Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/238/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1203899958
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1203899958.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej, členov

senátu JUDr. Valéria Kleinovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Hlavné mesto
SR Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava proti odporkyniam: 1. K.. K. C., I. U. XX, D., X. X.. K.
Z., R. XX, D., obe zastúpené JUDr. Róbertom Vlčekom, Csc., advokátom, Brnianska 19, Bratislava, o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II v Bratislave zo dňa 2. novembra 2011, č.k. 11C 111/2003-428, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 02.11.2011, č.k. 11C
111/2003-428 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti

odporkyniam určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to k pozemku k.ú. W., parcela č. XXXX/X -
zastavaná plocha vo výmere 447 m2, ktorý bol vytvorený geometrickým plánom č. 34/2003 - GP zo dňa
27.05.2003. Pokiaľ sa týka trov prvostupňového konania súd prvého stupňa vo výroku konštatoval, že o
ich náhrade rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia
súd prvého stupňa poukázal na prvý rozsudok a to zo dňa 01.12.2006 pod č.k. 11C 111/2003-245,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý. Po podaní odvolania zo strany navrhovateľa
odvolací súd uznesením pod č.k. 3Co 256/2007-272, zo dňa 12.11.2009 - 272 zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne súd prvého
stupňa v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu opätovne vykonal dokazovanie a to
výsluchom účastníkov, výsluchom svedkyne, oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov a na základe
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný lebo vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti patrí obidvom odporkyniam. Konštatoval, že pre účastníkov i súd bolo
nesporné, že právni predchodcovia odporkýň, ich rodičia nadobudli nehnuteľnosti zapísané v tom čase
ako parcela č. XXX/XX O. Č.. XXX/XX vo výmere 1219 štvorcových siah na základe kúpnej zmluvy

uzatvorenej dňa 18.09.1946. Súd prvého stupňa poukázal na výpoveď svedkyne H. Š., ktorá uviedla,
že jej rodičia vlastnili od roku 1932 nehnuteľnosti v priamom susedstve nehnuteľností, ktoré nadobudli
v neskoršom období rodičia odporkýň a potvrdila, že už predchádzajúci vlastníci, ktorí neskôr predali
pozemky rodičom odporkýň, mali oplotené nehnuteľnosti dreveným plotom a takto od nich kúpili oplotený
pozemok aj rodičia odporkýň. Po celé ďalšie obdobie pozemok v hraniciach oplotenia užívali a nikdy
predtým nikto nenamietal proti výmere užívanej plochy rodičmi odporkýň. Uviedla zároveň, že na ulici
boloasi10rodinnýchdomovanikdyanimedzisusedminebolisporyohranicepozemkov,pričomsusedia

užívali pozemky tak ako ich kúpili resp. nadobudli.

Súd konštatoval, že rodičia odporkýň vstúpili ako vlastníci do držby a užívania nehnuteľnosti v roku
1946 v hraniciach oplotenia pozemkov, tak ako ich užíval aj predchádzajúci vlastník. Súd mal za to, že
navrhovateľ v konaní nepreukázal, že právni predchodcovia odporkýň mali vedomosť o väčšej výmereužívanýchpozemkovakoichkúpiliaženatútonezrovnalosťbybolištátnymorgánomaleboinoufyzickou
alebo právnickou osobou upozornení. Ako prvý dôkaz o zistení nezrovnalosti vo výmere pozemkov bol
predložený súdu geometrický plán vyhotovený dňa 12.05.1970 geodetom Ing. A.. Len od tejto doby

mohli právni predchodcovia odporkýň zistiť, že nimi užívaná výmera nehnuteľnosti je väčšia, ako výmera
uvedená v kúpnej zmluve. Keďže odporkyne svoje vlastnícke právo odvodzujú od vydržania spornej
nehnuteľnosti rodičmi, súd sa musel vysporiadať s týmto tvrdením a vzhľadom na časovú účinnosť troch
právnych noriem skúmať splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva rodičmi odporkýň.

