Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/130/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211214841
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211214841.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Česká republika, s. r. o., Praha
4, Novodvorská 994, Česká republika, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava,
Pajštúnska 5, proti žalovanému: A. E., nar. XX. N. XXXX, bytom L. U., E. XXX, o 1.269,13 eur
s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie
OSA, Bratislava, Fedinova 9, zast. splnomocnenkyňou: HKP Legal, s. r. o., Bratislava, Sasinkova 6, o
odvolaniach žalobkyne a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 30.
apríla 2012 č. k. 12C/215/2011 - 53 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d
z u j e .

V napadnutej časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 142,70 eur na trovách právneho
zastúpenia a v sume 54,72 eur na ďalších trovách, oboje splnomocnenkyni žalobkyne do 60 dní.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.091,98
eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 6. augusta 2008 do zaplatenia a to do 60 dní (od právoplatnosti
rozsudku); II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému uložil povinnosť žalobkyni „nahradiť“ (správne

„zaplatiť“) „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 59,46 eur na trovách právneho zastúpenia
a vo výške 54,72 eur na ďalších trovách, „na adresu právneho zástupcu“ žalobkyne, taktiež do 60 dní.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 39, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2,
§ 524 a § 544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) a § 3 „vyhl.“ (správne „nariadenia vlády“) č. 87/1995 Z. z.; vecne mal potom za to, že žaloba
bola dôvodnou len čiastočne. Medzi účastníkmi (v skutočnosti medzi právnou predchodkyňou žalobkyne
v osobe spoločnosti Beneficial Finance, a. s., reprezentovanej jej slovenskou organizačnou zložkou

na jednej a žalovaným na druhej strane) totiž došlo k uzavretiu úverovej zmluvy so spotrebovaním
a riadnym nesplatením poskytnutého úveru zo strany žalovaného (čo tento v konaní nesporoval).
Pre spotrebiteľský charakter vzťahu bolo možno považovať za opodstatnené čiastkové požiadavky
žalobkyne na tzv. istine vo výške nevráteného zvyšku úveru (995,82 eur) s úrokom vyčísleným do
odstúpenia od zmluvy (96,16 eur) a úrokmi z omeškania v zákonom pripustenej výške, nakoľko zmluva
bola uzavretá platne a k omeškaniu žalovaného nespochybne došlo; toto však naopak neplatilo u
požiadavky na zmluvnú pokutu (177,15 eur), kde jej „dojednanie“ len v obchodných podmienkachžalobkyne spôsobilo, že tu chýbala zákonom predpísaná písomná forma (prejav vôle žalovaného
vyjadrený podpisom). Rozhodnutie o trovách konania (len medzi žalobkyňou a žalovaným, keďže k
vstupu vedľajšieho účastníka do konania došlo až po vyhlásení rozsudku - pozn. odvolacieho súdu)

bolo potom odôvodnené právne iba paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a celú vyhlášku č. 655/2004 Z. z.
(o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „advokátska tarifa“),
vecne potom prevažným čistým úspechom žalobkyne v rozsahu 72% (86 - 14) a jej akceptovateľnými
trovami na súdnom poplatku (76 eur) a trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby (po 73,69

eur), paušálne náhrady (po 8,89 eur) a DPH (podľa rozpisu v odôvodnení), z ktorých bolo namieste
priznanie náhrady príslušným percentom a naopak nebola opodstatnenou požiadavka na honorovanie
i ďalšieho úkonu právnej služby, predstavovaného tzv. predžalobnou výzvou (alebo tiež pokusom o
zmier), nakoľko k vykonaniu tohto došlo ešte pred začatím konania.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania vedľajší účastník na strane žalovaného a žalobkyňa.

