Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/83/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109210832
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7109210832.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Peter Tutka a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobkyne I.. I. K., správkyne konkurznej podstaty Ú. Q.
I. G. J., spotrebné družstvo v konkurze, IČO : XXXXXXXX, G. J., Y. Č.. XXXX/X, právne zastúpenej I..
T. G., advokátom, so sídlom v G. J., Q. Č.. XX/XX, proti žalovaným X/ Ľ. T., L.. XX.X.XXXX, bývajúcej v
T., Š. Č.. X, 4/ R. N., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v T., Y. Č.. XX, X/ R. P.M., L.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v
T., E. Č.. X, X/ C. X., L.. XX.X.XXXX, bývajúcej vo T., J. Č.. XX , 9/ S. Ž., L.. XX.X.XXXX, bývajúcej v T.,
T. Č.. X, 11/ M. T., L.. XX. X. XXXX, bývajúcej v J., G. Č.. XX, XX/ N. N., L.. XX. X. XXXX, bývajúcej v
T., Š. Č.. X , XX/ S. J., L.. XX.X.XXXX, bývajúcej v J. Č.. XXX, 14/. K. L., L.. X.X.XXXX, bývajúcej v T.,

T. Č.. X, zdržujúcej sa na neznámom mieste, zastúpenej opatrovníčkou K. K., pracovníčkou Okresného
súdu Košice I., XX/ C. T., L.. X.X.XXXX, bývajúcej v T., J. Č.. XX, 16/ X. A., L.. X.X.XXXX, bývajúcemu
v T., J. Č.. XX o zaplatenie 3.983,60 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovanej 4/ proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 7. 10. 2011 č. k. 38 C/223/2009 - 106

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania.

O d m i e t a odvolanie žalovanej v 4. rade.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa pripustil zmenu žaloby podľa návrhu žalobkyne zo dňa 14.
2. 2003 tak, že označení žalovaní sú povinní zaplatiť žalobkyni a to žalovaná 4/ sumu 202,02 eura,

žalovaná 8/ sumu 255,03 eura, žalovaná 9/ sumu 161,49 eura, žalovaná 12/ sumu 139,81 eura,
žalovaná 14/ rade sumu 747,66 eura, všetci s 18 % ročným úrokom z omeškania od 27. 10. 1999 do
zaplatenia, konanie proti žalovaným 1/ o zaplatenie 9,13 eura s 18 % ročne z tejto sumy od 27. 10.
1999 do zaplatenia, 7/ o zaplatenie 2,76 eura s 18 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 27.
10. 1999 do zaplatenia, 11/ o zaplatenie 10,16 eura s 18 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy
od 27. 10. 1999 do zaplatenia, 13/ o zaplatenie 1,89 eura s 18 % úrokom z omeškania ročne z tejto
sumy od 27.10.1999 do zaplatenia, 15/ o zaplatenie 81,62 eura s 18 % úrokom z omeškania ročne od

27.10.1999 do zaplatenia, 16/ o zaplatenie 0,90 eura s 18 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy
od 27.10.1999 do zaplatenia zastavil. Ďalším výrokom žalobu žalobkyne zamietol, žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 109,44 eura na účet Okresného súdu Košice I a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o v konaní postupne upravovanej žalobe o zaplatenie
sumy3.983,60eura(t.j.120.010Skprikonverznomkurze30,1260Sk/1euro), ktorú žalobcauplatňoval
voči žalovaným ako hmotne zodpovedným zamestnancom podľa ustanovenia § 176 a nasledujúcich

Zákonníka práce s poukazom na to, že na prevádzke žalobcu D. XXX T. bola vykonaná kontrolná
inventúra za inventárne obdobie od 18.1.1999 do 17.5.1999, pri ktorej bol zistený schodok vo výške
206.057.- Sk s tým, že tento schodok žalobca rozúčtoval postupom podľa § 182 Zákonníka práce na
žalovaných v 1/ až 16/ rade (pred podaním žaloby na súd ako aj v priebehu konania niektorí z hmotne
zodpovedných pracovníkov im zodpovedajúce podiely na vzniknutom schodku žalobcovi vyrovnali).

