Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. február 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/114/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711203588
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3711203588.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa S. T., bytom T. 2, J. XXXX/X,
zastúpeného JUDr. W. P., advokátkou so sídlom v H. T., proti odporcovi S. a.s., R. XXX/X, H. T., IČO:
XXXXXXXX, zastúpeného I. kancelária R. s.r.o., Ul. 1. E. XXXX/X, H., IČO: XXXXXXXX, o zaplatenie
sumy 593,79 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo

dňa 25. januára 2012, č.k. 3C/103/2011-223 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 52,98 eur na
účet Advokátskej kancelárie R. s.r.o., H., vedený vo R. a.s. H., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcovi

domáhal zaplatenia sumy 593,79 eur s 9% úrokmi z omeškania zo sumy 89,04 eur od 26.2.2010
do zaplatenia, zo sumy 11,09 eur od 26.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 72,91 eur od 26.4.2010 do
zaplatenia, zo sumy 79,20 eur od 26.5.2010 do zaplatenia, zo sumy 54,45 eur od 26.6.2010 do
zaplatenia, zo sumy 13,20 eur od 26.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 168,30 eur od 26.8.2010 do
zaplatenia a zo sumy 105,60 eur od 26.9.2010 do zaplatenia z titulu nevyplatenej mzdy za odpracované
nadčasové hodiny za obdobie od januára 2010 do 10.8.2010 v rozsahu 183 nadčasových hodín.

Vychádzal zo zistenia, že účastníci konania boli v pracovnoprávnom vzťahu na základe pracovnej
zmluvy uzatvorenej účastníkmi konania zo dňa 31.12.2009, s dohodnutým druhom práce pracovník
vlastnej ochrany, s dohodnutým miestom výkonu práce S. a.s. pobočka Bratislava, s dohodnutým
dňom nástupom do práce 1.1.2010. Dohodnuté mzdové podmienky účastníkmi v zmysle pracovnej
zmluvy boli a/ pevná časť mzdy 2,17 eur/hodina, b/ pohyblivá časť mzdy 0 - 86 %, c/ druh mzdovej
formy: hodinová mzda, d/ výplatný termín najneskôr do 25. dňa nasledujúceho mesiaca, e/ poukázanie

mzdy bezhotovostne na účet zamestnanca najneskôr v uvedenom výplatnom termíne. Pracovný pomer
bol dohodnutý na dobu určitú, od 01.01.2010 do 30.09.2010 s dohodnutou 3-mesačnou skúšobnou
lehotou, s pracovným časom 37,5 hodín týždenne, k ukončeniu ktorého pracovnoprávneho vzťahu došlo
výpoveďou navrhovateľa danou odporcovi podľa § 69 ods. 1, písm. b/Zák. práce z dôvodu nevyplatenia
mzdy za jún 2010, splatnej do 25.07.2010. Nesporne teda pracovnoprávny vzťah účastníkov konania
bol ukončený dňom 10.08.2010. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ v

rozhodnom období odpracoval v nadčase viac hodín, ako to Zákonník práce umožňuje. Z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že u odporcu bolo bežnou ustálenou praxou, menovite konkrétne
pokiaľ ide o pracovníkov pracujúcich na oddelení ochrany, že hodiny v nadčase, ktoré jednotliví
pracovníci odpracovali nad limit povolený Zákonníkom práce, im boli refundované prostredníctvom
vyplatených odmien. Ako vypovedal aj svedok D. E., ktorý s navrhovateľom v rozhodnom období
pracoval s rovnakým pracovným zaradením ako pracovník vlastnej ochrany, o tejto skutočnosti, že

touto formou im nadčasové hodiny nad limit povolený Zákonníkom práce budú takto vyplácané, vedelivšetci pracovníci, boli uzrozumení s tým, že refundácia týchto nadčasových hodín je vyplácaná na
výplatných páskach v kolónke odmeny. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Z. P., ktorá pracuje u
odporcu ako mzdová účtovníčka, a ktorá v rozhodnom období aj vypracovávala mzdové podklady

