Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/139/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113206733
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5113206733.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľky: S. D.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., G. č. XXX/XX, zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. Mariánom
Holým, advokátom, so sídlom Z.. X. č. X/A, proti odporcovi: E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom B.-L., ul.
Na Z. č. XXX/XX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Zdenkou Hruškovou, advokátkou, so

sídlom B., ul. H. č. X, o zaplatenie sumy 1.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č k. 14C/79/2013-105 zo dňa 5. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu m e n í tak, že odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke
sumu 47,24 eur spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 16. 08. 2011 do zaplatenia, a to do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

V ostatnej časti, a to do sumy 1.452,76 eur s príslušenstvom návrh navrhovateľky z a m i e t a.

Navrhovateľka je p o v i n n á nahradiť odporcovi trovy konania v sume 567,14 eur k rukám JUDr.
Zdenky Hruškovej, advokátky so sídlom B., N., a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 14C/79/2013-105 zo dňa 05. 12. 2013 odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľke 1.500 eur spolu s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 16. 08. 2011 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd návrh vo zvyšku zamietol. Odporcu zaviazal nahradiť

navrhovateľke trovy konania vo výške 90 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 633 eur, a tieto
zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľky do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd konštatoval, že navrhovateľka sa návrhom domáhala zaplatenia sumy 1.500 eur s prísl. z titulu
zmlúv o pôžičke. V konaní mal súd jednoznačne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľka poukázala
na podnikateľský účet otca odporcu dňa 13. 01. 2011 sumu vo výške 1.000 eur a dňa 22. 03. 2011 vložila
na účet odporcu dňa 16. 06. 2011 sumu 500 eur. Nakoľko absentovalo bližšie označenie platby, mohlo
sa jednať aj o pôžičku, tak aj o vrátenie peňažných prostriedkov.

Pokiaľ sa jedná o tvrdenie odporcu, že týmto bola vrátená pôžička navrhovateľkou E. J., súd nemal
túto skutočnosť ničím preukázanú. Vyjadrenia svedkyne F. J. považoval za nedôveryhodné, až klamlivé.
Nanajvýš pripúšťal možnosť, že E. počas svojho života tvrdil, že prostriedky požičal navrhovateľke,
avšak poskytnutie pôžičky nebolo preukázané. Odporcom uvádzaný dôvod účelu pôžičky na kúpu
automobilu nebol preukázaný, keďže tento si obstarala navrhovateľka z úveru poskytnutého bankou.
Svedkyňa F. J. uvádzala, že peniaze boli zobrané zo spoločných prostriedkov, hoci potom uvádzala,

že financie mali z dôvodu zrušenia BSM rozdelené. Súdu sa zdalo veľmi málo pravdepodobné, že by
navrhovateľka vracala hotovostnú pôžičku zo spoločných peňazí E. J. a F. J. práve na podnikateľský
účet odporcu, na ktorom sa všetky prostriedky účtujú a účtovne evidujú a ktorý bol dokonca zaťaženýexekúciou. Súd neuveril tvrdeniam o dobrej finančnej kondícii odporcu, keď túto skutočnosť vyvracajú
jednak SMS svedkyne, bývalej manželky poručiteľa, zistenia pasív poručiteľa v dedičskom konaní,
pôžičky z nebankových subjektov poukázané dňa 28. 01. 2011 zo Slovenskej pôžičkárne pôžičku

2.000 eur (teda len 15 dní po prijatí platby od navrhovateľky), účtovanie exekučných poplatkov. Súd
aj vzhľadom na stav účtu navrhovateľke po platbe 1.000 eur v debete -570,88 eur považoval za
dôveryhodnejšie tvrdenie, že skôr šlo o pôžičku prostriedkov získaných aj z prečerpania na účte ako o
vráteniepôžičkyzdebetnýchprostriedkov,keďžeE.J.anavrhovateľkabolivtomčasepartneri.Dokonca
nikto z účastníkov ani neuviedol kedy a v akej výške mali byť prostriedky požičané navrhovateľke. Súd

tvrdeniammatkyodporcuotom,žejejuvádzalbývalýmanžel,žepožičiavanavrhovateľkepeniazeatieto
zobralzospoločnýchprostriedkov,nevedelaanikoľko,neuveril,pretožeokremtvrdeniaodporcu,nemajú
oporu v žiadnych iných skutkových zisteniach, teda pri hodnotení všetkých dôkazov spoločne. Pokiaľ
navrhovateľka si obstarala prostriedky na kúpu auta z úveru v banke, nemala dôvod si požičiavať ďalšie
prostriedky od právneho predchodcu odporcu. Súd z výpisov z účtu zistil značné príjmy otca odporcu,
avšak aj značné výdavky v takom rozsahu, že na účte nezostávali žiadne prostriedky. Takéto príjmy však

už v roku 2011 podľa výpisu z účtu nedosahoval, napriek ostávajúcim výdavkom, ako úhrada leasingu,
platby Bytterm-u a pod. Súd preto z vykonaného dokazovania ustálil záver, že peňažné prostriedky
poukázané navrhovateľkou boli poukázané ako pôžička (výpomoc). Nezistil iný dôvod takýchto úhrad,
navrhovateľka ich z tohto dôvodu uplatňovala od počiatku.
Mal tiež zistené, že odporca je právnym nástupcom a dedičom poručiteľa - dlžníka, ktorý zdedil celé

dedičstvo.Hocičistáhodnotadedičstvapredstavujesumu47,24eur,aktívasú62.588,59eur,všeobecná
výška dlhov vo výške 62.571,35 eur, odporca nepreukázal a ani netvrdil, že by uspokojením pohľadávok
ostatných veriteľov bola cena odporcom nadobudnutého dedičstva vyčerpaná, a teda že by za ostatné
dlhy ako dedič nezodpovedal. Súd nezistil, že by bola schválená dohoda o prenechaní dedičstva
veriteľom na úhradu dlhov, nariadená likvidácia dedičstva a pod. Odporca preto podľa súdu zodpovedá

za záväzky poručiteľa, ktoré naňho prešli smrťou s výsledkami dedičského konania, teda zodpovedá aj
za záväzok vrátiť navrhovateľke sumu 1.500 eur.
Súd však nemal jednoznačne preukázanú dohodu o splatnosti pôžičky, preto aj vzhľadom na smrť
dlžníka ustálil, že jeho dedič sa dostal do omeškania preukázateľne najneskôr od doby, keď bol vyzvaný
na jej vrátenie listom navrhovateľky s termínom úhrady do 15. 08. 2011, teda v omeškaní bol od 16.

