Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/375/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712206931
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712206931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu EOS KSI Česká republika, s.r.o., Praha,
Novodvorská 994, IČ: XXXXXXXX, Česká republika, zast. Q. P., J..S..Z.., T., Ú.C. X, IČO: XX XXX
XXX, proti žalovanému H. U., E. XXX, zast. opatrovníkom D.. E. O., zamestnancom Okresného súdu
Trebišov, o zaplatenie 254 962,72 Kč istiny s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, IČO: XX XXX XXX, zast. D..
I. E., advokátom, Advokátska kancelária, J., F.. J. X, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku
12C/56/2012-141 zo 14.5.2013 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta..

Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi sa ich náhrada
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 254 962,72
Kč s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 199 095,59 Kč od 25.8.2009 do 31.12.2009, s 8 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 199 095,59 Kč od 1.1.2010 do 30.6.2010 a 7,75 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 199 095,59 Kč od 1.7.2010 do zaplatenia a k trovám konania pozostávajúcich z
trov žalobcu 605,50 € a z trov právneho zast. 2 366,33 €, tie na účet jeho zástupcu, všetko v lehote

3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Vykonaným dokazovaním zistil, že na základe „Smlouvy o postoupení pohledávky“ z 25.8.2009 podľa §
524 a n. občanského zákoníku uzavrela Česká spořitelna a.s., ako postupca a žalobca ako postupník
pohľadávkuvočižalovanému,žetápozostávalazozáväzkovžalovanéhozaplatiťpostupcovi126899,99
CZK z toho dôvodu, že po poskytnutí „Smlouvy o úvěru“ z 12.9.2007 č.XXXXXXXXX si neplnil svoje
zmluvné povinnosti, že po dobu dlhšie ako 3 mesiace bol v omeškaní so zaplatením viac než 2 splátok
v dohodnutej dobe, že ďalší záväzok žalovaného bol 128 062,73 CZK z toho právneho dôvodu, že
na základe skôr uzatvorenej „Smlouvy o úvěru“ z 3.10.2007 č.XXXXXXXXXX si neplnil svoje zmluvné

povinnosti splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach po 1 780 CZK, že nezaplatením
splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace patrí postupcovi právo požadovať zaplatenie celého dlhu i s
prísl. a že žalovaný napriek výzve svoj záväzok nesplnil. Uviedol, čo vyplýva z predloženej Smlouvy o
úvěru č.XXXXXXXXXX (ďalej len Zmluvy o úvere) z 3.10.2007 a citoval znenie bodu 1.,8. a 9. Zmluvy
o úvere. Zistil, že podľa Zmluvy o úvere č.XXXXXXXXX z 12.9.2007, v rámci hotovostného úveru
sa banka zaväzuje poskytnúť klientovi peňažné prostriedky až do výšky 100 000 Kč a citujúc znenie
bodu 3,8. a 9. uvedenej zmluvy uviedol, čo vyplýva z prehľadu úverového účtu žalovaného č. úverovej

zmluvy XXXXXXXXXX, z prehľadu úverového účtu žalovaného č. úverovej zmluvy XXXXXXXXXX a z
oznámenia o postúpení pohľadávok z 25.8.2009. Vzhľadom „k tomu“, že v danom prípade „sa jednalo“o spor s medzinárodným prvkom, pretože žalobcom je obchodná spoločnosť so sídlom v ČR a žalovaný
je občan SR uzavrel, že bolo potrebné rozhodnúť, aké právo sa na riešenie tohto sporu použije, že
vzhľadom „k tomu“, že k uzavretiu Zmluvy o úvere došlo 3.10. a 12.9.2007, bolo potrebné aplikovať

Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z r.1980 (ďalej len Dohovor), ktorého konsolidované
znenie bolo vyhlásené v úradnom vestníku C 334 30.12.2005. Vychádzajúc z čl.4 ods.2,5 a čl.5 ods.1,2
a 3 Dohovoru (ich znenie citoval) dospel k záveru, že z predložených zmlúv o úvere je zrejmé, že tie boli
uzavreté v ČR, konkrétne v oblastnej pobočke Kolín, Kostelec nad Černými lesy, Pražská 110, pobočke
Českej spořitelny, a.s., že i keď sa v danom prípade „jedná“ o spotrebiteľskú zmluvu, nemôže uzavrieť,

