Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/482/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610201987
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5610201987.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci žalobkyne: G. V., bytom
P. G. č. XXX, zastúpená splnomocneným zástupcom JUDr. Petrom Peružekom, advokátom so sídlom
Z., ul. D. č. X, proti žalovanému: Y. Z., bytom J. Z., P. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom
JUDr. Jiřím Martausom, advokátom so sídlom J. Q., ul. M. V. č. XXX/XX, o náhradu mzdy, odstupné a

príspevok na stravovanie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo
dňa 5. júna 2013 č. k. 8C/56/2010-276, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch II., III. a V., p o t v r d z u j e .

Vo výrokoch I., IV. ostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo dňa 05. 06. 2013 č. k. 8C/56/2010-276 konanie v časti
istiny 1.746,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne z istiny 268,87 eur od 01. 02.
2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne z istiny 268,87 eur od 01. 03. 2009 do

zaplatenia,súrokomzomeškaniavovýške9,5%ročnezistiny295,50eurod01.04.2009dozaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 05. 2009 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 06. 2009 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 07. 2009 do zaplatenia a v časti 72,29
eur, zastavil (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni istinu 3.709,56 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 08. 2009 do zaplatenia, spolu s úrokom z

omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 09. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 10. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne z 295,50 eur od 01. 11. 2009 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
z 295,50 eur od 01. 12. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50
eur od 01. 01. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 02.
2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 307,70 eur od 01. 03. 2010 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 04. 2010 do zaplatenia, s

úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 307,70 eur od 01. 05. 2010 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 06. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 07. 2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne z istiny 102,56 eur od 01. 08. 2010 do zaplatenia (výrok II.). Žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni istinu 615,40 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z istiny 615,40 eur od 01. 08. 2010do zaplatenia (výrok III.).Vo zvyšku súd žalobu zamietol (výrok IV.). Zároveň rozhodol, že o náhrade trov
konania rozhodne súd samostatne po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok V.).

Konštatoval, že Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8Co/102/2011-132 zo dňa 29. 07. 2011, zrušil

rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 09. 02. 2011, č. k. 8C/59/2010-104, ktorým bola žaloba
zamietnutá z dôvodu preukázania uspokojenia nároku žalobkyne, ktorej nebola prideľovaná práca od
10. 01. 2009. Krajský súd konštatoval, že nebolo preukázané skončenie pracovného pomeru dohodou,
ale žalobkyňa skončila pracovný pomer u žalovaného okamžite písomným podaním z 10. 06. 2010 a
nebolopreukázané,čibolvtrestnomkonanížalovanýzaviazanývyplatiťžalobkyniakopoškodenejmzdu

a v akej výške. Tiež uložil okresnému súdu povinnosť odstrániť rozpor vo výpovediach žalovaného a
svedka O. ohľadom doručenia písomnosti označenej ako „výpoveď z 20. 01. 2009“ a pripojiť si trestný
spis o stíhaní žalovaného pre prečin nevyplatenia mzdy žalobkyni a po doplnení dokazovania opätovne
rozhodnúť.

V intenciách tohto rozhodnutia súd postupoval aj v ďalšom konaní a vykonaným dokazovaním z
pripojeného vyšetrovacieho spisu Obvodného oddelenia PZ Hlohovec ČVS: ORP-1118/HC-TT-2009

zistil, že na základe trestného oznámenia žalobkyne bolo uznesením z 05. 05. 2009 začaté trestné
stíhanie v zmysle § 199 ods. 1 Trestného poriadku voči neznámemu páchateľovi (označovanému
ako podozrivý muž bez jeho bližších identifikačných údajov), nedošlo však k vzneseniu obvinenia
žalovanému v zmysle § 206 Trestného poriadku. Z obsahu tohto trestného spisu teda vyplýva, že
žalovaný pre prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona v tomto

trestnom konaní stíhaný nikdy nebol. Pokiaľ sa týka odstránenia rozporu vo výpovediach žalovaného
a svedka O. ohľadom doručenia písomnosti označenej ako „výpoveď z 20. 01. 2009“. nebolo možné
odstrániť rozpornosť vo výpovediach žalovaného a svedka; na rozpor v ich výpovedi môže súd prihliadať
len v rámci hodnotenia dôkazov.