Súd prvého stupňa uviedol, že v roku 1946 (čas uzavretia kúpnej zmluvy) občiansko-právne vzťahy

na území sa riadili v tom čase obyčajovým právom a podmienkou vydržania bola dobromyseľnosť pri
vstupe do držby, spôsobilý predmet vydržania a doba 32 rokov nerušenej držby. Rodičia odporkýň
podmienky vydržania nemohli splniť, síce vzhľadom na kúpnu zmluvu o odovzdanie nehnuteľnosti v
hraniciach vyznačených pevným oplotením boli dobromyseľní, tiež v prospech dobromyseľnosti svedčí
aj skutočnosť, že výmera spornej nehnuteľnosti je iba zlomok (1/10) z kupovanej výmery, avšak nebola
splnená podmienka 32 rokov držby, pretože prvý zápis vlastníckeho práva je v pozemkovej knihe z roku

1933 a teda do 01.01.1950 t.j. z účinnosti Stredného občianskeho zákonníka neuplynula požadovaná
doba 32 rokov.

Súd preto následne posudzoval, či rodičia odporkýň mohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním
za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.). Mal za to, že aj sporná
nehnuteľnosť - neknihovaná parcela, vedená v registri katastrálneho územia N., O. W. K. I., t.j. vec

nepatriaca nikomu, bola vo vlastníctve štátu. Z hľadiska spôsobilosti predmetu vydržania, súd preto
riešil právnu otázku, či v danom prípade nejde o nescudziteľnú vec, ktorá by bola zákonnou prekážkou
vydržania. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie čl. 148 a čl. 149 ods. 1 Ústavy z 09.05.1948,
kde boli taxatívne vymenované veci, ktoré môžu byť národným majetkom, pričom v tomto zozname
nie sú uvedené pozemky, a preto súd dospel k záveru že pozemky nemali charakter nescudziteľných

vecí. Aj právna teória a prax súdov za nescudziteľné veci považovali najmä základné prostriedky
zverené socialistickým organizáciám do správy a boli určené na to, aby ich tieto organizácie trvale
užívali. Tiež chýba aj znak zverenie „socialistickým organizáciám“, keďže štát niekoľko desiatok rokov
o vlastníctve tohto pozemku nevedel a neevidoval ho ako svoj majetok, a preto ho ani nemohol zveriť
žiadnej socialistickej organizácii do správy za účelom trvalého užívania. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho

zákonníka(zákonč.141/1950Zb.)akdržiteľsozreteľomnavšetkyokolnostijedobromyseľný,žemuvec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným, pričom podľa odseku 2 tohto ustanovenia, v pochybnostiach
sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na tieto skutočnosti
konštatoval, že právni predchodcovia odporkýň splnili všetky zákonné podmienky vyžadované Stredným
občianskym zákonníkom a to dobromyseľnosť po celú vydržaciu dobu, oprávnenosť držby, dĺžku

vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania a vzhľadom na nerušenosť držby vydržali vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti s poukazom na ustanovenie § 566 Stredného občianskeho zákonníka, po
uplynutí doby držby 10 rokov (ktorá je počítaná od 01.01.1951), t.j. dňom 01.01.1961.

Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok
súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa odvolací súd vyhovie. Navrhovateľ poukázal na

ust. § 148 Ústavného zákona č. 150/1948 Zb. v zmysle, ktorého slovné spojenie „mohou být národním
majetkem“ nie je taxatívnym výpočtom, ale len demonštratívnym výpočtom národného majetku, a preto
citované ustanovenie v spojení s ust. § 149 ods. 1 zákona č. 150/1948 Zb. nemožno považovať
za presné definovanie nescudziteľných vecí, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Zároveň uviedol,
že zákon č. 141/1950 Zb. (Stredný občiansky zákonník) bol socialistickým občianskym zákonníkom,

poplatný v dobe, v ktorej bol vytvorený, pričom nescudziteľnými vecami v socialistickom vlastníctve
štátu sú v ponímaní zákona č. 141/1950 Zb. všetky veci v socialistickom vlastníctve a teda aj pozemky.
Navrhovateľ opätovne, tak ako v predchádzajúcom odvolaní uviedol, že odporkyne v prvom a druhom
rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, pretože podľa vtedy
platných právnych predpisov nebola sporná nehnuteľnosť predmetom spôsobilým vydržania tiež s

účinnosťou od 01.01.1992 nemohli nadobudnúť odporkyne v 1. a 2. rade vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti vydržaním od roku 1970 právni predchodcovia odporkýň nespĺňali oprávnenú držbu, lebo
neboli dobromyseľní, že sú vlastníci výmery 741 m2, o ktorú bola zväčšená pôvodná výmera p.č. XXX/
XX.