navrhovateľa v jednotlivých výplatných termínoch. Táto rovnako potvrdila, že touto formou sú nadlimitné
nadčasyjednotlivýmpracovníkomvyplácané.Tvrdenienavrhovateľa,žepokiaľmutakto2xbolaodmena
vyplatená, išlo skutočne o odmenu, ktorú mu prisľúbil jeho nadriadený za to, že v určitom časovom
období využíval svoj vlastný pracovný odev, sa v konaní nepotvrdilo, ale naopak bolo vyvrátené
výpoveďou niekoľkých svedkov, a to svedkyne Z. P. a svedkov Ing. R., priameho nadriadeného

navrhovateľa, ako aj svedka D., ktorý je riaditeľom divízie Bratislava. Títo prakticky zhodne uvádzali,
že pokiaľ by tak, ako tvrdil navrhovateľ, došlo k vyplateniu odmeny, ktorá nie je v príčinnej súvislosti
s refundovaním týmto spôsobom odpracovaných nadlimitných nadčasov, priznanie takejto odmeny z
iného titulu navrhuje buď priamy nadriadený navrhovateľa, čo bol v tom prípade Ing. R., ktorý však
takúto odmenu navrhovateľovi nenavrhol, alebo divízny riaditeľ D., ktorý rovnako ako uviedol, vyplatenie
mimoriadnej odmeny u navrhovateľa nenavrhol ani neschválil. Zhodne s týmto vypovedala aj svedkyňa

P., ktorá potvrdila mechanizmus vyplácania odmien v prípade, ak ide o odmeny, ktoré nepredstavujú
refundáciu nadlimitných nadčasov v tom zmysle, že takýto podklad na odmenu spolu s jej odôvodnením
a schválením divíznym riaditeľom by musela dostať od Ing. R., čo však v prípade navrhovateľa sa
nestalo a pokiaľ mu do výplaty 2x zahrnula odmeny, išlo v tomto prípade o refundáciu nadlimitných
nadčasových hodín. Za situácie, že znalkyňa ustálila, že v prípade ak suma, ktorú vyplatil odporca

navrhovateľovi formou odmien za mesiac apríl a júl 2010, bude považovaná za refundáciu nadlimitných
nadčasových hodín, predstavujúci rozdiel medzi odpracovanými hodinami 386 a preplatenými hodinami
260, teda zostatok 156 nadčasových hodín, nielenže na strane navrhovateľa nedošlo k nedoplatku,
ale naopak na jeho strane došlo k preplatku. S poukazom na tieto zistené skutočnosti je teda zrejmé,
že tvrdenie navrhovateľa, že odporca mu dlží ním uplatnenú čiastku z dôvodu nevyplatenia mzdy za

odpracované nadčasové hodiny, nemá opodstatnenie a už len z tohto pohľadu bolo potrebné návrh
navrhovateľa zamietnuť. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že v žiadnom prípade nemožno akceptovať,
žepreplácaniezvyškuodpracovanýchnadčasovýchhodín,bybolonavýplatnejpáskevyplácanéformou
odmien, pretože ide o inú zložku mzdy, vyplatenú mu na inom základe, a ako vyplatené nadčasy možno
akceptovať len sumu, ktorá je riadne na výplatnej páske označená ako mzda za odpracované nadčasy,

toto jeho tvrdenie za daného zisteného skutkového stavu podľa názoru súdu prvého stupňa neobstojí, a
to z nasledovných dôvodov: Je potrebné si uvedomiť, že Zákonník práce v ust. § 97 ods. 7 stanovuje, v
akom rozsahu môže zamestnanec vykonávať v kalendárnom roku prácu v nadčase, čo limituje najviac
150 hodinami odpracovanými v nadčase. Odsek 10, ust. § 97 Zák. práce umožňuje zamestnávateľovi
v prípade existencie vážnych dôvodov dohodnúť so zamestnancom výkon práce nadčas, nad hranicu

ustanovenú v odseku 7 (150 hodín), v rozsahu najviac 250 hodín. Z uvedeného je zrejmé, že zákonom
stanovený limit 150 hodín v nadčase v kalendárnom roku možno prekročiť len na základe dohody so
zamestnancom za situácie, ak zamestnávateľ preukáže existenciu vážnych dôvodov, za ktorých k
takejto dohode so zamestnancom pokiaľ ide o prekročenie limitu nadčasovej práce prišlo. Limit 250
hodín nie je možné v zmysle Zákonníka práce prekročiť, a to ani formou dohody medzi zmluvnými