Vedľajší účastník napadol rozsudok priamo len vo vyhovujúcej časti vo veci samej a tu ho navrhol zmeniť

zamietnutím žaloby aj tam, kde tak neurobil už súd prvého stupňa (spolu s uplatnením požiadavky na
náhradu trov konania). S odvolaním sa viaceré ustanovenia O. z. (o. i. tie o neprijateľných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a o nemožnosti odchyľovania sa nimi od ustanovení zákona slúžiacich na
ochranu spotrebiteľa v neprospech tohto účastníka vzťahu) a jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
(vo veci vedenej takým súdom pod sp. zn. 5 M Cdo 20/2009) v praktickej zhode s podaním oznamujúcim

jeho vstup (vedľajšieho účastníka) do konania namietal, že spotrebiteľské vzťahy (o aký ide aj v tomto
prípade) sú vždy občianskoprávnymi, nie je tak rozhodným dojednané použitie Obch. z. (Obchodného
zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a s prihliadnutím na časové súvislosti
prípadu v tejto konkrétnej veci treba nároky žalobkyne považovať za premlčané.

Žalobkyňa rozsudok naopak napadla len v časti trov konania, namietajúc zjavnou matematickou chybou

súduprvéhostupňaanavrhujúczmenurozsudkuvtakejtočastiuloženímžalovanémupovinnostizaplatiť
jej na trovách právneho zastúpenia sumu 118,92 eur, keďže správnym výpočtom je nutné dospieť k
záveru o tom, že jej prináleží práve takáto suma.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, vedľajší účastník v rámci vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne
poukázal na obsah vlastného odvolania (prezentujúc pritom názor o bezpredmetnosti zaujímania

vecného stanoviska k odvolaniu žalobkyne) a žalobkyňa (táto vyjadrením k odvolaniu vedľajšieho
účastníka) argumentovala možnosťou uplatnenia námietky premlčania len dlžníkom (aké postavenie
však vedľajšiemu účastníkovi v osobe spotrebiteľského združenia neprislúcha), ako aj názorom o
neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na podanie odvolania a do tretice tiež názorom o neúčelnosti
právneho zastupovania vedľajšieho účastníka.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolaní (teda
správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej iba v tej časti, kde bolo žalobe vyhovené, ako aj v časti
trov konania - pretože čiastkový výrok rozsudku o zvyškovom zamietnutí žaloby by bola subjektívne
oprávnená napadnúť len žalobkyňa a tá tak neurobila) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených

prípadov potreby prejdnávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní, nešlo
tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu
si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že z oboch odvolaní možno za
dôvodné považovať len to žalobkynino a rozsudok súdu prvého stupňa tak treba považovať za správny

len v napadnutej (vyhovujúcej) časti vo veci samej.

Takto bolo treba na vec nazerať predovšetkým preto, že odvolací súd sa nemohol (pri viazanosti nielen
rozsahom odvolania, ale i jeho dôvodmi) stotožniť s jediným argumentom z odvolania vedľajšieho
účastníka, ktorým tu bolo, že spotrebiteľských vzťahoch by malo byť celkom vylúčené použitie Obch. z. apreto sa aj posudzovanie otázky včasnosti uplatnenia práva (a behu premlčacej doby) má riadiť úpravou
z O. z. (pretože táto je pre spotrebiteľa priaznivejšou); popri tom však považuje za celkom legitímne
urobenie predmetom diskusie i toho, či vedľajšieho účastníka možno považovať za osobu s oprávnením

dovolať sa (samostatne) premlčania práva (uplatňovaného voči tomu účastníkovi hmotnoprávneho
vzťahu, na podporu ktorého vedľajší účastník v konaní vystupuje).

Podľa § 54 ods. 1 O. z. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie; podľa odseku 2

rovnakého paragrafu i zákona potom v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 100 ods. 1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110); na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka a ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 O. z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a

plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; podľa § 107 rovnakého zákona potom právo na
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (odsek 1); najneskôr sa však právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (odsek 2).

Podľa § 1 ods. 1 Obch. z. tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,
akoajniektoréinévzťahysúvisiacespodnikanímapodľaodseku2rovnakéhoparagrafuizákonaprávne
vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona; ak niektoré otázky nemožno riešiť
podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva; ak ich nemožno riešiť ani podľa
týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva

tento zákon.

Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. touto časťou zákona (rozumej treťou časťou nazvanou „Obchodné
záväzkové vzťahy“ a zahŕňajúcou ustanovenia §§ 261 až 755 Obch. z. - pozn. odvolacieho súdu) sa
spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov (aj) záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497).