K odvolaniu sa písomne vyjadrili odporkyňa v 1.a 2.rade, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,

ktorížiadali,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňapotvrdil,keďpoukázalinaodôvodneniesúduprvého stupňa o tom, že právni predchodcovia odporkýň nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
a to na základe kúpnej zmluvy, uzavretej dňa 18.09.1946. Nebolo vyvrátené tvrdenie odporkýň, že v
zakúpenej a odovzdanej výmere užívali ich rodičia predmetnú nehnuteľnosť. Poukázali na výpoveď

svedkyne H. Š., ktorú výpoveď navrhovateľ nespochybnil. V 60-tych rokoch bol S. D. O. S. D. uvedený
pozemok na Štedrej ulici v akcii „Z“, ktorá bola organizovaná zo strany Obvodného národného výboru v
Bratislavezabratýanáslednezastavanýverejnoukomunikáciou,stavbabolarealizovanábezúzemného
konania ako čierna stavba, predmetný pozemok nebol majetkovo vysporiadaný. Následne po roku 1989
si v zmysle reštitučných zákonov odporkyne uplatňovali svoj oprávnený nárok na predmetný pozemok,

ktorý bol v ich podielovom spoluvlastníctve, pričom pozemkový úrad vydal dňa 06.09.1994 rozhodnutie,
ktorým určil že, určil odporkyne za osoby oprávnené, avšak užívanie predmetného pozemku im nebolo
umožnené, pretože pozemok odporkýň je zastavaný verejnou komunikáciou. Sám pozemkový úrad však
odporkyneupozornil,žeakoosobyoprávnenémajúprávopožadovaťnáhradupodľazákonač.229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, v znení neskorších
predpisov.

Navrhovateľ v minulosti nikdy nepopieral ich vlastníctvo, čo vyplýva i z korešpondencie vo veci
majetkoprávneho vysporiadania predmetného pozemku.

Odporkyne odvodzujú svoje právo v predmetnej nehnuteľnosti na základe zákona č. 141/1950 Zb.,
pričom spornú nehnuteľnosť mali v držbe po dobu viac ako 10 rokov už právny predchodcovia odporkýň,
pričom odporkyne, ako aj ich právni predchodcovia boli vo svojej držbe dobromyseľní.

Pozemky nemali charakter nescudziteľných vecí, o čom svedčí viacero skutočností, keď za
nescudziteľné veci považovala právna teória a prax súdov najmä základné prostriedky zverené
socialistickým organizáciám do správy, čo vyplýva z ust. § 150 ústavného zákona č. 150/1948 v zmysle,
ktorého„štátspravujenárodnýmajetokbuďpriamoaleboprostredníctvomnárodnýchpodnikov“.Vtomto
prípade sa zverenie socialistickým organizáciám neuskutočnilo, navyše štát niekoľko desiatok rokov o

vlastníctve tohto pozemku nevedel a neevidoval ho ako svoj majetok, a preto ho ani nemohol zveriť
žiadnej socialistickej organizácii do správy za účelom trvalého užívania. Národný majetok uvedený v
§148 Úst. zák. predstavuje majetok veľkej hodnoty resp. veľkého spoločenského významu napr. banky,
poisťovne, podniky zamestnávajúce aspoň 50 zamestnancov, pošta, televízia a pod., v danom prípade
však ide o pozemok o rozlohe 447 m2.

K odvolaniu sa písomne vyjadrila i odporkyňa v 1.rade, ktorá navrhla aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Za nesprávne odporkyňa v 1.rade považovala dôvody
odvolania navrhovateľa a jeho právny názor podľa, ktorého mali všetky veci, ktoré boli v rozhodnom
období v socialistickom vlastníctve predstavovať podľa § 115 zákona 141/1950 Zb. vec nescudziteľnú.
Takýto názor je nesprávny, zvýrazňujúci potláčanie ľudských práv a základných slobôd v období