stranami, pretože taký postup by bol v hrubom rozpore so Zákonníkom práce a nemohol by požívať
právnu ochranu. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, a medzi účastníkmi nebolo
sporné, že v nadčase v rozhodnom období, teda v jednom kalendárnom roku odpracoval navrhovateľ u
odporcu 386 hodín v nadčase, čo jednoznačne prekračuje najvyšší zákonom povolený limit, v ktorom je
možné nadčasové hodiny u zamestnávateľa odpracovať. Rovnako nebolo sporné, že k odpracovaniu

týchto hodín došlo na základe dohody medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako
zamestnávateľom. Nič iné ani samotný navrhovateľ v konaní netvrdil. V konaní však zo strany odporcu
nebol predložený najmenší dôkaz, ani žiadnym spôsobom nebolo ozrejmené, v čom mali spočívať,
nehovoriac o ich existencii vážne dôvody, ktoré mali za následok dohodu medzi zúčastnenými stranami o
odpracovaní nadčasových hodín nad limit v rozsahu medzi 150 a 250, v ktorých hraniciach to umožňuje

formou dohody ustanovenie § 97 ods. 10 Zák. práce. Keďže existencia ani týchto vážnych dôvodov
v konaní odporcom nebola preukázaná, takýto postup podľa názoru súdu je potrebné považovať za
rozporný s dobrými mravmi podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce s právnym následkom
absolútnej neplatnosti takéhoto dvojstranného právneho úkonu - dohody, čo na strane navrhovateľa
za danej situácie zakladá nie právo na vyplatenie mzdy za odpracované hodiny v nadčase, ale v

dôsledku takejto absolútnej neplatnosti tejto dohody nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
strany odporcu, spočívajúceho v tom, že v jeho prospech poskytol plnenie formou vykonanej práce v
rozsahu 151 do 386 hodín, ktoré ním reálne ako vyplynulo z vykonaného dokazovania aj boli u odporcu
odpracované. Vychádzajúc z tohto stavu potom by na výplatnej páske navrhovateľa nemohla figurovaťmzda za takto odpracované nadčasové hodiny z právneho dôvodu nevyplatenej mzdy (napriek tomu
v rozsahu do 230 nadčasových hodín to týmto spôsobom odporca na páske vykázal), ale tu mohlo
ísť jedine o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorého výška podľa názoru súdu je zhodná s

čiastkou, ktorá by navrhovateľovi prináležala aj z iného právneho titulu, teda z titulu nároku na doplatenie
mzdy.Pokiaľrefundácianadzákonomprípustnýlimitnavrhovateľomodpracovanýchnadčasovýchhodín
bola týmto spôsobom vyplatená ako odmeny, išlo nesporne o plnenie z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia vo vzťahu k navrhovateľovi, ktoré plnenie touto formou žiadny právny predpis nezakazuje. Z
uvedeného je zrejmé, že tvrdenie navrhovateľa, že vyplatenie nadčasových hodín mohlo byť len formou

mzdy za odpracované nadčasové hodiny neobstojí, takýto postup odporcu by bol v rozpore so zákonom,
pokiaľ by za tohto stavu mal byť zaviazaný odporca na ďalšie plnenie vo vzťahu k navrhovateľovi,
tak nepochybne by to na jeho strane znamenalo bezdôvodné obohatenie, pričom nemožno opomenúť
ani skutočnosť uvedenú znalkyňou, že v prípade započítania čiastky vyplatenej navrhovateľovi na
odmenách na strane tohto vznikol nie nedoplatok, ale preplatok, v rozsahu 257,27 eur. V tomto smere
súdtvrdenianavrhovateľapovažujezavýsostneúčelové,špekulatívne,ktorékonanie,akoužbolovyššie

