrhovateľa a podpíše dohodu o skončení
pracovného pomeru a taktiež si vysporiada svoje záväzky voči navrhovateľovi z titulu náhrady škody.

Vzhľadom na túto dohodu navrhovateľ odhlásil odporcu zo Sociálnej poisťovne ku dňu 12.09.2011 atakistotútoskutočnosťoznámilzdravotnejpoisťovni. Oduvedenéhodátumuodporcanenastúpildo
práce, ani sa nijakým spôsobom s navrhovateľom nekontaktoval. Dňa 04.10.2011 navrhovateľ prevzal
zásielku od odporcu, ktorá obsahovala list označený ako okamžité skončenie pracovného pomeru z

dôvodov nevyplatenia mzdy a iných nárokov. Po obdržaní tejto zásielky navrhovateľ písomne upozornil
odporcu, že už došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou ku dňu 12.09.2011. Na tento jeho prípis
však odporca nereagoval. Podľa navrhovateľa okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom
je neplatné, lebo pracovný pomer skončil dohodou ku dňu 12.09.2011. Bola splnená podmienka dohody
skončeniapracovnéhopomeruprejavomvôleobochúčastníkovprávnehoúkonusmerujúcikuskončeniu

pracovného pomeru a tiež stanovenie určitého dňa, ku ktorému má pracovný pomer skončiť.

Okresný súd s poukázal na ust. § 60 ods. 1 a § 17 ods. 2 Zákonníka práce a uviedol, že platnosť
skončenia pracovného pomeru dohodou nie je podmienená písomnou formou, teda v tomto prípade
podpisom odporcu. Pre platnosť takého právneho úkonu stačí zhodný prejav vôle oboch účastníkov na
skončení pracovného pomeru dohodou, kde je dohodnutý aj deň skončenia pracovného pomeru.

V rámci rozsiahleho dokazovania, vypočutím účastníkov, svedkov a listinnými dôkazmi okresný súd

mal za preukázané, že ku skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi došlo dohodou ku dňu
12.09.2011. Táto skutočnosť bola preukázaná výpoveďou navrhovateľa a výpoveďami svedkov, najmä
G. O., V. M.. Tieto podrobne popísali dohodu medzi účastníkmi, konkrétne rozhovor medzi konateľom
navrhovateľa Daliborom Janegom a odporcom v kancelárii, na základe ktorého bola vyhotovená
písomná forma dohody o skončení pracovného pomeru účastníkov ku dňu 12.09.2011. Voči tejto dohode

odporca nič nenamietal, čo v podstate potvrdili aj ďalší svedkovia, a to I. N. a Z. G.. K podpísaniu dohody
zo strany odporcu nedošlo len z toho dôvodu, že tento ešte nemal vysporiadané finančné nároky voči
navrhovateľovi. Ak by mal peniaze pri sebe, tak by bol túto dohodu podpísal, ako to uviedli svedkyne G.
O. a V. M.. Odporca prisľúbil, že nasledujúci deň príde k navrhovateľovi a dohodu podpíše. To potvrdila
aj doplnená výpoveď svedka Z. G., ktorý sám uviedol, že z rokovania konateľa navrhovateľa Janegu a

odporcu pre neho jednoznačne vyplynul záver, že účastníci hovorili o skončení pracovného
pomeru dohodou. Dátum na písomné vyhotovenie tejto dohody dopísala G. O.D. na základe toho, čo
jej pán Janega a odporca zhodne uviedli. Podľa názoru prvostupňového súdu skutočnosť, že sa jednalo
o dohodu účastníkov o skončení pracovného pomeru, preukazuje aj následné konanie G. O., ktorá na
základe tejto dohody odhlásila odporcu zo sociálnej poisťovne a túto skutočnosť oznámila i zdravotnej

poisťovni. Svedkyňa O. konala pritom automaticky (bez pokynu konateľa firmy), vychádzajúc práve z
dohody účastníkov o skončení pracovného pomeru.