že „sa jedná“ o prípad podľa čl.5 ods.2, teda aby uzavretiu zmluvy predchádzala osobitná ponuka v SR
alebovprípade,akpostupcaprevzalvSRobjednávkuspotrebiteľa,žemožnotedakonštatovať,žepodľa
čl.4 ods.2 Dohovoru sa v danom prípade bude aplikovať právo štátu, ku ktorému má zmluva najužšiu
väzbu, tzn., so štátom, kde má účastník zmluvy uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, že pre
úverovú zmluvu je charakteristické plnenie - poskytnutie úveru, resp. spotrebiteľského úveru, preto sa
na tento spor použilo právo ČR. Citujúc ďalej znenie § 369 ods.1 obchodního zákoníku zistil, že Česká

spořitelna ako postupca v r.2007 uzavrela 2 zmluvy o úvere, ktoré je potrebné označiť za spotrebiteľské
úverové zmluvy, ktoré podliehajú režimu tzv. spotrebiteľských zmlúv podľa zák.č.321/01 Sb., že obe tieto
zmluvy boli uzavreté písomne, mali stanovené ročné percentuálne sadzby nákladov na spotrebiteľský
úver, určené maximálne výšky spotrebiteľských úverov jednotlivých platieb, i ostatné náležitosti tak,
ako to vyžaduje § 4 ods.1,2 uvedeného zák., možno treba konštatovať, že tieto zmluvy sú platné, že

výška ročnej úrokovej sadzby 12,03 % sa zvyšuje o 10 %, ak sa stane úver splatným podľa bodu 9
úverovej zmluvy, že v danom prípade nastala splatnosť úverovej zmluvy z 3.10.2007 7.6.2008 z dôvodu,
že žalovaný bol v omeškaní so splatením 1 splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a so zaplatením
viac než 2 splátok v dohodnutej lehote a zmluva o úvere z 12.9.2007 sa stala splatnou 8.6.2008 z
toho istého dôvodu. Urobil záver, že povinnosťou žalovaného je preto vrátiť celú výšku poskytnutého

úveru, i s dojednaným 22,03 % ročným úrokom z omeškania, i s poplatkami spojenými so správou
úveru, dohodnutý úrok z omeškania podľa obchodního zákonníku a, že vznesená námietka premlčania
zo strany vedľajšieho účastníka, s ktorou sa stotožnil i opatrovník žalovaného, nie je dôvodná, že v
danom prípade bolo potrebné aplikovať právo ČR, že žalobca požaduje zmluvný úrok z omeškania
len od 1. dňa omeškania - 8.6.2008, resp. 9.6.2008 do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky -

24.8.2009, že od 25.8.2009 žiada nižší úrok - 8,5 % do 31.12.2009 podľa nar.vl.č.163/05 Sb. a 8 %
ročne od 1.1. do 3.6.2010 a 7,75 % ročne od 1.7.2010 do zaplatenia podľa nar.vl.č.33/10 Sb. a, že takto
požadovaný úrok z omeškania je v súlade so zmluvou o úvere a príslušnými nar. vlády ČR. Citoval ďalej
znenie § 262 ods.4,§ 397,§ 392 ods.1 prvá veta obchodního zákonníku a § 101 O. z. a konštatoval, že
zmluva o úvere podľa § 497 obchodního zákoníku je absolútnym obchodom podľa § 261 ods.3 písm.

d) obchodního zákoníku, že „sa jedná“ zároveň svojou povahou o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52
a n. O. z., pretože žalovaný nebol podnikateľom, že právny poriadok ČR i judikatúra súdov ČR, na
rozdiel od súdov SR, nepovažujú úpravu premlčania za úpravu, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa,
že podľa nich odlišne určená dĺžka premlčacej doby v občianskom a obchodnom zákonníku je len
výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých žiaden nesmeruje k ochrane slabšej strany, teda

i spotrebiteľa, že premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako a v komplexnej úprave premlčania v
každom z oboch zák. (obchodní zákoník, občanský zákoník) nie je možné považovať len niektoré z nich
za výhodnejšie pre spotrebiteľa, preto súdy ČR neaplikujú na úverové zmluvy uzatvorené podľa § 497
obchodního zákonníku 3 ročnú premlčaciu dobu podľa občanského zákoníku, že to je zrejmé nielen z
predloženéhorozhodnutiaVrchnéhosúduvPrahe101VSPH68/2011zo4.3.2011,aleiNajvyššiehosúdu