socializmu, nesvedčia tomu ani závery jazykového výkladu ust. § 115 zákona č. 141/1950 Zb., keď
zákonodarca volil text zákonnej výnimky spojením dvoch samostatných právne relevantných skutočností
a to po prvé nescudziteľnosti veci a po druhé socialistického vlastníctva, pričom každú z nich je
nevyhnutne posudzovať nezávisle na tej druhej. Medzi podmienky vydržania podľa tzv. Stredného
občianskeho zákonníka patrilo: 1) držba veci, 2) držba musela byť vždy oprávnená a 3) spôsobilý

predmet vydržania, pričom vydržaním nemožno nadobudnúť vlastníctvo k nescudziteľným veciam, ktoré
boli v socialistickom vlastníctve. Predmetom štátneho socialistického vlastníctva boli predovšetkým
výrobné prostriedky, pričom už zo samotného delenia štátneho socialistického majetku na obligatórny a
fakultatívny je možné usúdiť, že právny režim nescudziteľnosti podľa ust. § 115 Obč. zák. č. 141/1950
Zb. nemožno prisúdiť všetkému majetku. Nescudziteľným majetkom je výhradne obligatórny majetok

(nerastné bohatstvo, zdroje energie, energetické podniky, bane, huty, prírodné liečivé zdroje, výroba
predmetov zdraviu ľudu, podniky s počtom aspoň 50 zamestnancov, verejná železničná doprava, cestná
a letecká doprava, pošta, verejný telegraf a telefón, rozhlas a film), ostatný štátny majetok (a teda aj
pôda resp. pozemok, ktorý neslúži na výrobu alebo inú prevádzku), je z pohľadu aplikácie ustanovenia
§ 115 Obč. zák. č. 141/1950 Zb. scudziteľnou vecou.

Odporkyňa v 1.rade poukázala na ďalšiu skutočnosť a to, že pred účinnosťou občianskeho zákonníka
č.141/1950 Zb. nebol žiadny z ostatných blízkych pozemkov v lokalite pozemku, ku ktorému sa
navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva, vo vlastníctve štátu. Všetky pozemky v okolí ramena
boli vo vlastníctve fyzických osôb, pričom išlo a ide o oblasť dlhodobo rezistentne obývanú, na ktorej sú
postavené rodinné domy so záhradami.Navrhovateľ tvrdí, že sa stal vlastníkom na základe ust. § 14 ods. 2 zákona 185/1995, k 01.09.1995.
Po vznesení námietky vydržania tvrdí, že tento konkrétny pozemok nemožno vydržať podľa dobovej
právnej úpravy platnej od roku 1950. Žiadne iné fakty však neuvádza aj keď je dôkazné bremeno na jeho

strane. Navrhovateľ nepredložil dostatočné dôkazy a tvrdenia, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, od
ktorej svoje vlastnícke právo a vlastnícke právo svojho právneho predchodcu (štátu) priamo odvodzuje,
t.j. kedy sa stal vlastníkom a akým nadobúdacím úkonom. Nepoukázal na jedinú právne relevantnú
skutočnosť na základe ktorej by v minulosti nadobudol on sám, či jeho právny predchodca vlastnícke
právo k dotknutému pozemku. Opomína, že na úspech sporov o určenie vlastníckeho práva nestačí

spochybniť vlastnícke právo protistrany, k čomu podľa odporkyne v tomto prípade ani nedošlo, ale
nevyhnutným je preukázať vlastnícke právo navrhovateľa a teda navrhovateľ musí tvrdiť a preukázať
relevantný nadobúdací dôvod, od ktoré svoje vlastnícke právo odvodzuje z pred roku 1946, čo však v
priebehu celého konania neurobil. O skutočnosti, či navrhovateľ tvrdí a preukáže svoje vlastnícke právo
zároveň závisí, či má na požadovanom určení i naliehavý právny záujem. Zároveň odporkyňa uviedla, že
všetky okolité pozemky boli v rozhodnom čase vo vlastníctve fyzických osôb a teda pokiaľ by aj došlo v

prvej polovici 20.storočia k zväčšeniu rozlohy ich pozemku, stalo sa tak na úkor niektorého zo susedných
pozemkov, ktoré však boli vo vlastníctve fyzických osôb. Štát, ako ukrátený subjekt v takýchto vzťahoch
nemohol ani nemôže na žiadnom mieste vystupovať. Nemá preto ani právny dôvod domáhať sa určenia
vlastníckeho práva k dotknutému pozemku.