Podľa § 387 ods. 1 Obch. z. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom; podľa

§ 388 ods. 1 takéhoto zákona premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže
ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby
a podľa § 391 ods. 1 rovnakého zákona pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia
doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 394 ods. 1 Obch. z. potom pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia

doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil a napokon podľa § 397 zákona, o ktorom je tu reč, ak
zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Tzv. kľúčovou otázkou nastolenou odvolaním vedľajšieho účastníka a majúcou sa vyriešiť v odvolacom
konaní tu je, či v právnych vzťahoch zakladaných zmluvami spadajúcimi pod zákonnú definíciu
spotrebiteľskej zmluvy a dojednávanými za stavu potreby ich primárneho riadenia sa (či už pre povahu

príslušného zmluvného typu alebo pre voľbu práva vykonanú účastníkmi právneho vzťahu) obchodným
právom má byť použitá úprava premlčania podľa Obch. z. alebo naopak tá podľa O. z. Práve o taký
prípad malo inak ísť prinajmenšom počnúc 1. januárom 2008 (teda od účinnosti zákona č. 568/2007 Z.
z., ako jednej z novelizácií O. z.) aj v prejednávanej veci, pominúc na tomto mieste zrušenie skoršieho
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení neskorších zmien a doplnení) a to vrátane jeho

ust. § 23a (obsahujúceho definíciu spotrebiteľskej zmluvy odchylnú od tej v O. z. a zahŕňajúcu medzispotrebiteľské zmluvy aj tie podľa Obch. z.) novším zákonom č. 250/2007 Z. z. už s účinnosťou od 1. júla
2007, nadobudnutie účinnosti novej právnej úpravy spotrebiteľskej zmluvy v ust. § 52 ods. 1 O. z. (ktorou
mali byť už odstránené skoršie pochybnosti o tom, či aj zmluvy podľa Obch. z. sú spotrebiteľskými) až

1. januára 2008 (tu por. i čl. II body 1 a 14 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.) a uzavretie úverovej zmluvy
právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného z prejednávanej veci 20. novembra 2007 (paradoxne
teda práve v čase, v ktorom skoršia definícia zo zákona o ochrane spotrebiteľa už neplatila a tá nová
z O. z. ešte len na nadobudnutie účinnosti čakala). Korektné zodpovedanie takejto otázky pritom podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo (a nie je) možným bez dôsledného pochopenia vzťahu oboch právnych

predpisov, prichádzajúcich tu do úvahy a tiež bez podrobnejšej analýzy toho problému, či záujem
na prakticky bezvýnimočnej aplikácii (v spotrebiteľských vzťahoch) len všeobecnej občianskoprávnej
úpravy (najmä ustanovení O. z.) a to s logickým následkom v podobe vyradenia paralelne existujúcej
úpravy z Obch. z. je (vždy a za každých okolností) postupom v medziach inak legitímneho cieľa ochrany
spotrebiteľa.

Pri vyjdení z takýchto východísk musí byť celkom zrejmé, že pomer Obch. z. k O. z. je vzťahom predpisu

osobitnej povahy (Obch. z. ako lex specialis) k predpisu povahy všeobecnej (O. z. ako lex generalis),
pričom v rámci Obch. z. existuje celý rad ustanovení normujúcich týmto zákonom upravené inštitúty
komplexne (teda s vylúčením možnosti, žeby tu mohlo prísť do úvahy vypomáhanie si úpravou z O. z., v
tejto súv. por. napr. úpravu zmluvy o dielo v ust. §§ 536 - 565 Obch. z. aj v ust. §§ 631 - 656 O. z.), popri
nich však aj ustanovenia upravujúce len isté špecifiká pre oblasť vzťahov pomenovaných zákonodarcom

za obchodné záväzkové a majúce charakter len fragmentov ucelenej úpravy (v tomto prípade por. najmä
časti úpravy v Obch. z., nadpísané názvami začínajúcimi slovným spojením „Niektoré ustanovenia o ...“,
napr. §§ 266 - 268, 269 - 288, 293 - 296, 297 - 302, 344 - 357 alebo 358 - 364 Obch. z.) a napokon i
prípady, v ktorých existuje len úprava v jednom alebo druhom zákone (napr. úprava aj tu diskutovanej
úverovej zmluvy len v ust. § 497 - 507 Obch. z., alebo úprava počítania času len v ust. § 122 O. z.). V

