Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/335/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211213013
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4211213013.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom O., Q. K. XX, zast. JUDr. Jaroslavom Belkom, advokátom so sídlom Bratislava, Fedákova
6, proti žalovanému: Heineken Slovensko a.s., so sídlom Hurbanovo, Novozámocká 2, IČO: 36 528
391, zast. JUDr. Pavlom Jurekom, advokátom so sídlom Bratislava, Nám. SNP 22, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 25. 06. 2013 č.k. 6C/213/2011-276, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.

V časti, týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že

žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania vo výške 1.304,08 eura
právnemu zástupcovi žalovaného JUDr. Pavlovi Jurekovi, advokátovi so sídlom Bratislava, Nám. SNP
22 do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že
výpoveď daná mu žalovaným dňa 25. 03. 2011 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatná.
Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.291,06 eura do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 70, § 74 a § 75 zák. č. 311/2001

Zákonník práce v znení účinnom do 31. 08. 2011 (ďalej len „Zákonník práce“). Z hľadiska skutkového
stavu vyšiel zo zistenia, že žalobca bol u žalovaného zamestnaný na základe pracovnej zmluvy zo dňa
26. 07. 2006 v spojení s dohodami o zmene pracovných podmienok, pričom naposledy pracoval v pozícii
regionálneho manažéra pre predaj pre stredné Slovensko, ktoré skutočnosti ani neboli medzi účastníkmi
konania sporné. Rovnako tak nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaný písomnou výpoveďou zo dňa
25. 03. 2011 skončil so žalobcom pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorá
bola žalobcovi doručená dňa 28. 03. 2011. Za sporné medzi účastníkmi konania označil okolnosť, či v

čase doručenia výpovede bol daný zákonný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, či žalovaný ako zamestnávateľ ukončenie pracovného pomeru prejednal v súlade s ust. § 74
Zákonníka práce a či bola daná ďalšia hmotnoprávna podmienka výpovede podľa § 63 ods. 2 písm. a/
Zákonníka práce. V tejto súvislosti uviedol, že k predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka patrí prijatie písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného
orgánu o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov
alebo o iných organizačných zmenách a tiež okolnosť, že zamestnanec sa stal v dôsledku tohto

rozhodnutia pre zamestnávateľa nadbytočným a teda, že jeho práca nie je vôbec alebo v pôvodnom
rozsahu pre zamestnávateľa potrebná. Tým zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet
svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie spôsobom zodpovedajúcim jeho potrebám, pričom
rozhodnutie zamestnávateľa musí byť prijaté pred daním výpovede. Opierajúc sa o ust. § 17 ods. 2
Zákonníka práce tiež argumentoval, že právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia

zamestnancov alebo právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov
alebo právny úkon, ktorý sa nevykonal v zákonom predpísanej forme, je neplatný, len ak to výslovne
ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis, pričom ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
nesankcionuje nedodržanie písomnej formy rozhodnutia zamestnávateľa neplatnosťou, ale malo by to
vplyv len na dôkaznú povinnosť zamestnávateľa ohľadom existencie takéhoto rozhodnutia. Vychádzajúc
z obsahu výpovede, ako i zápisnice zo dňa 20. 12. 2010 zo zasadnutia predstavenstva spoločnosti

mal za preukázané, že žalovaný ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu pristúpil z dôvodu jeho
nadbytočnosti v dôsledku zrušenia pracovného miesta žalobcu v prípade, že súdom bude rozhodnuté,
že so žalobcom bol neplatne rozviazaný pracovný pomer a cieľom tohto rozhodnutia žalovaného bolo
zabezpečiť efektívnosť práce. Ustálil preto, že v čase dania výpovede žalobcovi existovalo rozhodnutie
žalovaného, na základe ktorého sa žalobca stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Za nedôvodnú

považoval námietku žalobcu o neplatnosti výpovedi pre jej neprerokovanie podľa § 74 Zákonníka práce
so zástupcami zamestnancov. V tomto smere argumentoval, že žalovaný požiadal o prerokovanie
výpovede žalobcu a z obsahu jeho žiadosti vyplýva, že v nej uviedol zamestnanca, o výpoveď ktorého
sa jedná, skutkové aj právne vymedzenie výpovedného dôvodu, ku ktorej ako prílohu pripojil i návrh
výpovede, čo potvrdili i zástupcovia zamestnancov vo svojom vyjadrení. Nepovažoval preto za potrebné

uskutočniť výsluch svedkyne S., navrhovaný žalobcom. Pokiaľ žalobca namietal, že nebola splnená ani
zákonná podmienka skončenia pracovného pomeru uvedená v ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka
práce, túto svoju námietku bližšie nekonkretizoval a v tomto smere nenavrhol ani žiaden dôkaz. Ustálil
preto, že žalovaný neponúkol žalobcovi žiadnu inú vhodnú prácu, pretože nemal žiadne voľné pracovné
miesto tak, ako to aj žalovaný uviedol v žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru. V

nadväznosti na to dôvodil, že ponuková povinnosť zamestnávateľa vzniká iba za predpokladu, že má
voľné pracovné miesto, pretože v opačnom prípade by sa v podstate znemožnilo zamestnávateľovi
ukončiť pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti. Uzavrel preto, že sporom dotknutá výpoveď je platná,
keď má všetky formálne aj obsahové náležitosti podľa Zákonníka práce, z ktorého dôvodu žalobu ako
neopodstatnenú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému

žalovanému priznal náhradu trov konania v úhrnnej sume 1.291,06 eura, predstavujúcej trovy právneho
zastúpenia, ktorých výšku určil v súlade s Vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Tieto pozostávali z odmeny, režijného
paušálu a dane z pridanej hodnoty za celkovo 8 úkonov právnej služby po 79,60 eura, 2 úkony právnej
služby po 81,47 eura a náhrady za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu žalovaného
na pojednávaniach v roku 2012 a 2013 v celkovej sume 491,32 eura. Náhradu cestovných nákladov,

ktoré si právny zástupca žalovaného uplatnil v sume 293,71 eura, za účasť na týchto pojednávaniach
mu nepriznal, keďže nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by dôvodnosť týchto náhrad preukázal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, žiadal napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, v ktorom by bolo doplnené ním navrhované
dokazovanie, resp. ho zmeniť a žalobe vyhovieť. Dôvodil, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil

skutkový stav veci a túto i nesprávne právne posúdil, čo vyústilo do nepreskúmateľného a nezákonného
meritórneho rozhodnutia. Namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa súd prvého stupňa skutkovo a
právne nevysporiadal s jeho argumentami, ktoré boli špecifikované v žalobnom návrhu, ako aj v jeho
podaní zo dňa 13. 12. 2011, na preukázanie skutkového stavu nevykonal ním navrhované dokazovanie,
rovnako tak sa nevysporiadal s jeho procesnými návrhmi na preukázanie nekonania odporcu v súlade

s ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, napr. predložením organizačnej štruktúry žalovaného
pre potreby zistenia existencie voľných miest u žalovaného. Poukázal tiež na to, že pracovné miesto
- regionálny manažér predaja (regional sales manager), ktorého zrušenie bolo dôvodom dania mu
výpovede, naďalej v organizácii žalovaného existuje, v dôsledku čoho nie je daná jeho nadbytočnosť
u žalovaného. Tiež mal za to, že obsah písomného rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. 12. 2010 o

prípadnom rušení jeho miesta nemá náležitosti podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre
potreby rozhodnutia žalovaného, nakoľko jeho účinky boli účelovo viazané na neurčitú podmienkurozhodnutia súdov v inej veci. Žalobca k svojmu odvolaniu pripojil i Špecifikáciu dôvodov návrhu zo dňa
13. 12. 2011 a Návrh na vykonanie dokazovania zo dňa 30. 05. 2013.

Rozsudok súdu prvého stupňa včas podaným odvolaním napadol i žalovaný v časti, v ktorej súd

rozhodol o nepriznaní mu cestovných náhrad, domáhajúc sa ním jeho zmeny a priznania mu náhrady
cestovných nákladov v sume 293,71 eura. Mal za to, že samotná skutočnosť, že mu vznikli náklady v
súvislostiscestounapojednávanie,jezrejmátým,žepredmetnéhopojednávaniasazúčastnilzastúpený
povereným zástupcom, ktorý má sídlo v Bratislave. Ďalej argumentoval, že občianskoprávne skutočnosti
vo všeobecnosti podľa právnej teórie rozdeľujeme na skutočnosti preukázané, predpokladané a

známe, pričom vznik cestovných nákladov sa zaraďuje medzi skutočnosti známe, ktorých vznik nie je
potrebné preukazovať, pretože vyplývajú z miesta sídla advokáta, miesta konajúceho súdu, vzdialenosti
jednotlivých miest a ceny pohonných hmôt v čase pojednávania. Všetky tieto skutočnosti boli súdu
dostupné a známe. Poukázal tiež na to, že v konaní mu bola už náhrada cestovných nákladov priznaná
rozsudkom zo dňa 05. 06. 2012 napriek tomu, že ani vtedy nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by
dôvodnosť cestovných náhrad preukázal, žalobca nenamietal dôvodnosť týchto cestovných náhrad

a pokiaľ uvedený rozsudok bol odvolacím súdom zrušený, odvolací súd sa k otázke dokladovania
cestovných náhrad nevyjadril. Prílohu jeho odvolania tvorili i cestovné príkazy na cesty na pojednávania
v predmetnej právnej veci a technický preukaz motorového vozidla.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolania účastníkov
konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením

rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdiť a v časti náhrady trov konania je potrebné ho podľa § 220 OSP zmeniť, keď neboli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219 OSP) ani pre jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP).