Okresný súd neuveril tvrdeniu odporcu, že ku žiadnemu skončeniu pracovného pomeru medzi ním a
navrhovateľom nedošlo, a to s poukazom na následné správanie sa odporcu. Od 12.09.2011 odporca
totiž nenastúpil do práce, a ani sa nedomáhal u navrhovateľa, aby mu bola prideľovaná

práca. Ak by nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou účastníkov ku dňu 12.09.2011, tak
by bolo logické, že odporca by sa u navrhovateľa domáhal prideľovania práce, informoval by sa o
prácu, čo však odporca neurobil. Naproti tomu, odporca sám vo svojej výpovedi uviedol, že on chcel
skončiť pracovný pomer s navrhovateľom, ale inou formou - okamžitým skončením pracovného pomeru
a zároveň nevedel súdu vysvetliť, prečo vzniknutú situáciu riešil až s odstupom času dňa 04.10.2011.

S ohľadom na uvedené skutočnosti okresný súd určil, že k ukončeniu pracovného pomeru medzi
navrhovateľom a odporcom došlo dohodou dňa 12.09.2011. V nadväznosti na to, potom v
rozhodnutí aj určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.09.2011, doručené odporcom
navrhovateľovi 04.10.2011, je neplatné, lebo v tom čase už odporca nebol v pracovnoprávnom vzťahu
s navrhovateľom.

O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal odporcu uhradiť
na účet právneho zástupcu navrhovateľa trovy konania navrhovateľa v sume 1.234,29 eur, pretože
navrhovateľ mal plný úspech vo veci. Trovy konania pozostávajú z 8 úkonov právneho zastúpenia,
a to prípravy a prevzatia zastupovania, podanie návrhu na súd a účasti na pojednávaniach v dňoch
09.02.2012, 08.03.2012, 26.03.2012, 10.01.2013, 24.01.2013 a 10.10.2013. Jedná sa o jeden úkon v

roku 2011 vo výške 57,00 Eur a režijný paušál vo výške 7,41 Eur, 3 úkony právneho zastúpenia v roku
2012 po 58,69 Eur a 3-krát režijný paušál vo výške 7,63 Eur, a 3 úkony právneho zastúpenia v roku 2013
po 60,07 Eur a 3-krát režijný paušál po 7,81 Eur. Ďalej trovy tvorí aj cestovné na trase N. N. - Martin a
späť, motorovým vozidlom zn. Volkswagen Passat, a to 5-krát na pojednávanie po 31,55 Eur,1-krát motorovým vozidlom Škoda Superb vo výške 30,77 Eur, 6-krát náhrada za stratu času, spolu vo
výške 308,64 Eur a 20% DPH vo výške 205,71 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal

jeho zmeny tak, že návrh navrhovateľa bude v celom rozsahu zamietnutý. Súčasne si uplatnil voči
navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania za podané odvolanie.

Podľa jeho názoru prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec a na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Existencia dohody o skončení pracovného
pomeru medzi účastníkmi v konaní nebola ničím preukázaná. Z vyjadrenia navrhovateľa vyplynulo, že
ten chcel skončiť pracovný pomer s odporcom okamžite, ale aj tak vraj neurobil v záujme odporcu.

Dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru s odporcom malo byť údajné porušovanie
pracovnej disciplíny, ktoré však navrhovateľ nijako nedoložil. V konaní sa iba preukázalo (čo odporca ani
nespochybňoval), že 14 km pred hranicou s ČR na českej strane odporca prekročil počet najazdených
kilometrov bez odpočinku a dostal od príslušného orgánu pokutu. Keďže odporca nemal taký obnos
(4.000,00 Kč) pri sebe, bolo mu zadržané vozidlo s uložením kaucie 30.000,- Kč. Vzhľadom ku

vzdialenosti z Trenčína do Uherského Brodu bolo možné túto vec riešiť operatívne a navrhovateľ
mohol prísť na správny orgán ČR, zaplatiť pokutu a vec by bola vybavená. Zaplatením pokuty, ktorú
nakoniec zaplatil odporca zo svojho vlastného, vznikol nárok na vrátenie kaucie. Opísaný skutok však
nie je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Odporca mienil
skončiť pracovný pomer s navrhovateľom okamžite z dôvodu, že mu nebola vyplatená mzda a to