práve spomenutých prípadoch komplexnej úpravy v Obch. z. pritom nie je (pokiaľ ide o vzťah definične
zaraditeľný pod úpravu takéhoto zákona) de facto (ani de iure) žiaden priestor pre použitie úpravy z O.
z. (a predmetom diskusie tu tak môže byť len samotný fakt, či na vzťah možno nazerať ako na obchodný
záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 a nasl. Obch. z.), v prípadoch len čiastočnej úpravy v Obch. z. sa
logicky úprava musí doplniť (na použiteľný celok) práve použitím predpisov občianskeho práva (s tým,

že tu až z podrobného rozboru úpravy ako celku môže vyplynúť, čo zo všeobecnej občianskoprávnej
úpravyjeajreálnepoužiteľnýmbeztoho,abytunastalkonfliktsosobitnýmiustanoveniami,vyjadrujúcimi
záujem na predsa len odchylnej regulácii obchodných záväzkových vzťahov) a napokon v prípadoch
úpravy niektorého inštitútu len v O. z. (keďže pomer špeciálneho ku všeobecnému platí len v pomere
Obch. z. ku O. z., nie však aj naopak) je tu samozrejmá potreba postupu iba podľa takejto úpravy.

Okrem práve uvedeného však rozhodne nie je zanedbateľným ani to, že ochrana poskytovaná
spotrebiteľom všeobecnými výkladovými pravidlami z ust. § 54 ods. 1 a 2 O. z. dopadá len
na posudzovanie prípadných problematických zmluvných podmienok. To znamená jednak to, že
posudzovanie možných odchýliek alebo tiež excesov (vybočení) od zákonnej úpravy sa môže týkať
len dispozitívnych právnych noriem (keďže u kogentných alebo tiež kategorických ustanovení žiadna

odchýlka od zákonnej úpravy možnou nie je), najmä však to, že posudzovanie či už jednotlivých
zmluvných podmienok, alebo aj obsahu spotrebiteľských zmlúv ako celku z pohľadu ich prospešnosti
alebo priaznivosti spotrebiteľa sa nemôže týkať použitia konkrétnych ustanovení alebo aj celých častí
právneho poriadku, majúcich byť použitých buď priamo na základe zákona (spravidla preto, že tu ide o
zmluvný typ, normovaný priamo v takomto zákone), alebo na základe vôle účastníkov právneho vzťahu

(v tomto prípade obvykle preto, že účastníci vzťahu inak nespadajúceho pod ktorýkoľvek z definičných
znakov obchodných záväzkových vzťahov si formou voľby práva dojednajú, že ich právny vzťah sa
bude riadiť práve Obchodným zákonníkom, tu por. i § 262 Obch. z.). I keď samozrejme nemožno
vylúčiť, že voľba Obch. z. či použitie konkrétneho zmluvného typu tu môžu byť motivované snahou
eliminovať dopady noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na konkrétny vzťah (keďže

vo viacerých tunajším súdom v minulosti posudzovaných veciach to bolo presne tak), neprijateľnou (a
neplatnou)aleboprespotrebiteľaneprospešnou,resp.preňhomenejpriaznivounemôžebyťvoľbapráva
sama osebe ani samo rozhodnutie sa (nech aj často nie dostatočne informované) pre určitý zmluvný
typ, ale takéto následky - zákonom považované za nedovolené a nemajúce požívať právnu ochranu -
možno vztiahnuť len na dojednania strán zmluvy, u ktorých je priamym dôsledkom spravovania sa nimi

poškodenie spotrebiteľa alebo už hrozba, že k tomuto dôjde.Aj úprava premlčania v Obch. z. má vyššie priblížený charakter do tej miery komplexnej úpravy, pre ktorú
ustanovenia O. z. o premlčaní použiteľnými nemôžu byť. Je to tak nielen pre vyjadrenie zákonodarcom
i slovne, že tu nejde len o „Niektoré ustanovenia o premlčaní“, ale o „Premlčanie“ (v uvedenej súv. por.

