Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/79/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2611212086
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2611212086.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Y. W., rod. L., nar. X. Y. XXXX, bytom U., V. XXX, proti
žalovanej: T. L., rod. V., nar. XX. Y. XXXX, bytom U., Z. XXX/XX, o ochranu osobnosti, o odvolaniach
žalobkyne aj žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica zo 17. decembra 2012 č. k. 6C/72/2011
- 106 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r
d z u j e .

V časti o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť sa žalobkyni ospravedlniť a
Okresnej prokuratúre v U., Slovenskej advokátskej komore a Obci X. T. zaslať list s ospravedlnením
v tomto znení: "Ja T. L. sa ospravedlňujem žalobkyni Y. W., že som svojimi nepravdivými tvrdeniami
uvedenými v liste zo dňa 12. septembra 2011 očiernila jej dobré meno, krivo ju obvinila z podvodu a
znížila jej česť a ľudskú dôstojnosť. Tvrdenia uvedené v liste zo dňa 12. septembra 2011 "advokátka
urobila proti mne podvod, môj podpis zneužila v prospech protistrany V. a manželky, za mojím chrbtom
a bez mojej vedomosti uzatvárala s advokátom U. zástupcom V. a manželky dohody" nie sú pravdivé.",
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur žalobu

zamietol; III. žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania spočívajúcej v zaplatenom súdnom
poplatku vo výške 66 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; IV. vrátil žalobkyni časť súdneho poplatku
vo výške 66 eur (nadbytočne i „prostredníctvom príslušného daňového úradu“); V. vrátil žalobkyni
preddavok na trovy svedeckého dokazovania vo výške 100 eur a VI. upravil učtáreň Okresného súdu
Senica na vrátenie sumy 100 eur z položky D14a 24/12 vedenej na účte súdu prvého stupňa k rukám
žalobkyne, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust.
§ 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení). Vecne mal najmä za preukázané, že žalovaná napísala a následne Slovenskej advokátskej
komore, Okresnej prokuratúre v U. a Obci X. T. zaslala list, ktorý obsahoval tvrdenia o tom, že sa
žalobkyňa proti nej dopustila podvodu, zneužila jej podpis v prospech protistrany v konaní, v ktorom
žalovanú zastupovala, a taktiež mal za preukázané, že uvedené závažné tvrdenia sa nezakladajú na
pravde. Takéto nepravdivé tvrdenia žalovanej považoval za tvrdenia závažné, spôsobilé poškodiť dobré
meno, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť žalobkyne, predovšetkým vzhľadom k profesii žalobkyne
(advokátka - poznámka odvolacieho súdu), v ktorej budovanie si dobrého mena je záležitosťou rokov až

desaťročí a preto žalobkyni prináleží ochrana spočívajúca v odstránení následkov takéhoto zásahu do
jej osobnostných práv a v poskytnutí primeraného zadosťučinenia. Vzhľadom k tomu, že neoprávnenýzásah žalovanej do osobnostných práv žalobkyne sa uskutočnil rozoslaním listu s nepravdivými
tvrdeniamivyššieuvedenýminštitúciám,malsúdprvéhostupňazato,žezaslanielistusospravedlnením
a vyhlásením o nepravdivosti uvedených tvrdení týmto inštitúciám je adekvátnou formou odstránenia

následkov neoprávneného konania žalovanej (preto v tejto časti žalobe vyhovel). Nestotožnil sa však
so žalobkyňou požadovanou ďalšou formou zadosťučinenia, vyjadrenou v peniazoch, majúc za to, že
výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali skutočnosti nevyhnutné pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, najmä že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobkyne alebo jej vážnosť v
spoločnosti. Neoprávnený zásah žalovanej do práv žalobkyne nebol totiž urobený v takej forme, nebol