uvedené, nemôže požívať právnu ochranu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 97 ods. 1,7,10, §
15, § 17 ods. 3 Zákonníka práce, čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, § 120 ods. 1 O.s.p. O náhrade
trov konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého
má právo na náhradu trov konania procesne úspešný účastník, v danom prípade odporca. Trovami
konania, ktoré si odporca v konaní pred súdom uplatnil riadne a včas sú trovy spočívajúce v zaplatenom

súdnom poplatku za podaný odpor proti v konaní vydanému platobnému rozkazu vo výške 35,50 eur,
ďalšie trovy ktoré vznikli odporcovi v súvislosti s účelným bránením svojho práva sú trovy spočívajúce v
zaplatenej zálohe na trovy spojené so znaleckým dokazovaním vo výške 250 eur. Odporca bol právne
zastúpený, preto má vzhľadom na výsledok konania nárok aj na náhradu trov právneho zastúpenia.
Právnemu zástupcovi odporcu patrí odmena za zastupovanie v zmysle ust. vyhl. č. 655/2004 Z.z. a to za

8 úkonov právnej pomoci, 1 á 38,18 eur (z hodnoty predmetu sporu § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.),
a to za prevzatie zastupovania, podanie odporu proti platobnému rozkazu, zastupovanie odporcu na
pojednávaní dňa 14.07.2011, dňa 07.09.2011, dňa 29.09.2011, dňa 06.10.2011, dňa 11.01.2012 a dňa
25.01.2012 + 6 x 7,41 eur + 2 x 7,63 € režijný paušál v r. 2011 a v r. 2012 ( §16 ods. 3 vyhl.) celkom vo
výške 365,16 eur. Právnemu zástupcovi odporcu patrí aj náhrada cestovného a náhrada za stratu času

podľa§15a§17ods.1Vyhláškyč.655/2004Z.z.Právnemuzástupcovitakpatrínáhradacestovnéhoza
cestu z miesta sídla advokáta (PU) do miesta sídla súdu (PB) a späť cca 36 km, a to celkovo za účasť na
šiestich pojednávaniach (celkom 216 km) pri použití osobného motorového vozidla zn. FORD MONDEO,
EČV: PU XXXAZ, pri spotrebe pohonných hmôt 5,9 l/100 km, cene pohonných hmôt (priemernej podľa
špecifikácie právneho zástupcu) 1,362 eur/l vrátane náhrady za používanie motorových vozidiel podľa

ust. § 1 opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. ktorá zodpovedá sume 0,183 €/km, predstavuje náhrada
sumu (216 x 0,183 + 0,059 x 1,362 x 216 ) 56,87 eur. Právnemu zástupcovi patrí aj náhrada za stratu
času a to za každú začatú polhodinu strávenú cestou z miesta sídla právneho zástupcu do miesta sídla
súdu a späť ( PU-PB a späť celkom 2 polhodiny) pri šiestich takto vykonaných cestách patrí advokátovi
náhrada za stratu času za 12 polhodín, jedna polhodina v r. 2011 vo výške 12,35 eur, v r. 2012 vo výške

12,71 eur, spolu vo výške 149,64 eur. Pretože právny zástupca odporcu je preukázateľne platcom dane
z pridanej hodnoty, odmena sa právnemu zástupcovi zvyšuje v zmysle ust. § 18 ods. 3 vyhlášky o sumu
114,33 eur ( z odmeny 571,67 eur). Celkom odmena právneho zástupcu by predstavovala sumu 686
eur. Právny zástupca odporcu žiadal priznať odmenu vo výške 684,31 eur , ktorú mu súd priznal. O
povinnosti zaplatiť trovy konania na účet právneho zástupcu odporcu súd rozhodol podľa ustanovenia

§ 149 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v konaní úspešný nebol, súd ho za použitia §
148 ods. 1 O.s.p. zaviazal na náhradu trov konania preddavkovaných štátom v sume 266,28 eur, ktoré
pozostávajú zo sumy 140,78 eur z titulu znaleckej odmeny vyplatenej znalkyni za Doplnok č. 1/2012
k znaleckému posudku č. 12/2011 zo štátnych prostriedkov, pretože v tomto rozsahu trovy znaleckého
dokazovania preddavkovo kryté neboli a v sume 125,50 eur za vyplatenú znaleckú odmenu znalkyni

