Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/23/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211213711
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211213711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Česká republika, s. r. o., Praha
4, Novodvorská 994, Česká republika, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava,
Pajštúnska 5, proti žalovanému: Z. Q., nar. XX. Z. XXXX, bytom M. A. XX, o 233,41 eur s príslušenstvom,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie OSA, Bratislava,
Fedinova9,zast.splnomocnenkyňou:HKPLegal,s.r.o.,Bratislava,Sasinkova6,oodvolanívedľajšieho
účastníka proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 2. apríla 2012 č. k. 12C/187/2011 - 37 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d

z u j e .

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
náhradu trov prvostupňového konania v sume 44,53 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 10,56
eur na ďalších trovách, oboje splnomocnenkyni žalobkyne do 3 dní.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 212,41
eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 185,22 eur od 9. augusta 2008 do zaplatenia a to
do 3 dní (od právoplatnosti rozsudku); II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému uložil povinnosť
žalobkyni „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) „trovy“ (tu správne „náhradu trov“) konania vo výške 44,53

eur na trovách právneho zastúpenia a vo výške 10,56 eur na ďalších trovách, „na adresu právneho
zástupcu“ žalobkyne, taktiež do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 39, § 52 ods.
1, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 524 a § 544 ods. 1 a 2 a § 879j O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 „vyhl.“ (správne „nariadenia vlády“) č.
87/1995 Z. z.; vecne mal potom za to, že žaloba bola dôvodnou len čiastočne. Medzi účastníkmi (v
skutočnosti medzi právnou predchodkyňou žalobkyne v osobe spoločnosti Beneficial Finance, a. s.,
reprezentovanejjejslovenskouorganizačnouzložkounajednejažalovanýmnadruhejstrane)totiždošlo

k uzavretiu úverovej zmluvy so spotrebovaním a riadnym nesplatením poskytnutého úveru zo strany
žalovaného (čo tento v konaní nesporoval). Pre spotrebiteľský charakter vzťahu bolo možno považovať
za opodstatnené čiastkové požiadavky žalobkyne na tzv. istine vo výške nevráteného zvyšku úveru
(185,22eur)súrokomvyčíslenýmdoodstúpeniaodzmluvy(27,19eur)aúrokmizomeškaniavzákonom
pripustenej výške, nakoľko zmluva bola uzavretá platne a k omeškaniu žalovaného nepochybne došlo;
toto však naopak neplatilo u požiadavky na zmluvnú pokutu (48,19 eur), kde jej „dojednanie“ len v
obchodných podmienkach žalobkyne spôsobilo, že tu chýbala zákonom predpísaná písomná forma(prejav vôle žalovaného vyjadrený podpisom). Rozhodnutie o trovách konania (len medzi žalobkyňou a
žalovaným, keďže k vstupu vedľajšieho účastníka do konania došlo až po vyhlásení rozsudku - pozn.
odvolacieho súdu) bolo potom odôvodnené právne iba paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 3 O. s. p.

(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a celú vyhlášku
č. 655/2004 Z. z. (od odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len
„advokátska tarifa“), vecne potom prevažným čistým úspechom žalobkyne v rozsahu 64% (82 - 18) a jej
akceptovateľnými trovami na súdnom poplatku (16,50 eur) a trovách právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby (po 25,90 eur), paušálne náhrady (po 8,89 eur) a DPH (podľa rozpisu v odôvodnení),

z ktorých bolo namieste priznanie náhrady príslušným percentom a naopak nebola opodstatnenou
požiadavka na honorovanie i ďalšieho úkonu právnej služby, predstavovaného tzv. predžalobnou výzvou
(alebo tiež pokusom o zmier), nakoľko k vykonaniu tohto došlo ešte pred začatím konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len vedľajší účastník na strane žalovaného, napádajúci
rozsudok priamo len vo vyhovujúcej časti vo veci samej a tu ho navrhujúci zmeniť zamietnutím žaloby aj
tam, kde tak neurobil už súd prvého stupňa (spolu s uplatnením požiadavky na náhradu trov konania).

V praktickej zhode s podaním oznamujúcim svoj vstup do konania poukázal na viaceré ustanovenia O.
z. (o. i. tie o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a o nemožnosti odchyľovania sa
nimi od ustanovení zákona slúžiacich na ochranu spotrebiteľa v neprospech tohto účastníka vzťahu) a
jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (vo veci vedenej takým súdom pod sp. zn. 5 M Cdo 20/2009) a
namietal, že spotrebiteľské vzťahy (o aký ide aj v tomto prípade) sú vždy občianskoprávnymi, nie je tak

rozhodným dojednané použitie Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a s prihliadnutím na časové súvislosti prípadu v tejto konkrétnej veci treba nároky
žalobkyne považovať za premlčané.

