Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/194/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209796
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209796.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Mária Kašíková, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/170/2012-68 zo dňa 2. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 2.803,16 Eur z titulu majetkovej škody a sumy 560,63 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca. Ten mal v
exekučnom konaní rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej doby. Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného

sudcu a nestranný súd.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 11Er/538/2011 bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 13.06.2011, pričom
uznesením zo dňa 01.03.2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá.
Uznesením zo dňa 27.04.2012 súd exekučné konanie zastavil. Navrhovateľ nepodal odvolanie ani voči
jednému z uznesení.
Okresný súd vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania ustálil, že k prieťahom v tomto konaní

nedošlo, nakoľko zákonná 15-dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na
prípad, keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa na prípad, keď súd poverenie nevydá. Uvedené vyplýva
z gramatického výkladu daného ustanovenia.
Vovecinedošlokvydaniunezákonnéhorozhodnutia,nakoľkosamotnérozhodnutieozamietnutížiadosti
o udelenie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti. Navrhovateľ nesplnil
zákonné podmienky - nepodal proti uzneseniu riadny opravný prostriedok, nepredložil rozhodnutie
príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.

Vydanierozhodnutiaozamietnutížiadostisúdnehoexekútoranavydaniepoverenienemožnopovažovať
za nesprávny úradný postup, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Ako nesprávny úradný postupnevyhodnotil ani procesný postup exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia, tento postup smeroval
k vydaniu rozhodnutia.
Ďalej uviedol, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup

nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Tieto môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti
na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z.). Navrhovateľ
uvedené dôkazy nepredložil. Naviac, nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky
za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Musí ísť o významné

prieťahy v konaní, ktoré možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup.
Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie poškodenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy,
ani konkrétne tvrdenia. Nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujmy mu vznikla vzhľadom na jeho
osobu, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy a následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť
z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia

jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov,
ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Pritom neskúma
solventnosť subjektov (návratnosť), úvery poskytuje bez zabezpečenia. Uvedené nemožno vykladať
na ťarchu odporcu. Rozpor s dobrými mravmi videl na strane navrhovateľa, keď tento opakovane v
rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom, v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu

spotrebiteľov. Preto nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo
vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom.
Navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody - majetkovej ujmy. Nepreukázal v akom rozsahu sa
nedomohol exekvovanej sumy, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych
prostriedkov, iného exekučného titulu. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením

povinnosti odporcu. Škodu, pokiaľ vznikla, si navrhovateľ spôsobil výslovne svojím zavinením, keď
uzatváral spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi.
Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu.
Nepreukázal, že by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody, že majetková situácia povinného pred
rozhodnutím exekučného súdu bola taká, ktorá by umožnila uspokojenie jeho pohľadávky v celom

rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu mu
bolo znemožnené uspokojiť svoju pohľadávku v celom rozsahu od povinného. Povinný prestal splácať
úver po uzavretí úverovej zmluvy, a nie až po rozhodnutí exekučného súdu.
Pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania vychádzal z toho, že nedospel k záveru, že všeobecne
záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná, a preto nepostúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Dospel k záveru, že nie je daný ani dôvod, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní okresný súd oprávnený riešiť (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Navrhovateľ opakovane
tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca, z ktorého
dôvodu o vylúčení sudcov nerozhodoval Krajský súd Žilina, ako nadriadený súd na základe námietky

navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu Čadca z vlastnej iniciatívy podľa
§ 15 O.s.p. predložili vec predsedovi okresného súdu a ten následne nariadenému súdu. Procesné
právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu, ani rozhodnutím nadriadeného súdu preto
nemohlobyťporušené.Vprípadeprerušeniakonaniapodľa§109ods.2písm.c/O.s.p.nejdeokogentné
ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prejudiciálnu otázku si môže súd

vyriešiť aj sám. Otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným postupom.
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý
si síce uplatnil trovy konania, avšak v zákonnej 3-dňovej lehote tieto nevyčíslil, preto mu ich náhradu
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Namietal, že okresný súd nepostupoval správne, pokiaľ vec prejednal v jeho neprítomnosti, ako aj
prítomnosti jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Svoju neúčasť na

pojednávaníriadneavčasospravedlnilauviedoldôležitédôvodyapredložillistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. V žalobnom návrhu urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcunič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti tohto sudcu nemožno považovať
za nestranného.

Namietal, že konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd vydaním meritórneho rozhodnutia
predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, čím došlo k porušeniu jeho práva
na súdnu ochranu a meritórne rozhodnutie je predčasné. Tým, že súd rozhodoval bez jeho prítomnosti

došlo aj k porušeniu práva na kontradiktórne konanie, nebol z tohto dôvodu riadne oboznámený s
obsahomdôkazovaprednesov,nemalmožnosťsaknímvyjadriťarovnakonemoholnavrhnúťdôkazyna
podporu svojich tvrdení. K porušeniu zásady kontradiktórnosti došlo aj tým, že vo veci sa neuskutočnilo
ústne pojednávanie a okresný súd neprihliadal nato, že boli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže odporca sa k žalobnému návrhu v stanovenej
lehote nevyjadril.