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa po jej čiastočnom späťvzatí voči žalovanému

domáha určenia, že výpoveď daná mu žalovaným z pracovného pomeru dňa 25. 03. 2011 podľa §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatná. V súdenej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie
súdu prvého stupňa po tom, čo jeho zamietajúci rozsudok zo dňa 29. 02. 2012 č.k. 6C/213/2011-135
bol uznesením Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu zo dňa 30. 11. 2012 č.k. 25Co/244/2012,
25Co/245/2012-208 zrušený pre nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový

stav podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Následne súd prvého
stupňa po doplnení dokazovania vo veci rozhodol preskúmavaným rozsudkom, ktorým žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol.

Úvodom je potrebné uviesť, že Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému
prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v čl. 36

písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v
zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce (zák. č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov) v
príslušných ustanoveniach, do ktorých sa premieta toto ústavou deklarované právo (a tieto ustanovenia
neodporujú koncepcii Dohovoru smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z
podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené). Táto ochrana však

neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť
takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.

Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný
druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť
tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z pracovného

pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod uvedený v
Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.
Výpoveď z pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musel zamestnávateľ v zmysle ust. § 74
Zákonníka práce v znení zák. č. 543/2010 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý na danú vec dopadá,
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov. Aj u tohto pracovnoprávneho úkonu smerujúceho ku

skončeniu pracovného pomeru platí, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti,za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce). Dôvod výpovede musí byť
v písomnej výpovedi z pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody,
ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby

nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného
pomeru uplatňuje a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K
splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej
dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie
zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má

skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre výpoveď z pracovného pomeru, je potrebné uviesť tak,
aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z
pracovného pomeru (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2009 sp.zn. 5 NCDo 17/2008).

Z ust. § 61 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z taxatívne stanovených dôvodov. Ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom
na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického

vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách, ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v znení účinnom v
čase dania predmetnej výpovede. Ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce tak upravuje len jeden
výpovedný dôvod a to nadbytočnosť zamestnanca. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce teda sú: 1. existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie

zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto zmene), 2. nadbytočnosť zamestnanca a 3. príčinná
(objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.

O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v
tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom a to buď vôbec alebo v

pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením
celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v
takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti
použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo

u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z
hľadiska funkcie, na ktorú znie jeho pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný,
rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa
preskúmať. Skúma však, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod.
Aj keď súd v konaní o žalobe na určení neplatnosti výpovede danej z dôvodu podľa § 63 ods. 1

písm. b/ Zákonníka práce neskúma platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene (také
rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka), ale iba skutočnosťou
(faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre samotný právny úkon (skončenie
pracovného pomeru), zaoberá sa ním ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť
výpovede a to vzhľadom na okolnosti, ktoré boli dané v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou.

Splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce je ďalšou
hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného
dôvodu. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde
o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá

možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú
mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť
predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

V prejednávanej veci bolo z vykonaného dokazovania preukázané, že pracovný pomer žalobcu u

žalovaného vznikol dňom 01. 10. 2006 a to na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 26.
07. 2006, ku zmene ktorej došlo následne celkovo 6 dohodami o zmene pracovných podmienok.
Naposledy žalobca u žalovaného v súlade s dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 05. 03.2008 pracoval v pracovnom zaradení regionálny manažér predaja - regional sales manager, ktorého
predmetom činnosti bolo predávať výrobky spoločnosti s cieľom dosahovať plánovaný predaj, podiel
na trhu a stanovené finančné ukazovatele v pridelených segmentoch a s miestom výkonu práce

G.. Predstavenstvo žalovaného ako jeho štatutárny orgán na svojom riadnom rokovaní dňa 20. 12.
2010 rozhodlo o organizačnej zmene, spočívajúcej v zrušení obchodného zastúpenia žalovaného,
nachádzajúceho sa na adrese G. ku dňu 31. 12. 2010, ako i o zrušení pracovného miesta regional sales
manager s miestom výkonu práce v Žiline v prípade, že súdy rozhodnú, že pracovný pomer so žalobcom
bol skončený neplatne s tým, že u ostatných zamestnancov im bude ponúknutá zmena pracovných

podmienok a to z miesta výkonu práce v Žiline do Martina s účinnosťou od 01. 01. 2011. Žalobcovi bola
táto organizačná zmena oznámená listom zo dňa 25. 02. 2011, v ktorom žalovaný uviedol, že dňa 15.
02. 2011 mu bol doručený rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Komárno sp.zn. 13C/283/2009 vo výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, že pracovná
pozícia žalobcu bola rozhodnutím predstavenstva spoločnosti zrušená a zároveň mu žalovaný ponúkol
pracovnú pozíciu obchodný zástupca Horeca / región Bratislava s výzvou, aby v lehote 15 dní oznámil,