Žalobkyňa navrhla odvolanie vedľajšieho účastníka odmietnuť, argumentujúc ako možnosťou
uplatnenia námietky premlčania len dlžníkom (aké postavenie však vedľajšiemu účastníkovi v osobe

spotrebiteľského združenia neprislúcha), tak i názorom o neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na
podanie odvolania a do tretice tiež názorom o neúčelnosti právneho zastupovania vedľajšieho účastníka
(požadujúc pritom tiež náhradu vlastných trov odvolacieho konania na právnej službe v sume 35,27 eur
s DPH).

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda
správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej v tej časti, kde bolo žalobe vyhovené, ako aj v časti
trov konania - pretože čiastkový výrok rozsudku o zvyškovom zamietnutí žaloby by bola subjektívne
oprávnená napadnúť len žalobkyňa a tá tak neurobila) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených

prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní, nešlo
tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si
nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej (vyhovujúcej) časti vo veci samej treba považovať za správny a toto až na nie celkom

správnu formuláciu príslušného čiastkového výroku je namieste konštatovať aj v prípade rozhodnutia
(rozsudkom) o trovách konania.

Takto bolo treba na vec nazerať predovšetkým preto, že odvolací súd sa nemohol (pri viazanosti nielen
rozsahomodvolania,aleijehodôvodmi)stotožniť(inakobdobneakovinejskôrnímprejednanejdruhovo
totožnej veci za účasti tej istej žalobkyne i vedľajšieho účastníka, vedenej Krajským súdom v Trnave

pod sp. zn. 10Co/130/2012 a Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 12C/215/2011) s jediným
argumentom z odvolania vedľajšieho účastníka, ktorým tu bolo, že spotrebiteľských vzťahoch by malo
byť celkom vylúčené použitie Obch. z. a preto sa aj posudzovanie otázky včasnosti uplatnenia práva (a
behupremlčacejdoby)máriadiťúpravouzO.z.(pretožetátojeprespotrebiteľapriaznivejšou);popritom
však považuje za celkom legitímne urobenie predmetom diskusie i toho, či vedľajšieho účastníka možnopovažovať za osobu s oprávnením dovolať sa (samostatne) premlčania práva (uplatňovaného voči tomu
účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu, na podporu ktorého vedľajší účastník v konaní vystupuje).

Podľa § 54 ods. 1 O. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť

od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie; podľa odseku 2
rovnakého paragrafu i zákona potom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 100 ods. 1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110); na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka a ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; podľa § 107 rovnakého zákona potom právo na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (odsek 1); najneskôr sa však právo

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (odsek 2).

Podľa § 1 ods. 1 Obch. z. tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,
akoajniektoréinévzťahysúvisiacespodnikanímapodľaodseku2rovnakéhoparagrafuizákonaprávne
vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona; ak niektoré otázky nemožno riešiť

podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva; ak ich nemožno riešiť ani podľa
týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva
tento zákon.

Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. touto časťou zákona (rozumej treťou časťou nazvanou „Obchodné
záväzkové vzťahy“ a zahŕňajúcou ustanovenia §§ 261 až 755 Obch. z. - pozn. odvolacieho súdu) sa

spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov (aj) záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497).

Podľa § 387 ods. 1 Obch. z. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom; podľa
§ 388 ods. 1 takéhoto zákona premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže
ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby
a podľa § 391 ods. 1 rovnakého zákona pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia

doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 394 ods. 1 Obch. z. potom pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia
doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil a napokon podľa § 397 zákona, o ktorom je tu reč, ak
zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Tzv. kľúčovou otázkou nastolenou odvolaním a majúcou sa vyriešiť v odvolacom konaní tu je, či v

právnych vzťahoch zakladaných zmluvami spadajúcimi pod zákonnú definíciu spotrebiteľskej zmluvy a
dojednávanými za stavu potreby ich primárneho riadenia sa (či už pre povahu príslušného zmluvného
typu alebo pre voľbu práva vykonanú účastníkmi právneho vzťahu) obchodným právom má byť použitá
úprava premlčania podľa Obch. z. alebo naopak tá podľa O. z. Práve o taký prípad malo inak ísť
prinajmenšom počnúc 1. januárom 2008 (teda od účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z., ako jednej z