Ďalej uviedol, že krajský súd ustálil, že k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne a žalovaného došlo

okamžite dňom 10. 06. 2010, predmetom dokazovania boli preto finančné nároky žalobkyne. Aj keď
sa žalovaný bránil poukazom na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie tvrdiac, že ukončil svoje
živnostenské podnikanie, z výpisu z jeho živnostenského registra vyplývalo, že je stále evidovaný
ako živnostník, ktorý má živnosť pozastavenú, naposledy v čase od 02. 07. 2012 do 01. 07. 2013.
Aj keby žalobca ukončil svoje živnostenské oprávnenie, do pracovnoprávneho vzťahu so žalovanou

vstúpil ako fyzická osoba. V zmysle ustanovení zákona o živnostenskom podnikaní, fyzická osoba -
podnikateľ zodpovedá za svoje záväzky aj po zániku svojej živnostenskej činnosti (na rozdiel od napr.
právnickej osoby po jej výmaze z obchodného registra). Okresný súd poukázal na § 5 zákona č.
455/1991 o živnostenskom podnikaní v platnom znení a § 7 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je za
zamestnávateľa považovaná osoba, ktorá je oprávnená na základe pracovnej zmluvy od zamestnanca

požadovať pracovný výkon.

Existencia pracovnoprávneho vzťahu založeného medzi účastníkmi konania pracovnou zmluvou zo 17.
03.2008nebolasporná.Pôvodnebolpredmetomkonanianárokodporkynenazaplateniemzdy6.071,34
eur a dvojmesačného odstupného spolu s úrokom z omeškania 10 % ročne z 268,87 eur od 01. 02. 2009
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 10 % ročne z 295,50 eur od 01. 03. 2009 do zaplatenia, s úrokom

z omeškania 9,5 % ročne z 299,50 eur od 01. 04. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 %
ročne z 295,50 eur od 01. 05. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01.
06. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 07. 2009 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 08. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %
ročne z 295,50 eur od 01. 09. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01.

10. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 11. 2009 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 12. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %
ročne z 295,50 eur od 01. 01. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01.
02. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 03. 2010 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 04. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %

ročne z 307,70 eur od 01. 05. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % z 307,70 eur od 01. 06.
2010 do zaplatenia a zaplatenie príspevku na stravovanie 740,33 eur od 01. 12. 2008 do 10. 06. 2010.

Podaním doručeným súdu 28. 07. 2010 (bez príslušného procesného návrhu) žalobkyňa uviedla, že sa
domáha zaplatenia mzdy 3.709,57 eur za obdobie od 01. 06. 2009 do 10. 06. 2010 a dvojmesačného
odstupného vo výške spolu 615,40 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 08. 2009do zaplatenia, 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 09. 2009 do zaplatenia, 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 10.
2009 do zaplatenia, 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 11. 2009 do zaplatenia, 9 % ročne z 295,50 eur od
01. 12. 2009 do zaplatenia, 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 01. 2010 do zaplatenia, 9 % ročne z 295,50

eur od 01. 02. 2010 do zaplatenia, 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 03. 2010 do zaplatenia, 9 % ročne
z 307,70 eur od 01. 04. 2010 do zaplatenia, 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 05. 2010 do zaplatenia, 9
% ročne z 307,70 eur od 01. 06. 2010 do zaplatenia a finančného príspevku na stravovanie 695,50 eur
od 01. 02. 2009 do 10. 06. 2010.

Po pripustení prvej zmeny žaloby na pojednávaní 08. 07. 2010 bol teda predmetom konania nárok

žalobkyne na zaplatenie mzdy a dvojmesačného odstupného za obdobie od 01. 12. 2008 do 10. 06.
2010 vo výške 6.071,34 eur spolu s úrokom z omeškania a náhradu stravného 740,33 eur za obdobie
od 01. 12. 2008 do 10. 06. 2010.