či má záujem o túto pracovnú pozíciu. Taktiež uviedol, že v prípade, že vyjadrenie v uvedenej lehote
nedostane, má za to, že predmetnú ponuku odmieta, z ktorého dôvodu bude nútený s ním pracovný
pomer ukončiť výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Zároveň k tomuto oznámeniu
pripojil i informácie o pracovnej pozícii obchodného zástupcu Horeca / región Bratislava. Žalovaný dal
žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a to listom zo dňa 25. 03. 2011, ktorá bola

doručená žalobcovi dňa 28. 03. 2011. Vo výpovedi žalovaný uviedol, že končí so žalobcom pracovný
pomer podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že sa stal nadbytočným vzhľadom na
písomné rozhodnutie zamestnávateľa o iných organizačných zmenách - zrušenie pracovného miesta
regionálny manažér predaja - regional sales manager, s ktorým rozhodnutím bol oboznámený s tým, že
nemá možnosť ho ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté

ako miesto výkonu práce a nevie mu ponúknuť inú vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako
miesto výkonu práce, z ktorého dôvodu sa stal nadbytočným. Taktiež uviedol, že jeho pracovný pomer
končí uplynutím 2-mesačnej výpovednej doby, t.j. dňom 31. 05. 2011 a že skončenie pracovného pomeru
výpoveďou bolo prerokované so základnou odborovou organizáciou Heineken Slovensko a.s., pivovar
v Hurbanove podľa § 232 Zákonníka práce dňa 24. 03. 2011. Na predmetnú výpoveď reagoval žalobca

písomným podaním zo dňa 30. 03. 2011, v ktorom oznámil žalovanému v zmysle ust. § 76 ods. 2
Zákonníka práce, že súhlasí a akceptuje návrh na skončenie pracovného pomeru a žiada o skončenie
pracovného pomeru ku dňu 31. 03. 2011, t.j. ku dňu predchádzajúcemu plynutiu výpovednej doby
výpovede z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 63 ods.

1 písm. b/ Zákonníka upravujúceho základné predpoklady výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca.
Ním ustálený skutkový stav umožňoval záver o existencii všetkých predpokladov platnosti výpovede
v zmysle tohto ustanovenia. Odvolací súd, rešpektujúc už vyššie popísané výkladové hľadiská, sa
stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa o existencii písomného rozhodnutia o organizačnej
zmene v čase doručenia výpovede, o nadbytočnosti žalobcu, o príčinnej súvislosti medzi organizačnou

zmenou a nadbytočnosťou žalobcu, ako aj o splnení ďalších predpokladov platnosti výpovede a to
jej formálnych a obsahových náležitostí, prerokovania so zástupcami zamestnancov, ako aj splnenia
ponukovej povinnosti žalovaného v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Rozhodnutím predstavenstva
žalovaného zo dňa 20. 12. 2010 tak, ako to preukazuje zápisnica z rokovania predstavenstva z
uvedeného dňa, totiž ku dňu 31. 12. 2010 došlo k zrušeniu obchodného zastúpenia žalovaného,

nachádzajúceho sa v Žiline a v súvislosti s tým i k zrušeniu pracovného miesta regional sales manager
s miestom výkonu práce v Žiline za podmienky, že súdmi bude určené neplatné skončenie pracovného
pomeru so žalobcom, ktorý toto pracovné miesto zastával. Dôvodom zrušenia obchodného zastúpenia
v Žiline bola úspora finančných prostriedkov žalovaného v súvislosti s prenajímanými priestormi a
zabezpečením efektívnosti práce. Pred organizačnou zmenou na pozícii regional sales manager s

miestom výkonu práce v Žiline pracovali dvaja zamestnanci, okrem žalobcu i Q. Q. a to na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 01. 07. 1998 v znení dohody o zmene pracovných podmienok. Po tejto
organizačnej zmene Q. Q. naďalej v tejto funkcii zotrval s tým, že podľa dohody o zmene pracovných
podmienok zo dňa 22. 12. 2010 miestom výkonu jeho práce je Martin s účinnosťou od 01. 01. 2011.
Pretože žalobcom vykonávaný druh práce (regionálny manažér pre predaj pre stredné Slovensko)

zabezpečoval po organizačnej zmene už len Marek Madara, nepochybne tak došlo k zníženiu stavu
zamestnancov s cieľom zvýšenia efektívnosti práce, ktoré sa uskutočnilo v súvislosti so zrušenímobchodného zastúpenia žalovaného v Žiline. Nadbytočnosť žalobcu tak nastala v priamej príčinnej
súvislosti s prijatou organizačnou zmenou, spočívajúcou v zrušení obchodného zastúpenia v Žiline od
01. 01. 2011 a to rozhodnutím zamestnávateľa zo dňa 20. 12. 2012. Reagujúc na námietky žalobcu, v