08. 2011. Na úhradu úroku z omeškania súd teda zaviazal odporcu podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 84/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov od 16. 08.
2011, ku ktorému dňu bola výška úrokov z omeškania 9,25% ročne a návrh na zaplatenie úrokov z
omeškania za obdobie od 01. 07. 2011 do 15. 08. 2011 zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.

s. p.“) tak, že priznal v prevažnom rozsahu úspešnej navrhovateľke trovy konania vo výške zaplateného
súdneho poplatku 90 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 659 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Považoval tvrdenia navrhovateľky o existencii pôžičiek za nepravdivé a zároveň aj vyznievajúce

nehodnoverne. On sám mal vedomosť od svojho otca o tom, že navrhovateľke požičal peniaze vo výške
1.500 eur v období keď si kupovala ojazdené motorové vozidlo (čo mohlo byť tak na zaplatenie zálohy
na kúpnu cenu, opravy vozidla, či na iné výdavky navrhovateľky). O tomto mu otec rozprával, keď sa
mu v roku 2010 zhoršil zdravotný stav s tým, že navrhovateľka mu túto čiastku ešte stále dlhuje. On si
to vysvetľoval tak, že keďže je otcovi horšie a vie o tom, že je vážne chorý (diabetik po troch infarktoch

odkázaný na sústavné užívanie liekov), že chce, aby on ako jeho syn vedel, ak by sa mu náhodou niečo
stalo, že mu navrhovateľka dlhuje peniaze. Obdobný rozhovor viedol v danom čase aj s jeho bratom E.
J., ktorý sa tiež o tom písomne vyjadril súdu. Suma 1.500 eur, ktorú navrhovateľka zaplatila na dva razy
po 1.000 eur a 500 eur na účet otca, bola len vrátením peňazí, ktoré jej otec požičal, nie pôžičkou, ktorú
mu ona poskytla, ako tvrdí. Tento fakt bol preukázaný aj výsluchom svedkyne F. J. - bývalej manželky

otca, ktorá sa vyjadrila, že jej jeho otec povedal (nevedela už presne, či) v decembri 2009 alebo už v
roku 2010, že ide požičať peniaze F. neteri, čím myslel na navrhovateľku, ktorú takto označoval podľa
príbuzenského zväzku. Svedkyňa aj zistila, že z peňazí, ktoré držali doma v hotovosti, chýba suma do
2.000 eur. Keď sa na uvedené dotazovala otca, uviedol jej v decembri 2010, že peniaze sa mu budú
vracať od nového roka. Tu poukázal na to, že rodičia stále žili v spoločnej domácnosti, pred rozvodom,

aj po rozvode, otec od nich nechcel odísť, on ani nepodával návrh na rozvod, BSM nemali vyporiadané,
matka mu aj po rozvode chystala lieky, ktoré pravidelne užíval a starala sa o neho, takže nebol dôvod,
abypredňouzamlčoval,ženavrhovateľkepožičalpeniazeažemuicheštestálenevrátila.Ďalejodporca
poukázal na to, že svedkyňa U. H., ktorá je matkou syna E. J. st. sa vyjadrila tak, že jej jeho otec predVianocami roku 2010, keď riešili darček pre syna povedal, že mu niekto dlhuje peniaze a čaká na ne. Až
po Novom roku jej povedal, že peniaze mu dlhuje navrhovateľka - neter jeho známeho. Svedkyňa tiež
uviedla, že E. J. st. nemal nikdy problém s tým, aby jej dal peniaze na syna a myslí si, že jeho finančná

situácia bola dobrá. Podľa odporcu nebol žiaden dôvod, aby súd považoval výpoveď svedkyne F. J. za
nedôveryhodnú až klamlivú. Išlo o výpoveď ženy, ktorá nemá skúsenosti so súdmi, má pred nimi ako
štátnymi inštitúciami rešpekt, preto jej nemožno vyčítať, že bola nervózna a plačlivá. Naviac sa vracala v
spomienkach ku smrti svojho bývalého manžela, s ktorým žila v spoločnej domácnosti až do jeho skonu,
čo samo osebe je psychicky zaťažkávajúcou situáciou. Na záver sa svedkyňa s plačom vyjadrila aj tak,

že sa dozvedela o jej zlých výsledkoch z mamografie, a teda je hlavou úplne inde, čo pochopiteľne
celé vplývalo na jej svedeckú výpoveď. Pokiaľ si aj svedkyňa nebola úplne istá, neznamená to, že
klamala. Pokiaľ vypovedala o rokoch 2009 - 2011, nemožno od nej žiadať, aby presne a okamžite bez
rozmýšľania zodpovedala položené otázky - práve to by vyznievalo nedôveryhodne a naučene. Podľa
odporcu je vždy potrebné totiž prihliadnuť aj na vyjadrovacie schopnosti svedkov, jedinečný spôsob
vnímania skutočnosti a schopnosť zreprodukovať zažité. Treba pritom vziať do úvahy i vek svedkov

a časový odstup od popisovanej situácie, ich vzdelanie a odlíšiť zásadné rozpory od nepodstatných.
Už vonkoncom neobstojí argument súdu prezentovaný pri ústnom odôvodnení rozsudku za prítomnosti
všetkých účastníkov a ich právnych zástupcov na pojednávaní dňa 05. 12. 2013 po vynesení rozsudku,
že súd mal za to, že svedkyňa F. J. klamala, pretože sa sudcovi nedívala pri odpovediach na ním kladené
otázky priamo do očí, čo súd považoval z psychologického hľadiska za dôkaz klamstva. Hoci tento

argument takto nie je formulovaný v písomnom vyhotovení rozsudku, je zrejmé, čím bol súd vedený
a aká bola jeho vnútorná úvaha, pričom je takýto názor úplne nedôvodný, pretože jednak svedkyňa
neklamala a na druhej strane, takýto záver by mohol vysloviť len znalec z odvetvia psychológie.
Ďalej podľa odporcu už samotný spôsob, akým navrhovateľka poskytovala peniaze titulom údajnej
pôžičky vzbudzuje pochybnosti, a to najmä v kontexte s ďalšími okolnosťami. Ako sa pred súdom

vyjadrila, bol jej známy nepriaznivý zdravotný stav jeho otca, ktorý vyššie popísal (ako uviedla, otca
poznala už od roku 2009), keď by už aj prípadne nespisovala zmluvu o pôžičke so všetkými podstatnými
náležitosťami - vrátane doby splatnosti, rozhodne by do informácie pre prijímateľa, či už v rámci
prevodného príkazu alebo vkladu v hotovosti, uviedla prinajmenšom, že sa jedná o pôžičku v prospech
teraz nebohého E. J.. Žiadny obdobný údaj špecifikujúci platbu však navrhovateľka neuviedla ani

pri jednej zo spomínaných finančných operácií, pričom treba vziať do úvahy, že od navrhovateľky aj
vzhľadom na jej intelektuálne predpoklady, erudíciu a všeobecný rozhľad, by sa taký postup aspoň pri
minimálnej obozretnosti, dal očakávať. Navrhovateľka opodstatňovala svoj postup tým, že prevod sumy
1.000 eur vykonávala cez internetbanking údajne prvýkrát a nemala s ním dovtedy žiadne skúsenosti.
Na tomto mieste odporca podotkol, že keď dokázala vpísať do internetbankigového formulára čísla