názovdieluIX,hlavyItretejčastizákona),alepredovšetkýmpreto,žeObch.z.tuupravilvšetkyrozhodné
aspekty diskutovanej problematiky (nech aj s môžbyť nadbytočným formulovaním pravidiel významovo
totožných s tými v O. z., resp. urobenia tak aj len za cenu použitia iných než v O. z. používaných výrazov
- tu por. napr. pojmy „dlžník“ v O. z. a „povinná osoba“ v Obch. z.) a aj vo vzťahu k odchylnej dĺžke
premlčacej doby v jednom i druhom zákone neposkytol priestor pre sanovanie či už výpadku úpravy

v Obch. z. alebo vedomého opomenutia tam niečo upraviť (s výnimkou počítania času) podporným
použitím úpravy v O. z.

Obstáť pritom nemôže ani tá námietka, že úprava premlčania v Obch. z. je pre spotrebiteľa
menej prospešnou, resp. priaznivou (a naopak úprava rovnakej otázky v O. z. prospešnejšou alebo
priaznivejšou) už z podstaty uzákonenia v Obch. z. dlhšej premlčacej doby. Takáto výhoda (spojená s
kratší alebo dlhší čas trvajúcou neistotou, či nároky plynúce zo zmluvy alebo aj po jej zániku bude možné

uplatňovať bez rizika úspechu námietky premlčania) môže byť totiž pre spotrebiteľa výhodou len vtedy,
ak bude v spore žalovaným, keďže len vtedy mu môže byť na prospech interpretácia o potrebe postupu
podľa ustanovení o premlčaní v O. z. Ak však naopak spotrebiteľ bude žalobcom, tá istá výhoda sa
razom zmení na nevýhodu, nakoľko mu na uplatnenie jeho práv proti dodávateľovi (veriteľovi) ostane
kratšia lehota (hoci práve vtedy by sa mu nepochybne - a to i pri rešpektovaní faktoru úrovne právneho

vedomia na oboch stranách tu diskutovaného vzťahu - viac hodila dlhšia lehota podľa Obch. z.). Ak
potom už Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 24. júla 2012 sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 uzavrel
(nech aj vo vzťahu k ust. § 262 ods. 4 Obchodného zákonníka, platiaceho v Českej republike), že
neprijateľným je výklad, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa práva alebo v pozícii osoby
majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušného ustanovenia o premlčaní v Občianskom

alebo Obchodnom zákonníku (podľa konkrétnej situácie) a k rovnakému záveru treba podľa názoru
tunajšieho odvolacieho súdu dospieť tiež výkladom slovenskej (vyššie citovanej, i keď v porovnaní s tou
českou čiastočne odchylnej) úpravy; muselo to v prejednávanej veci viesť k tomu, že i vedľajší účastník
obraznou „stávkou na jedného koňa“ zariskoval a to tak, že sa mu podstúpené riziko (predstavované
aj tu naplnenou možnosťou neprijatia jedinej odvolacej námietky v spojení s neposkytnutím už žiadnej

inej) nevyplatilo.

Odvolaciemu súdu za takejto situácie preto ani neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť.

Pre úplnosť v tejto časti (k veci samej) odvolací súd považuje za vhodné doplniť ešte nasledovné :

1/ Výklad zhora odvolací súd považuje i za najviac šetrný k požiadavke výkonu práv a povinností z

právnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi a navyše i za taký, ktorý treba považovať za čestný (keďže
čestné je sa k prípadným požiadavkám iného účastníka konania postaviť „čelom“ a brániť sa im vecne,
nie teda využiť obranu založenú na plynutí času, ktorá pri dovedení do dôsledkov vedie aj k získaniu
takého majetkového prospechu, na ktorý niet právneho dôvodu).