novelizácií O. z.) aj v prejednávanej veci, pominúc na tomto mieste zrušenie skoršieho zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení neskorších zmien a doplnení) a to vrátane jeho ust. § 23a
(obsahujúceho definíciu spotrebiteľskej zmluvy odchylnú od tej v O. z. a zahŕňajúcu medzi spotrebiteľské
zmluvy aj tie podľa Obch. z.) novším zákonom č. 250/2007 Z. z. už s účinnosťou od 1. júla 2007,
nadobudnutie účinnosti novej právnej úpravy spotrebiteľskej zmluvy v ust. § 52 ods. 1 O. z. (ktorou mali

byť už odstránené skoršie pochybnosti o tom, či aj zmluvy podľa Obch. z. sú spotrebiteľskými) až 1.januára 2008 (tu por. i čl. II body 1 a 14 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.) a uzavretie úverovej zmluvy
právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného z prejednávanej veci 23. decembra 2007 (paradoxne
práve v čase, v ktorom skoršia definícia zo zákona o ochrane spotrebiteľa už neplatila a tá nová z

O. z. ešte len na nadobudnutie účinnosti čakala). Korektné zodpovedanie takejto otázky pritom podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo (a nie je) možným bez dôsledného pochopenia vzťahu oboch právnych
predpisov, prichádzajúcich tu do úvahy a tiež bez podrobnejšej analýzy toho problému, či záujem
na prakticky bezvýnimočnej aplikácii (v spotrebiteľských vzťahoch) len všeobecnej občiansko-právnej
úpravy (najmä ustanovení O. z.) a to s logickým následkom v podobe vyradenia paralelne existujúcej

úpravy z Obch. z. je (vždy a za každých okolností) postupom v medziach inak legitímneho cieľa ochrany
spotrebiteľa.

Pri vyjdení z takýchto východísk musí byť celkom zrejmé, že pomer Obch. z. k O. z. je vzťahom predpisu
osobitnej povahy (Obch. z. ako lex specialis) k predpisu povahy všeobecnej (O. z. ako lex generalis),
pričom v rámci Obch. z. existuje celý rad ustanovení normujúcich týmto zákonom upravené inštitúty
komplexne (teda s vylúčením možnosti, žeby tu mohlo prísť do úvahy vypomáhanie si úpravou z O. z., v

tejto súv. por. napr. úpravu zmluvy o dielo v ust. §§ 536 - 565 Obch. z. aj v ust. §§ 631 - 656 O. z.), popri
nich však aj ustanovenia upravujúce len isté špecifiká pre oblasť vzťahov pomenovaných zákonodarcom
za obchodné záväzkové a majúce charakter len fragmentov ucelenej úpravy (v tomto prípade por. najmä
časti úpravy v Obch. z., nadpísané názvami začínajúcimi slovným spojením „Niektoré ustanovenia o ...“,
napr. §§ 266 - 268, 269 - 288, 293 - 296, 297 - 302, 344 - 357 alebo 358 - 364 Obch. z.) a napokon i

prípady, v ktorých existuje len úprava v jednom alebo druhom zákone (napr. úprava aj tu diskutovanej
úverovej zmluvy len v ust. § 497 - 507 Obch. z., alebo úprava počítania času len v ust. § 122 O. z.). V
práve spomenutých prípadoch komplexnej úpravy v Obch. z. pritom nie je (pokiaľ ide o vzťah definične
zaraditeľný pod úpravu takéhoto zákona) de facto (ani de iure) žiaden priestor pre použitie úpravy z O.
z. (a predmetom diskusie tu tak môže byť len samotný fakt, či na vzťah možno nazerať ako na obchodný

záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 a nasl. Obch. z.), v prípadoch len čiastočnej úpravy v Obch. z. sa
logicky úprava musí doplniť (na použiteľný celok) práve použitím predpisov občianskeho práva (s tým,
že tu až z podrobného rozboru úpravy ako celku môže vyplynúť, čo zo všeobecnej občianskoprávnej
úpravyjeajreálnepoužiteľnýmbeztoho,abytunastalkonfliktsosobitnýmiustanoveniami,vyjadrujúcimi
záujem na predsa len odchylnej regulácii obchodných záväzkových vzťahov) a napokon v prípadoch

úpravy niektorého inštitútu len v O. z. (keďže pomer špeciálneho ku všeobecnému platí len v pomere
Obch. z. ku O. z., nie však aj naopak) je tu samozrejmá potreba postupu len podľa takejto úpravy.