účtov, peňažné čiastky, dátumy splatnosti, nebolo problémom uviesť do ďalšej kolónky aj dôvod platby.
Odhliadnuc od toho, druhú transakciu sumy 500 eur vykonávala dňa 22. 03. 2011 hotovostne a aj tak
neuviedla žiaden dôvod platby (do rubriky „popis“), hoci jej v tom už nebránila ňou tvrdená neznalosť
internetbankingu. Z výpisu účtu poskytnutého navrhovateľkou vyplýva, že prevodom sumy 1.000 eur na
účet nebohého otca, sa dostala do debetu, pričom jej záporný zostatok predstavoval až - 570,88 eur. Už

v tom čase pritom splácala bezúčelový úver v celkovej výške 6.000 eur s mesačnými splátkami 118 eur,
čo vyplýva z listín navrhovateľkou predložených do súdneho spisu, pričom sa starala aj o maloletého
syna. Podľa odporcu je málo pravdepodobné, že by navrhovateľka išla do debetu len preto, aby niekomu
inému požičala peniaze, navyše na kúpu auta pre jeho syna, ako sama nelogicky uvádza.
Podľa odporcu namietal, že navrhovateľka predkladala do súdneho spisu rovnopis vkladového lístka

vyhotovený bankou dodatočne - dňa 16. 06. 2011, ako aj rovnopis výpisu z účtu vyhotovený bankou
dodatočne - dňa 16. 06. 2011 a nie kópie priamo z daného dňa. Navrhovateľka uvedené opodstatnila tak,
že sumu 1.000 eur zasielala prostredníctvom internetbankingu, s ktorým nemala skúsenosti, no sumu
500 eur vkladala v hotovosti v banke a teda logicky, by si takéto doklady, ak by niekomu poskytovala
pôžičku, ktorá jej naviac mala byť vrátená až s odstupom niekoľkých mesiacov, uschovala.

Pokiaľ navrhovateľka navrhla vo veci vypočuť ako svedka jej bývalého manžela A.. G. D., ktorý mal
potvrdiť, že sumu 1.500 eur poskytla jeho otcovi titulom pôžičky odporca podotkol, že tohto svedka
navrhla vypočuť až v priebehu prvého pojednávania vo veci dňa 27. 06. 2013, dovtedy tohto svedka
ani len nespomenula, pritom poznala jeho postoj k veci už od dedičského konania a aj napriek tomu
ho neuviedla do svojho návrhu na začatie konania zo dňa 27. 02. 2013, ani ho nenavrhla vypočuť po

tom, čo jej bolo doručené predvolanie na pojednávanie a ani nezabezpečila jeho prítomnosť na prvom
pojednávaní, čo všetko vytvára dôvodné pochybnosti o vierohodnosti výpovede tohto svedka. Podľa
odporcu svedok A.. G. D. síce vypovedal na pojednávaní dňa 05. 12. 2013 tak, že mu navrhovateľka ako
jeho manželka pred rozvodom oznámila, že požičala svojmu priateľovi (ktorého priezvisko ani nevedeluviesť) niekedy v januári 2011 1.000 eur a potom v marci 2011 nejakých 500 eur a malo to byť na kúpu
auta a na platby živnostníkov, ale táto výpoveď nevyznela presvedčivo. Naviac A.. G. D. ani nevypovedal
o skutočnostiach, o ktorých by mal priamu vedomosť, pri ktorých by bol prítomný (nebol prítomný pri

uzatváraní údajných zmlúv o pôžičkách), ale len o tom, čo sa dozvedel sprostredkovane z počutia od
niekoho iného - v tomto prípade od navrhovateľky, čo samo o sebe znamená nemožnosť prihliadať
na takýto dôkaz. Naviac, ak by sa aj navrhovateľka pred svedkom zmienila o platbe peňazí vo výške
1.500 eur E. J. st., čo je vysoko nepravdepodobné, mohla pred svedkom uvádzať ako dôvod platby
pôžičku v prospech E. J. st., hoci reálne išlo o vrátenie peňazí E. J. st., čo by bolo pre svedka ako jej

vtedajšieho manžela prijateľnejšie než fakt, že mu odovzdáva peniaze natrvalo. Podľa odporcu to všetko
je potrebné posudzovať v kontexte s tým, že dôkazné bremeno v spore spočíva na navrhovateľovi, on
musí preukázať opodstatnenosť svojho nároku, nie naopak, že by mal odporca preukázať neexistenciu
jeho nároku. Týmto sa súd v konaní dôsledne neriadil. Tiež je podľa odporcu ťažko uveriteľné, že pokiaľ
bynavrhovateľkapožičiavalapeniazemužovi,sktorýmmalamimomanželskývzťah,abytútoskutočnosť
oznamovala svojmu manželovi, naviac pred rozvodom. Taktiež je nepravdepodobné, že svedok ako jej

manžel by súhlasil s požičaním spoločných peňazí mužovi, s ktorým mu bola navrhovateľka neverná
a mala s ním milenecký pomer, o ktorom vedel, čo sám uviedol. Navyše za situácie, keď mali s
manželkou - navrhovateľkou úver vo výške 6.000 eur s mesačnými splátkami 118 eur. V porovnaní
s tým by suma 1.500 eur predstavovala 25 % výšky úveru, resp. takmer 13 mesačných splátok
úveru (1.534 eur), teda je naozaj nepravdepodobná takáto „dobročinnosť“, keby inak mohol svedok

s navrhovateľkou splatiť ich existujúci úver skôr. Ďalej odporca poukázal na to, že svedok tvrdil, že
daná pôžička, poskytnutá navrhovateľkou nebohému E. J., mala byť zohľadnená aj pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. Avšak na otázku jeho právnej zástupkyne, ako
bola táto pôžička špecifikovaná v zmluve o vyporiadaní BSM uviedol, že žiadne zmluvy (ani písomné)
neboli uzatvárané a nemali medzi sebou spísané ani žiadne písomné potvrdenie o vyporiadaní. Pokiaľ

bol svedok dotazovaný ohľadne kúpy motorového vozidla Seat Toledo, tak paradoxne v porovnaní s
tým, ako sa mu navrhovateľka mala údajne zdôverovať o pôžičkách poskytovaných mužovi, s ktorým
udržiavala mimomanželský vzťah, nevedel bližšie nič uviesť ku kúpe auta s odôvodnením, že oni spolu
vybavili len pôžičku, ale „s peniazmi si robila bývalá manželka“, on ani nič nevybavoval, mala to celé
na starosti navrhovateľka. Ku spôsobu, akým bola zaplatená kúpna cena za vozidlo Seat Toledo, či

jednorazovo, po častiach, resp. či bola poskytnutá záloha, sa svedok vyjadriť nevedel. Nemal ani priamu
vedomosť o celkovej kúpnej cene za motorové vozidlo, vedel len o tom, čo mu povedala o kúpnej cene
navrhovateľka, nebol ani pri platení kúpnej ceny za vozidlo. Taktiež nevedel uviesť, či vznikli po kúpe
nejaké ďalšie náklady ohľadne technického stavu vozidla, alebo nie, on sa do toho nestaral, starala
sa o to navrhovateľka. O to zvláštnejšie vyznieva, pokiaľ sa svedok nestaral do takýchto záležitostí a

nemal o nich informácie ešte počas trvania manželstva s navrhovateľkou, že údajne mal informácie o
pôžičkách poskytovaných navrhovateľkou mužovi, s ktorým udržiavala mimomanželský pomer v čase
rozvodového konania a navrhovateľka pociťovala potrebu zdôverovať sa mu o nich. Z celej výpovede
tohto svedka možno podľa odporcu usudzovať o jej tendenčnosti a v žiadnom prípade nemožno hovoriť
o unesení dôkazného bremena navrhovateľkou s odkazom na túto výpoveď a navrhovateľka iný dôkaz