Na pojednávaní 20. 06. 2012 vzala žalobkyňa žalobu čiastočne späť o žalovaným poskytnuté plnenie
1.476,44 eur istiny, keďže žalovaný jej zaplatil z titulu mzdy 731,43 eur a sumu 745,01 eur, ktorá zahŕňa
aj dvojmesačné odstupné a tiež stravné za december 2010 a 5 dní januára 2011 (44,83 eur), takže sa

naďalej domáhala nároku na stravné od 01. 02. 2009 do 10. 06. 2010. Tiež vzala späť žalobu v časti
úroku z omeškania 10 % ročne z 268,87 eur od 01. 02. 2009 do zaplatenia, 10 % ročne z 295,50 eur
od 01. 03. 2009 do zaplatenia, 9,5 % ročne z 295,50 eur od 01. 04. 2009 do zaplatenia, 9,25 % ročne
z 295,50 eur od 01. 05. 2009 do zaplatenia, 9,25 % ročne z 295,50 eur od 01. 06. 2009 do zaplatenia,
9,25 % ročne z 295,50 eur od 01. 06. 2009 do zaplatenia. Následne však svoje nároky opäť upresnila

písomnými podaniami zo 14. 08. 2012 a 31. 08. 2012.

Na pojednávaní však žalobkyňa k čiastočnému späťvzatiu žaloby z 20. 06. 2012 uviedla, že sa domáha
nárokov v zmysle jej písomného podania z 22. 06. 2010. Keďže tieto neustále meniace sa vyjadrenia
žalobkyne boli odporujúce si (po čiastočnom späťvzatí žaloby z uplatnenej náhrady mzdy 5.455,94 eur
tvoriacej predmet konania ako súčasť istiny 6.071,34 eur) vymedzený uznesením o pripustení zmeny

žaloby z 08. 07. 2010 by bola uplatnená náhrada mzdy 3.979,50 eur, odstupné 615,40 eur a stravné
695,50 eur z pôvodne uplatneného stravného 740,33 eur po späťvzatí žaloby v časti zaplateného
stravného 44,83 eur, avšak v podaní zo 14. 08. 2012 je nárok na náhradu mzdy žalobkyňou vyčíslený
čiastkou 3.222,50 eur a v poslednom jej vyčíslení sumou 3.709,56 eur, nárok na stravné 668,04 eur a
odstupné 615,40 eur, súd ustálil, že žalobkyňa na pojednávaní 20. 06. 2012 vzala žalobu späť v časti

nároku na náhradu mzdy vo výške 1.746,38 eur (5.455,94 eur - 3.709,56 eur požadovaných žalobkyňou
v jej poslednom procesnom podaní) a o stravné vo výške 44,83 eur (740,33 eur - 695,50 eur). Súd
preto konanie v časti istiny 1.746,38 eur a 44,83 eur zastavil. Keďže sa žalobkyňa ako podaním zo 14.
08. 2012, tak podaním z 31. 08. 2012 domáhala nižšieho plnenia, než naposledy pripustenou zmenou
žaloby z 08. 07. 2010, v spojení s výpoveďou jej právneho zástupcu na pojednávaní 20. 06. 2012

bolo možné ustáliť, že išlo len o upresnenie prejavu späťvzatia žaloby. Nakoľko žalobkyňa uvedenými
podaniami zároveň rozšírila predmet konania o ďalší úrok z omeškania, o zmene žaloby súd rozhodol
na pojednávaní 05. 06. 2013 samostatným uznesením tak, že predmetom konania je nárok žalobkyne
(zohľadniac vyššie uvedené čiastočné späťvzatie žaloby) na zaplatenie istiny 3.709,56 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 08. 2009 do zaplatenia, spolu s

úrokom z omeškania 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 09. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 10. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50
eur od 01. 11. 2009 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 12. 2009
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 01. 2010 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 02. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %

ročne z istiny 307,70 eur od 01. 03. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur
od 01. 04. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 307,70 eur od 01. 05. 2010
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 06. 2010 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 07. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z
istiny 102,56 eur od 01. 08. 2010 do zaplatenia, istiny 615,40 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne

z tejto sumy od 01. 08. 2010 do zaplatenia z titulu náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce a
sumy 668,04 eur z titulu finančného príspevku na stravovanie za čas od 01. 02. 2009 do 10. 06. 2010.