Okrem práve uvedeného však rozhodne nie je zanedbateľným ani to, že ochrana poskytovaná
spotrebiteľom všeobecnými výkladovými pravidlami z ust. § 54 ods. 1 a 2 O. z. dopadá len
na posudzovanie prípadných problematických zmluvných podmienok. To znamená jednak to, že

posudzovanie možných odchýlok alebo tiež excesov (vybočení) od zákonnej úpravy sa môže týkať
len dispozitívnych právnych noriem (keďže u kogentných alebo tiež kategorických ustanovení žiadna
odchýlka od zákonnej úpravy možnou nie je), najmä však to, že posudzovanie či už jednotlivých
zmluvných podmienok, alebo aj obsahu spotrebiteľských zmlúv ako celku z pohľadu ich prospešnosti
alebo priaznivosti pre spotrebiteľa sa nemôže týkať použitia konkrétnych ustanovení alebo aj celých

častí právneho poriadku, majúcich byť použitých buď priamo na základe zákona (spravidla preto, že tu
ide o zmluvný typ, normovaný priamo v takomto zákone), alebo na základe vôle účastníkov právneho
vzťahu (v tomto prípade obvykle preto, že účastníci vzťahu inak nespadajúceho pod ktorýkoľvek z
definičných znakov obchodných záväzkových vzťahov si formou voľby práva dojednajú, že ich právny
vzťahsabuderiadiťpráveObchodnýmzákonníkom,tupor.i§262Obch.z.).Ikeďsamozrejmenemožno

vylúčiť, že voľba Obch. z. či použitie konkrétneho zmluvného typu tu môžu byť motivované snahou
eliminovať dopady noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na konkrétny vzťah (keďže
vo viacerých tunajším súdom v minulosti posudzovaných veciach to bolo presne tak), neprijateľnou (a
neplatnou)aleboprespotrebiteľaneprospešnou,resp.preňhomenejpriaznivounemôžebyťvoľbapráva
sama osebe ani samo rozhodnutie sa (nech aj často nie dostatočne informované) pre určitý zmluvný

typ, ale takéto následky - zákonom považované za nedovolené a nemajúce požívať právnu ochranu -
možno vztiahnuť len na dojednania strán zmluvy, u ktorých je priamym dôsledkom spravovania sa nimi
poškodenie spotrebiteľa alebo už hrozba, že k tomuto dôjde.Aj úprava premlčania v Obch. z. má vyššie priblížený charakter do tej miery komplexnej úpravy, pre ktorú
ustanovenia O. z. o premlčaní použiteľnými nemôžu byť. Je to tak nielen pre vyjadrenie zákonodarcom
i slovne, že tu nejde len o „Niektoré ustanovenia o premlčaní“, ale o „Premlčanie“ (v uvedenej súv. por.

názovdieluIX,hlavyItretejčastizákona),alepredovšetkýmpreto,žeObch.z.tuupravilvšetkyrozhodné
aspekty diskutovanej problematiky (nech aj s môžbyť nadbytočným formulovaním pravidiel významovo
totožných s tými v O. z., resp. urobenia tak aj len za cenu použitia iných než v O. z. používaných výrazov
- tu por. napr. pojmy „dlžník“ v O. z. a „povinná osoba“ v Obch. z.) a aj vo vzťahu k odchylnej dĺžke
premlčacej doby v jednom i druhom zákone neposkytol priestor pre sanovanie či už výpadku úpravy v

Obch. z. alebo vedomého opomenutia tam niečo upraviť podporným použitím úpravy v O. z.

Obstáť pritom nemôže ani tá námietka, že úprava premlčania v Obch. z. je pre spotrebiteľa
menej prospešnou, resp. priaznivou (a naopak úprava rovnakej otázky v O. z. prospešnejšou alebo
priaznivejšou) už z podstaty uzákonenia v Obch. z. dlhšej premlčacej doby. Takáto výhoda (spojená s
kratší alebo dlhší čas trvajúcou neistotou, či nároky plynúce zo zmluvy alebo aj po jej zániku bude možné
uplatňovať bez rizika úspechu námietky premlčania) môže byť totiž pre spotrebiteľa výhodou len vtedy,