ČR 32Cdo3337/2010 z 24.6.2012 a 23Cdo1750/2010, ak teda v danom prípade mohol veriteľ uplatniť
126 899,99 Kč 7.6.2008 a 128 062,73 Kč 8.6.2008, 4 ročná premlčacia doba by uplynula 7.6.2012, resp.
8.6.2012 a, že žaloba bola podaná na súde 11.5.2012, teda ešte počas plynutia premlčacej doby. Z
uvedených dôvodov žalobe vyhovel, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. a uviedol
podrobne z čoho pozostávajú.

Proti rozsudku podal včas odvolanie vedľajší účastník. V odvolaní, o. i., uviedol, že žaloba bola
podaná na súd 11.5.2012, teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby, preto ako vedľajší účastník
vzniesol v konaní námietku premlčania proti pohľadávkam z oboch spotrebiteľských zmlúv, pričom
opatrovník žalovaného s námietkou premlčania súhlasil, že pokiaľ súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku konštatoval, že jeho námietka premlčania nie je dôvodná, s týmto názorom súdu nesúhlasí,

že v predmetnej veci ide o spor s medzinárodným prvkom, pretože zmluva bola uzatvorená českou
obchodnou spoločnosťou na území ČR, preto bolo potrebné v prvom rade sa vysporiadať s otázkou
použitia práva pre riešenie predmetnej právnej veci a, že súd na základe právnych úvah popísanýchv odôvodnení dospel k záveru, že rozhodným právom pre posúdenie predmetnej právnej veci je právo
ČR, vychádzal pritom z Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z r.1980 (Rímsky dohovor).
Citujúc znenie bodu 29. Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP) České spořitelny, a.s.,§

262 ods.4 Obchodního zákonníka a § 55 ods.1,2,3 Občanskeho zákoníka ČR uviedol, že medzi
účastníkmi nie je sporné, že žalobcom uplatňované právo je právom zo spotrebiteľskej zmluvy, v
takomto prípade je potom nevyhnutné na predmetnú vec aplikovať všetky ust. spotrebiteľského práva
transponované do právneho poriadku členského štátu EÚ, s cieľom harmonizovať zmluvné právo so
zásadami komunitárnej úpravy ochrany spotrebiteľa, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že splatnosť

I. zmluvy nastala 8. 6. 2008 a splatnosť II.. zmluvy nastala 7. 6. 2008, že za predpokladu, ak by
súd aplikoval na predmetnú spotrebiteľskú právnu vec normy českého civilného kódexu a premlčanie
posúdil v rámci všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby podľa § 101 O. z., musel žalobu zamietnuť.
Reprodukoval časť odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd zhrnul svoje právne úvahy o úprave premlčania
podľaprávnehoporiadkuČRijudikatúrysúdovČR,narozdielodsúdovSRatvrdil,žecit.normyčeského
Obchodného zákonníka (§ 262 ods.4) a českého Občianskeho zákonníka umožňujú, ba prikazujú súdu

aplikovať na spotrebiteľské právne vzťahy ust. Občianskeho zákonníka, že ak slovenský súd aplikuje
hmotnéspotrebiteľsképrávoČR,musívychádzaťzozneniapríslušnýchust.vkontexteichvýkladu,ktorý
je v súlade so základnými princípmi európskej línie ochrany spotrebiteľa a, že slovenské spotrebiteľské
hmotné právo má podobné ust. o prednostnej aplikácii občianskoprávnych noriem pred normami
Obchodného zákonníka. Ďalej poukázal na to, čo o konkurencii noriem O. z. a Obch. zák. v rovine

spotrebiteľského práva na Slovensku zásadne platí (citoval z publikácie Jaroslav Krajčo, Spotrebiteľská
zmluva v aplikačnej praxi v SR a EÚ, EUROUNION, október 2011, str.34) a na to, že právny problém
prednostnéhopoužitiacivilnéhokódexupredkódexomobchodnýmjeriešenýajvjudikatúreslovenských
súdov, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí 5MCdo20/2009 z 25.1.2011 zdôraznil, že v spotrebiteľskej veci
je neprípustné dojednať zmluvnú podmienku nevýhodnejšie oproti O. z., pričom poukazuje práve na