tomto smere odvolací súd len opätovne zdôrazňuje, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných
zmenách nie je právnym úkonom a nemožno ho samo o sebe preskúmať z hľadiska platnosti podľa § 17
Zákonníka práce; ak však vznikne pochybnosť, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách,
môže sa súd zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho prijal ten, kto je na to
oprávnený, ako jedným z predpokladov, ktoré zákon ustanovuje pre platnosť výpovede a to vzhľadom na

okolnosti, ktoré boli dané v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou. V danom prípade zistený
skutkový stav preukazuje, že rozhodnutie žalovaného bolo skutočne prijaté k dosiahnutiu organizačnej
zmeny, spočívajúcej v zrušení obchodného zastúpenia v Žiline, na ktorom vykonával žalobca funkciu
regionálneho manažéra a v zrušení ním zastávanej funkcie a že tento dôsledok aj nastal v čase dania mu
výpovede žalovaným a tiež, že žalobca sa v dôsledku jej realizácie stal pre žalovaného nadbytočným.
V súvislosti so žalobcom namietanou neexistenciou písomného rozhodnutia žalovaného o organizačnej

zmene, odvolací poukazuje na ust. § 17 Zákonníka práce, ktorý rieši otázku neplatnosti právneho
úkonu aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy a ktorý nedodržanie písomnej formy
právneho úkonu, ktorú požaduje, postihuje neplatnosťou právneho úkonu iba vtedy, keď to Zákonník
práce alebo osobitný predpis výslovne ustanovujú a to prostredníctvom formulácie slovného spojenia
„inak je neplatný“, ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, o ktorý

prípad v súdenej veci nejde.

Neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danú žalobcovi žalovaným nemožno vyvodiť ani z dôvodu
nesplnenia hmotnoprávnej podmienky jej platnosti v zmysle § 74 Zákonníka práce, t.j. že nebola
vopred prerokovaná so závodným výborom odborovej organizácie žalovaného. Uvedené ustanovenie
vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým

skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým
orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru ako hmotnoprávnu podmienku
platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na
ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť (t.j. neplatnosť výpovede a okamžitého
skončenia pracovného pomeru). Smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje

postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Účinky splnenia tejto
povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia
pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou
obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Pre splnenie povinnosti vopred
prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru

Zákonník práce však neurčuje spôsob prerokovania a neodkazuje ani na § 237 s tým, že pokiaľ
rokovanie neprebehlo spôsobom tu uvedeným, je neplatné. Konkrétna forma prerokovania medzi
zamestnávateľomazamestnancomvzmysle§237Zákonníkaprácezávisípodľačl.1ačl.5Smerniceč.
2002/14/Es od dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov. Napokon Zákonník práce
dáva možnosť zástupcom zamestnancov vyjadriť sa k skončeniu pracovného pomeru, ale nedáva im

možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa, preto sa podľa § 74 za prerokovanie považuje, aj keď
k nemu vôbec nedošlo (v uvedenej lehote). V danej veci zápisnica z prerokovania skončenia pracovného
pomeru základnou odborovou organizáciou Heineken Slovensko a.s., pivovar v Hurbanove zo dňa
24. 03. 2011 preukazuje, že v uvedený deň bola odborovou organizáciou žalovaného prerokovaná
výpoveď žalobcu na základe žiadosti žalovaného, doručenej jej dňa 22. 03. 2011, pričom predmetná

výpoveď tvorila prílohu zápisnice. Za situácie, že priložený návrh na skončenie pracovného pomeru
výpoveďou obsahoval náležitosti výpovede (dôvod výpovede, jeho skutkové vymedzenie, identifikácia
zamestnanca), o ktorej i členovia závodného výboru odborovej organizácie žalovaného podpísaní na
zápisnici i rokovali (súhlasili s rozhodnutím žalovaného o organizačných zmenách), je potrebné vyvodiť
splnenie i tejto hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede.

Rovnako tak neobstojí námietka žalobcu o neplatnosti výpovede z dôvodu nesplnenia ponukovej
povinnosti žalovaného v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa tohto zákonného ustanovenia,
ako už je vyššie konštatované, je zákonným predpokladom danosti výpovedného dôvodu nadbytočnosti
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa, keď
samotná existencia tohto výpovedného dôvodu zamestnávateľa nezbavuje ho právnej povinnosti

ponúknuť zamestnancovi ešte pred uplatnením výpovede vhodnú prácu tak, ako ju vymedzovalocitované ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom v čase dania výpovede. Jej
zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu
dojednaných pracovných podmienok a že umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru

výpoveďou až po splnení stanovených podmienok. Vzhľadom k tomu, že účinky výpovede nastávajú
až jej účinným doručením zamestnancovi, k tomuto momentu je potrebné posudzovať aj splnenie tejto
hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu
nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi

ponúknuť akékoľvek miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce
pôvodnejpracovnejzmluve,prípadnejehokvalifikácii.Rozhodnutie,čitútoponukuzamestnanecvyužije,
je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 Zákonníka
práce pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takom prípade
ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať

zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenia, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta,
je procesná obrana zamestnanca. Preto, ak zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu
výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia
na jeho strane predpokladá, že označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste
jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje v tomto smere, ak napr. len všeobecne uvedie, že zamestnávateľ

má voľné pracovné miesta alebo počet týchto voľných pracovných miest.

V posudzovanej veci žalovaný tvrdil, že v čase výpovede nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať,
keď nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu jeho práce v Žiline žiadne pracovné miesto voľné z
dôvodu zrušenia obchodného zastúpenia a pracovné miesta na pozícii žalobcu boli obsadené a to O.
Dobrovodským (regionálny manažér predaja pre Bratislavu a západné Slovensko) od 01. 10. 2004, Y.

O. (regionálny manažér predaja pre východné Slovensko) od 15. 03. 2008 a Q. Q. (regionálny manažér
pre predaj pre stredné Slovensko) od 01. 01. 2011 doposiaľ. Z tohto dôvodu písomným podaním zo
dňa 25. 02. 2011 ponúkol žalobcovi pracovné miesto obchodného zástupcu Horeca / región Bratislava s
ohľadom na skutočnosť, že žalovaný mal dohodnuté miesto výkonu práce aj na adrese trvalého bydliska
v O. a zároveň ho vyzval na oznámenie v lehote 15 dní, či má záujem o túto pracovnú pozíciu s tým,

že pokiaľ v uvedenej lehote sa nevyjadrí alebo odmietne pracovné miesto, bude s ním pracovný pomer
ukončený výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalobca v uvedenej lehote na ponuku
žalovaného nereagoval a v konaní sa bránil tým, že žalovaný mu žiadne vhodné miesto v Bratislave
ani v Žiline neponúkol a poprel tvrdenia žalovaného, že by v čase dania výpovede nemal žalovaný
možnosť ho zamestnať na v pracovnej zmluve dohodnutom mieste výkonu práce a to bez označenia

konkrétnych pracovných miest, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. V rámci
tejto procesnej obrany preto bolo na žalobcovi podľa už zhora predloženého výkladu, aby tvrdil, koľko
voľných pracovných miest mal žalovaný v mieste výkonu jeho práce a to v Žiline a v Bratislave, kedy mali
byť tieto pracovné miesta voľné a konkrétne, o ktoré pracovné miesta išlo, čo sa však nestalo. Žalobca
tak v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o skutočnosti podstatnej podľa hmotného práva,

ktorá skutočnosť teda nemohla byť následne ani predmetom dokazovania, v dôsledku čoho žalobca
musí znášať procesne nepriaznivé následky toho, že neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia v súvislosti
s naplnením hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

V neposlednom rade odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolateľom tvrdeným dôvodom neplatnosti
výpovedepreabsenciuskutkovéhovymedzeniadôvoduvýpovedevrozporesust.§61ods.2Zákonníka

práce. V súlade s týmto ustanovením zamestnávateľ dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo
vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná, pričom
dôvod výpovede nemôže dodatočne meniť. Zákonodarca teda na platnosť výpovede vyžaduje, aby
zamestnávateľ výpovedný dôvod určitým spôsobom skutkovo konkretizoval, čo znamená, že uvedie
skutočnosti, v ktorých vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu. V tejto súvislosti treba mať

na pamäti, že ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod
a to nadbytočnosť zamestnanca, ktorý však obsahuje viacero skutočností - druhov organizačných
zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s
cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa zamestnanec môže stať
nadbytočným. Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (čo nie je

skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to tak, aby ho nebolo možnézameniť s iným dôvodom a tiež, aby výpoveď bolo možné posúdiť ako právny úkon platný so zreteľom na
určitosť ako náležitosť prejavu vôle. V spornej písomnej výpovedi z pracovného pomeru danú žalobcovi
podľa §63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce žalovaný skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal

ako nadbytočnosť na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa o iných organizačných zmenách
- zrušenie pracovného miesta regionálny manažér predaja - regional sales manager s odvolávkou sa
na rozhodnutie, s ktorým bol žalobca oboznámený. Z takto prejavenej vôle žalovaného uvedenej vo
výpovedi vyplýva, že u žalovaného došlo k inej organizačnej zmene spočívajúcej v zrušení pracovného
miesta žalobcu na základe rozhodnutia žalovaného a že v súvislosti s touto organizačnou zmenou sa