čiastočne za mesiac jún 2011 a plne za mesiace júl a august 2011, čo nakoniec aj urobil. Správanie
navrhovateľa, keď hovorí o neustálom porušovaní pracovnej disciplíny zo strany odporcu, pričom sám
uviedol iba jeden dopravný priestupok, s pokusom o ukončenie pracovného pomeru okamžite a potom
následným údajným návrhom na jeho skončenie dohodou, možno charakterizovať ako psychologický
nátlak na zamestnanca a nekalú zamestnávateľskú praktiku. Skončenie pracovného pomeru ústnou

dohodou účastníkov je ojedinelý spôsob jeho skončenia. Zákonník práce požaduje písomnú formu, ale
jej nedodržanie nie je sankcionované neplatnosťou nie preto, aby sa táto forma mohla zneužívať, ako
v tomto prípade, ale preto, aby tam, kde účastníci dohodou skončili pracovný pomer ústne, nebol tento
úkon neplatný. Akonáhle sú pochybnosti o existencii ústnej dohody, nie je možné tvrdiť, že k takejto
dohode došlo. Takáto dohoda by musela byť vierohodne preukázaná. V súdenej veci však ani jeden

svedok, ktorý v konaní vypovedal, existenciu ústnej dohody o skončení pracovného pomeru dohodou
medzi účastníkmi k 12.09.2011 osobne nepočul. Konateľ navrhovateľa vo svojej výpovedi tvrdil, že pri
uzatvorení ústnej dohody bol prítomný svedok A. (strana 2, 16. riadok zápisu z 10.01.2013), no zároveň
vo svojej výpovedi tento svedok uviedol, že on nebol pri tom, keď sa jednalo o skončení pracovného
pomeru odporcu (strana 2 zápisu zo dňa 24.01.2013). V reakcii na výpoveď konateľa navrhovateľa

odporca uviedol, že bol daný príkaz na napísanie dohody o skončení pracovného
pomeru dohodou, s čím však on nesúhlasil (strana 3, prvý odsek zápisu z 10.01.2013). Okresný súd
sa oprel pri odôvodnení svojho rozhodnutia najmä o výpoveď svedkyne O., ktorá v nej dňa 24.01.2013
uviedla, že konateľ navrhovateľa uviedol, že treba napísať dohodu o skončení pracovného pomeru,
ktorú vraj odporca chcel podpísať, ale nemá údajne 130,00 Eur za nevyúčtované cestovné náklady.

Prvostupňový súd sa však vôbec nezaoberal námietkou, uvedenou v záverečnej reči odporcu, prečo
konateľ navrhovateľa túto dohodu nepodpísal, keď sa tak dohodli a prečo ju ani odporca nepodpísal,
keď mal mzdové nároky u navrhovateľa za časť mesiaca jún, júl a august 2011 a navrhovateľ mohol
svoje nevyúčtované náklady za služobné cesty vysporiadať pri vyplatení mzdy odporcovi.
Navrhovateľ zjavne nemienil mzdové nároky odporcu uspokojiť a údajnou ústnou dohodou o skončení

pracovného pomeru chcel len simulovať okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom.
Keby skutočne chcel skončiť pracovný pomer dohodou, bol by pripravil dohodu na podpis a bol by
pripravil aj finančné vyrovnanie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tvrdenie svedkyne O. o tom, že by
odporca dohodu podpísal, bol iba jej subjektívny dojem, nepodložený úmyslom odporcu. To isté platí aj
o svedeckej výpovedi svedkyne M., ktorá takisto nebola pri priamom rokovaní konateľa navrhovateľa

s odporcom. Svedok Z. G. ani vo svojej doplnenej výpovedí na pojednávaní nevedel uviesť dátum,
ku ktorému sa mala uzavrieť medzi účastníkmi dohoda o skončení pracovného pomeru. Navyše v
opakovanom prvostupňovom konaní vyšlo najavo, že svedkyňa O.ije s konateľom navrhovateľa pánom
Janegom, čo pri svojej svedeckej výpovedí zatajila a tvárila sa, ako keby bola radová zamestnankyňa.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ obsah ústnej dohody o ukončení pracovného pomeru medzi