2/ V prípade problému oprávnenia vedľajšieho účastníka namietať premlčanie použitie (zákonodarcom v

oboch inkriminovaných ustanoveniach § 100 ods. 1 O. z. aj § 388 ods. 1 Obch. z.) výrazov „dlžník“, resp.
„povinná osoba“ zjavne nasvedčuje uprednostneniu takého výkladu, ktorý príslušné oprávnenie zveruje
len účastníkovi hmotnoprávneho vzťahu (ktorým spotrebiteľské združenie z povahy veci nie je a ani byť
nemôže). I keď s takouto interpretáciou zaiste ide polemizovať či snažiť sa jej čeliť úpravou z ust. § 93
ods. 4 vety prvej O. s. p. (podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako

účastník - rozumej tzv. hlavný, ktorému vedľajší v spore pomáha), nevyhnutnou podmienkou vážneho
zaoberania sa takouto polemikou aj vyslovenia sa (objektívne akceptovateľným spôsobom) v prospech
možnosti uplatnenia námietky premlčania aj vedľajším účastníkom by musela byť aj rozumná odpoveď
na otázku (zjavne predstavujúcu následok nie celkom uváženého a premysleného prístupu k jednej
z početných novelizácií základného predpisu tuzemského procesného práva), ako je to v prípadevedľajších účastníkov podľa § 93 ods. 2 O. s. p. (tých, ktorí vystupovaním v konaní nesledujú vlastný
záujem, ale len záujem nimi podporovaného a často celkom nečinného účastníka) s použiteľnosťou
úpravy z ustanovení § 93 ods. 4 vety druhej a tretej O. s. p. (čiže ako a či vôbec sa má v prípadoch

vedľajšej účasti spotrebiteľských združení vykladať to, že takýto účastník koná iba sám za seba a ako
a či vôbec možno aj v takýchto prípadoch zistiť prípadný rozpor úkonov vedľajšieho účastníka s úkonmi
toho, kto je takto podporovaný a za predpokladu, že takýto rozpor nastane, čo má byť onými všetkými
okolnosťami, majúcimi byť v procese posudzovania relevancie úkonov vedľajšieho účastníka uváženými
súdom).

3/ Napokon k tej procesnej stránke problému, ktorou bola žalobkyňou taktiež namietaná samotná
možnosť podania odvolania vedľajším účastníkom, možno len zopakovať to, na čo tunajší súd poukázal
taktiež už skôr (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. októbra 2013 č. k. 10Co/126/2012-132,
vydané vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/14/2012) a síce, že súčasnú podobu ustanovenia
§ 201 O. s. p. nemožno považovať za prekážku, pri ktorej by na vedľajšieho účastníka v osobe tzv.
spotrebiteľského združenia bolo treba hľadieť ako na osobu bez oprávnenia na podanie odvolania

(samozrejme s výnimkou už spomenutou vyššie). Aj v tomto prípade totiž ide len o zjavnú nedôslednosť
zákonodarcu, ktorý či už pre nedostatok znalosti systematiky O. s. p. alebo pre nedostatočnú pozornosť
v legislatívnom procese opomenul buď už v súvislosti s doplnením § 93 zákona o dnešný odsek 2
(zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou k 15. októbru 2008) alebo neskôr korigovať tiež ustanovenie
viažúce právo vedľajšieho účastníka podať odvolanie na existenciu určitého spôsobu vyrovnania vzťahu

medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, vyplývajúceho z právneho predpisu (ktorý spôsob tu, ako
je známe, v prípade spotrebiteľov a tzv. spotrebiteľských združení nie je); úpravu z uvedeného pohľadu
pochybnú však možno (a aj treba) vyložiť eurokonformne (teda v prospech zjednania priechodu ochrane
spotrebiteľa a teda i práva vedľajšieho účastníka podať odvolanie, neobmedzovaného tu v zákone
uvádzanou podmienkou - čo samozrejme môže znamenať len vecnú prejednateľnosť odvolania, nie teda

i to, že vedľajší účastník s brojením proti rozhodnutiu súdu vždy uspeje).