Na odôvodenie prvostupňový súd uviedol, že v preskúmavanej veci medzi účastníkmi konania nebolo
sporné, že na základe uzatvorených pracovných zmlúv boli žalovaní zamestnancami žalobcu a v rámci
pracovného pomeru mali so žalobcom uzavreté aj písomné dohody o hmotnej zodpovednosti, na
základe ktorých u žalovaných 1/,3/,14/,15/ a 16/ došlo k prevzatiu hmotnej zodpovednosti za zverené
hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu a iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré boli povinné
vyúčtovať, pričom sa u nich jednalo o spoločnú hmotnú zodpovednosť, pričom u žalovaných v 11/, 12/

a 16/ boli dohody o hmotných zodpovednostiach podpísané až v priebehu inventarizačného obdobia.
Zároveň uzavrel, že u žalovaných nedošlo k platnému odstúpeniu od uvedených dohôd.

V prípade posúdenia nárokov žalobkyne proti jednotlivým žalovaným konštatoval, že tieto vznikli
z pracovnoprávnych vzťahov pred 1. aprílom 2002, preto na nich aplikoval zákon č. 65/1965 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnkov, t.j. Zákonník práce. Uzavrel, že zodpovednosť zamestnancov je

podložená dohodami o hmotnej zodpovednosti, ktorá zodpovednosť nie je solidárna, ale je delená.
S poukazom na ustanovenia § 176 ods. 1, 2, 3, § 179 ods. 5, § 185 ods. 3 Zákonníka práce, § 29
ods. 1, § 30 ods. 1, § 35 zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve, v znení účinnom od 1.1.2000, čl.
XIV. ods. 1 opatrenia MF SR č. 75/1998, ktorým sa upravuje účtovná osnova a postupy účtovania
pre podnikateľov za inventarizačný rozdiel mal za preukázané, že pred začatím inventúrneho obdobia

(od 18.1.1999 do 17.5.1999) mali žalovaní v 1/, 4/, 7/, 8/, 9/ 13/ , 14/ a 15/ platne uzavreté pracovné
zmluvy a dohody o hmotných zodpovednostiach, a žalovaní 11/, 12/ a 16/ pracovné zmluvy a dohody o
hmotnej zodpovednosti uzavreli až po začatí inventúrneho obdobia, keď žalovaná 11/ dohodu o hmotnej
zodpovednosti podpísala dňa 30.4.1999, žalovaná 12/ dňa 18.3.1999 a žalovaný 16/ dňa 1.2.1999.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v dňoch od 17.5.1999 do 18. 5. 1999 došlo v predajni

č. XXX T. k vykonaniu inventúry (na základe príkazu č. 38/99 zo dňa 14.5.1999) s cieľom kontroly
stavu pokladničnej hotovosti, zásob tovarov, obalov, hotovosti, ceninách a iných hodnotách, pričom
inventúrou bol zistený schodok na hodnotách zverených na vyúčtovanie vo výške 206.057.- Sk, ktorý
bol opakovane zmenený opravnými záznamami, na konečnú sumu 204.735.- Sk. Žalovaní samotný
priebeh inventarizácie nespochybňovali.

Výsledkami vykonaného dokazovania výpoveďami účastníkov konania, svedeckými výpoveďami a
listinnými dôkazmi mal súd za preukázané, že v rámci inventúrneho obdobia na predmetnej predajni
bol : - nedostatočný počet zamestnancov na dennej prevádzke, pretože aj keď žalobkyňa evidovala 16
zamestnancov v zamestnaneckom pomere, dochádzalo k častej fluktuácii pracovníkov a na prevádzke
sa denne na prevádzke vyskytovalo šesť až sedem pracovníčok, časť z nich zabezpečovala príjem

tovaru a na prevádzke vôbec neboli, preto vzhľadom aj na výkon práce ostatných pracovníčok zostávali
na predajni maximálne dve až tri pracovníčky, - išlo o veľkú rozlohu predajne tzv. hypermarketového
typu, ktorá mala rozlohu 600 až 700 metrov štvorcových, - na predajni sa nachádzali vysoké regály
(nad 2 metre), na ktorých bol naviac umiestnený tovar, čo spôsobovalo neprehľadnosť v priestore,
- pri ochrane tovaru ochrannými štítkami žalobkyňa dodala na označenie nedostatočný počet štítkov,

preto časť menej hodnotného tovaru zostala nezabezpečená, - počas celého inventarizačného obdobia
nebolo žalobkyňou zabezpečené napojenie na centrálny pult na políciu, - dochádzalo k rozporom pri
označení oprávnených osôb na signalizačnom zariadení, ako zodpovedných osôb, ktorí mali právo
otvárať predajňu, - neboli nainštalované skenery k pokladniam, čím by sa zabezpečila väčšia ochrana
tovaru, - v prípade sledovania diania na predajni kamerou, aj keď táto bola nainštalovaná, monitor bol

umiestnený v kancelárii vedúcej predajne, pričom nebol poverený samostatný pracovníka na sledovanie
diania prostredníctvom kamery, - v priebehu inventarizačného obdobia bol umelo navyšovaný tovar v
evidencii, evidencia stavu zásob bola nereálna a nezodpovedala skutočnému stavu zásob na predajni,
- ceny tovaru v počítači na príjme tovaru sa líšili od ceny tovarov v pokladni na predajni, - tovarprijatý na predajňu operátorom sa cez pokladňu nedal predať, lebo chýbal v stave zásob, - v prípade
odchodu pracovníčok z predajne boli vykonávané pravidelné kontroly, pričom nikdy nebolo zistené
zo strany žalovaných porušenie pracovnej disciplíny, - boli zistené opakované krádeže na predajni,

ktoré boli riešené aj privolaním a za asistencie polície, a napokon - žalobkyňa neposkytla hmotne
zodpovedným zamestnancom žiadne školenie na informovanie o spôsoboch ochrany a zabezpečenia
zvereného majetku, preto žalovaní za účelom bezpečnosti prevádzky konali len intuitívne.

Vyhodnotením týchto skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa dostatočným
spôsobom nepreukázala vznik a výšku schodku, od ktorého sa odvíja uplatnený nárok t. j., že

zistený účtovný rozdiel vznikol skutočne v rámci inventarizačného obdobia a to pričinením žalovaných.
Konštatoval, že vo všeobecnosti sú zamestnávatelia povinní pri uzatváraní dohôd o hmotnej
zodpovednosti vykonať inventarizáciu na pracoviskách, kde pracujú zamestnanci so spoločnou hmotnou
zodpovednosťou a riadna inventarizácia sa musí vykonať pri uzavretí dohôd o spoločnej hmotnej
zodpovednosti so všetkými spoločne zodpovednými zamestnancami. Nesplnenie takejto povinnosti
nemá za následok neplatnosť dohody o hmotnej zodpovednosti, pre zamestnávateľa má však tie

dôsledky, že musí inými dôkaznými prostriedkami preukázať stav hodnôt, za ktoré zamestnanec prevzal
zodpovednosť a skutočnosť, či došlo ku schodku. Schodok pritom charakterizoval ako účtovný rozdiel
medzi celkovou hodnotou vecí riadne zverených na zaúčtovanie na strane jednej a hodnotou vecí riadne
zistených pri fyzickej inventúre riadne vyúčtovaných. Pre stanovenie schodku musia byť stanovené dva
pevné časové body pre porovnanie - východzí bod (pri podpise dohody o hmotnej zodpovednosti, kedy

sa spíše stav prevzatých hodnôt zamestnancom) a konečný bod (ku ktorému sa konečné vyúčtovanie
vykonáva - začiatok mimoriadnej inventarizácie). Ak zamestnávateľ nevykoná čo i len jednu, tak sa
dostáva do dôkaznej núdze a schodok sa spravidla nedá vôbec presne zistiť, resp. preukázať.