neprodukovala.
Súd sa vôbec nevysporiadal v rámci odôvodnenia rozsudku so skutočnosťou, ktorá sa javila v
neprospech navrhovateľky a síce, že navrhovateľka uvádzala, že sumu 1.000 eur požičala jeho
nebohému otcovi za účelom, aby si on mohol kúpiť nové motorové vozidlo. Týmto vyjadrením sa zrejme
snažila navrhovateľka o to, aby ňou tvrdené požičanie peňazí vyznelo hodnovernejšie, pretože reálny

dôvodnapožičiavaniepeňazíjehootcovineexistoval.Vkonanívšakbolapreukázanánepravdivosťtohto
tvrdenia navrhovateľky, on žiadny automobil nekupoval, vlastníkom vozidla bol už pred 13. 01. 2011.
Tento fakt bol preukázaný aj potvrdením Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Žiline, že v roku
2011 neprihlasoval do evidencie motorových vozidiel žiadne motorové vozidlo, a to ani ako vlastník, ani
ako držiteľ. O tomto dôkaze sa súd v rozsudku ani nezmienil. Týmto nielenže nebol preukázaný dôvod

údajne poskytnutej pôžičky navrhovateľkou jeho otcovi v sume 1.000 eur, ale bol dokonca vyvrátený.
Taktiež nijak nebol navrhovateľkou preukázaný dôvod údajnej pôžičky 500 eur ako údajných platieb
živnostníka. Nič z toho však súd nevyhodnotil na ťarchu navrhovateľky, hoci na nej tkvelo dôkazné
bremeno. Naproti tomu však súd vyhodnotil v jeho neprospech, hoci na ňom nespočívalo ani dôkazné
bremeno, že jeho tvrdenie, o tom, že suma 1.500 eur bola navrhovateľkou poukázaná na účet jeho

otca z dôvodu vrátenia peňazí, ktoré jej v čase, keď kupovala ojazdené auto zn. Seat Toledo požičal,
nebolo nijako preukázané. Súd uviedol, že pokiaľ si navrhovateľka obstarala prostriedky na kúpu auta
z úveru v banke, nemala dôvod požičiavať si ďalšie prostriedky od jeho teraz už nebohého otca. Pokiaľ
mal súd jeho tvrdenie o účele pôžičky v prospech navrhovateľky od jeho otca za nepreukázané, taktvrdenie navrhovateľky o účele údajnej pôžičky v prospech jeho otca bolo rovno vyvrátené - čomu však
súd pozornosť nevenoval.
Odporcapovažovalzapotrebnépoukázaťnato,žeonniejepovinnýpreukázaťnačonavrhovateľkejeho

nebohý otec požičal peniaze, ale v konaní musí preukázať hodnoverne navrhovateľka, že mu poskytla
peniaze, a to práve titulom pôžičky a nie z iného dôvodu, čo on popiera, pretože tomu tak v skutočnosti
nebolo. Dokonca v záverečnej reči navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla,
že peniaze boli ňou poskytnuté jeho otcovi titulom daru (str. 12 zápisnice zo dňa 05. 12. 2013).
V tejto súvislosti poukázal odporca na to, že navrhovateľka nikdy nepreukázala, aká bola výška kúpnej

ceny za vozidlo Seat Toledo, v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 6.000 eur nie je uvedený žiadny
účel úveru, teda nebola preukázaná súvislosť medzi vzatím úveru a platbou kúpnej ceny za vozidlo,
peniaze získané úverom mohli byť použité na hocaké účely. Na preukázanie súvislosti medzi vzatím
úveruaplatboukúpnejcenyzaautonemožnovychádzaťlenzčasovejsúvsťažnosti,pretožetájevtomto
prípade nepodstatná. Je otázne, prečo navrhovateľka po tom, čo jej došli peniaze titulom poskytnutia
úveru na účet, tieto vybrala a platila údajne kúpnu cenu za auto v hotovosti, keď omnoho jednoduchšie

a istejšie bolo vykonať prevodný príkaz na účet predávajúceho, čím by bola preukázaná súvislosť medzi
úverom a platbou kúpnej ceny za vozidlo. Aj keby pripustil, že platba 6.000 eur bola vykonaná titulom
kúpnej ceny za vozidlo zn. Seat Toledo, nebolo by zrejmé, či išlo o celú kúpnu cenu, pretože bolo
obvyklé, že pri kúpe ojazdených vozidiel sa požadovali zálohy za účelom ozrejmenia seriózneho záujmu
kupujúceho a pozastavenia ponúkania vozidla na predaj iným potenciálnym záujemcom. Z príjmového

pokladničnéhodokladunasumu6.000eurzodňa02.12.2009vystavenéhonamenoH.K.akopríjemca,
nevyplýva vôbec nič, ani len účel platby. Navrhovateľka v konaní nepreukázala kto je H. K., nepreukázala
ani súvislosť medzi platbou sumy 6.000 eur H. K. a kúpnou cenou za vozidlo Seat Toledo. Súd mal
napriek týmto nezodpovedaným otázkam za preukázané, že suma z úveru vo výške 6.000 eur bola
použitá na zaplatenie kúpnej ceny vozidla navrhovateľky, o ktorej nemal pochybnosť, že bola celkovo

6.000 eur.
Podľa odporcu súd nepristupoval s dostatočnou starostlivosťou k dôkazom (č. 1. 78 - 81 spisu), ktoré
súdu predložil do súdneho spisu za účelom preukázania, že jeho nebohý otec nebol ani teoreticky
odkázaný na pôžičku od navrhovateľky v sume 1.000 eur v januári 2011 a v sume 500 eur v marci 2011.
Ide o výpisy z účtu za mesiac august, september, november a december roku 2010. Z nich vyplýva,

že v auguste 2010 nebohý E. J. zarobil sumu 8.130,41 eur, v septembri 2010 sumu 7.339,09 eur, v
novembri 2010 sumu 1.147,86 eur, v decembri 2010 sumu 924,77 eur. Z uvedeného je teda zrejmé,
že počas týchto štyroch mesiacov predchádzajúcich údajnej pôžičke 1.000 eur z januára 2011 a 500
eur z marca 2011 od navrhovateľky, mal nebohý E. J. príjmy vo výške 17.542,13 eur, čo nemožno
označiť inak, než nadštandardnými finančnými pomermi a je len pochopiteľné, že nemal žiaden dôvod

požičiavať si čiastku 1.000 eur už v januári 2011, či 500 eur v marci 2011 po tak výnosnom období.
Pokiaľ sa teda vyjadrila svedkyňa F. J., že mali dobrú finančnú situáciu a manžel zarobil aj na Kii, tak túto
skutočnosť potvrdzujú aj výpisy z účtu. Tu nebolo potrebné, aby súd uveril tvrdeniam o dobrej finančnej
kondícii nebohého E. J., pretože tento fakt vyplýval z uvedených dokumentov. Pokiaľ súd posudzoval
v rámci predložených výpisov z účtu výbery z bankomatu realizované nebohým E. J., ktorý vybral z

