Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/176/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234263
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234263.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/293/2012-77 zo dňa 13. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, v ktorom sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdením
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresný súd Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného vedenej súdnym exekútorom pod
sp. zn. Ex 17517/2010 (výrok II). Okresný súd zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (výrok I).

Okresný súd vychádzal zo zistenia, že o žiadosti o vydanie poverenia zo dňa 08.12.2010, doručenej
exekučnému súdu dňa 22.12.2010 bolo rozhodnuté dňa 31.05.2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že exekučný súd nebol oprávnený skúmať
exekučný titul. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Podľa tohto rozhodnutia aj bez návrhu súd
posúdi neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať

takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o v zákone
stanovenú lehotu 15-tich dní, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že táto je určená na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Lehota výslovne v zmysle
zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 44 ods. 2 písm. c/ t.j. ak je exekučným titulom notárska
zápisnica,písm.d/t.j.akjeexekučnýmtitulomrozhodnutierozhodcovskýchkomisií.Výnimkatýkajúcasa
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárskazápisnica bola do Exekučného poriadku zavedená Zákonom č. 144/2010 Z. z. a to s účinnosťou od 1.
júna 2010. V predmetnej veci tak, ako to okresný súd zistil z právoplatného rozhodnutia 18 Er 5331/2010
zo dňa 21.07.2011 exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, teda lehota 15-tich dní sa

na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Naviac z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
nevyplýva, že lehota 15-tich dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd žiadosti o vydanie
poverenia nevyhovie a túto uznesením zamietne. Naopak v prípade takéhoto negatívneho rozhodnutia
zákon neukladá exekučnému súdu dodržanie lehoty. Okresný súd uviedol, že jeho názor sa opiera aj o
dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z.. Exekučný súd v rámci konania 18Er 5331/2010 konštatoval

výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za nezlučiteľný s dobrými mravmi
a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval dôvodné aplikovať ust. § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní.

Prvostupňový súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Keďže všetky podmienky
vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej

podmienkypovažovalokresnýsúdzanadbytočnéanehospodárnedokazovaťavyjadrovaťsaksplneniu
ďalších podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej a príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na zákonného sudcu a nestranný súd

prihliadal na to, že právny zástupca navrhovateľa spolu s termínom pojednávania prevzal aj uznesenie
Krajského súdu Žilina č. k. 6NcC/375/2013-25 zo dňa 03.04.2013, ktorým zákonná sudkyňa JUDr.
Anna Majeriková nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Dospel k záveru, že nie je
daný dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., nakoľko otázka zákonného
sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným a teda rozhodnutie

súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť.
Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody podľa § 109 ods. 2 písm. c/ je vedené v podstatnej
miere zásadou hospodárnosti konania. Ani v tomto prípade nie je dôvod na prerušenie konania, nakoľko
otázka zákonného sudcu už bola vyriešená a z cit. ust. jednoznačne vyplýva, že súd nie je povinný
konanie prerušiť.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi
náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani nevyplýva ich vznik.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáha jeho zrušenia a vrátenia
okresnému súdu na nové prejednanie.

Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie

a v danej spojitosti súdu vytýkal že vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Týmto postupom
mu znemožnil možnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazov a prednesov, vyjadriť sa k ním a prípadne
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Ďalej uviedol, že urobil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti takéhoto sudcu nemožno
považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s ustálenou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou
Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované úseky tomu
nenasvedčujú.Zanepochybnepreukázanýpovažovalnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu,ktorý
bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej
lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach nie len v

jednej z nich. Konajúci súd sa preto musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávnehoúradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo ho robí nepreskúmateľným pre
nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní -
sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ
zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému
dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto

súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky, že vo veci bolo rozhodované bez nariadenia pojednávania
bezpredmetné.

Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku odvolateľa, že vo veci nerozhodoval zákonný
sudca. Zákonná sudkyňa správne postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu
ojejnevylúčení.Odvolateľvposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymali

zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý
záveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.uzneseniasp.zn.
3Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS

88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ v odvolaní rezignoval na

akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré sú len opakovaním žalobného
návrhu a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa s
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať

nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,
ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“ nekorešponduje s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd
preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá
podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie
odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

K namietanej nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov

krajský súd uvádza, že okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanovisko účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonanéhodokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné a nepreskúmateľné. Je výlučne

na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil
svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu.

Navrhovateľ v úvode odvolania uvádzal, že rozsudok okresného súdu napáda „v celosti“, teda aj vo
výroku, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti na prerušenie konania. Aj v tomto prípade je súd viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ však v súvislosti s touto časťou

rozhodnutia, napriek tomu že ho napadol, neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré ho považuje za nesprávne.
Krajský súd preto v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia na ktoré v podrobnostiach v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. poukazuje.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v
tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolaním nezvykli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.