účastníkmi nepreukázal. Súd prvého stupňa tiež nesprávne vyhodnotil aj obdobie po 12.09.2011do konca septembra 2011. Prax u navrhovateľa bola taká, že vodičovi bolo oznámené, že ide na
služobnú cestu s kamiónom. Tak to bolo aj pri služobnej ceste v období od 03.09.2011 do
08.09.2011. Po dátume 12.09.2011 nikto odporcu nekontaktoval, a ani mu nikto nedoplatil mzdu, a tak

dňa 30.09.2011 odporca písomne ukončil s navrhovateľom pracovný pomer okamžite. Keďže ústna
dohoda ako zhodný dvojstranný prejav vôle ukončiť pracovný pomer dohodou medzi navrhovateľom a
odporcom k 12.09.2011 nebola v konaní preukázaná, naopak sa ukázalo, že hoci svedkyňa O. pripravila
dohodu, tak dňa 12.09.2011 ju nepodpísala ani jedna strana zmluvná strana, je potrebné prvostupňový
rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť.

Uviedol, že podmienkou dohody o skončení pracovného pomeru je jednak prejav vôle oboch účastníkov
právneho vzťahu smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru a jednak stanovenie určitého dňa, ku
ktorému má pracovný pomer skončiť. Okresný súd svoje odôvodnenie rozsudku založil na zjavnom
preukázaní existencie dohody účastníkov o skončení pracovného pomeru tak ako to vyplynulo zo

svedeckých výpovedí. S jeho odôvodnením sa navrhovateľ plne stotožňuje a súčasne popiera úvahy
odporcu o subjektívnom charaktere svedeckých výpovedí pani O. a pani M., ako aj o
pochybnostiach vyjadrených, pokiaľ ide o zmýšľanie navrhovateľa alebo odporcu vo
vzťahu k príčinám nepodpísania dohody o skončení pracovného pomeru v predmetný deň. Povaha
konaniaourčeníneplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerutotižneukladásúdu,abyskúmal

prípadné náležitosti alebo iné okolnosti za ktorých malo alebo nemalo dôjsť k podpisu písomnej dohody
o skončení pracovného pomeru, ale len okolnosti preukazujúce skutočnosť či došlo alebo nedošlo k
ústnej dohode o skončení pracovného pomeru, čo prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní mal
aj preukázané. Dohady a hypotézy o myšlienkových alebo vnútorných pocitoch účastníkov konania
popisované odporcom v odvolaní preto neobstoja. Tak výpoveď svedkyne O., M. a tiež pani N. potvrdili

dohodu o skončení pracovného pomeru dohodou a rovnako dohodu účastníkov, že odporca sa mal
do miesta výkonu práce dostaviť v pondelok za účelom podpísania písomnej dohody o skončení
pracovného pomeru, čo sa však nestalo. Z uvedených dôvodov záver okresného súdu o tom, že
pracovný pomer medzi účastníkmi skončil dohodou ku dňu 12.9.2011 a nadväzne okamžité skončenie
pracovného pomeru, ktoré doručil odporca navrhovateľovi dňa 04.10.2011 je neplatné, je správny.

Na uvedené podanie navrhovateľa reagoval odporca svojím podaním zo dňa 18.02.2014, v ktorom
zotrval na tvrdeniach uvedených vo svojom opravnom prostriedku, pričom si i za toto podanie uplatnil
trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolacie námietky odporcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z.z.), ak sa zamestnávateľ a zamestnanec

dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dátumom.