Rozsudok súdu prvého stupňa potom nešlo považovať za správny v časti trov konania a to čiastočne pre
výskyt odvolaním uvádzanej počítacej chyby (nebyť odvolania, opraviteľnej aj opravným uznesením),
čiastočne potom i pre nie celkom správnu formuláciu tzv. náhradového výroku (v ktorom uložením
povinnosti na peňažné plnenie spôsobom umožňujúcim neskoršiu exekúciu je použitie výrazu „zaplatiť“

a trovy konania si platí každý účastník sám, pričom priznáva sa - alebo aj nepriznáva - iba ich náhrada).
Stotožniť sa bolo treba s ustálením pomeru úspechu a neúspechu oboch strán sporu (voči ktorému ani
nikto nič nenamietal), pre výsledok konania vo veci samej bola bezpredmetnou požiadavka vedľajšieho
účastníka na náhradu jemu vzniknutých trov a ak žalobkyni skutočne v prvostupňovom konaní
vznikli nárokovateľné trovy na právnej službe tzv. advokátskej obchodnej spoločnosti, reprezentované

odmenou za 2 úkony (1. prevzatie a príprava zastúpenia podľa § 10 ods. 1 a 2 a § 14 ods. 1 písm. a/
advokátskej tarify v znení platnom a účinnom do 30. júna 2013 vrátane a 2. písomná žaloba, tá podľa §
14 ods. 1 písm. b/ advokátskej tarify v rovnakom znení), každý v sume 73,69 eur, paušálnymi náhradami
k nim (podľa § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 advokátskej tarify), každou v sume 8,89 eur a DPH (podľa § 18
ods. 3 advokátskej tarify), spolu v sume 198,19 eur (2x 73,69 + 2x 8,89 + 20%, tu inak pri evidentnom

opomenutí aj odvolateľky v odvolaní pripočítať k požadovanej sume na odmene a paušálnych náhradách
tiež DPH); žalobkyni patrila pomerná náhrada trov právneho zastúpenia v sume 142,70 eur (72% zo
198,19 eur). Práve povinnosť na zaplatenie takejto sumy spolu so správne vypočítanou náhradou iných
trov konania 54,72 eur (72% zo súdneho poplatku 76 eur) preto bolo treba uložiť prevažne neúspešnému
žalovanému a to za podmienok ustálených napádaným rozsudkom súdu prvého stupňa (kde platobné

miesto v osobe splnomocnenkyne žalobkyne vyplýva z ust. § 149 ods. 1 O. s. p. a dôvodom pre výnimku
zo zákonnej trojdňovej lehoty plnenia podľa § 160 ods. 1 O. s. p. bolo uspokojenie sa žalobkyne s
poskytnutím takejto výhody); čím zároveň došlo k zmene rozsudku súdu prvého stupňa v príslušnej časti
podľa § 220 O. s. p.

Napokon v odvolacom konaní i pri zachovaní spôsobu rozhodnutia vo veci samej a tým danom úspechu

žalobkyne bolo namieste nepriznanie žalobkyni náhrady podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a §
150 ods. 1 O. s. p. V tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa pre takýto postup odvolací súd
videl v tom, že na náhradu by tu principiálne mal byť povinný žalovaný, hoci proti rozhodnutiu v prvom
stupni vôbec nebrojil a trovy majúce sa nahradiť zapríčinil výlučne vedľajší účastník na jeho strane.Tomu potom tzv. náhradovú povinnosť uložiť nebol dôvod preto, že k potvrdeniu rozsudku nedošlo z
dôvodovpoužitýchvovyjadrenížalobkynekodvolaniu vedľajšiehoúčastníkaakonkrétnyspôsobobrany
rozhodnutia v prvom stupni tak nešlo považovať za účelné bránenie práva (zasluhujúce si náhradu trov)

a trovy spojené s podaním odvolania proti časti rozsudku o trovách konania účelnými neboli z toho
dôvodu, že v tomto prípade zjavnú chybu v počítaní šlo odstrániť i opravou. Vedený týmito úvahami a v
neposlednom rade tiež okolnosťou doterajšieho nie celkom uspokojivého riešenia problému konkurencie
ustanovení o premlčaní podľa Obch. z. a O. z. (v spotrebiteľských vzťahoch) preto odvolací súd o trovách
odvolacieho konania rozhodol spôsobom podávajúcim sa z tretej vety výroku tohto jeho rozsudku.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené
dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu), možno sa ich

splnenia domáhať exekučne.