Navrhovateľ nepovažoval za správne závery okresného súdu týkajúce sa nedôvodnosti uplatňovanej
skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. Uviedol, že okresný súd sa zaoberal len škodou, ktorá
mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, úplne však ignoroval všetky tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržania a správy informačného systému a výdajov na

administratívne spracovanie urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, z
poštovných a telekomunikačných výdajov. V tejto súvislosti preto považoval prvostupňové rozhodnutie
za nepreskúmateľné.
Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
- povinný. Právnym titulom danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten

dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Súd zistil, že nebolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora
rozhodnuté v zákone stanovenom čase. Túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nevysvetlil
objektívne udržateľným a ospravedlňujúcim dôvodom. Jeho rozhodnutie je vnútorne rozporné, pretože
napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil aj svoje rozhodnutie o
nepriznanínemajetkovejujmy.Všetkyproblémy,ktorébolivyvolanénerešpektovanímzákonnejlehotyzo

strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastaviť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za
porušenie práva. Jasne a zrozumiteľne opísal aké problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie
oprel aj o podstatnú judikatúru Ústavného súdu spojenú s porušovaním v žalobe označených práv.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolacie námietky sa týkajú jednak nesprávnosti procesného postupu prvostupňového súdu, ktorým
malo byť zasiahnuté do procesných práv navrhovateľa ako účastníka konania a jednak hmotnoprávnych
dôvodov, na základe ktorých okresný súd žalobný návrh zamietol.

Námietky o nesprávnosti procesného postupu nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Vo všeobecnosti
je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený
s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Táto zásada však predvída
procesnú aktivitu účastníka konania. Ťažiskom realizácie týchto procesných práv je pojednávanie. V
súdenej veci prvostupňový súd určil termín pojednávania na deň 02.10.2013, predvolanie na ktorý

bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 06.09.2013. Navrhovateľ svojim postupom -
bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní sa o bezprostredné naplnenie svojich procesných
práv sám obral. V prípade jeho účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol
by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený aj o
predbežnom právnom posúdení veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom jeho ďalšie

tvrdenia a námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti
konania bezpredmetné. Najmä pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že vo veci bolo rozhodované bez nariadenia
pojednávania. Okrem toho, neboli splnené ani podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie,nakoľko odporca sa k žalobnému návrhu vyjadril a vyjadrenie bolo doručované právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 18.09.2013.

Krajský súd dospel k záveru, že ak okresný súd návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania
nevyhovel, správne vyhodnotil ním uplatnený dôvod na odročenie pojednávania ako neopodstatnený. V
samotnom žalobnom návrhu, ako aj v návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania a v neposlednom
rade aj v predmetnom odvolaní voči meritórnemu rozhodnutiu navrhovateľ poukazoval na zaujatosť
zákonnej sudkyne z dôvodu, že predmetom konania je nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym

úradným postupom súdu, na ktorom táto sudkyňa vykonáva funkciu sudcu. Podľa názoru krajského súdu
uvedené skutočnosti nie sú dôvodmi pre spochybnenie zaujatosti zákonnej sudkyne. Naviac tento záver
krajský súd, ako súd nadriadený, uviedol aj v uznesení č. k. 10NcC/59/2013-17 zo dňa 06.02.2013,
ktorým rozhodol o nevylúčení zákonnej sudkyne Mgr. Aleny Jančulovej z prejednávania a rozhodovania
súdenej veci.
Tieto závery rešpektujú aj aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn.

3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR
(napr. I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v
obdobných prípadoch.

Odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti
exekučného súdu a že ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné.
Napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu naopak, zodpovedá zákonným požiadavkám

vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd
dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, poukázal na jednotlivé zložky, z ktorých sa navrhovateľom
uplatnená škoda skladala. Položkami, ktoré ju tvorili, sa dostatočným spôsobom zaoberal a konštatoval,
že náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca ako aj náklady na
udržiavanie a správu informačného systému by musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný

súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol v zákonnej lehote. Z týchto skutočností je dostatočným
spôsobom zrejmé, že okresný súd nepovažoval navrhovateľom tvrdenú škodu za preukázanú. Ak
navrhovateľ chcel v konaní pred prvostupňovým súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody
prostredníctvom znaleckého posudku, v realizácii tohto procesného práva mu nič nebránilo.

Okresný súd dostatočne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Okresný súd nezistil naplnenie
ani jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Hoci okresný súd vyhodnotil v napadnutom
rozsudku všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, navrhovateľ v odvolacích námietkach

spochybnil iba nesprávne posúdenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Tieto ostatné atribúty,
a to existenciu nesprávneho úradného postupu odvolateľ nespochybňoval a žiadnu konkrétnu vecnú
argumentáciu k nim podanom odvolaní neuvádzal. Nebolo preto vecou krajského súdu zaoberať sa
správnosťou týchto záverov prvostupňového rozhodnutia.

Vychádzajúc z týchto skutočností preto, pokiaľ by aj námietky týkajúce sa posúdenia rozsahu
uplatneného nároku na náhradu škody titulom majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy boli
dôvodné (čo však z hľadiska hospodárnosti už odvolací súd bližšie neskúmal) nemalo by to vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko jeden z podstatných predpokladov pre vznik
zodpovednosti, a to existencia nesprávneho úradného postupu, nebol zistený.

Za nedôvodné považuje odvolací súd aj odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo

odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.). V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený,
posudzoval opodstatnenosť možnosti vzniku pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázketeda súdy právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktorú si súdy v zmysle príslušných ustanovení
O.s.p. môžu posudzovať aj sami. Predmetom konania rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné
otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu

ústavou zaručených základných práv a slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
navrhovateľa podaná, začatie konania pre ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Navrhovateľ
žiadal prerušiť konanie z rovnakých dôvodov aj prípadne v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
Žiadnym spôsobom však neodôvodnil svoj návrh, ktorý všeobecne záväzný právny predpis je v rozpore

s ústavou a rovnako nejde o rozhodnutie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorým nie je v tomto konaní
oprávnený súd riešiť. Prvostupňovú súd preto postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie
konania zamietol.

Hoci o tomto návrhu rozhodol spolu s vydaním rozhodnutia vo veci samej, vzhľadom na jeho
nedôvodnosť a vecnú správnosť nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť odporcovi
jeho trovy. Keďže si však odporca náhradu trov konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil,
odvolací súd mu tieto trovy nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.