žalobca stal nadbytočným. Posudzujúc vymedzenie výpovedného dôvodu nadbytočnosti žalobcu aj v
kontexte s tomu predchádzajúcim oznámením žalovaného, nemožno ho považovať za neurčité, ktoré
by malo za následok neplatnosť výpovede. V tomto smere nie je bez významu aj skutočnosť, že určitosť
prejavu žalovaného, pokiaľ ide o skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu, nenamietal ani samotný
žalobca, keď akceptoval vo výpovedi obsiahnutú ponuku žalovaného na skončenie pracovného pomeru
ku dňu 31. 03. 2011 a to svojim písomným podaním zo dňa 30. 03. 2011, v ktorom uviedol, že súhlasí

so skončením pracovného pomeru u žalovaného ku dňu 31. 03. 2011, t.j. ku dňu predchádzajúcemu
plynutiu výpovednej doby podľa výpovede z pracovného pomeru danej mu podľa § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

V časti, týkajúcej sa náhrady trov konania bolo však potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 220 OSP zmeniť, keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie
(§ 221 ods. 1).

Rozhodovanie o náhrade trov konania, v ktorom sa premieta zásada zodpovednosti za výsledok

občianskoprávneho (sporového) konania je upravené v ust. § 142 OSP, pričom základným merítkom pre
nárok na náhradu trov je miera úspechu vo veci a tento treba chápať v závislosti od výsledku súdneho
sporu v zmysle procesného výsledku. Pokiaľ účastník má plný úspech vo veci, má právo na náhradu
všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatnenie alebo bránenie svojho práva (§ 142 ods. 1
OSP), v prípade, že mal úspech len čiastočný, náhrada trov konania bude pomerne rozdelená alebo v

prípade,žeúspechaneúspechsúvyvážené,vyslovísúd,žežiadnyzúčastníkovnemáprávonanáhradu
trov konania (§ 142 ods. 2 OSP). Určité odchýlky od týchto zásad pripúšťa ust. § 142 ods. 3 OSP, podľa
ktorého ak účastník má vo veci neúspech len v pomerne nepatrnej časti, alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, môže mu súd priznať plnú náhradu trov
konania. Súd prvého stupňa v danej veci sa i týmito hľadiskami riadil a s ohľadom na výsledok konania

a to neúspech žalobcu v konaní, keď ním uplatnený nárok bol zamietnutý, dôvodne pri rozhodovaní o
náhrade trov konania postupoval podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie jeho práva proti v konaní neúspešnému žalobcovi.
V tomto smere sa preto odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom prvostupňového
súdu,nezdieľavšakužjehonázor,pokiaľideovýškunímpriznanejnáhradytrovkonania,keďjejvýpočet

nezodpovedá platnej právnej úprave.

Trovy celého konania žalovaného pozostávali z trov právneho zastúpenia, na spôsob určenia a výšku
ktorých sa vzťahuje Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len „vyhláška“). Trovy právneho zastúpenia boli
reprezentované odmenou advokáta stanovenej podľa tarifnej hodnoty práva a počtu úkonov právnej

služby, ktoré advokát vo veci vykonal (§ 9 ods. 1 vyhlášky). Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny
za 1 úkon právnej služby bolo potrebné vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, keďže ide o
konanie, v ktorom nie je možné vyjadriť hodnotu uplatneného práva v peniazoch. Základná sadzba
tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby takto predstavovala 1/13-inu výpočtového základu, čo potom
znamená, že v roku 2011 tarifná odmena činila 57 eur, v roku 2012 58,69 eura a v roku 2013 60,07 eura.

Právnemu zástupcovi žalovaného podľa § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky v roku 2011 patrí odmena za 1
úkon právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom) vo výške 57 eur, vroku 2012 odmena za celkovo 5 úkonov právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. c/, d/ vyhlášky (písomné
podanie na súd, týkajúce sa veci samej zo dňa 07. 02. 2012, 11. 04. 2012, vyjadrenie k odvolaniu zo
dňa 08. 08. 2012 a účasť na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 27. 04. 2012 a 05. 06. 2012)

po 58,69 eura, t.j. vo výške 293,45 eura (5 x 58,69 eura) a podľa § 13a ods. 4 vyhlášky 1-ina odmeny
za účasť na pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 23. 02. 2012, ktoré bolo odročené bez prejednania
veci v sume 14,67 eura. V roku 2013 právny zástupca žalovaného vykonal 1 úkon právnej služby
(účasť na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 25. 06. 2013), za ktorý mu prináleží odmena v
sume 60,07 eura. Výška tarifnej odmeny právneho zástupcu v konaní takto predstavuje celkovú sumu