Ing. H. v súvislosti s podaním znaleckého posudku č. 12/2011, pretože v tomto rozsahu nebola znalecká
odmena preddavkovo krytá zloženými zálohami účastníkov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol ho zmeniť tak, že
odvolací súd jeho návrhu vyhovie v celom rozsahu. Uplatnil si náhradu trov vo výške 475,24 eur.
Mal za to, že v konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že odmeny vo výplatnom termíne

za mesiac júl 2010 vo výške 538,60 eur a mesiac apríl 2010 vo výške 255 eur slúžili na vyplatenie
odpracovaných nadčasových hodín. Poukázal na to, že ani svedkovia Ing. E. R. a H. D., ako jehonadriadení, nevedeli odôvodniť vyplatenie odmien v predmetných mesiacoch a neuviedli, že by bolo
bežnou praxou takýmto spôsobom vyplácať nadčasové hodiny odpracované v rozsahu prekračujúcom
limitstanovenýZákonníkompráce.OtakejtopraxisazmienililensvedkoviaZ.P.aD.E.,ktorýchvýpoveď

však spochybňuje, nakoľko ide o zamestnancov odporcu a preto ich výpovede považuje za účelové.
Ďalej poukázal na znalecký posudok Ing. C. H., ktorá v prípade druhej alternatívy vyčíslila preplatok na
straneodporcuvovýške257,27eur.TotozistenievšakodporujevyjadreniamsvedkyneZ.P.,podľaktorej
sa mali nadčasové hodiny ním odpracované nad rámec stanovený Zákonníkom práce vždy po uplynutí
určitého obdobia sčítať a následne mali byť navrhovateľovi preplatené, nakoľko, ak by zodpovedné

osoby tak konali, nemohol by vzniknúť preplatok na strane odporcu. Vzhľadom k tomu, že sumy mu
vyplatené odporcom ako odmeny sa nekryjú so sumou za odpracované nadčasové hodiny vyčíslené
znalkyňou, vyplatenie odmien nemôže predstavovať alternatívnu formu vyplatenia nadčasových hodín
odpracovaných odporcom nad limit stanovený Zákonníkom práce, tak ako to tvrdí odporca. Predmetný
znalecký posudok navyše poukazuje na účelové a špekulatívne konanie odporcu pred súdom, nakoľko
výplatné pásky ním dodané za účelom vypracovania znaleckého posudku sa odlišujú od výplatných

pások predložených súdu navrhovateľom. Naviac, hoci by aj v prípade predmetnej dohody (o vykonaní
nadčasov) šlo o absolútne neplatný právny úkon, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť v zmysle §
17 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Poukázal na to, že
odporca sa o výkone práce nadčas s ním dohodol s vedomým, že za danú prácu vykonanú ním bude
mu musieť zaplatiť. Hoci je táto dohoda v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce, nemôže byť jej

neplatnosť na ujmu navrhovateľovi a teda vzhľadom k tomu, že v prípade súm vyplatených mu odporcom
ako odmeny, ide o skutočné odmeny za využívanie vlastného odevu pri výkone práce, má navrhovateľ
nárok na mzdu za odpracovanú prácu nadčas.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 52,98 eur.

Poukázal na to, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočností, ktoré boli
preukázané vykonaným dokazovaním a z ktorých je zrejmé, že navrhovateľ v rozhodnom období
odpracoval v nadčase viac hodín, ako stanovuje Zákonník práce, avšak tieto nadčasové hodiny boli
navrhovateľovi zo strany odporcu refundované formou odmien. Uvedenú skutočnosť potvrdili svojimi
svedeckými výpoveďami aj svedkovia D. E. a Z. P.. Súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru správne

vysporiadal aj s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa vyplácania odmien ako alternatívnej formy
vyplatenia nadčasových hodín odpracovaných odporcom nad limit stanovený Zákonníkom práce. Ďalej
poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa plne stotožnil.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa

nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a to po skutkovej, aj právnej stránke.
Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., na ktoré odôvodnenie aj odvolací súd v celom rozsahu

poukazuje. K jednotlivým odvolacím námietkam navrhovateľa udáva:

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom zistení, že navrhovateľ u odporcu v
rozhodnom období odpracoval v nadčase viac hodín, ako to Zákonník práce umožňuje. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že u odporcu bolo bežnou ustálenou praxou, konkrétne pokiaľ ide
o pracovníkov pracujúcich na oddelení ochrany, že hodiny v nadčase, ktoré jednotliví pracovníci

odpracovali nad limit povolený Zákonníkom práce, im boli refundované prostredníctvom vyplatených
odmien. Vychádzajúc zo znaleckého posudku mal za to, že v prípade, ak suma, ktorú vyplatil odporca
navrhovateľovi formou odmien za mesiac apríl a júl 2010 bude považovaná za refundáciu nadlimitných
nadčasových hodín, predstavujúci rozdiel medzi odpracovanými hodinami 386 a preplatenými hodinami
260, teda zostatok 156 nadčasových hodín, nielenže na strane navrhovateľa nedošlo k nedoplatku,

ale naopak na jeho strane došlo k preplatku. S poukazom na takto zistené skutočnosti súd prvého
stupňa dospel k právnemu názoru, že tvrdenie navrhovateľa, že odporca mu dlží ním uplatnenú čiastkuz dôvodu neplatenia mzdy za odpracované nadčasové hodiny, nemá opodstatnenie a už len z tohto
pohľadu bolo potrebné návrh navrhovateľa zamietnuť. V konaní nebolo sporné, že k odpracovaniu
týchto hodín došlo na základe dohody medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako

zamestnávateľom. V konaní však zo strany odporcu nebol predložený najmenší dôkaz, ani žiadnym
spôsobom nebolo ozrejmené, v čom mali spočívať, nehovoriac o ich existencii vážne dôvody, ktoré
mali za následok dohodu medzi zúčastnenými stranami o odpracovaní nadčasových hodín nad limit
v rozsahu medzi 150 a 250, v ktorých hraniciach to umožňuje formou dohody ustanovenie § 97
ods. 10 Zákonníka práce. Keďže existencia ani týchto vážnych dôvodov v konaní odporcom nebola

preukázaná, takýto postup podľa názoru súdu prvého stupňa bolo potrebné považovať za rozporný
s dobrými mravmi podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce s právnym následok o absolútnej
neplatnosti takéhoto dvojstranného úkonu - dohody, čo na strane navrhovateľa za danej situácie zakladá
nie právo na vyplatenie mzdy za odpracované hodiny v nadčase, ale v dôsledku takejto absolútnej
neplatnosti tejto dohody nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany odporcu, spočívajúce v
tom, že v jeho prospech poskytol plnenie formou vykonanej práce v rozsahu 151 do 386 hodín, ktoré

ním reálne ako vyplynulo z vykonaného dokazovanie aj boli u odporcu odpracované. Vychádzajúc z
tohto stavu potom by na výplatnej páske navrhovateľ a nemohla figurovať mzda za takto odpracované
nadčasové hodiny z právneho dôvodu nevyplatenej mzdy, ale tu mohlo ísť jedine o plnenie z titulu
bezdôvodného obohatenia, ktorého výška podľa názoru súdu prvého stupňa je zhodná s čiastkou, ktorá
by navrhovateľovi prináležala aj z iného právneho titulu, teda z titulu nároku na doplatenie mzdy. Pokiaľ

refundácia nad zákonom prípustný limit navrhovateľom odpracovaných nadčasových hodín bola týmto
spôsobom vyplatená ako odmeny, išlo nesporne o plnenie z titulu vydania bezdôvodného obohatenia
vo vzťahu k navrhovateľovi, ktoré plnenie touto formou žiaden právny predpis nezakazuje. Z tohto
dôvodu súd prvého stupňa mal za to, že tvrdenie navrhovateľa, že vyplatenie nadčasových hodín mohlo
byť len formou mzdy za odpracované nadčasové hodiny neobstojí, takýto postup odporcu by bol v

rozpore so zákonom, pokiaľ by za tohto stavu mal byť zaviazaný odporca na ďalšie plnenie vo vzťahu k
navrhovateľovi, tak nepochybne by to na jeho strane znamenalo bezdôvodné obohatenie.