ak bude v spore žalovaným, keďže len vtedy mu môže byť na prospech interpretácia o potrebe postupu
podľa ustanovení o premlčaní v O. z. Ak však naopak spotrebiteľ bude žalobcom, tá istá výhoda sa
razom zmení na nevýhodu, nakoľko mu na uplatnenie jeho práv proti dodávateľovi (veriteľovi) ostane
kratšia lehota (hoci práve vtedy by sa mu nepochybne - a to i pri rešpektovaní faktoru úrovne právneho
vedomia na oboch stranách tu diskutovaného vzťahu - viac hodila dlhšia lehota podľa Obch. z.). Ak

potom už Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 24. júla 2012 sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 uzavrel
(nech aj vo vzťahu k ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, platiaceho v Českej republike), že
neprijateľným je výklad, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v pozícii osoby
majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušného ustanovenia o premlčaní v Občianskom
alebo Obchodnom zákonníku (podľa konkrétnej situácie) a k rovnakému záveru treba podľa názoru

tunajšieho odvolacieho súdu dospieť tiež výkladom slovenskej (vyššie citovanej, i keď v porovnaní s tou
českou nie celkom totožnej) úpravy; muselo to v prejednávanej veci viesť k tomu, že i vedľajší účastník
obraznou „stávkou na jedného koňa“ zariskoval a to tak, že sa mu podstúpené riziko (predstavované
aj tu naplnenou možnosťou neprijatia jedinej odvolacej námietky v spojení s neposkytnutím už žiadnej
inej) nevyplatilo.

Odvolaciemu súdu tak ani neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej
časti vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť.

Pre úplnosť v tejto časti (k veci samej) odvolací súd považuje za vhodné doplniť ešte nasledovné :

1/ Výklad zhora odvolací súd považuje i za najviac šetrný k požiadavke výkonu práv a povinností z
právnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi a navyše i za taký, ktorý treba považovať za čestný (keďže

čestné je sa k prípadným požiadavkám iného účastníka konania postaviť „čelom“ a brániť sa im vecne,
nie teda len využiť len obranu založenú na plynutí času, ktorá pri dovedení do dôsledkov vedie aj k
získaniu takého majetkového prospechu, na ktorý niet právneho dôvodu).

2/ V prípade problému oprávnenia vedľajšieho účastníka namietať premlčanie použitie (zákonodarcom v
oboch inkriminovaných ustanoveniach § 100 ods. 1 O. z. aj § 388 ods. 1 Obch. z.) výrazov „dlžník“, resp.

„povinná osoba“ zjavne nasvedčuje uprednostneniu takého výkladu, ktorý príslušné oprávnenie zveruje
len účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu (pričom tým spotrebiteľské združenie z povahy veci nie je a ani
byť nemôže). I keď s takouto interpretáciou zaiste ide polemizovať či snažiť sa jej čeliť úpravou z ust. §
93 ods. 4 vety prvej O. s. p. (podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako
účastník - rozumej tzv. hlavný, ktorému vedľajší v spore pomáha), nevyhnutnou podmienkou vážneho

zaoberania sa takouto polemikou aj vyslovenia sa (objektívne akceptovateľným spôsobom) v prospech
možnosti uplatnenia námietky premlčania tiež vedľajším účastníkom by musela byť aj rozumná odpoveď
na otázku (zjavne predstavujúcu následok nie celkom uváženého a premysleného prístupu k jednej
z početných novelizácií základného predpisu tuzemského procesného práva), ako je to v prípade
vedľajších účastníkov podľa § 93 ods. 2 O. s. p. (tých, ktorí vystupovaním v konaní nesledujú vlastný

záujem, ale len záujem nimi podporovaného a často celkom nečinného účastníka) s použiteľnosťouúpravy z ustanovení § 93 ods. 4 vety druhej a tretej O. s. p. (čiže ako a či vôbec sa má v prípadoch
vedľajšej účasti spotrebiteľských združení vykladať to, že takýto účastník koná iba sám za seba a ako
a či vôbec možno aj v takýchto prípadoch zistiť prípadný rozpor úkonov vedľajšieho účastníka s úkonmi

toho, kto je takto podporovaný a za predpokladu, že takýto rozpor nastane, čo má byť onými všetkými
okolnosťami, majúcimi byť v procese posudzovania relevancie úkonov vedľajšieho účastníka uváženými
súdom).