Právny úkon, na ktorý neudelí predpísaný súhlas zástupca zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol
vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou
predpísanou týmto zákonom je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon, alebo osobitný
predpis ( § 17 ods. 2 Zákonníka práce).Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že na platnosť dohody o skončení pracovného
pomeru nie je potrebná písomná forma. Podmienkou dohody o skončení pracovného pomeru je jednak
prejav vôle obidvoch účastníkov smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru a jednak stanovenie

určitého dňa, ku ktorému má pracovný pomer skončiť. Doba, kedy má skončiť pracovný pomer dohodou
uzavretou medzi zamestnancom a zamestnávateľom, nemusí byť určená len kalendárnym dňom.
Môže byť dokonca dohodnutá napríklad dobou skončenia prác, skončením pracovnej neschopnosti
zamestnanca a podobne. Doba skončenia pracovného pomeru musí byť však v týchto prípadoch určená
tak, aby nevznikla pochybnosť o dojednanom dni, ktorým má pracovný pomer skončiť.

Tak ako správne konštatoval prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí, z dokazovania ktoré vykonal
(po jeho doplnení v zmysle intencií odvolacieho súdu v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení)
jednoznačnevyplývaskutočnosť,žekonateľnavrhovateľa-DaliborJanegaaodporcasadňa12.09.2011
dohodli na skončení pracovného pomeru. Túto skutočnosť v konaní dosvedčili svedecké výpovede
Ing. Z. G., G. O. a V. M.. Tak ako správne konštatoval prvostupňový súd vo svojom
rozhodnutí, z rokovania účastníkov ku ktorému došlo dňa 12.09.2011 vyplynul prejav ich vôle smerujúci

ku skončeniu pracovného pomeru a taktiež stanovenie určitého dňa (konkrétne dňa 12.09.2011), ku
ktorému pracovný pomer skončiť. Tomu zodpovedal i následný postup pracovníčky G. O., ktorá jednak
vyhotovila účastníkom písomné vyhotovenia dohody o skončení pracovného pomeru a tiež uvedeným
dňom odhlásila odporcu zo sociálnej poisťovne a skončenie pracovného pomeru oznámila tiež príslušnej
zdravotnej poisťovni. Pokiaľ by medzi účastníkmi nebolo došlo k dohode o skončení pracovného

pomeru v uvedený deň, nebola by tak postupovala. Ani následné správanie odporcu nenasvedčuje
tomu, že by bol presvedčený o trvaní jeho pracovného pomeru u navrhovateľa, keďže po dátume
12.09.2011 už nenastúpil do práce, a ani nežiadal od navrhovateľa ako svojho
zamestnávateľa, aby mu prideľoval prácu. S ohľadom na uvedené skutočnosti okresný súd postupoval
správne, keď v rozsudku určil, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom skončil dohodou

ku dňu 12.09.2011. Nadväzne (pre absenciu pracovno-právneho vzťahu medzi účastníkmi) okresný súd
postupoval správne, keď určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.09.2011, ktoré
odporca doručil navrhovateľovi dňa 04.10.2011 je neplatné.

Úvaha okresného súdu v prejednávanej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného
skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery

okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané, ani v rozpore s formálnou logikou.
Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a
vsúlades§157ods.2O.s.p.dostatočnevysvetlil,ktoréskutočnostipovažovalzarozhodné,preukázané
a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd poukazuje
na to, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa

svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika, aby rozhodnutie, resp.
jeho odôvodnenie vyhádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené.

Okresný súd v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania zistil správne skutkový stav a
následne vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p. a aj správne
vo veci rozhodol. Ani odporcom namietaný pomer konateľa navrhovateľa Dalibora Janegu a pracovníčky

G. O., nemohol mať preto vplyv na správnosť jeho záverov.

Súčasne odvolací súd konštatuje aj správnosť napadnutého rozsudku vo výroku o trovách konania (proti
ktorému odvolateľ nepodal žiadne odvolacie námietky), ktorý plne zodpovedá ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
a úspechu navrhovateľa v tomto konaní.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa §

219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny p o t v r d i l .

Odvolateľ - odporca nemal v tomto štádiu konania úspech, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu úspešný navrhovateľ si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.), a preto mu odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.