Nakoľko pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval do 10. 06. 2010 a žalovaný jej od januára
2009 neprideľoval prácu, žalobkyni v zmysle § 118 ods. 1 Zákonníka práce nepatrí mzda, pretože táto
prislúcha len za vykonanú prácu. Povinnosť poskytovať prácu za vykonanú mzdu je synalagmatickou

čo znamená, že korešponduje so základnou povinnosťou zamestnanca vykonávať prácu. Preto aj keďprávny zástupca žalobkyne tvrdil, že žalobkyňa sa domáha mzdy, vzhľadom na to, že v uvedenom
čase žalobkyňa prácu nevykonávala nepatrí jej mzda, ale náhrada mzdy, súd však právnym posúdením
veci viazaný nie je. Žalobkyňa si uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 01. 06. 2009 do 10. 06. 2010,

kedy, čo bolo medzi stranami sporu nesporné, pre žalovaného prácu nevykonávala. Ak bol žalovaný v
uvedenom období evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a mal prerušené živnostenské oprávnenie,
potom mal a mohol riešiť aj svoje právne vzťahy vo vzťahu k žalobkyni. Aj k vyplateniu mzdy za
obdobie decembra 2011, januára 2009, februára 2009 a dva dni marca 2009 pristúpil až v tomto súdnom
konaní. Ako konštatuje vo svojom rozhodnutí odvolací súd, ktorého právnym názorom je okresný

súd viazaný, v prejednávanej veci nebolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný skončili pracovný
pomer dohodou, ani skutočnosť, že žalovaný dal žalobkyni výpoveď. Napriek existencii a trvaniu
pracovného pomeru so žalovaným sa nemohla dostaviť do práce, pretože žalovaný ako zamestnávateľ
jejprácuneprideľoval.Jenerozhodným,činemožnosťprideľovaťprácujespôsobenáobjektívnymialebo
subjektívnymi príčinami a nie je vyžadovaná ani určitá dĺžka ich trvania. Žalobkyni za uplatnené obdobie
od 01. 06. 2009 do 10. 06. 2010 patrí náhrada mzdy v sume jej priemerného zárobku. Keďže žalovaná

v žiadnom z rozhodujúcich období (kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje
priemerný zárobok; priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak),
neodpracovala ani 22 dní alebo 170 hodín (§ 134 ods. 3 Zákonníka práce), používa sa namiesto
priemerného zárobku zárobok pravdepodobný zistený zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku

rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. V prípade priemerného zárobku
nižšieho ako minimálna mzda sa priemerný zárobok zvýši na sumu zodpovedajúci minimálnej mzde (§
134 ods. 5 Zákonníka práce). U žalobkyne bolo potrebné postupovať pri určení priemerného zárobku z
pravdepodobného zárobku vo výške minimálnej mzdy, čo žalovaný nespochybnil tak, ako nespochybnil
ani výšku uplatneného nároku. Aj keď sa priemerný zárobok zisťuje výlučne ako priemerný hodinový

zárobok a priemerný mesačný zárobok sa zistí z priemerného hodinového zárobku vynásobením
priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac, vzhľadom
na uplatnenie nároku na náhradu mzdy vychádzajúc z minimálnej mzdy, bolo postačujúcim zistenie
mesačného pravdepodobného zárobku. Rovnako ako žalovaný, aj okresný súd sa stotožnil s výpočtom
náhrady mzdy žalovanej za obdobie od 01. 06. 2009 do 10. 06. 2010 v jej písomnom podaní z 31. 08.

2012. Za obdobie od 01. 06. 2009 do 31. 12. 2009 bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy vo výške
2.068,50 eur (295,50 x 7), za obdobie od 01. 01. 2010 do 31. 05. 2010 vo výške 1.538,50 eur a za 10
dní júna 2010 vo výške 102,56 eur, spolu 3.709,56 eur. Keďže s poukazom na § 132 Zákonníka práce je
náhrada mzdy splatná pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho
mesiaca a žalovaný svoju povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy doteraz nesplnil, je v omeškaní s

