Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/108/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113208176
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6113208176.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a

sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Oľgy Maľovej, v právnej veci navrhovateľky F. A., rod. P., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom L. č. XX, XXX XX G. G., korešpondenčná adresa O. J. N., L. 1, XXX XX.
G., zast. advokátska kancelária Iuris Servis, s.r.o., so sídlom Nám. Š. Moyzesa č. 10, 974 01 Banská
Bystrica, IČO 47 233 214, proti odporcovi S. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. č. XX, XXX XX G.
G., zast. advokátska kancelária AK PRESPERINOVA, s.r.o., so sídlom Nám. SNP č. 15, 974 01 Banská
Bystrica, IČO 36 859 583, o určenie výživného na manželku a príspevku na výživu rozvedenej manželky,
na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 10C/72/2013-90, zo

dňa 18. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia
manželského výživného pre seba ako manželky odporcu vo výške 450,00 eur mesačne za čas od
podania návrhu t.j. od 03.04.2013 do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov a taktiež
určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky vo výške 200,00 eur mesačne od 28.06.2013 do 31.
08.2013 a vo výške 100,00 eur mesačne od 01.09.2013 z dôvodu, že je nezamestnaná, nepoberá
žiadne dávky, je bez príjmu. Preto zárobkovo činný odporca by mal prispievať na jej výživu v záujme

zabezpečenia rovnakej životnej úrovne manželov za trvania ich manželstva a po rozvode primeranou
sumou. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu (§ 142
ods. 1 v spojení s ust. § 150 ods. 1 O.s.p.)

Súd dospel k záveru, že zákonné podmienky určenia výživného podľa ust. § 71 ods. 1, 2 (pre priznanie
výživného manželky), ani podľa ust. § 72 ods. 1, 2 (pre priznanie výživného rozvedenej manželky)
zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, nie sú v tomto prípade splnené. Z vykonaného dokazovania (z
listinných dôkazov, výsluchov účastníkov a svedkov) mal súd preukázané, že životná úroveň manželov v

čase od 03.04.2013 do 27.06.2013, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu v Banskej
Bystrici č.k. 16C/80/2013-17zo dňa 19.06.2013 o rozvode ich manželstva, v zásade rozdielna nebola.
Manželstvo účastníkov trvalo od roku 2006 (ich spolužitie od roku 1998), manželia žili v rodinnom dome
rodičov odporcu a náklady spojené s užívaním domu platili rodičia odporcu. Počas manželstva resp.
spolužitia sa manželia zadĺžili, v roku 2012 dlhovali 19-tim finančným inštitúciám spolu 24.000,00 eur.
Dôvod vzniku dlhov nepreukázali. Na úhradu dlhov si požičiavali peniaze od rodičov odporcu. Za účelom
zárobku odišiel odporca v marci 2012 do Bratislavy, býva v podnájme za 130,00 eur mesačne (jednaizba a príslušenstvo bytu). Vo februári 2013 navrhovateľka odišla zo spoločnej domácnosti odporcu,
prenajala si dvojizbový byt za 300,00 eur mesačne. 07.07.2013 sa odsťahovala do Bratislavy, bývala na
internáte za 5,00 eur/noc a od 08.08.2013 býva v podnájme za 170,00 eur mesačne. Od 01.09.2013 je

navrhovateľka zamestnaná a schopná sama sa živiť. Dňa 28.08.2013 uzatvorila pracovnú zmluvu na
dobu určitú (do 30.06.2014) s O. J. N. v G. na miesto divadelnej rekvizitárky s funkčným platom brutto
500,00 eur mesačne. Určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky by prichádzalo v úvahu len
za obdobie od 28.06.2013 do 31.08.2013, avšak nebolo preukázané, že by v tom čase odporca mal
nejaký skutočný príjem z jeho podnikania (zo živnosti ako elektrikára). Súd mal preukázané, že odporca

si aj v tomto čase požičiaval peniaze od svojich rodičov. Z rozvodového spisu nevyplýva, že by rozvrat
manželstva zapríčinil niektorý z manželov. Rozpory manželov vyplývali z ich finančných problémov.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote navrhovateľka odvolanie. Navrhla rozsudok okresného
súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Namietala, že súd neúplne zistil skutkový stav, nevykonal všetky dôkazy potrebné na riadne zistenie
rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu

rozhodnutiu. Napr. súd sa uspokojil s tvrdeniami odporcu ohľadom jeho príjmov, že v roku 2013 v
januári zarobil 730,00 eur, vo februári 98,00 eur a že faktúry za marec a apríl mu dosiaľ neboli
vyplatené. Nezisťoval ani jeho príjem za mesiace máj, jún, júl, august. Pritom v danom období nemala
navrhovateľka žiaden príjem. Preto nemožno kvalifikovať, že životná úroveň účastníkov v zásade
rozdielnanebola.Pôžičkysimanželiavzalinasplácaniedlhovodporcu,ktorésatiahlieštespredobdobia

uzavretiaichmanželstva,kedysinavrhovateľpožičal60.000,00Skajodnavrhovateľkyatietojejnevrátil.
Spoločné dlhy budú predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Odporca navrhol rozsudok potvrdiť z vecne správnych dôvodov. Trovy odvolacieho konania si
neuplatňuje s poukazom na ťaživú situáciu účastníkov konania.

Uviedol, že navrhovateľka sama odišla zo spoločnej domácnosti, čo dôvodila tým, že nechce robiť ďalšie

náklady po rozchode s odporcom. Rodičia odporcu (dôchodcovia) následne rodinný dom prenajali,
aby nemuseli uhrádzať náklady s ním spojené. V čase podania návrhu navrhovateľky odporca pracoval
ako elektrikár - živnostník, nie je neobvyklé, že za vykonané práce nemal zaplatené splatné faktúry
aj niekoľko mesiacov a bol nútený požičiavať si peniaze od svojho otca. Navrhovateľka pracovala len
na začiatku ich manželstva, potom po celú dobu bola nezamestnaná, čím pre odporcu vznikla veľmi

ťaživá situácia. Pôžičky, ktorými sa účastníci konania či už spolu, alebo každý jednotlivo zaviazali počas
trvania manželstva splatili jednorázovo rodičia odporcu, súd to konštatuje v rozhodnutí a tieto doklady
k jednotlivým pôžičkám sú obsahom spisu. Týmito pôžičkami odporca navrhovateľku nezaťažoval, hoci
sa jedná o ich spoločné dlhy. V podstate všetky peniaze boli skonzumované v priebehu ich manželstva
a nič hmotné, či už hnuteľné alebo nehnuteľné veci nezostali.

Krajskýsúd,akosúdodvolací, preskúmalvecvzmysle §212ods.1zákonač.99/1963Zb.Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.), bz nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Z princípu rovnosti manželov vyplýva aj zákonný znak vzájomnosti tohto druhu vyživovacej povinnosti,
to znamená, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený a povinný na jej plnenie.

Žiadúcim stavom je dobrovoľné plnenie vzájomnej vyživovacej povinnosti, keď jej úprava súdnym

rozhodnutím neprichádza do úvahy. Zákon súdu umožňuje zasahovať do tohto vzťahu a vecnálegitimácia manželovi vzniká len v prípade, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec, alebo
nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov.

Návrhy na výživné manžela za trvania manželstva v praxi spravidla vyplývajú z rozvratu vzťahov, keď

manželia začnú hospodáriť samostatne, na základe čoho sa prejaví rozdiel v životnej úrovni často
vyvolaný aj tým, že jeden z manželov nie je schopný dosiahnuť príjmové pomery druhého manžela.
Zjavne bolo tomu tak aj v prejednávanom prípade, kedy do času, kým navrhovateľka a odporca žili
v rodinnom dome rodičov odporcu, ktorí im tu umožnili bývať s tým, že všetky náklady spojené s
užívaním domu hradili rodičia odporcu a manželom vypomáhali finančne aj inak (predovšetkým splácať

pôžičky navrhovateľky a odporcu, ku ktorým ako odporca uvádza, či už spolu, alebo každý jednotlivo
sa zaviazali počas trvania manželstva), boli osobné potreby navrhovateľky (aj odporcu) zabezpečené
v rámci ich spoločnej domácnosti. A to napriek skutočnosti, že navrhovateľka bola dlhodobo bez
zamestnania a bez akéhokoľvek vlastného príjmu a odporca, hoci bol živnostníkom (elektrikárom) a
jeho príjem bol aj vzhľadom na nedobrú platobnú disciplínu jeho zákazníkov skôr nepravidelný. Až v
dôsledkuoddelenéhohospodárenia(navrhovateľkaodišlazospoločnejdomácnostiodporcuodfebruára

2013, prenajala si sama byt) začala navrhovateľka za existujúcej novej situácie pociťovať disproporciu
v celkovej životnej úrovni, čo vyústilo do podania návrhu navrhovateľky na určenie výživného manželky
dňa 03.04.2013. A následne, po rozvode manželstva, aj návrhu na určenie výživného rozvedenej
manželky dňa 28.06.2013.