nemožnosť aplikácie 4 ročnej premlčacej doby podľa Obch. zák., pretože táto je menej priaznivá pre
spotrebiteľa v porovnaní s 3 ročnou premlčacou dobou podľa O. z. (§ 54 ods.1 O. z.). Do pozornosti
dal aj rozsudok Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom 10C/47/2010-53 z 20.1.2011 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 17Co/l 67/2011-73 z 23.11.2011, v ktorom súd judikoval, že
zmluvná podmienka, ktorej obsahom je vyhlásenie spotrebiteľa, že predlžuje premlčaciu dobu všetkých

práv, ktoré vznikli dodávateľovi v súvislosti s poskytnutím peňažných prostriedkov spotrebiteľovi a to na
dobu 10 rokov, odo dňa, kedy premlčacia lehota začala po prvý raz plynúť, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Poukázal najmä na znenie druhej vety § 262 ods.4 českého Obchodního zákoníka (jeho
znenie citoval) a uviedol, že - podľa jeho názoru -, ak má spotrebiteľ (v danom prípade žalovaný) v
zmysle uvedeného ust. znášať zodpovednosť za porušenie povinností zo zmluvy o úvere (ktorá je síce

tzv. absolútnym obchodom) podľa O. z., nemožno prijať iný výklad, ako ten, že rovnako veriteľ takéhoto
spotrebiteľa musí nároky spojené s porušením povinností z tejto zmluvy uplatniť voči spotrebiteľovi,
pokiaľ má byť v konaní úspešný, taktiež v lehotách podľa O. z. - teda v danom prípade, najneskôr
vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej lehote a, že rovnaký právny názor vyslovil aj OS Stará Ľubovňa v
rozsudku 1C/58/2012-153 z 9.5.2013 (Dôkaz: rozsudok OS Stará Ľubovňa 1C/58/2012-153 z 9.52013).

Zdôraznil, že od 1.3.2004 sa stal účinným § 9 ods.3 zák.č.97/63 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom (jeho znenie citoval), že toto ust. bolo do nášho právneho poriadku zavedené v súlade s
požiadavkou zvýšenej ochrany spotrebiteľov, že z cit. ust. nepriamo vyplýva, že voľba práva je neplatná,
ak si zmluvné strany spotrebiteľskej zmluvy zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu
jeho práv ako slovenský právny poriadok, že pri voľbe práva v spotrebiteľských právnych veciach platí

systém porovnávania právnych poriadkov, tzn., práva zvoleného a práva obvyklého pobytu spotrebiteľa,
že súd je povinný preskúmať právnu úpravu postavenia spotrebiteľa vo zvolenom právnom poriadku a v
právnom poriadku štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa a v prípade, že zvolený právny poriadok poskytne
spotrebiteľovimenšiuochranu,jesúdpovinnýaplikovaťnapostaveniespotrebiteľaprávojehoobvyklého
pobytu, že - podľa jeho názoru - súd správne použil na posúdenie predmetnej spotrebiteľskej veci právne

normy ČR, pretože pri správnej aplikácii § 262 ods.4 Obchodního zákonníka, § 55 ods.1 Občanského
zákoníka a následne s poukazom na konštantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ, mal aj otázku premlčania
posúdiť podľa ust. Občanského zákoníka a žalobu z dôvodu uplynutia premlčacej doby zamietnuť,
ak si však súd vyložil právny poriadok ČR v zmysle právnych úvah cit. v odôvodnení napadnutého
rozsudku, tento výklad neposkytoval spotrebiteľovi dostatočnú ochranu jeho práv a preto pri takomto

postupe mal súd na predmetnú právnu vec aplikovať právny poriadok SR, pretože aplikácia noriem
občianskeho práva aj pri posudzovaní premlčania v spotrebiteľských veciach je na Slovensku celkom
jednoznačná. K svojmu oprávneniu podať odvolanie v prospech žalovaného poukázal na uznesenie NS
SR 2Obdo27/2012 z 27.8.2012 (z jeho odôvodnenia citoval). S poukazom na uvedené navrhol rozsudokzmeniť tak, že žaloba sa zamieta a žalobca sa zaväzuje nahradiť mu trovy prvostupňového (667,61
€) a odvolacieho konania (334,02 €), ktoré podrobne vyčíslil, na účet jeho zástupcu alternatívne, pre
prípad, že odvolací súd nadobudne názor, že nie sú splnené podmienky pre meritórne rozhodnutie vo