425,19 eura. Pokiaľ si žalovaný uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia i za úkony právnej služby
a to vyjadrenie k sporu zo dňa 28. 05. 2012, doručené súdu prvého stupňa dňa 30. 05. 2012, ako aj
podaniezodňa19.02.2013označenéako„doloženiedôkazov“,zatietoúkonymuodvolacísúdnáhradu
trov nepriznal. Predloženie dôkazov nie je úkonom právnej služby v zmysle § 13a vyhlášky a pokiaľ
ide o označené vyjadrenie, tento úkon nemožno považovať za úkon vynaložený na účelné bránenie
práva žalovaného. Písomné vyjadrenie totiž bolo realizované žalovaným už po predchádzajúcich dvoch

písomných vyjadreniach vo veci samej a po pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 27. 04. 2012 a
na ktorom odzneli skutočnosti, ktoré boli i predmetom písomného vyjadrenia žalovaného (čiastočné
späťvzatie žaloby), pričom s ohľadom na ich právnu zložitosť žalovanému nič nebránilo prezentovať
svoje stanovisko k nim už na samotnom pojednávaní, prípadne na pojednávaní určenom na deň 05.
06. 2012.

V zmysle § 15 písm. a/ a § 16 ods. 3 vyhlášky právnemu zástupcovi žalovaného popri nároku na odmenu
za právne služby patrí náhrada hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych
služieb vo výške 1/100-iny výpočtového základu za každý úkon právnej služby a teda za 1 úkon v roku
2011 po 7,41 eura, v roku 2012 za celkovo 6 úkonov právnej služby po 7,63 eura a v roku 2013 za 1 úkon
po 7,81 eura, čo predstavuje celkovú sumu 61 eur. Naviac v súvislosti s účasťou právneho zástupcu

žalovaného na pojednávaniach na súde prvého stupňa, keďže išlo o úkony vykonávané v mieste, ktoré
nebolo sídlom advokáta, mu vznikol tiež nárok na cestovné (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 4 vyhlášky) a
náhradu za stratu času stráveného cestou na pojednávania za každú aj začatú polhodinu (§ 15 písm. b/,
§ 17 ods. 1 vyhlášky). Právny zástupca žalovaného sa zúčastnil celkovo 4 pojednávaní na súde prvého
stupňa(dňa23.02.2012,27.04.2012,05.06.2012a25.06.2013),čopricestezBratislavydoKomárna

a späť predstavuje podľa žalovaným predložených vyúčtovaní pracovných ciest súhrnne 24 polhodín (4
pojednávaniax6polhodín).Náhradazastratučasustanovenávyhláškouvovýške1/60-inyvýpočtového
základu za každú aj začatú polhodinu v roku 2012 činila 12,71 eura a v roku 2013 13,01 eura. Znamená
to potom, že právnemu zástupcovi žalovaného patrí náhrada za stratu času v roku 2012 za 18 polhodín
po 12,71 eura a v roku 2013 za 6 polhodín po 13,01 eura a teda úhrnom v sume 306,84 eura.

Pri stanovení výšky náhrady cestovných výdavkov právneho zástupcu žalovaného, ktoré si žalovaný
v súlade s ust. § 151 ods. 1 OSP pred súdom prvého stupňa uplatnil a tieto i v 3-dňovej lehote od
vyhlásenia rozhodnutia vyčíslil, bolo potrebné postupovať v súlade so zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách tak, ako to správne učinil i žalovaný. Cestovné náhrady za účasť na 4 pojednávaniach pred
súdom prvého stupňa pri použití motorového vozidla zn. B. z Bratislavy do Komárna a späť (vzdialenosť

250 km), pri spotrebe benzínu 7,2 l / 100 km, paušálnej náhrade 0,183 eura / 1 km jazdy a cene benzínu
1,49 eura / l (23. 02. 2012), 1,62 eura / l (27. 04. 2012), 1,554 eura / l (05. 06. 2012) a 1,487 eura / l
(25. 06. 2013) činili celkovo 293,71 eura. Takto zistená náhrada trov právneho zastúpenia žalovaného
potom predstavuje celkovú sumu 1.086,74 eura. Keďže právny zástupca žalovaného podľa osvedčenia
o registrácii pre daň z pridanej hodnoty je platiteľom dane z pridanej hodnoty, v zmysle § 18 ods. 3

vyhlášky zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je povinný
právny zástupca žalovaného platiť podľa osobitného predpisu. Spravujúc sa týmto ustanovením preto
bolo potrebné zvýšiť zhora uvedené odmeny a náhrady o sumu 217,34 eura (20 % daň z pridanej
hodnoty) a prisúdená náhrada trov právneho zastúpenia žalovaného potom predstavuje úhrnnú sumu
1.304,08 eura, ktorú je žalobca povinný zaplatiť žalovanému do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia

jeho právnemu zástupcovi v intenciách § 149 ods. 1 OSP.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní vo veci samej úspešnému žalovanému náhradutrov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovaný v odvolacom konaní nepodal procesný návrh na
priznanie náhrady trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.