Sporný pozemok je zastavaný cestou, vlastnícke právo odporkýň tak bolo v 70-tych rokoch minulého

storočia protiprávne obmedzené bez náhrady, ide o tzv. holé vlastníctvo, zo strany štátu na ňom bola
vnútená stavba. Je preto absolútne nenáležitá námietka navrhovateľa o tom, že ak sporná nehnuteľnosť
bola zastavaná komunikáciou mala zaniknúť držba spornej nehnuteľnosti z dôvodu, že ju právni
predchodcovia odporkýň a ani odporkyne nemohli fakticky ovládať. Uviedla, že toto obdobie je v prvom
rade obdobím, v ktorom už právni predchodcovia boli riadnymi vlastníkmi sporného pozemku a navyše

protiprávnym úkonom štátu, ktorý proti vôli odporkýň odňal faktickú držbu pozemku, nie je možné dôjsť
k akémukoľvek oslabeniu vlastníckeho práva, resp. držby v žiadnej ich zložke.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas
účastník konania podľa § 201 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku

podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa k odôvodneniu obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania
vec aj správne právne posúdil. V predmetnej veci sa navrhovateľ svojim návrhom voči odporkyniam
domáhal určovacou žalobou, určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to pozemku v katastrálnom
území W. ako parcelné č. XXXX/XX zastavaná plocha vo výmere 447 m2, tak ako to vyplýva z
geometrického plánu č. 34/2003 - Gp, zo dňa 27.05.2003, neknihovanej parcely č. XXX, ktorá sa podľa

grafickej identifikácie prekrývala v diely I o výmere 447 m2 - parcela č. XXXX/X, zapísaná v katastri
nehnuteľností na LV č. XXX v prospech odporcov.

V zrušujúcom uznesení už odvolací súd konštatoval, že základnou podmienkou úspechu návrhu na
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je preukázanie vlastníckeho práva. Navrhovateľ ako právny
dôvod, z ktorého odvodil svoje vlastnícke právo uviedol §14 ods. 2 zákona č. 185/1995 Zb. keď na

základe grafickej identifikácie na parcele C KN č. XXXX/X, vyhotovenej X.. S. J. dňa 27.05.2003, je diel
I parcela č. XXXX/X o výmere 447 m2 identifikovaný ako časť neknihovanej parcely č. XXX - rameno
K. I.. Podľa potvrdenia katastrálneho úradu Bratislava táto parcela č. XXX J..Ú.. N. bola v parcelnom
registrivedenáakoramenoK.É.I.bezvložkyavýmery-neknihovaná.Navrhovateľvkonanípreukazoval
na základe geometrického plánu X.. A., že pri parcele č. XXX/XX oproti výpisu z PK vložky XXXX

bola uvedená nesprávna výmera a to 4956 m2, a preto novovytvorené pozemky mali spolu o 741 m2
väčšiu výmeru ako pôvodné parcely PK vložky č. XXX/XX, č. XXX/XX, čo spôsobilo posun hraníc parciel
právnych predchodcov odporkýň o 741 m2 smerom do neknihovanej parcely.Súd prvého stupňa postupoval v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, následne doplnil
dokazovanie o výsluch svedkyne H. Š.R., ktorá v priebehu prvostupňového konania potvrdila, že
už predchádzajúci vlastníci mali oplotené nehnuteľnosti dreveným plotom a takýto pozemok od nich

kúpili, oplotený pozemok, aj rodičia odporkýň, následne po celé ďalšie obdobie, pozemok v hraniciach
oplotenia,užívalianikdypredtýmniktonenamietalprotivýmereužívanejplochyrodičmiodporkýň.Medzi
susedmi neboli spory o hranice pozemkov a všetci susedia užívali pozemky, tak ako ich kúpili, resp.
nadobudli. Súd prvého stupňa správne vec posúdil po právnej stránke, keď vzhľadom na uzavretie
kúpnej zmluvy v roku 1946 zisťoval, či už rodičia odporkýň vstúpili do oprávnenej držby a užívania