veci, napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že má, na rozdiel od vedľajšieho účastníka, za to, že
rozhodnutie súdu je správne. Zastával názor, že medzi postupcom a žalovaným vznikol obchodný
záväzkový vzťah podľa § 497-§ 507 zák.č.513/91 Sb. Obchodní zákoník (ďalej len OZ), na základe
ktorého postupca poskytol v prospech žalovaného úver s úverovým limitom v dohodnutej výške a

žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok vrátiť a zaplatiť
úroky, že z tohto záväzkového vzťahu vznikla povinnosť postupcu poskytnúť peňažné prostriedky
v dohodnutej výške, čo aj urobil a žalovanému vznikla povinnosť plniť ust. Zmluvy a, že súd vec
posudzoval z hľadiska českého práva, čo je - podľa jeho názoru - i vedľajšieho účastníka správne.
Citujúc znenie § 497,§ 506 a § 397 OZ, čl.29 VOP České spořitelny, a.s. uviedol ďalej, že ust. o
premlčacej dobe nie je ust., ktoré by smerovalo k ochrane spotrebiteľa, a preto nie je možné pre otázku

premlčania vyvodzovať použitie ust. O. z., že ust. českého Obchodního zákonníka o premlčaní nie je
ust. diskriminujúcim dlžníka (spotrebiteľa) len preto, že premlčacia doba k uplatneniu práv zo zmluvy
je dlhšia ako podľa O. z., že ust. Obchodného zákonníka o premlčaní je ust. vyváženým vo vzťahu k
obom zmluvným stranám, nejde o ust. diskriminujúce spotrebiteľa vo vzťahu k veriteľovi v tom zmysle,
že by v dôsledku aplikácie príslušných ust. Obchodného zákonníka o premlčaní povinnosti dlžníka

mnohonásobne prevážili nad jeho právami. Dovolil si poukázať na rozhodnutie KS v Ústí nad Labem
69ICm1303/2010 (z jeho odôvodnenia citoval) a uviedol, že obdobne rozhodol aj Vrchní soud v Praze
v rozhodnutí 69ICm1303/2010 a poukázal na to (citoval), čo NS ČR v konaní vedenom pod sp. zn.
32Cdo3337/2010 z 24.7.2012 k problematike posudzovania premlčania uvádza. Na základe navrhol
rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania, ktoré podrobne

vyčíslil, pričom žiadal k náhrade trov zaviazať i vedľajšieho účastníka, ako iniciátora odvolania.

Opatrovník žalovaného bol písomne výzvou 5Co/375/2013-181 z 8.4.2014 vyzvaný, aby v lehote 10
dní od doručenia výzvy oznámil, či súhlasí s odvolaním podaným vedľajším účastníkom a súčasne bol
poučený, že v prípade, že neoznámi, že s odvolaním nesúhlasí, bude sa predpokladať, že s odvolaním
súhlasí.

Opatrovníkovi žalovaného bola výzva doručená 11.4.2014 (doručenka pri č.l.181), avšak v stanovenej
lehote neoznámil, že s odvolaním vedľajšieho účastník nesúhlasí, preto sa má za to, že s odvolaním
vedľajšieho účastníka súhlasí.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v §
214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 219)
rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1), preto ho podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že žalobu zamietol.

Aj keď vedľajší účastník v odvolaní výslovne neuvádza odvolací dôvod, skutočnosti v ňom uvedené sa
dajú podradiť pod odvolací dôvod upravený v § 205 ods.2 písm. f) O. s. p., t.j., že rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,
ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale

nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania).

Súd vec nesprávne právne posúdil, keď na vedľajším účastníkom vznesenú námietku premlčania na
plnenie z predmetných úverových zmlúv aplikoval § 397 a § 392 ods.1 prvá veta obchodního zákoníka,

namiesto § 100 a n. občanského zákoníka, v dôsledku čoho vyvodil nesprávny právny záver, že 4 ročná
premlčacia doba by uplynula 7.6.2012, resp. 8.6.2012 a, že žaloba bola podaná ešte počas plynutia
premlčacej doby, preto z uvedených dôvodov žalobe vyhovel.Predmetné úverové zmluvy, uzavreté medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, majú
spotrebiteľský charakter, lebo žalovanému bol poskytnutý úver právnym predchodcom žalobcu ako
spotrebiteľovi, nie ako podnikateľovi.