Aj odvolací súd zdieľa tento právny záver súdu prvého stupňa. V konaní bolo preukázané, že nadčasové
hodiny, ktoré navrhovateľ u odporcu v zhodnom období odpracoval, boli navrhovateľovi vyplácané vo
forme odmien, a to vo výplatnom termíne za mesiac júl 2010 vo výške 538,60 eur a za mesiac apríl

2010 vo výške 255 eur. Túto skutočnosť potvrdili svedkovia Z. P., ktorá u odporcu pracuje ako mzdová
účtovníčka, ako i svedok D. E., ktorý u odporcu pracuje ako pracovník vlastnej ochrany, teda v rovnakom
pracovnom zaradení, ako v tom čase pracoval navrhovateľ. Títo svedkovia boli riadne v zmysle §
126 O.s.p. poučení a preto námietka navrhovateľa uvádzaná v odvolaní, že ich výpovede považuje
za účelové, neobstojí. V konaní teda bolo preukázané, že takáto forma vyplácania nadčasových hodín

odpracovaných nad limit stanovený Zákonníkom práce bola bežnou praxou u odporcu. Naviac, svedok
Ing. E. R., ktorý pracuje u odporcu v pozícií vedúceho technického oddelenia, pričom pod jeho riadenie
spadá priamo aj oddelenie vlastná ochrana, ako aj svedok H. D., riaditeľ Divízie Bratislava, potvrdili,
že konkrétne v roku 2010 navrhovateľovi žiadnu odmenu nenavrhovali, resp. neschvaľovali. Za tejto
situácie potom nie je dôvodná ani námietka navrhovateľa uvádzaná v odvolaní, že nadčasové hodiny

sa vždy po uplynutí určitého obdobia mali sčítať a následne mali byť navrhovateľovi preplatené,
nakoľko ak by tak zodpovedné osoby konali, nemohol by vzniknúť preplatok na strane odporcu tak
ako tento v prípade druhej alternatívy vyčíslila znalkyňa vo svojom znaleckom posudku. Podľa názoru
odvolacieho súdu v danej veci nie je podstatné, či odporca poskytol navrhovateľovi preplatok „za
prácu nadčas“, ale je podstatné, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca neplnil na

základe poskytnutej odmeny navrhovateľovi. Nedôvodná je aj námietka navrhovateľa, že neplatnosť
právneho úkonu nemôže byť v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi na ujmu, ak
neplatnosť nespôsobil sám. Odporca sa o výkone práce nadčas s navrhovateľom dohodol s tým, že
za danú prácu vykonanú navrhovateľom bude musieť navrhovateľovi zaplatiť, k čomu nakoniec aj
došlo, avšak z dôvodu absolútnej neplatnosti uvedenej dohody, aj podľa názoru odvolacieho súdu,

na strane navrhovateľa zakladalo právo navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany
odporcu spočívajúce v tom, že navrhovateľ v jeho prospech poskytol plnenie formou vykonanej práce.
Z uvedeného je zrejmé, že neplatnosť právneho úkonu, (dohoda navrhovateľa s odporcom o vykonaní
práce nadčas) nebola navrhovateľovi ako zamestnancovi na ujmu. Pokiaľ navrhovateľ namieta, že
výplatné pásky predložené odporcom za účelom vypracovania znaleckého posudku sa odlišujú od

výplatných pások predložených súdu navrhovateľom, odvolací súd ani túto námietku nepovažuje za
dôvodnú, nakoľko v konaní pred súdom prvého stupňa navrhovateľ túto skutočnosť nerozporoval.Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1

O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi bola priznaná náhrada trov konania za jeden úkon právnej pomoci
- vyjadrenie k odvolaniu, vychádzajúc z hodnoty veci 593,79 eur -za jeden úkon právnej pomoci = 38,18
eur + 1x režijný paušál 7,63 eur = 45,18 eur + 20% DPH = 9,16 eur (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm.
b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení platnom do 30.06.2013), spolu 54,34 eur. Právny zástupca odporcu si však
uplatnil náhradu trov konania vo výške 52,98 eur, preto mu bola v tejto výške priznaná.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .