Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/226/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214617
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214617.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

členovsenátuJUDr.YvettyDzugasovejaJUDr.JanyUrbanovej,vprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Martin č. k. 15C/229/2012-135 zo dňa 11. 12. 2013, v spojení s opravným uznesením č. k.
15C/229/2012-152 zo dňa 25. 02. 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 15C/229/2012-126 zo dňa 11.12.2013 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 15C/229/2012-152 zo dňa 25.02.2014 p
o t v r d z u j e.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd zamietol žalobu v hore uvedenej
veci. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vo svojom odôvodnení dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v celom rozsahu, keď
v konaní nepreukázal všetky predpoklady pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
tvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupomvexekučnomkonanívedenompodsp.zn.12Er116/2004,pre
vymoženie sumy 16.320,- Sk s príslušenstvom, v nadväznosti na ktorý sa domáhal priznania náhrady
škody.
Okresnýsúdvydalrozhodnutie-ozmenesúdnehoexekútoradňa26.04.2012(návrhbolpodanýdňa22.
11. 2010), ale vzhľadom na predmet veci, nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím aj

inéúkony,akovýzvanavyjadreniepôvodnémuexekútorovi,vyjadreniepôvodnéhoexekútora,vyčíslenie
jeho trov, rozhodnutie o opravnom prostriedku proti uzneseniu o vyhlásení exekúcie za neprípustnej
a jej zastavení, nedošlo k tvrdeným prieťahom v konaní a v nadväznosti na uvedené k nesprávnemu
úradnému postupu. Napokon právna úprava nestanovila povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, došlo k tomu až s účinnosťou od 01. 09. 2005. S poukazom na § 238 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08.

2005, ak ods. 2 neustanovuje inak. Úprava obsiahnutá v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného
od 01. 12. 2006 sa nevzťahuje na konania, ktoré sa začali pred 01. 12. 2006 (tak, ako tomu
bolo v prejednávanom prípade - exekučné konanie sa začalo 25. 03. 2004), ako vyplýva z ust. § 240 ods.
1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z.. Ustanovenie § 238 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. taxatívne vymedzujeustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01. 09. 2005, ale
s výnimkou § 44 ods. 6 Exekučného poriadku. Oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora
bolo spôsobené aj tým, že žalobca v návrhu na zmenu exekútora neuviedol spisovú značku exekučného

spisu, ktorého sa návrh na zmenu exekútora týkal /Er/, hoci o nej musel mať vedomosť, keďže súd
predtýmvydalpoverenienavykonanieexekúcieažalobcasijumoholzabezpečiťdopytomodexekútora,
prípadne exekučného súdu. Neoznačenie spisovej značky súdneho konania spôsobilo v exekučnej
kancelárii časové oneskorenie pri identifikácii exekučného spisu, ku ktorému mal byť návrh na zmenu
exekútora priradený. Z rozhodovacej činnosti bolo súdu známe, že žalobca podal v jeden deň veľké

množstvo návrhov na zmenu exekútora a musel si byť vedomý, že najrýchlejším spôsobom priradenia
každého jedného návrhu na zmenu exekútora k príslušnému exekučnému konaniu je uvedenie spisovej
značky súdneho konania. Prvostupňový súd poukázal aj na tú skutočnosť, že pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, t.j. že
v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Pôvodný súdny
exekútor teda mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie s ohľadom na

zachovanie kontinuity konania.
Žalovaná bola úspešná, ale trovy si nevyčíslila a ani súd nezistil vznik trov na jej strane, a preto jej ich
nepriznal (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ v spojení s § 151 ods. 1
O. s. p.).

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca. Žiadal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Namietal, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil
súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. V
ďalšom poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V tejto súvislosti upozornil i na právny

názor vyslovený Krajským súdom v Trnave, v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012,
kde v právne a skutkovo zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda a
prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta. V konkrétnostiach uviedol, že súd
sa mal dopustiť viacerých omylov. Rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Žalobca ako strana v konaní

nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Napokon odvolateľ
namietalnedostatočnéodôvodnenienapadnutéhorozsudku.Rozhodnutiejepodľajehonázoruvnútorne
rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho. Rozhodnutie založené na
skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

K podanému odvolaniu sa žalovaná nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.

2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako
vecne správny potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto

prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel,sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Rozsudok okresného
súdu zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na zákonné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O. s. p..
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov

leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti
je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ žalobca poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a na to,
že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez jeho prítomnosti, odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie žalobcu, ktoré iba sťažujú
priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. predpokladá pre prejdnanie v

neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z
dôležitéhodôvoduoodročenie.Žalobcavdanomprípadenepožiadaloodročeniezdôležitéhodôvodu.Z
návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné
pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by žalobca mohol požiadať o odročenie
pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod - nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v

danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v
predmetnom konaní bolo.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2O.s.p.aktentozákonaleboosobitnýpredpisneustanovujeinak,súdnariadinaprejednanievecisamej

pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa
musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.

2 Ústavy SR je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť

môže účastník plniť od začiatku konania v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a

právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta
alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 11. 12. 2013 o 12:15 hod na Okresnom súde Martin,

pričom žalobca bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, keď
zároveň podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu. Nie je pravdou, že by sa žalovaná k veci nevyjadrila. Jej vyjadrenie k žalobe bolo doručené
okresnému súdu dňa 21. 10. 2013 (č. l. 92). Z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie bolo následne
žalobcovi doručené dňa 13. 11. 2013. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.

s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách
stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O. s. p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa
súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu (sp. zn. 12Er/116/2004). Pokiaľ

teda okresný súd na pojednávaní dňa 11. 12. 2013 vykonal dôkazy navrhované žalobcom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k
porušeniuprincípovkontradiktórnostiaprincípurovnostizbraníakozákladnýchdefiničnýchprvkovprávanaspravodlivésúdnekonanie.Kprávuúčastníkakonaniavyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazom
zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd
vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany

okresného súdu postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O. s. p. dodržaný. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo

strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti braní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola

poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov,oboznámeniesaavyjadreniesaknim,takneodňalžalobcoviakoúčastníkovikonaniamožnosť
konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného súdu
nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania,
teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O. s. p., v práve na spravodlivý proces, ako ho
vykladá ústavný súd a ESĽP.
Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania, z ktorého dôvodu bolo meritórne rozhodnutie prinajmenšom predčasné. Z

výrokovej časti napadnutého rozsudku (ako ja zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. 12. 2013) nevyplýva,
že by okresný súd súčasne rozhodol aj o návrhu žalobcu na prerušenie konania.

Pokiaľžalobcaspochybňovalvkonanízákonnéhosudcuspoukazomnaust.§15ods.1O.s.p.,odvolací
súd zdôrazňuje, že žalobca výslovne vo svojich podaniach uviedol, že nepodáva námietku zaujatosti

voči zákonnému sudcovi podľa § 15a O. s. p. (č. l. 12 spisu). Z úradného záznamu zo dňa 21. 11. 2012
(č. l. 14 spisu) vyplýva, že zákonný sudca sa v prejednávanej veci necíti byť zaujatý, a to ani pre pomer
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.
Odvolací súd v aktuálnom konaní takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť
zákonného sudcu.

Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka

konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 31. 05. 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací
súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nebol preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, s ktorým konštatovaním sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, preto v ďalších
podrobnostiach poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd tiež poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013,
sp.zn.IV.ÚS471/2012-75).Ďalejjenutnézdôrazniť,žesúdvosvojejrozhodovacejčinnostinazákonomustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto
súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v
„primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo

iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p.. V odvolacom konaní bol úspešná žalovaná, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnila, resp. jej ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol
krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.