Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. marec 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/290/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217749
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217749.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a sudkýň

JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. júla
2013 č. k. 25C/28/2013-33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svojerozhodnutieodôvodnilustanoveniami§4ods.1písm.a)bod1, §5ods.1,3,§9ods.1,2,§17ods.
1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom v čase
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d),

a i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d), a i) zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení platnom v čase začatia exekúcie, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
platnom v čase do 31. 05. 2010, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru,
že návrh zamietol. Bol toho názoru, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona

č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Vzhľadom na to, že exekúcia bola začatá v roku 2010
a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012, návrh nebol premlčaný, ako ani
žaloba nebola predčasná, pretože v čase rozhodovania súdu už uplynula šesťmesačná lehota od prijatia
žiadosti odporcom. Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k
vydaniupoverenianedošlovzákonnej15-dňovejlehote.Spoukazomnatosúdprvéhostupňaneskúmal,
či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či
je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Konštatoval pritom, že k vydávaniu

poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, a preto mal za to, že v čase podania návrhov na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.
Naviac mal za to, že ohľadom prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešilasa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre
ľudské práva. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
bolo vydané za 52 dní od doručenia návrhu, a nie v lehote 135 dní, ako to nesprávne tvrdil navrhovateľ,

avšak zdôraznil, že v lehote 10 dní bol exekútor vyzvaný na doplnenie, resp. opravu návrhu a po jeho
doplnení 22. 09. 2010 exekučný súd rozhodol dňa 04. 10. 2010, teda uznesenie o zamietnutí žiadosti
na vydanie poverenia bolo vydané za 14 dní od doručenia doplnenia návrhu, a preto bol toho názoru,
že v predmetnej veci účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav
právnej neistoty, ako ani nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to,

že k vzniku škody ani nedošlo. Naviac zdôraznil, že v prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod
pre vydanie poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché,
pre ktoré bola určená 15-dňová lehota, a preto dospel k záveru, že pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu
na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje. S poukazom na takto ustálené skutočnosti dospel k
záveru, že exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 14 dní od doplnenia návrhu na súd, čo je v lehote
15 dní, o ktorej tvrdil navrhovateľ, že nebola dodržaná. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej veci v

danej lehote vydanie poverenia nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia
nedomáhal. Súd nebol presvedčený, že by bol počas tejto doby navrhovateľ v neistote a hrozila by mu
akákoľvek škoda, pretože ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody, ale je potrebné vyhodnotiť, či uvedená lehota súdu na vydanie poverenia mohla mať za následok
priznanie škody. Naviac, neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu a toto

konštatovanie nie je oprávnený urobiť všeobecný súd v tomto konaní. Nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že
žiadnaškodanevzniklaavdruhomrade,akbyajteoretickynavrhovateľnejakúškodureálnedokladoval,
nepreukázal jej priamu spojitosť s nedodržaním údajnej zákonnej lehoty na vydanie poverenia teda, že
by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Okrem toho navrhovateľ vo svojich žalobách (bolo podaných

veľké množstvo žalôb, v ktorých si navrhovateľ uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. voči odporcovi) v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných
súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ v podstate napádal aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup nie nesprávne resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd preto k veci dodal, že by

predmetné poverenie ani nemohol vydať, keďže exekučný titul nebol vydaný v súlade so zákonom, keď
rozhodcovská doložka bola v rozpore s dobrými mravmi, resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Podľasúdunavrhovateľsanemoholdomáhaťnárokupodľa§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.zdôvodu,
že podľa neho exekučný súd nesprávne zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy
SR alebo EÚ. Záverom preto dodal, že takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal len podľa §

5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo
rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa však nepreukázalo. Okrem toho vyjadril aj nesúhlas
s právny názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhaniu sa navrhovateľa
nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní a rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 OSP
tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval

a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo jeneprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Okrem toho vytkol aj zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania, v dôsledku čoho mu
súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku.
Zastal názor, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže

výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V poslednej
časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,

súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že

dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.

3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vyhovel exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup

okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak
ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia škody v sume 3.520,42 eura
a nemajetkovej ujmy v sume 704,08 eura v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 7Er/544/2010 (EX 852/2010). Navrhovateľ nesprávny úradný
postup charakterizoval nevydaním rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote, ale
až s omeškaním viac ako 135 dní, nesústredenosťou a zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní.

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/544/2010 súd prvého stupňa správne zistil, že návrh na
vydanie poverenia bol exekučnému súdu doručený dňa 13. 08. 2010 pre vymoženie sumy 752,00 eura
s prísl. proti povinnému: D. W., bytom D. nad V. na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu č. k. SK 19835/09, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská a. s. dňa 29.
03. 2010, právoplatný dňa 17. 05. 2010 a vykonateľný dňa 20. 05. 2010. Výzvou zo dňa 24. 08.

2010 bol oprávnený vyzvaný na doručenie úradne osvedčenej kópie zmluvy o úvere č. 4800075, ktorá
bola doručená exekučnému súdu dňa 20. 09. 2010. Následne, dňa 04. 10. 2010 exekučný súd rozhodol
o návrhu na vydanie poverenia tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Po späťvzatí odvolania
došlo k právoplatnému skončeniu exekučného konania.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu,
z ktorého vyvodil aj správne právne závery na základe aplikácie správnych zákonných ustanovení.
Stotožňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, že v čase podania žiadosti na vydanie poverenia v prípaderozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu 15-dňová lehota neexistovala, vychádzajúc z ust. §
41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. platného od 01. 06. 2013 a to z dôvodov, ktoré podrobne
vysvetlil súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí a s ktorými odvolací súd sa plne stotožňuje. V

tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného konania, keď
oprávnený na výzvu súdu sa doručenie úradnej osvedčenej fotokópie úverovej zmluvy doručenej dňa
02. 09. 2013, reagoval až 23. 09. 2010 (zaslaním zmluvy) a od tohto dátumu rozhodol exekučný súd
napadnutým uznesením za 14 dní. V kontexte už s vyššie uvedeným len treba dodať, že ani samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (čo nie je tento prípad) nemožno automaticky hodnotiť ako

porušenie základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II.
ÚS 971/2012, I.ÚS 86/02). Samotné nedodržanie lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré majú vplyv na jej plynutie.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľovi v danej veci nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej
a majetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď súd nemohol porušiť právo navrhovateľa pri rozhodovaní o
udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu,
že jeho návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného exekučného titulu, keď navrhovateľom
predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda na jeho základe preto
nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť mu v tejto súvislosti škoda, za ktorú by

mal zodpovedať štát.

Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za
nedôvodné. V konaní nebolo preukázané odňatie možnosti konať pred súdom, pričom nevykonanie
dôkazov podľa návrhov a predstáv navrhovateľa takýmto postupom nie je. K námietke interpretácii ust.

§ 9 ods. 1 (zák. č. 514/2003 Z. z.) „inšpirovanej“ ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č.
412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je možné vyvodiť, keď súd prvého stupňa aplikoval správne znenie § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazuje na prieťahy v konaní, súd prvého stupňa správne
uviedol, že prípadné prieťahy v konaní môže konštatovať jedine ústavný súd, prípadne Európsky súd

pre ľudské práva. Ostatné dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní sa nedotýkali hmotno-právnych
dôvodov, pre ktoré bol návrh zamietnutý, preto ich odvolací súd považuje za dôvody bez právneho
významu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keď v podrobnostiach poukazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.