Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/214/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210929
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210929.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 7C/274/2012-43 zo dňa 13. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú mu tvrdeným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej
súdnym exekútorom Mgr. Máriou Krasňanovou pod sp. zn. Ex 322/2007 exekučný súd nerozhodol v
zákonnej 30-dňovej lehote o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Vychádzal zo zistenia, že v danej exekučnej veci (sp. zn. Okresného súdu Liptovský Mikuláš
3Er/277/2007) bol dňa 21.11.2010 oprávneným podaný návrh na zmenu súdneho exekútora. V
nadväznosti na to exekučný súd výzvou z 15.12.2010 požiadal súdneho exekútora na predloženie
exekútorského spisu a špecifikáciu trov exekúcie, k čomu došlo podaním exekútora zo dňa
17.1.2011.Následne exekučný súd uznesením zo dňa 9.2.2011 návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora vyhovel. V neskoršom štádiu dňa 24.5.2011 (s poukazom na nedovolené plnenie priznané

exekučným titulom) exekúciu zastavil.
Okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie primárneho atribútu predmetného
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu. Tvrdenie o bezdôvodnej
nečinnosti exekučného súdu po viac ako 83dní totiž nie je pravdivé. Exekučný súd po podaní návrhu
vykonal úkony potrebné na rozhodnutie o trovách exekúcie, o ktorých bol povinný rozhodnúť, pričom
exekútor nepredložil požadované písomnosti v súdom určenej lehote, ale oneskorene.
Následne exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote

od predloženia exekútorského spisového materiálu a vyčíslenia trov exekúcie. Okresný súd doplnil, že
vzhľadom na množstvo exekučných spisov, v ktorých oprávnený žiadal o zmenu súdneho exekútora a
na potrebu kvalifikovaného rozhodnutia o náhrade trov exekúcie, bola dĺžka doby, v ktorej exekučný súd
rozhodol o zastavení exekúcie, opodstatnená. Poukázal tiež na závery judikatúry Ústavného súdu SR, vzmysle ktorej ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nie je možné automaticky považovať
za porušenie základného práva účastníka konania.
Okresný súd ďalej argumentoval zámerom zákonom stanovenej lehoty, ktorým bolo zefektívnenie

exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby postup v exekučnom konaní nebol zdržiavaný nečinnosťou
exekučného súdu. Z tohto dôvodu je lehota pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo
byť označované za zbytočný prieťah. Ide o ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby
súdmoholozmenesúdnehoexekútorarozhodnúť.Prezáverozbytočnýchprieťahochexekučnéhosúdu
tak nestačí len samotné prekročenie 30-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností

prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, najmä jeho náležitá súčinnosť.
Prvostupňový súd sa zaoberal aj posúdením podmienky rýchlosti konania, ktorá je jednou z podmienok
spravodlivéhoprocesuvširšomzmysleslovaakonštatoval,žeprílišdlhékonanieohrozujejehoúčinnosť
a pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Na druhej strane však rýchlosť
neznamenáprenáhlenosť,vtomzmysle,abytýmneutrpelakvalitarozhodovania.Inýmislovami,rýchlosť
nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov

konania (bližšie napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27.
12. 1968 alebo Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992, podľa ktorého článok 6 Dohovoru predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti).
Nadväzne, bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky vydania
predmetného rozhodnutia, s čím je spojené plynutie času.

Okresný súd uviedol, že navrhovateľ, ktorý poukazoval na zásah do svojich podnikateľských aktivít,
sa práve v ich dôsledku stal centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj
na úrovni orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané
exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky.
Z tohto aspektu okresný súd poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý vo svojom

rozhodnutí Asturcom C-40/08. Osobitne prvostupňový súd zdôraznil tiež uznesenie Európskeho
súdneho dvora v Luxemburgu vo veci práve samotného navrhovateľa (vec C-76/10), podľa ktorého
vnútroštátny (exekučný) súd je povinný aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. V kontexte uvedeného nemohlo
byť dodržanie zákonom stanovenej lehoty na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania

základných princípov konania. Okresný súd uzavrel, že plynutie lehôt je potrebné vyhodnotiť tiež s
ohľadom na neodôvodnenosť samotného exekučného konania. Z dôvodu nepreukázania základnej
podmienky zodpovednosti za vznik škody, nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími atribútmi
dotknutého zodpovednostného vzťahu.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému

odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani nevyplýva ich vznik.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého
súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti vytýkal, že nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii
zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený
skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

vo veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval predloženú žiadosť. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s
obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku
čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti
sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.

Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému súdu. Navrhovateľovi však
vôbec nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu, pričom v
prípade nevylúčenia sudcov by sa navrhovateľ bránil podaním sťažnosti na ústavnom súde. Bez vydania
akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá a celkom
zmarená.

Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom v očiach žalobcu a objektívne v očiachverejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo
podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach a tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské

práva.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov; napríklad konštatovanie, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky
tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považuje nesprávny úradný postup exekučného
súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu

navrhovateľa v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v niekoľkých
skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie, čo robí rozhodnutie
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací,vecpreskúmalvrozsahuvymedzenomustanovením212ods.1,2písm.b/
O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo totiž predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa

o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Spolu s predvolaním na určený termín pojednávania (13.12.2013) bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa(i navrhovateľovi) doručené (27.11.2013) aj vyjadrenie odporcu k veci, čím je vyvrátená
zásadná odvolacia námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť tvrdeniam protistrany. Žiadna
iná argumentácia (než vyplývajúca z uvedeného písomného vyjadrenia) totiž zo strany odporcu v konaní

predložená nebola.
Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil žiadnym spôsobom, okresný súd preto
postupom reflektujúcim zákonnú úpravu sporového konania (§ 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p)
rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania. Odvolací súd dodáva, že v prípade pojednávania bez
prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať

pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je
porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie

pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie
o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 19.4.2013 bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.6NcC 275/2013 o nevylúčení
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia predmetných vecí.
Krajský súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia námietky

rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd
uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom
založený aj samotný meritórny nárok navrhovateľa.Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu daného prípadu odvolací súd poukazuje na
zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho
súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne

z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní
rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli
k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania („nesprávny postup
spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez

relevantnejreakcienakonkrétnenosnédôvodymeritórnehorozhodnutia,ktorésasvytýkanýmizložkami
nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.

Z pohľadu opísanej „kvality“ predloženého odvolania až nemiestne vyznieva odvolacia námietka, v
zmysle ktorej je rozhodnutie prvostupňového súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okresný
súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval aplikované
právne predpisy a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne a
presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné,
naopak, rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom (s ktorým sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje)
zodpovedal relevantné právne otázky súvisiace s uplatneným nárokom.

Nadväzne je z pohľadu procesného ne/úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu
z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie,
nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.