Je potrebné vychádzať zo znenia § 262 ods.4 druha veta obchodního zákoníka, t. j., že zmluvná strana,
ktorá nie je podnikateľom, znáša zodpovednosť za porušenie povinnosti z týchto vzťahov (podľa prvej
vety uvedeného ust. ide o vzťahy podľa § 261 obchodního zákoníka, t. j. aj o vzťahy zo zmluvy o úvere)
podľa občanského zákoníka.

V prejednávanej veci, ak má spotrebiteľ - žalovaný má podľa cit. ust. znášať zodpovednosť za porušenie

povinnosti zo zmlúv o úvere uzavretých medzi ním a právnym predchodcom žalobcu (ktoré sú tzv.
absolútnym obchodom) podľa občanského zákoníka, obe zmluvné strany môžu uplatniť svoje nároky,
ktoré im v prípade neplnenia úverových zmlúv vzniknú voči druhej zmluvnej strane iba v lehotách podľa
občanského zákoníka, t.j., vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej lehote podľa § 101 občanského zákoníka.

Podľa § 100 ods.1 zák.č.40/64 Sb. (občanský zákoník) právo sa premlčí, pokiaľ nebolo vykonané v dobe
v tomto zákone stanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa

dovolá dlžník premlčania, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 občanského zákoníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, je premlčacia
doba trojročná a plynie odo dňa , kedy právo mohlo byť vykonané prvýkrát.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobcom uplatňované právo je právom zo spotrebiteľskej
zmluvy, a v takom prípade je nevyhnutné na predmetnú vec aplikovať všetky ust. spotrebiteľského práva

transformované do právneho poriadku členského štátu EÚ, ktorým je aj ČR, s cieľom harmonizovať
zmluvné právo zo zásadami komunitárnej úpravy ochrany spotrebiteľa.

Z vykonaného dokazovania vyplýva (a medzi účastníkmi nie je sporné), že splatnosť prvej úverovej
zmluvy nastala 8.6.2008 a splatnosť druhej úverovej zmluvy nastala 7.6.2008, že pri aplikácii českého
civilného kódexu a spotrebiteľskej právnej úpravy podľa českého právneho poriadku a uplatnenia

všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby podľa § 101 občanského zákonníka, 3 ročná premlčacia lehota
na uplatnenie žalobcovho nároku z prvej úverovej zmluvy uplynula 8.6.2011 a z druhej úverovej zmluvy
7.6.2011 a, že so zreteľom na uplatnenie nároku žalobcom pred súdom 11.5.2012, je jeho nárok
premlčaný.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, so zreteľom na

vedľajším účastníkom vznesenú námietku premlčania.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že vstupom ČR do Európskeho hospodárskeho právneho
systému boli aj do českého občanského zákonníka začlenené ust. o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
a n.) a, že uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č.93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa § 224 ods.2 O. s. p. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde
prvého stupňa.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému
žiadne trovy nevznikli.

Pokiaľ ide o trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nemožno ich
považovať za účelne vynaložené. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že vedľajší účastník - vzhľadom

na svoj cieľ - bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho
výdavkami výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva,
že samotný vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastníkmá právo zvoliť si pri účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za
účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému,
tak fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva

na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl.47 ods.2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu
povinnosťnebrániťúčastníkom,abyvkonaníprednimivyužívaliprávnupomoc,žesúčasťouzákladného
práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má
vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zast. v
rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zast. advokáta,

avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za
účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania
(nález II.ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je porušené jeho základné právo na právnu
pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy SR. V prejednávanej veci nemožno
urobiť záver, že zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že
poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Znenie § 137 O. s. p.

(účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je
oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej
osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon treba dodať,
že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa
na stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať

za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorým
je ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to
najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného
podnetu, a splnomocnil na svoje zast. advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že musí byť
schopný pomáhať tomu účastníkovi konania, na strane ktorého vstupuje do konania, nemožno - ako

už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť
známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné
subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania
na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zast. splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k
úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.