plnenímsvojhozáväzkuažalobkynipatríúrokzomeškaniavovýške8percentuálnychbodovvyššie,ako
je úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania. Mzda za jún 2009 bola
splatná do 31. 07. 2009, v omeškaní s jej úhradou je žalovaný od 01. 08. 2009 a žalobkyni prislúcha úrok
z omeškania vo výške 9 % ročne. V rovnakej výške prislúcha žalobkyni úrok z omeškania aj s ďalšími
nárokmi na náhradu mzdy, vždy od 1. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po splatnosti tej - ktorej

mesačnej náhrady mzdy tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Okresný súd žalovanej priznal,
v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce, aj nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného
zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. K okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobkyňou
v zmysle § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce došlo ku dňu 10. 06. 2010, preto rozhodujúcim obdobím
pre určenie priemerného mesačného zárobku je prvý štvrťrok roku 2010. Keďže v tomto období žalovaná

neodpracovala 22 dní ani 170 hodín, bolo potrebné vychádzať z pravdepodobného zárobku vo výške
minimálnej mzdy, čo je v uvedenom období 307,70 eur mesačne, takže nárok žalobkyne podľa § 69 ods.
4 Zákonníka práce je potom vo výške 615,40 eur. Režim jeho splatnosti je rovnaký ako režim splatnosti
náhrady mzdy. Pracovný pomer bol ukončený 10. 06. 2010, preto tento nárok mal byť vyplatený
najneskôr od 31. 07. 2010 a v omeškaní s jeho plnením je žalovaný od 01. 08. 2010, odkedy žalobkyni

patrí úrok z omeškania vo výške 9 % ročne.

Žalobu súd v časti nároku žalobkyne na zaplatenie príspevku na stravovanie v sume 668,04 eur v zmysle
§ 152 a nasl. Zákonníka práce za obdobie od 01. 02. 2009 do 10. 06. 2010, zamietol nakoľko nárok
podľa tohto právneho predpisu má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu v
rozsahu viac ako 4 hodiny. Takémuto zamestnancovi zamestnávateľ prispieva na stravovanie do sumy

55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín, podľa osobitného predpisu.
V období od 01. 02. 2009 do 10. 06. 2010 síce žalobkyňa bola so žalovaným v pracovnom pomere,ale neodpracovala ani jednu pracovnú zmenu dlhšiu ako 4 hodiny. Zamestnávateľ právnu povinnosť
zabezpečiť stravovanie potom nemá.

Vzhľadom na právnu aj skutkovú náročnosť veci si súd vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania na

samostatné uznesenie (§ 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“).

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a
to voči výrokom okresného súdu o povinnosti zaplatiť žalobkyni istinu 3.709,56 eur spolu s úrokmi z
omeškania a o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 615,40 eur spolu s úrokmi z omeškania
a žiadal v tejto časti návrh zamietnuť.

V odvolaní vytýkal súdu, že jeho rozhodnutie je pre neho likvidačné a bola mu ním uložená povinnosť

poskytnúť žalobkyni neprimerane vysokú náhradu za plnenie, ktorú neposkytovala ani mu poskytnúť
nemohla.

V súdenej veci podľa názoru žalovaného žalobkyňa zneužila na jeho škodu skutočnosť, že s ňou
neskončil pracovný pomer z formálneho hľadiska so všetkými náležitosťami, ktoré sú pre takýto právny
úkon vyžadované Zákonníkom práce. V konaní bolo totiž dokázané, že žalobkyňa najneskôr v marci

2009 mala vedomosť o tom, že ju už za svoju zamestnankyňu nepovažuje a sama sa už tiež za
jeho zamestnankyňu nepovažovala. Svedčí o tom jej oznámenie úradu práce dňa 23. 04. 2009, v
ktorom uviedla, že vedie súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa, hoci
mala vedomosť o tom, že žalovaný ju už za zamestnankyňu nepovažuje, ani nemá možnosť ju ďalej
zamestnávať z dôvodu likvidácie prevádzky, v ktorej pracovala, podala žalobu na súd až po uplynutí

doby dlhšej ako jeden rok odvtedy, ako pre žalovaného prestala fakticky pracovať ani vykonávať
práce nemohla. V konaní bolo dokázané, že po začatí súdneho konania zaplatil žalobkyni z titulu jej
pracovnoprávnych nárokov sumu 1.521,27 eur, ktorá čiastka je primeraná okolnostiam prípadu, ako
aj jeho majetkovým pomerom. V ostatnej časti považoval uplatňovaný nárok za neprimerane vysokú
sankciu za to, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo z formálnej stránky v súlade so zákonom,

hoci obaja účastníci pracovnoprávneho vzťahu si boli vedomí, že žalobkyňa fakticky pre žalobcu žiadnu
prácu nevykonávala, ani ju vykonávať nemôže.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
odvolaciemu súdu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Zároveň žiadala
priznať i trovy odvolacieho konania.

Uvádzala, že z písomného odvolania žalovaného výslovne nevyplýva, z akého dôvodu napáda
predmetný rozsudok, teda či z nedostatku skutkových okolností alebo pre nesprávne právne posúdenie
veci, prípadne iné dôvody uvedené v Občianskom súdnom poriadku. Z kontextu samotného podania,
že rozhodnutie je likvidačné za súčasného odcitovania článku 2 základných zásad Zákonníka práce
žalobkyňa mala za to, že žalovaný pravdepodobne napáda to, že súd nesprávne právne posúdil vec,

keď jej priznal náhradu mzdy a ostatné nároky, s ktorou podľa jeho slov len z formálnych nedostatkov
skončil pracovný pomer až v roku 2010 a nie už v marci 2009, pričom všetky okolnosti, ktoré v uvedenej
právnej veci nastali, pripisuje jej. Bol to práve žalovaný, ktorý si musel ako zamestnávateľ byť vedomý,
aké dôsledky sú spojené s neplatným skončením pracovného pomeru, a preto mal byť nadmieru opatrný
pri týchto právnych úkonoch. Z toho dôvodu žalovaný nenapáda samotný výpočet náhrady mzdy a

iné, ale napáda vôbec priznanie samotných nárokov. Všetky nároky boli tak súdom, ako aj ňou, riadne
zdôvodnené a vypočítané, pričom žalovaný sa k nim nikdy nevyjadroval.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny vo výrokoch II., III., potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

ŽalobnýmnávrhompodanýmnaOkresnomsúdevLiptovskomMikulášidňa10.03.2010,počiastočnom
späťvzatí a pripustení zmeny, sa žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny 3.709,56 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 08. 2009 do zaplatenia, spolu s úrokom z
omeškania 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 09. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %

ročne z istiny 295,50 eur od 01. 10. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur
od 01. 11. 2009 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 12. 2009
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 01. 2010 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 02. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %
ročne z istiny 307,70 eur od 01. 03. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur

od 01. 04. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 307,70 eur od 01. 05. 2010
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 06. 2010 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 07. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne z
istiny 102,56 eur od 01. 08. 2010 do zaplatenia, istiny 615,40 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne
z tejto sumy od 01. 08. 2010 do zaplatenia z titulu náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce a

sumy 668,04 eur z titulu finančného príspevku na stravovanie za čas od 01. 02. 2009 do 10. 06. 2010.

V žalobe poukázala na to, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú pracovala
u žalovaného ako predavačka v predajni Nábytku Hlohovec do 09. 01. 2009, kedy jej žalovaný
oznámil dočasné zatvorenie predajne. Jej mzda bola dohodnutá mesačne vo výške 242,32 eur spolu s
prémiami v neurčenej výške s výplatným termínom k 31. dňu v mesiaci v hotovosti. V podanej žalobe

žalobkyňa tvrdila, že žalovaný s ňou nerozviazal pracovný pomer, nebola jej doručená žiadna výpoveď
z pracovného pomeru. Keďže žalovaný jej uvádzal, že predajňa bude dočasne zatvorená a ona zistila,
že predajňa je otvorená s novým pracovníkom B. O., žiadala žalovaného o vysvetlenie situácie, ako aj o
vyplatenie mzdy za mesiac december 2008. Listom zo dňa 12. 03. 2009 vyzvala žalovaného, aby jej dal
do poriadku daňové priznanie, zápočet a doklad o príjme za rok 2009 a požiadala ho o riadne vyplatenie

mzdy za mesiace december 2008, januára a február 2009, nakoľko je stále jeho zamestnankyňou.
Dňa 25. 03. 2009 sa dostavila do predajne, kde jej pán O. odovzdal písomnosť - dohodu o skončení
pracovného pomeru podľa § 62 Zákonníka práce. Keďže s takouto formou skončenia pracovného
pomeru nesúhlasila, dohodu odmietla podpísať a nechala ju bez podpisu v dvoch vyhotoveniach u pána
O.. Následne sa obrátila na Inšpektorát práce v Trnave a 06. 04. 2009 vykonala oznámenie o prečine

nevyplatenia mzdy a odstupného na OO PZ Hlohovec voči žalovanému.

Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce v znení platnom v posudzovanom období, zamestnávateľ je povinný
poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce, mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená
osobitným predpisom.

Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa skončila pracovný pomer u žalovaného okamžite
písomným podaním zo dňa 10. 06. 2010 (Krajský súd v Žiline uvedené konštatoval v uznesení č. k.
8Co/102/2011-132 zo dňa 29. 07. 2011) a tiež, že žalovaný neprideľoval žalobkyni prácu aj napriek

tomu, že až do 10. 06. 2010 trval jej pracovný pomer a tiež jej nevyplatil náhradu mzdy. Správne
preto postupoval okresný súd pokiaľ určil náhradu mzdy za obdobie odkedy žalobkyni žalovaný prestal
prideľovať prácu až do skončenia pracovného pomeru. Výšku ani správnosť priznanej náhrady žalovaný
nespochybňoval a svoje dôvody odvolania obmedzil na tvrdenie, že žalobkyňa zneužila na jeho škodu
skutočnosť, že s ňou neskončil pracovný pomer z formálneho hľadiska so všetkými náležitosťami, ktoré

súpretakýtoprávnyúkonvyžadovanéZákonníkomprácea hocimalavedomosťotom,žežalovanýjuuž
za zamestnankyňu nepovažuje, ani nemá možnosť ju ďalej zamestnávať z dôvodu likvidácie prevádzky,
v ktorej pracovala, podala žalobu na súd až po uplynutí doby dlhšej ako jeden rok odvtedy, ako pre
žalovaného prestala fakticky pracovať ani vykonávať práce nemohla. Uplatňovaný nárok považoval za
neprimerane vysokú sankciu za to, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo z formálnej stránky v
súlade so zákonom, hoci obaja účastníci pracovnoprávneho vzťahu si boli vedomí, že žalobkyňa fakticky

pre žalobcu žiadnu prácu nevykonávala, ani ju vykonávať nemôže.

Viazaný odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd tieto považoval za právne irelevantné. Na
prípadné finančné problémy, resp. platobnú neschopnosť pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy
podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce nie je možné prihliadať. Tiež nemožno prihliadať k tomu, že
žalovaný nepostupoval pri ukončení pracovného pomeru so žalobkyňou podľa § 59 a § 63 Zákonníka

práce. Ako zamestnávať musel mať vedomosť akým spôsobom je možné ukončiť pracovný pomer
so zamestnancom a nesplnenie si povinností z jeho strany nemôže byť na ujmu žalobkyne. Z týchto
dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil v napadnutej časti, ktorým okresný súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni
istinu 3.709,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 08. 2009

do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 09. 2009 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 10. 2009 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 11. 2009 do zaplatenia, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne z 295,50 eur od 01. 12. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne z istiny 295,50 eur od 01. 01. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške

9 % ročne z 295,50 eur od 01. 02. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z
istiny 307,70 eur od 01. 03. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 307,70
eur od 01. 04. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 307,70 eur od
01. 05. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 06. 2010
do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z 307,70 eur od 01. 07. 2010 do zaplatenia a

s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 102,56 eur od 01. 08. 2010 do zaplatenia a ktorým
ho zaviazal zaplatiť žalobkyni istinu 615,40 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne z istiny 615,40
eur od 01. 08. 2010 do zaplatenia, a to vrátane výroku o trovách konania v súlade s ust. § 219 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku.

Vo výrokoch I., IV. ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý, nakoľko nebol napadnutý odvolaním.

Podľa ust. § 224 ods. 1, 4 Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom
prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu
vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o
trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania bude preto
rozhodnuté súdom prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania nerozhodol.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.