3/ Napokon k tej procesnej stránke problému, ktorou bola žalobkyňou taktiež namietaná samotná
možnosť podania odvolania vedľajším účastníkom, možno len zopakovať to, na čo tunajší súd poukázal

taktiež už skôr (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. októbra 2013 č. k. 10Co/126/2012-132,
vydané vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/14/2012) a síce, že súčasnú podobu ustanovenia
§ 201 O. s. p. nemožno považovať za prekážku, pri ktorej by na vedľajšieho účastníka v osobe tzv.
spotrebiteľského združenia bolo treba hľadieť ako na osobu bez oprávnenia na podanie odvolania
(samozrejme s výnimkou už spomenutou vyššie). Aj v tomto prípade totiž ide len o zjavnú nedôslednosť
zákonodarcu, ktorý či už pre nedostatok znalosti systematiky O. s. p. alebo pre nedostatočnú pozornosť

v legislatívnom procese opomenul buď už v súvislosti s doplnením § 93 zákona o dnešný odsek 2
(zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou k 15. októbru 2008) alebo neskôr korigovať tiež ustanovenie
viažúce právo vedľajšieho účastníka podať odvolanie na existenciu určitého spôsobu vyrovnania vzťahu
medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, vyplývajúceho z právneho predpisu (ktorý spôsob tu, ako
je známe, v prípade spotrebiteľov a tzv. spotrebiteľských združení nie je); úpravu z uvedeného pohľadu

pochybnú však možno (a aj treba) vyložiť eurokonformne (teda v prospech zjednania priechodu ochrane
spotrebiteľa a teda i práva vedľajšieho účastníka podať odvolanie, neobmedzovaného tu v zákone
uvádzanou podmienkou - čo samozrejme môže znamenať len vecnú prejednateľnosť odvolania, nie teda
i to, že vedľajší účastník s brojením proti rozhodnutiu súdu vždy uspeje).

Len v podstate (čo do vyhodnotenia úspechu oboch strán sporu, určenia osoby povinnej na náhradu a

tiež výšky náhrady prislúchajúcej účastníkovi s prevažným úspechom v konaní) bol správnym rozsudok
súdu prvého stupňa v časti trov konania, keďže aj tu (obdobne ako v skoršej už vyššie spomínanej veci
tunajšieho súdu jeho sp. zn. 10Co/130/2012) došlo k chybe v podobe nie celkom správnej formulácie
tzv. náhradového výroku (v ktorom uložením povinnosti na peňažné plnenie spôsobom umožňujúcim
neskoršiu exekúciu je použitie výrazu „zaplatiť“ a trovy konania si platí - najmä podľa § 140 O. s. p. -

každý účastník sám, pričom priznáva sa - alebo aj nepriznáva - iba ich náhrada).

Odvolací súd preto v takejto časti rozsudok súdu prvého stupňa fakticky potvrdil (§ 219 O. s. p.),
právne ho však podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku
odvolacieho súdu.

Napokon v odvolacom konaní i pri zachovaní spôsobu rozhodnutia vo veci samej a tým danom úspechu

žalobkyne bolo namieste nepriznanie žalobkyni náhrady podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 150
ods. 1 O. s. p. (navzdory návrhu žalobkyne, aby jej aj v tomto prípade bola priznaná náhrada). Dôvody
hodné osobitného zreteľa pre takýto postup odvolací súd videl v tom, že na náhradu by tu principiálne
mal byť povinný žalovaný, hoci proti rozhodnutiu v prvom stupni vôbec nebrojil a trovy majúce sa
nahradiť zapríčinil výlučne vedľajší účastník na jeho strane. Tomu potom tzv. náhradovú povinnosť uložiť

nebol dôvod preto, že k potvrdeniu rozsudku v časti dotknutej odvolaním (teda k vecnému rozhodnutiu
o odvolaní a nie k odmietnutiu odvolania navrhovanému žalobkyňou) nedošlo z dôvodov použitých
vo vyjadrení žalobkyne (k odvolaniu vedľajšieho účastníka) a konkrétny spôsob obrany rozhodnutia
v prvom stupni tak nešlo považovať za účelné bránenie práva (zasluhujúce si náhradu trov). Vedený
týmito úvahami a v neposlednom rade tiež okolnosťou doterajšieho nie celkom uspokojivého riešenia

problému konkurencie ustanovení o premlčaní podľa Obch. z. a O. z. (v spotrebiteľských vzťahoch), ku
ktorému tunajší súd povedal svoje až relatívne nedávno (a takto aj bez reálnej možnosti účastníkov na
vývin judikatúry náležite procesne zareagovať), preto o trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté
spôsobom podávajúcim sa z tretej vety výroku tohto jeho rozsudku.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené

dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu), možno sa ich
splnenia domáhať exekučne.