pozemkov v tomto období, správne poukázal, že občianskoprávne vzťahy na území Slovenska sa riadili
v tom čase obyčajovým právom, a preto skúmal podmienky vydržania a to dobromyseľnosť pri vstupe
do držby, spôsobilý predmet vydržania a dobu 32 rokov nerušenej držby. Správne právne vec posúdil
s poukazom na Stredný občiansky zákonník, zákon č. 141/1950 Zb. a skúmal, či právni predchodcovia
odporkýň mohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním za účinnosti tohto Stredného občianskeho
zákonníka. Súd konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že právni predchodcovia odporkýň

by mali mať vedomosť o väčšej výmere užívaných pozemkov ako kúpili a že by na túto nezrovnalosť
boli štátnym orgánom upozornení. V konaní bolo preukázané, že až geometrickým plánom zo dňa
12.05.1970 vyhotovený geodetom X.. A. mohli právni predchodcovia odporkýň zistiť, že nimi užívaná
výmera nehnuteľností je väčšia ako výmera uvedená v kúpnej zmluve a že užívajú viac, ako by
im prislúchalo podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 18.09.1946. Preto správne súd prvého stupňa

konštatoval, že právni predchodcovia odporkýň splnili všetky zákonné podmienky vyžadované Stredným
občianskym zákonníkom a to dobromyseľnosť po celú vydržaciu dobu, oprávnenosť držby, dĺžku
vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania, keď vydržali vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
dňom 01.01.1961.

Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že podmienky pre

vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Obč. zákonník č. 141/1950 Zb. v ust. § 115 a § 116
ods. 1, v spojení s ust. § 145. Vlastnícke právo vydržaním mohol nadobudnúť ten, ktorý oprávnene držal
nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené iba medzi manželmi a u nescudziteľných
vecí, ktoré boli v tzv. socialistickom vlastníctve a určené na to, aby ich tieto organizácie trvale užívali.
Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec

patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Ak boli splnené všetky predpoklady
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním podľa Obč. zákonníka z roku 1950,
nemožno už splnenie predpokladov pre vydržanie posudzovať podľa neskoršie platných právnych
predpisov. Neobstojí preto odvolacia námietka navrhovateľa, že právni predchodcovia odporkýň v 1.
a 2. rade nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, keď na základe

geometrického plánu č. 0060-501-762-70 nemohli byť dobromyseľní, že sú vlastníci výmery 741 m2.
Už v čase vyhotovenia predmetného geometrického plánu, tak ako to konštatoval súd prvého stupňa
t.j. dňom 01.01.1961 právni predchodcovia odporkýň vzhľadom na nerušenosť držby vydržali vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti, a to s poukazom na ust. § 566 Stredného občianskeho zákonníka potom,
ako uplynula doba držby 10 rokov.

Správny je záveru súdu prvého stupňa, že pozemky nemali charakter nescudziteľných vecí, v
podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V konaní nebolo preukázané, že by prípadné plynutie vydržacej doby mohlo byť prerušené upozornením
štátu, prípadne inou fyzickou alebo právnickou osobou, v priebehu vykonaného dokazovania na
súde prvého stupňa vyplynulo, že ani sám navrhovateľ v minulosti nikdy nespochybňoval vlastnícke

právo právnych predchodcov odporkýň, a ani odporkýň k predmetnej nehnuteľnosti, práve naopak
z predloženej kúpno-predajnej zmluvy, ktorá napokon nebola realizovaná, malo dôjsť v minulosti
k odkúpeniu predmetnej nehnuteľnosti. Na úspech sporov o určenie vlastníckeho práva nestačí
spochybniť vlastnícke právo protistrany, ale navrhovateľ je povinný preukázať svoje vlastnícke právo,
ktorého určenia sa v konaní domáha, na ňom leží dôkazné bremeno o ustálení nadobúdacieho dôvodu

vlastníctva k pozemku. Navrhovateľ v priebehu prvostupňového konania takéto dôkazné bremeno
neuniesol vo svojom odvolacom návrhu opätovne poukázal na skutkový stav a právne posúdenie, ktoré
vytýkal už v predchádzajúcom odvolacom návrhu, pričom súd prvého stupňa po opätovnom doplnení
dokazovania sa s týmito námietkami navrhovateľa v dostatočnom rozsahu vysporiadal.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, s

poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p., potvrdil.Podľa § 224 ods. 4 O.s.p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.