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že okresný súd obstaral podklady pre záver

o životnej úrovni manželky, z ktorých dospel k záveru, že napriek všeobecnej požiadavke rovnakej
životnej úrovne v manželstve podmienky pre priznanie výživného manželky (§ 71 Zákona o rodine)
nie sú splnené, pretože životná úroveň manželov v rozhodnom období v zásade rozdielna nebola. S
týmto záverom sa odvolací súd stotožňuje. Dobrovoľné odsťahovanie nezamestnanej navrhovateľky
zo spoločnej domácnosti z hľadiska ekonomickej efektívnosti správne okresný súd vyhodnotil ako

nehospodárne, o to viac, že si prenajala dvojizbový byt za sumu zjavne neprimeranú jej možnostiam
(za 300,00 eur mesačne). Pre porovnanie, v tom čase odporca žil v jednej prenajatej izbe v podnájme
za 130,00 eur mesačne v G., kde vycestoval za účelom zárobku. Napriek tomu, že finančná situácia
bola v tomto manželstve dlhodobo nepriaznivá, navrhovateľka sama si aktívne prácu nehľadala, pričom
nezamestnanosť navrhovateľky bola následkom jej dobrovoľného odchodu z ostatného zamestnania (v

roku 2008, dovtedy pracovala ako rekvizitárka v divadle) a neakceptovania ponúk zamestnať sa. Napriek
tomu, že podnikateľské aktivity navrhovateľky (absolvovala kurz bytového dizajnu, ktorý jej zaplatil
odporca) neboli úspešné. Potom pre výsledok rozhodnutia nie je bez významu ani táto skutočnosť, ak
uvážime, že základné chápanie úpravy vyživovacej povinnosti, ale i výklad a aplikácia právnych noriem
nevyplýva iba zo spoločensko-ekonomickej funkcie výživného, ale je podmienená i mravnými názormi

spoločnosti a vychádza aj z morálnych, etických zásad. (Toto hľadisko je významné i pri rozhodovaní o
príspevku na výživu rozvedeného manžela.)

Rovnako odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že nie sú splnené ani podmienky,
pre priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky (§ 72 Zákona o rodine) z dôvodov, ktoré uviedol
v odôvodnení rozhodnutia okresný súd, odvolací súd na tieto dôvody odkazuje. Príspevok na výživu

rozvedeného manžela/ky je samostatným nárokom s rozdielnymi podmienkami na jeho priznanie a s
rozdielnym rozsahom, ako je to pri nároku na vzájomnú vyživovaciu povinnosť za trvania manželstva.
Je podmienený neschopnosťou rozvedeného manžela/ky zamestnať sa, schopnosťami, možnosťami a
majetkovými pomermi bývalého manžela výživou povinného, pričom súd prihliadne na príčiny rozvratu
ich vzťahu. Správne okresný súd zdôraznil, že prípadný úspech návrhu na určenie výživného rozvedenej

manželky je podmienený najmä neschopnosťou navrhovateľky živiť sa, čo v konaní preukázané nebolo.
Navrhovateľka je v produktívnom veku, je zdravá a súdu nie sú známe žiadne také skutočnosti, ktoré
by navrhovateľke boli bránili zamestnať sa už skôr (do zamestnania nastúpila od 01.09.2013), hoci aj
brigádnicky a za nižší príjem.

Odvolateľka uviedla ako odvolacie dôvody, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Pri tomto dôvode nie
je rozhodujúce, či súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné prostriedky, alebo nie. Rozhodujúce jeiba to, že na základe tých, ktoré vykonal dospel, k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodom
nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazných prostriedkov, t.j.
porušenie niektorého z ust. § 132 - § 135 O.s.p..

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je svojvoľná. Súd musí vychádzať zo všetkého, čo
vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.
Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného

dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľky je nedôvodný.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1
O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p., že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odporca, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov neuplatňuje.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.