takej intenzity a nemal také trvanie, ktoré by priznanie tohto nároku odôvodnili. Slovenská advokátka
komora po prešetrení skutočností uvedených žalovanou v jej liste prišla k záveru, že jej tvrdenia neboli
preukázané a keďže samotná sťažnosť klienta nie je verejnosti prístupná, nie je opodstatnené tvrdenie
žalobkyne, že by jej meno bolo vážne znevážené v kruhoch jej kolegov. Taktiež polícia oznámenie
žalovanej po prešetrení odmietla a viac sa ním nezaoberala, preto niet dôvodu tvrdiť, že sa o podaní
žalovanej dozvedel široký okruh ľudí. Skutočnosť, žeby o podaní žalovanej vedela celá obec X. T.,

nebola žiadnym spôsobom preukázaná a rovnako nebolo žalobkyňou preukázané, že mierny pokles
počtu jej klientov súvisel s konaním žalovanej (počet klientov kolísal už pred zaslaním listu), keď nie
je vylúčené, že má skôr nadväznosť na všeobecnú ekonomicko - sociálnu situáciu v spoločnosti. Súd
prvého stupňa uzavrel, že následky konania žalovanej nedosiahli takú závažnosť, aby do značnej miery
znížili dôstojnosť žalobkyne a jej vážnosť v spoločnosti, preto zadosťučinenie poskytnuté žalobkyni

v podobe listu dementujúceho pravdivosť tvrdení žalovanej spolu s ospravedlnením žalovanej, ktorý
bude žalovanou zaslaný určeným inštitúciám, je v danom prípade primeranou a konaniu žalovanej
zodpovedajúcou formou zadosťučinenia. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil iba ust. §
142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a vecne čiastočným úspechom žalobkyne a priznaním jej náhrady trov konania len v takejto (úspešnej)

časti, pozostávajúcej zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu na ochranu osobnosti v sume 66 eur
s tým, že vo zvyšnej časti jej náhrada trov konania priznaná nebola.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania žalobkyňa i žalovaná.

Žalobkyňa rozsudok napadla v jeho zamietajúcej časti vo veci samej (o zaplatenie nemajetkovej ujmy)
s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v takejto časti. Súdu prvého stupňa vytkla nesprávne

posúdenie veci a nedostatočné zdôvodnenie rozsudku v tejto časti. Pridŕžajúc sa svojej argumentácie
pred súdom prvého stupňa mala za to, že ospravedlnenie v tomto prípade nie je postačujúce. Hoci
vec bola na polícii i na Slovenskej advokátskej komore prešetrená a nepravdivé tvrdenia žalovanej
boli vyvrátené, žalovaná zotrvala na svojich stanoviskách i na súde a pokračovala v urážkach, pričom
klamstvá a útoky na žalobkyňu pokračovali i pred svedkami, ktorí boli v konaní vypočutí, a to súd pri

rozhodovaní nezohľadnil. Žalobkyňa sa domnieva, že ani povinnosť na ospravedlnenie sa žalovanej
nezabráni pokračovať v šírení klamstiev týkajúcich sa osoby žalobkyne. Morálne zadosťučinenie
sa tak vzhľadom na okolnosti prípadu nejaví postačujúcim a vzniknutú ujmu nemožno primerane
zmierniť inak ako priznaním požadovaného finančného zadosťučinenia, keď v dôsledku neoprávneného
zásahu žalovanej k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v značnej miere došlo. Pri určení výšky

požadovanej nemajetkovej ujmy (2.000 eur) žalobkyňa zohľadnila vek žalovanej i to, že žalovanú pozná
veľmi dlho a bola jej dlhoročnou klientkou.

Žalovaná rozsudok napadla iba v časti o trovách konania so zrejmým návrhom na zrušenie rozsudku
v uvedenej časti bez náhrady (?). Dôvodila, že poplatok, ktorý má nahradiť žalobkyni platila žalovaná
(?), predložila tiež potvrdenie súdu prvého stupňa o zaplatení kolku v hodnote 66 (bez uvedenia meny)

dňa 22. februára 2012.

Žalovaná navrhla rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť. Dôvodila, že pokiaľ by si žalobkyňa v čase, keď bola jej advokátkou našla na
ňu čas a všetky úkony, ktoré robila, jej vysvetlila, nebol by vznikol predmetný spor. Nemala záujem
poškodzovaťpovesťanidobrémenožalobkyne,chcelasalendožiadaťsvojhopráva,ktoréjejejneustále

upierané. Keby žalobkyňa pracovala tak, ako žalovaná od nej očakávala, nemala by dôvod sa na jej
prácu sťažovať a byť nespokojná. Možno mala viacej vážiť slová, ktoré použila, ale vyprovokovalo jusprávanie žalobkyne. Nesúhlasila s priznaním nemajetkovej ujmy žalobkyni, nakoľko jej na poplatkoch
zaplatila veľa peňazí a výsledok nemá žiadny, navyše je dôchodkyňa a nemá z čoho zaplatiť 2.000
eur. Vyjadrila pochybnosť, či k dobrému menu prispieva túžba po tom pokoriť starú ženu a donútiť ju

zaplatiť takúto sumu. Po starostlivej úvahe pripustila, že i keď s prácou žalobkyne nebola spokojná,
možno nemusela konať úplne tak, ako konala a je pripravená podľa rozhodnutia súdu uviesť veci formou
požadovaných listov na správnu mieru.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolaní (v napadnutej zamietajúcej
časti vo veci samej o zaplatenie nemajetkovej ujmy 2.000 eur a v časti o trovách konania) a to podľa §

214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však
nie aj o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko
tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom
dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny.

Predovšetkým podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá
argumentácia pojatá súdom prvého stupňa do odôvodnenia jeho rozsudku a slúžiaca na podporu
takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.000
eur nešlo žalobe vyhovieť, totiž súd prvého stupňa predostrel spôsobom nevykazujúcim žiadne
zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne a objektívne presvedčivo (ktorou

objektívnou presvedčivosťou treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou niekoho
majúceho nespochybniteľný záujem na celkom inom výsledku konania). Zásadne by tak postačovalo
i len konštatovanie správnosti okresným súdom použitých dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s.
p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami je však žiadúce doplniť (§ 219 ods.
2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa § 13 ods. 1 O. z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie; podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch a napokon podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia O. z. výšku náhrady podľa
odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.

Z ustanovenia § 13 ods. 2 O. z. vyplýva, že podmienkou práva subjektu ochrany osobnostných práv na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je taký zásah do jeho práv, ktorý v značnej miere (nie len v

bežnej miere) znižuje jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je
teda opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia
fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, v ktorých sa táto pohybuje a kde zmenšenie, či vyváženie
utrpenej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného
plnenia (t. j. keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce). Predpokladom vzniku tohto práva

je preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo
vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje
postihnutú fyzickú osobu.

Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba) sleduje priznanie satisfakcie
občanovi, ktorého osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno

odčiniť obnovením pôvodného stavu. O priznaní primeraného zadosťučinenia, pokiaľ sú na jeho
priznanie splnené zákonom ustanovené podmienky, môže súd rozhodnúť len na návrh postihnutého.

Čo sa týka vyjadrenia miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti,
treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredífyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia
tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť (výnimočne) fyzickej osobe priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce
predmetom voľnej úvahy súdu, nie však jeho nepreskúmateľnou ľubovôľou. Súd musí vždy vychádzať z
riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych
a preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch, ktoré by objasnili, ako a akým spôsobom difamujúce údaje
zasiahli dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je tak vždy
existencia závažnej ujmy (v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu). Za závažnú
ujmu treba podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom

postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci dostatočne rozobral podmienky a predpoklady vzniku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 a 3 O. z. i dôvody nevyhovenia
žalobe v tejto časti. Obsah spisu aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, pritom potvrdzuje nedôvodnosť
námietok žalobkyne uvedených i v odvolaní (že súd nedostatočne zdôvodnil rozsudok a nezisťoval

dostatočne existenciu negatívnych dôsledkov dopadu predmetných nepravdivých údajov uvedených
žalovanou v jej liste z 12. septembra 2011 v nemateriálnej sfére žalobkyne).

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že ospravedlnenie v tomto prípade je
postačujúce a má za to, že žalobkyňa nepreukázala, že zásah do jej osobnostných práv mal skutočne
za následok zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Správanie žalovanej

(nech by bolo akékoľvek) na pojednávaniach v predmetnej veci ani budúce (žalobkyňou predpokladané)
potom nebolo predmetom tohto konania (budúce správanie ani objektívne nemohlo byť) a preto nemohlo
byť zohľadnené (rozumej v rozhodnutí vo veci samej).

Nešlo tak inak, než dospieť k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec i správne právne posúdil, ako sa aj vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami účastníkov.
Vzhľadom k tomu, že títo ani v odvolacom konaní neuviedli žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by
bolo potrebné prihliadnuť, mal odvolací súd za to, že rozsudok v napadnutej časti vo veci samej je vecne
správny a je dôvodné ho potvrdiť. V celom rozsahu sa je namieste stotožniť so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a odvolací

súd v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

V napadnutej časti o trovách konania však naopak odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok v
takejto časti nemožno považovať za správny a to najmä pre absenciu konkrétnych dôvodov schopných
presvedčiť práve o správnosti rozhodnutia spôsobom zvoleným v tejto veci, prejavujúcu sa i ako jedna z
variácií na postup súdu odnímajúci účastníkom konania (vrátane tu sa odvolávajúcej žalovanej) reálnu

možnosť konať pred súdom.

Je totiž už tunajším súdom opakovane zdôrazňovanou skutočnosťou, že postupom súdu odnímajúcim
účastníkom možnosť konať pred súdom je i zásah do tej zložky práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorou je právo účastníka na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie (v uvedenej súv. por.
najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), pričom práve o

prípad vypravenia rozhodnutia nie celkom náležitým odôvodnením šlo aj u výroku o trovách konania
napádaného rozsudku v tejto veci.Východiskom pre rozhodovanie o trovách konania uplatnením prvej z možností ponúknutých
ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. (alinea prvá), teda priznaním pomernej náhrady trov účastníkovi s
prevažným úspechom v spore, totiž vždy musí byť najskôr ustanovenie podielu jednotlivých v konaní

uplatňovaných nárokov na celkovom predmete konania, následné zistenie, v akom rozsahu bol ohľadne
jednotlivých týchto nárokov účastník v konaní úspešný (resp. neúspešný) a až v závislosti na takomto
vyhodnotení situácie následne ustálenie ako toho, u ktorého z účastníkov je namieste usudzovať na
prevažný úspech, tak i toho, či mieru takéhoto prevažného úspechu (alebo aj jeho protikladu v podobe
neúspechu) možno aj vyjadriť.

Taktoalesúdprvéhostupňanepostupoval,keďsaobmedzillennalakonickékonštatovanieočiastočnom
úspechu žalobkyne (bez bližšieho ozrejmenia rozsahu takéhoto úspechu a vyporiadania sa aj s otázkou
plného úspechu žalovanej v prípade druhého z oboch čiastkových nárokov).

K tvrdeniam žalovanej odvolací súd uvádza, že žalovaná 22. februára 2012 uhradila v predmetnej veci
na základe výzvy súdu iba súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti v sume 66 eur v kolkoch
(č. l. 39), o čom jej bol vystavený aj doklad (č. l. 123); takže tu samozrejme nejde o poplatok za žalobu

(ako súčasť trov konania žalobkyne).

Odvolaciemu súdu v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho
atribútmi v oboch stupňoch súdov (vrátane prípadného vyporiadania sa aj s otázkou výšky trov
konania vzniknutých na tej-ktorej strane sporu) ani neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania) aj po
tomtorozhodnutíodvolaciehosúdurozhodnúťažporiadnomzváženívšetkýchdoúvahyprichádzajúcich
možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie

zmienené požiadavky).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.