účtu takmer všetky peniaze, aby ich mohol mať v hotovostnej podobe, za výdavky jeho nebohého otca
a z toho si ustálil záver o jeho údajne nepriaznivej majetkovej situácii, nemohol dospieť z vykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Veď išlo akurát o zmenu formy, v akej sa peniaze nachádzali
z bezhotovostnej na hotovostnú, preto posudzovanie výberov peňazí z bankomatu za výdavky jeho
nebohého otca neobstojí, aj keď banka považuje takúto transakciu z bankového hľadiska za debetnú

položku, čo je pochopiteľné. Súd nesprávne považoval v rámci výpisov z účtov za výdavky otca finančné
položky, pri ktorých bola uvedená informačná poznámka BYTTERM, a. s., za výdavky nebohého E. J.,
pritom však išlo o jeho príjmy, pretože spoločnosť BYTTERM, a. s., bola obchodným partnerom jeho
otca a mesačne mu platila za ním poskytované služby.
Ďalej odporca uviedol, že ohľadne splatnosti pôžičky navrhovateľka uvádzala, že malo ísť o dátum do

30. 06. 2011. Súd nepovažoval za preukázanú splatnosť pôžičky. Nie je zrejmé, z akého dôvodu, keď
súd nemal za preukázanú splatnosť pôžičky, čo je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke, považoval
ostatné náležitosti zmluvy o pôžičke, resp. samotnú zmluvu o pôžičke za preukázanú. Veď aj o splatnosti
navrhovateľka tvrdila to isté od počiatku. Podľa odporcu preukázaná nebola nielen splatnosť pôžičky,
ale ani existencia samotnej pôžičky, resp. pôžičiek (vo výške 1.000 eur a 500 eur). Súd mal jednoznačne

návrh navrhovateľky zamietnuť v celom rozsahu.
Taktiež súd vôbec neprihliadal na ten fakt, že navrhovateľka má v tomto konaní omnoho jednoduchšiu
pozíciu, pretože jeho nebohý otec sa už nemôže voči jej tvrdeniam brániť a on vystupuje len ako jeho
právny nástupca. Súd mal preto v záujme spravodlivého rozhodnutia, klásť vyšší dôraz na hodnovernosťdôkazov produkovaných navrhovateľkou, ako aj na hodnovernosť jej tvrdení, čomu tak v tomto konaní
nebolo.
Podľa odporcu hoci súd zistil z osvedčenia o dedičstve zo dňa 06. 12. 2012 sp. zn. 30D/168/2011, Dnot

187/11 po jeho nebohom otcovi, že on je preberateľom celého dedičstva po nebohom otcovi, ktorého
čistá hodnota činí 47,24 eur, pri aktívach 62.588,59 eur a pasívach 62.571,35 eur, nezohľadnil adekvátne
ust. § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré
na neho prešli poručiteľovou smrťou a za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa do výšky
ceny nadobudnutého dedičstva. Aj keby bol teoreticky dôvodný nárok navrhovateľky, ktorý však nie je,

platí zásada, že žiaden dedič nemôže „doplatiť“ na dedenie v tom zmysle, že by mal vlastným majetkom
zodpovedať za dlhy poručiteľa - zodpovednosť dediča je limitovaná cenou nadobudnutého dedičstva.
Pri čistej hodnote dedičstva 47,24 eur a predmete sporu, kde len istina činila 1.500 eur je zrejmé, že táto
suma presahuje viac ako 30-násobne čistú hodnotu dedičstva. Súd ani túto zásadu nerešpektoval.
Čo sa týka povinnosti nahradiť trovy konania, podľa odporcu aj keby bol súd toho názoru, že je povinný
zaplatiť navrhovateľke istinu s úrokmi, nebolo na mieste, aby niesol ešte aj jej trovy konania a právneho

zastupovania. Súd mal aplikovať na vec § 150 ods. 1 O. s. p., pretože aj keby bol presvedčený, že jeho
otec mal voči navrhovateľke pôžičku, čo on vyslovene popiera, nebol to on kto si od nej požičal, on bol len
dedičom a nastúpil na jeho miesto len v dôsledku jeho úmrtia a opätovne poukázal na to, že žiaden dedič
nemá doplatiť na to, že dedil. Súd mal vedomosť z osvedčenia o dedičstve po jeho otcovi, že bol jediným
preberateľom dedičstva, pričom čistá hodnota dedičstva po odpočítaní pasív od aktív 47,24 eur. Už aj

z týchto dôvodov by bolo v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím aj na jeho majetkové a sociálne
pomery(súdmalvedomosťzjehovýpovede,žejelenzamestnancom)platiťnavrhovateľketrovykonania
vo výške 723 eur. Práve takúto úlohu má plniť § 150 ods. 1 O. s. p. a odstraňovať prílišnú tvrdosť zákona.
Považoval však za potrebné poukázať na to, že on v celom rozsahu popiera opodstatnenosť nároku
navrhovateľky, nielen priznanie trov konania.

Z týchto dôvodov odporca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach
zmenil tak, že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietne a zároveň zaviaže navrhovateľku
k náhrade všetkých trov konania z titulu zaplateného súdneho poplatku za odvolanie a právneho
zastupovania advokátom.
Z opatrnosti žiadal pre prípad, že by odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu napadnutej

časti, aby pripustil dovolanie voči svojmu rozhodnutiu podľa § 238 ods. 3 O. s. p.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
mala za to, že súd vykonal dostatočné dokazovanie a na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam. Na vec aplikoval právne predpisy, ktoré sa na vec vzťahujú. Vec teda

správne posúdil aj z právneho hľadiska.
Pokiaľ odporca súdu vytýka v prvom rade nesprávne zistenie skutkového stavu, čo odvodzuje najmä zo
svojich vlastných tvrdení ako aj z výpovede svedkyne F. J. a svedkyne U. H., podľa navrhovateľky sa súd
s výpoveďami svedkýň v rozsudku riadne vyporiadal. Výpoveď F. J. bola plná protikladov, nepresných
a nepresvedčivých tvrdení. Uvádzala napr., že spravovala spoločný majetok s jej manželom (otcom

odporcu), ako aj jeho podnikateľské účty. V protiklade s tým však vyznieva jej tvrdenie, že nemala
vedomosť o blokácii podnikateľského účtu E. J. st. exekútorom, súčasne nebola schopná ani uviesť, aká
presná suma mala chýbať zo spoločných prostriedkov, ktoré mali mať doma v hotovosti. Z jej výpovede
je tiež zrejmé, že v čase, kedy mala zistiť chýbajúce finančné prostriedky, už vedela o vzťahu jej bývalého
manžela s navrhovateľkou a onedlho potom už boli s E. J. st. v rozvodovom konaní. Je podľa nej neprav-

depodobné, že by o tejto kríze vo vzťahu s manželkou ju otec odporcu informoval o všetkých svojich
finančných a majetkových záležitostiach. O tom svedčí aj vyššie spomínaná nevedomosť o exekúcii na
majetok poručiteľa. Z toho dôvodu súd vyhodnotil výpoveď svedkyne ako nehodnovernú a z okolností,
za ktorých bola svedecká výpoveď urobená za klamlivú. Svedkyňa U. H. nepotvrdila tvrdenia odporcu,
vyjadrovala sa len neurčito, nepoznala ani údajný dôvod pôžičky. Aj jej výpoveď súd v rozsudku celkom

jednoznačne vyhodnotil ako dôkazný prostriedok.
Ďalej navrhovateľka uviedla, že tvrdenia odporcu, že jeho otec mal poskytnúť jej pôžičku na zakúpenie
motorového vozidla vyvrátila písomnými dokladmi preukazujúcimi prevzatie úveru z banky v plnej výške
kúpnej ceny vozidla. V deň podpisu kúpnej zmluvy vybrala navrhovateľka plnú výšku kúpnej ceny 6.000
eur z banky, a túto kúpnu cenu vyplatila v plnej výške do rúk predávajúcej. Je teda zrejmé, že pred

uzatvorením kúpnej zmluvy nebol vyplatený žiadny preddavok a nebol teda ani dôvod, aby otec odporcu
poskytoval na tento účel akúkoľvek pôžičku.
Skutočnosti týkajúce sa realizácie platieb na účet poručiteľa cez internetbanking, resp. vkladom v
hotovosti považovala za irelevantné. To sa týka aj dokladov preukazujúcich zaslanie a vloženiefinančných prostriedkov. Odporca sám predložil do súdneho spisu výpisy z účtu svojho otca, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že peniaze poskytované navrhovateľkou boli na tento účet riadne pripísané. Nie
je preto rozhodujúce, či si navrhovateľka odložila doklady o prevode finančných prostriedkov hneď pri

realizáciitransakcie,alebočisaspoliehalanato,žeprirealizáciibankovýchprevodovavkladovjemožné
si doklady o finančných operáciách dodatočne vyžiadať z banky. Pokiaľ odporca navrhovateľke vytýka,
že si nedala od jeho otca podpísať zmluvu o pôžičke, považoval za potrebné upozorniť na skutočnosť,
že v čase realizácie finančných operácií (prevod cez internetbanking, vklad v hotovosti na účet) nebola
vo fyzickom kontakte s poručiteľom. O poskytnutie pôžičky ju požiadal telefonicky. Na druhej strane ani

odporca nepredložil súdu písomnú zmluvu o pôžičke na sumu 1.500 eur, ktorú mal údajne poskytnúť
jeho otec navrhovateľke.
K hodnoteniu výpovede svedka Ing. D. je podľa navrhovateľky možné uviesť len toľko, že ak by mal E. J.
st. požičať peniaze v sume 1.500 eur na zakúpenie motorového vozidla, ktoré bolo zakúpené za trvania
manželstva s navrhovateľkou a tvorilo predmet BSM, nebol dôvod na to, aby navrhovateľka pred svojim
manželom túto skutočnosť zamlčala. Naopak, ak by motorové vozidlo v hodnote 6.000 eur zahrnuté

do masy BSM malo byť predmetom budúceho predpokladaného vzájomného vyporiadania spoločného
majetku, nebol dôvod zatajiť tiež pasíva - pôžičku od otca odporcu, ktoré na tomto majetku mali viaznuť.
Týmto spôsobom by sa navrhovateľka pomerne značne znevýhodnila pri vyporiadaní BSM. Na rozdiel
od svedkýň navrhnutých odporcom vypovedal svedok Ing. Gregor súvislé, jasne, k veci, vždy odpovedal
na položené otázky.

Dôvod pôžičky vo výške 1.000 eur je podľa navrhovateľky len ťažko možné bez výpovede E. J. st.
preukázať. V konaní uviedla, že dôvodom pôžičky malo byť zakúpenie motorového vozidla pre syna
poručiteľa. Či to však bol skutočný dôvod, pre ktorý potreboval peniaze, navrhovateľka nezisťovala.
Odporca v odvolaní tvrdí, že tento dôvod pôžičky vykonaným dokazovaním vyvrátil. Nevyvrátil však, či
túto skutočnosť jeho otec ako dôvod pôžičky navrhovateľke uviedol. Má vedomosť o tom, že odporca si

svoj zdroj príjmu zabezpečoval okrem iného tak, že skupoval ojazdené vozidlá, tieto opravil a so ziskom
predával tretím osobám. Pritom však na seba odkúpené vozidlá v evidencii neprepisoval a prepis na
nového vlastníka sa realizoval až po predaji vozidla, pričom odporca nebol v evidencii ako vlastník alebo
držiteľ nikdy zapísaný. Aj keby sa táto skutočnosť v tomto prípade nepreukázala, nesvedčí v neprospech
navrhovateľky. K poukazu odporcu na záverečnú reč právneho zástupcu navrhovateľky, v ktorej uviedol,

že preukazovala svoju pohľadávku titulom daru uviedla, že jej nie je známe, či táto formulácia sa dostala
do zápisnice o pojednávaní v dôsledku nepresného vyjadrenia sa právneho zástupcu, alebo nesprávnou
protokoláciou zo strany súdu. Z kontextu celého vyjadrenia však vyplýva, že od samotného začiatku
konania až po záverečnú reč tvrdila, aj jej právny zástupca, existenciu pôžičky. Samotná formulácia vety,
na ktorú poukazuje odporca vyznieva paradoxne, pretože nemožno tvrdiť existenciu pohľadávky titulom

daru. V prípade darovania žiadna pohľadávka nevzniká.
Čo sa týka platby za motorové vozidlo, navrhovateľka považovala za potrebné poukázať nielen na
časovú, ale tiež územnú súvislosť medzi vybratím peňažnej hotovosti a platbou za vozidlo. Napriek
tomu, že navrhovateľka s jej vtedajším manželom vybavovali úver na pobočke G.e, finančnú hotovosť
vyberala navrhovateľka na pobočke tejto banky v B., kde sa nachádzalo samotné vozidlo aj predávajúca

H. K.. Naopak, nevidela časovú súvislosť medzi dobou zakúpenia vozidla (02. 12. 2009) a platbami
uskutočnenými navrhovateľkou na účet otca odporcu. Ako súd tiež správne vyhodnotil, osobnú pôžičku
by veriteľ nepochybne žiadal vrátiť na svoj osobný účet a nebol dôvod tieto prostriedky poukazovať na
bežný účet využívaný na podnikanie.
Tvrdenie odporcu o tom, že jeho otec nebol ani teoreticky odkázaný na pôžičky od navrhovateľky, čo mal

dokazovať výpismi z účtov, súd pomerne jednoznačne vyhodnotil. Predložené dôkazy naopak svedčia o
tom, že poručiteľ nebol v dobrej finančnej kondícii. Ako vyplýva z predložených výpisov účtu poručiteľa,
boli jeho podnikateľské výdavky na rovnakej úrovni, ako výška jeho príjmov. Napriek tomu, že mal
pomerne vysoké príjmy, po zaplatení potrebných úhrad mu na konci sledovaných mesiacov na účte
žiadne prostriedky neostávali. O tom, že odporca bol nielen teoreticky, ale aj prakticky odkázaný na

pôžičky svedčí aj tá skutočnosť, že dňa 28. 01. 2011 mu na rovnaký účet, na ktorý mu peniaze zasielala
navrhovateľka, bola pripísaná aj pôžička zo Slovenskej Pôžičkárne vo výške 2.000 eur. O stave majetku
poručiteľasvedčíajsamotnédedičskékonanie,vktorombolapreukázanávýškadlhovvsume62.571,35
eur. Predložením výpisov z účtu E. tak odporca svoje vlastné tvrdenia skôr vyvracal, ako potvrdzoval.
Ďalej navrhovateľka uviedla, že odporca ako jediný dedič E. J. st. prevzal aj všetky jeho záväzky. Ak

odporca súdu vyčíta nesprávnu aplikáciu ust. § 470 Občianskeho zákonníka, je potrebné poukázať
na odôvodnenie rozsudku, v ktorom súd pomerne jasne a jednoznačne uvádza aplikáciu citovaného
zákonného ustanovenia a zdôvodňuje tiež, prečo odporca ako univerzálny dedič zodpovedá aj za
záväzok poručiteľa voči navrhovateľke. Ona sa s týmito závermi súdu plne stotožňuje. Je tiež po-trebné poukázať na to, že hodnota aktív dedičstva nebola v dedičskom konaní zisťovaná znaleckým
dokazovaním, ale len dohodou dedičov. Hodnota aktív dedičstva, teda môže byť reálne nepomerne
vyššia oproti hodnote uvádzanej v osvedčení o dedičstve. Najmä však nebolo preukázané a odporcom

ani tvrdené, že by uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov bola vyčerpaná cena nadobudnutého
dedičstva.
Navrhovateľka považovala za správny aj postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Podľa
nej aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. je možná pri splnení pomerne prísnych kritérií, ktoré v tomto
prípade splnené nie sú. Odporca bol o existencii dlhu informovaný navrhovateľkou ešte pred začatím

dedičského konania. Doporučenú zásielku zaslanú navrhovateľkou však odmietol prevziať. Už to svedčí
o jeho postoji k celej veci, ktorý neodôvodňuje aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p.
Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne
správnypotvrdilaodporcuzaviazalnahradiťjejtrovyodvolaciehokonaniaztituluprávnehozastupovania
advokátom.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., preskúmal
rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok
okresného súdu zmenil (§ 220 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom domáhala zaplatenia sumy
1.500 eur s prísl. na tom skutkovom základe, že s otcom odporcu E. J. uzavrela zmluvy o pôžičke v
celkovej sume 1.500 eur s dohodou vrátenia do 30. 06. 2011. K vráteniu peňazí z jeho strany nedošlo.
Otec odporcu dňa 04. 06. 2011 zomrel. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, ktorý návrhu

navrhovateľky v plnom rozsahu vyhovel vyplýva, že v konaní mal jednoznačne preukázanú skutočnosť,
že navrhovateľka poukázala na podnikateľský účet otca odporcu dňa 13. 01. 2011 sumu vo výške
1.000 eur a dňa 22. 03. 2011 vložila na účet odporcu sumu 500 eur. Nakoľko absentovalo bližšie
označenie platby mohlo sa jednať o pôžičku otcovi odporcu podľa tvrdenia navrhovateľky ako aj o
vrátenie peňažných prostriedkov navrhovateľkou otcovi odporcu podľa tvrdenia odporcu. Okresný súd

z vykonaného dokazovania ustálil záver, že peňažné prostriedky boli poukázané ako pôžička otcovi
odporcu. Aj keď dohoda o splatnosti pôžičky nebola jednoznačne preukázaná, vzhľadom na smrť otca
odporcu - dlžníka ustálil, že odporca ako jeho dedič sa dostal do omeškania preukázateľne najneskôr
od doby, keď bol vyzvaný na jej vrátenie listom navrhovateľky s termínom úhrady do 15. 08. 2011.

Zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou jedna strana veriteľ prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené
podľa druhu a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po čase veci rovnakého druhu.

Krajský súd oboznámiac sa s obsahom celého spisového materiálu považoval za správne skutkové
zistenia okresného súdu podľa ktorých boli medzi navrhovateľkou a otcom odporcu (právnym

predchodcom odporcu) uzavreté zmluvy o pôžičke lebo preukázala v zmysle ust. § 657 Občianskeho
zákonníka dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Odvolací súd sa preto v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi, ktoré uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku pokiaľ ide o posúdenie
existencie zmlúv o pôžičke. Námietky odporcu v odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné. Za rozhodujúce
považoval nesporný partnerský vzťah navrhovateľky k otcovi odporcu trvajúci od r. 2009 pričom

k odovzdaniu peňazí došlo v r. 2011 na účet odporcu. Taktiež aj finančnú situáciu otca odporcu
(preukázanú aj pasívami v dedičskom konaní) potvrdzujúcu uzavretie pôžičiek. Tvrdenia odporcu o
pôžičke otcom navrhovateľke na zakúpenie osobného motorového vozidla preukázala navrhovateľka
listinnými dokladmi preukazujúcimi prevzatie úveru z banky v plnej výške kúpnej ceny vozidla. Pri tvrdení
odporcuovrátenípeňažnýchprostriedkovnavrhovateľkouotcoviodporcusprávneokresnýsúdpoukázal

na to, že nikto z účastníkov ani neuviedol kedy a v akej výške mali byť prostriedky požičané samotnej
navrhovateľke. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu v odvolaní, že splatnosť pôžičky je
podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke. Bol názoru, že určenie doby vrátenia vecí (peňazí) takouto
náležitosťou zmluvy o pôžičke nie je. Za stavu, že splatnosť záväzku nebola dohovorená (ani výslovne,
animlčky),vzmysleust.§563Občianskehozákonníkaprávourčiťčassplneniaspočívavtakomprípade

na veriteľovi. Akonáhle veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť prvý deň po tom,
keď bol veriteľom vyzvaný na plnenie. Splatnosť záväzku nastáva v tomto prípade na základe veriteľovej
výzvy na plnenie, a to nasledujúci deň po doručení upomienky. Navrhovateľka tak aj podľa odvolacieho
súdu uniesla v spore o vrátenie požičaných súd bremeno tvrdenia, že s odporcom ako dlžníkom uzavreliústne zmluvy o pôžičke, že mu poskytla peňažné prostriedky a že tento do dňa svojej smrti dlh riadne
a včas nezaplatil.

Otcovi odporcu vznikol preto záväzok voči navrhovateľke vrátiť pôžičané sumy peňazí. Keďže otec
odporcu zomrel jeho záväzok vrátiť pôžičku s poukazom na ust. § 579 Občianskeho zákonníka jeho
smrťou nezanikol, pretože jeho obsahom nebolo plnenie, ktoré by mal osobne vykonať dlžník. Jeho
povinnosť prešla na jeho právnych nástupcov, teda na dedičov.

Navrhovateľka ako vyplýva z osvedčenia o dedičstva z 06. 12. 2012 sp. zn. 30D/168/2011, D not
187/2011 prihlásila pohľadávku v sume 1.500 eur do dedičského konania po poručiteľovi. Súdny komisár
sa zaoberal pohľadávkou navrhovateľky. Dedičia neuznali pohľadávku navrhovateľky. Keďže do pasív
dedičstva nebola radená pohľadávka navrhovateľky, potom nedošlo ani k jej vyporiadaniu. Neznamená
tovšak,žededičiazatentodlhnezodpovedajú.Navrhovateľkaakoveriteľsamohlanadedičochodporcu
úspešne domáhať zaplatenia dlhu v sporovom konaní. V zmysle ust. § 470 Občianskeho zákonníka

odporca ako dedič, ktorý v plnom rozsahu nadobudol dedičstvo po poručiteľovi (viď. osvedčenie o
dedičstve) - dlžníkovi navrhovateľky zodpovedá navrhovateľke za dlh poručiteľa, ktorý mal poručiteľ voči
navrhovateľke.

Odporcavodvolanívytýkalsúdu,žeprirozhodnutínezohľadniladekvátneust.§470ods.1Občianskeho

zákonníka v zmysle ktorého je zodpovednosť dediča limitovaná cenou nadobudnutého dedičstva.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu poukazovala na to, že hodnota aktív dedičstva nebola v
dedičskom konaní zisťovaná znaleckým dokazovaní, ale dohodou dedičov, hodnota aktív dedičstva,
teda môže byť reálne nepomerne vyššia oproti hodnote uvádzanej v osvedčení o dedičstve.

Okresnýsúdsazaoberalotázkouvakomrozsahuzodpovedádedičpodľa§470Občianskehozákonníka
za poručiteľove dlhy. V tejto súvislosti v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že odporca je právnym
nástupcom a dedičom poručiteľa - dlžníka, ktorý zdedil celé dedičstvo. Hoci čistá hodnota dedičstva
predstavuje sumu 47,24 eur, aktíva sú 62.588,59 eur, všeobecná výška dlhov vo výške 62.571,35

eur, odporca nepreukázal a ani netvrdil, že by uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov bola cena
odporcom nadobudnutého dedičstva vyčerpaná, a teda že by za ostatné dlhy ako dedič nezodpovedal.
Súd nezistil, že by bola schválená dohoda o prenechaní dedičstva veriteľom na úhradu dlhov, nariadená
likvidácia dedičstva a pod. Odporca preto podľa okresného súdu zodpovedá za záväzky poručiteľa,
ktoré naňho prešli smrťou s výsledkami dedičského konania, teda zodpovedá aj za záväzok vrátiť

navrhovateľke sumu 1.500 eur.

Zákon zakotvuje dôležitú zásadu na ochranu dedičov. Do dedičstva totiž nepatria iba aktíva (existujúci
majetok a pohľadávky) poručiteľa, ale aj jeho dlhy. Dedenie by malo byť na prospech dediča, nie na
jeho ťarchu. Preto zákon zakotvil zásadu, že dedič zodpovedá iba za dlhy, ktorých výška nepresahuje

výšku ceny nadobudnutého dedičstva. Dedič teda neručí za dlhy dedičstvom, teda tým, čo nadobudol
(in natura), ale ručí celým svojím majetkom, avšak iba do tej hodnoty, akú cenu má dedičstvo, ktoré
nadobudol. Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič dedením nedostal do horšej majetkovej situácie, než
akú mal pred dedením, a aby bol chránený pred negatívnym dopadom dedenia.

Z označeného osvedčenia o dedičstva, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 12. 2012 mal odvolací
súd zhodne s okresným súdom preukázané, že všetok majetok poručiteľa prevzal odporca a teda čistá
hodnota dedičstva predstavovala sumu 47,24 eur (všeobecná cena majetku poručiteľa - 62.588,59 eur,
výška dlhov poručiteľa - 62.541,35 eur).

Súd v konaní začatom na návrh veriteľa proti dedičom o splnenie poručiteľovho dlhu nie je viazaný cenou
zistenou v dedičskom konaní po poručiteľovi. Otázku ceny zdedeného majetku posudzuje súd v tomto
konaní samostatne, a veriteľ môže dokazovať, že stav dedičstva je pre neho priaznivejší, lebo jednotlivé
veci majú vyššiu cenu, než je uvedená v súpise aktív, ktorá sa potom premietla nielen do uznesenia o
určení všeobecnej ceny majetku a čistej hodnoty dedičstva, ale mohla ovplyvniť i vyporiadanie dedičstva

medzi viacerými dedičmi (rozhodnutie Najvyššieho súdu z 28. 01. 1963 sp. zn. 5 Cz 53/62). Dedičské
rozhodnutie nepredstavuje totiž pre veriteľov, ktorý nemajú postavenie účastníkov vec rozhodnutú. Je
to i z toho dôvodu, že veriteľ spravidla nie je účastníkom dedičského konania a nemá preto možnosť
pôsobiť na úplné a presné zistenie ceny nadobudnutého dedičstva už v dedičskom konaní.Navrhovateľka v konaní pred okresným súdom nenamietala, že súd nie je viazaný cenou zistenou v
dedičskomkonaní,resp.nespochybňovalacenuzistenúvdedičskomkonaní.Zatohtostavuokresnýsúd

mohol pri svojom rozhodovaní vychádzať len z osvedčenia o dedičstve vydaného súdnym komisárom,
z ktorého je zrejmé v akej (čistej) hodnote odporca ako dedič dedičstvo nadobudol a ktorou bola suma
47,24 eur. Na nové tvrdenia navrhovateľky až vo vyjadrení k odvolaniu odvolací súd už nemohol
prihliadnuť. Vzhľadom na uvedené považoval odvolanie odporcu za dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu pre nesprávne právne posúdenie veci zmenil a
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 47,24 eur spolu s ročným úrokom z omeškania 9,25 % (§
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 84/1995 Z. z. v znení neskorších
predpisov) od 16. 08. 2011 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti, a
to do sumy 1.452,76 eur s príslušenstvom návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 2 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s.
p. tak, že odporcovi ako úspešnému účastníkovi (neúspech mal len v pomerne nepatrnej časti pokiaľ
ide o sumu 47,24 eur z uplatnenej sumy 1.500 eur) právo na ich náhradu bolo priznané. Odporca si
uplatňoval trovy konania z titulu právneho zastupovania advokátom za tieto úkony právnej služby: -
prevzatie a príprava zastupovania dňa 19. 03. 2013 - 71,37 eur a režijný paušál 7,81 eur, vyjadrenie zo

dňa 21. 03. 2013 k žalobe - 71,37 eur a režijný paušál 7,81 eur, zastupovanie na pojednávaní dňa 27.
06. 2013 - 71,37 eur a režijný paušál 7,81 eur, zastupovanie na pojednávaní dňa 05. 12. 2013 - 71,37
eur a režijný paušál 7,81 eur, odvolanie zo dňa 10. 01. 2014 proti rozsudku súdu - 71,37 eur a režijný
paušál 8,04 eur, zastupovanie na pojednávaní na Krajskom súdu v Žiline dňa 26. 05. 2014 - 71,37 eur
a režijný paušál 8,04 eur, vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu dňa 11. 09. 2013 - 1,60 eur a súdny

poplatok za odvolanie 90 eur. Odvolací súd priznal odporcovi ním celkom uplatňovanú sumu 567,14 eur
ako dôvodne uplatňovanú v súlade s ust. § 1 ods. 1, 3, § 10 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 1 písm. a/, c/,
d/, § 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb a zaviazal navrhovateľku mu ju uhradiť k rukám splnomocneného
zástupcu odporcu (§ 149 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.