Uzavrel, že na preukázanie skutočnej výšky schodku, na ktorom by sa mali podieľať žalovaní v 5/ (proti
ktorému bolo konanie právoplatne zastavené v priebehu konania), 11/, 12/ a 16/ absentujú riadne

inventúryvčaseuzavretiadohôdospoločnejhmotnejzodpovednosti,nazákladečohoniejemožnézistiť
a porovnať stav na zverenom tovare, obaloch, hotovostiach, ceninách, materiále a iných hodnotách,
ktoré zamestnanci prevezmú k vyúčtovaniu. Voči týmto žalovaným z týchto podstatných dôvodov
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Ďalej poukázal na existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť
za vznik schodku a aj u ostatných žalovaných a to v 1/, 4/, 7/,8/,9/,13/,14/ a 15/ a to, že žalobkyňa

nevytvorila na tejto predajni vhodné podmienky a primerané bezpečnostné opatrenia na dostatočnú
ochranu jej majetku tým, že : - nezabezpečila dostatočný počet zamestnancov na dennej smene,
keď aj s ohľadom na rozsah prevádzky vykonávali dozor tri až štyri pracovníčky, - nezabezpečila
priestorovú prehľadnosť predajne (vysoké regály) a nevytvorila ani podmienky pre sledovanie diania
na predajni prostredníctvom kamerového systému, - nedodala dostatočné množstvo ochranných štítkov

na zabezpečenie všetkého tovaru, - nezabezpečila napojenie predajne na centrálny pult na polícii, -
nezabezpečila bezpečnosť pri otváraní a zatváraní prevádzky, - nezabezpečila naištalovanie skenerov
pri pokladniach.

Tieto tvrdenia žalovaných v priebehu konania v rámci vykonaného dokazovania žalobkyňa nevyvrátila,
ale v rámci dokazovania boli potvrdené či už samotnou žalobkyňou pripadne jej ďalšími zamestnancami.

Za ďalšie okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovaných za schodok súd prvého stupňa považoval to,
že v konaní bolo spochybnené a zostalo nepreukázané, že manko vzniklo v príčinnej súvislosti s
plnením pracovných úloh žalovaných, keď dospel k záveru, že opakovane každý mesiac bol umelo
navyšovaný tovar v evidencii stavu zásob, existoval rozdiel v cene tovaru v počítači u operátorky a
v cene, v ktorej sa predával na predajni, cena tovaru v počítači na príjme sa líšila od ceny tovaru v

pokladni na predajni, nikdy sa nezistilo porušenie pracovnej disciplíny žalovanými tým, že by napr. bez
zaplatenia svojvoľne zobrali tovar z predajne, žalobkyňa nikdy nezabezpečil školenie, resp. nepoučila
žalovaných ako hmotne zodpovedných zamestnancov o spôsobe ochrany tovaru a napokon, aj napriek
opakovaným a neustálym schodkom zisteným na predajni (v inventarizačnom období od 10.8.1998
do 18.1.1999 vo výške 36.345.- Sk, v období od 26.1.1998 do 10.8.1998 vo výške 200.128.- Sk, v

období od 18.5.1999 do 30.9.1999 vo výške 770.175.- Sk, v období od 30.9.1999 do 17.1.2000 vo výške
231.902.- Sk) a neurobila žiadne vhodné opatrenia na zamedzenie ďalších schodkov.Schodok proti jednotlivým hmotne zodpovedným pracovníkom za inventúrne obdobie od 18.1.1999
do 17.5.1999 považoval za schodok nepreukázaný v jeho reálnej výške (nezrealizovaním riadnych
inventúru v čase uzavretia dohôd o spoločnej hmotnej zodpovednosti so žalovanými v 5/, 11/, 12/ a

16/, na základe čoho nebolo možné zistiť, aký stav hodnôt bol týmto žalovaným odovzdaný, a s čím
sa v rámci inventúry dňa 18. 5. 1999 tento stav porovnal; ďalej preto, že sa opakovane v počítači
umelými zásahmi vykonávali zmeny v stave zásob a ani nesúhlasili ceny tovaru v počítači na
príjme tovaru a v pokladni) a ďalej ako schodok nezavinený žalovanými, pretože žalobca nevytvoril
vhodné bezpečnostné opatrenia, čo výrazne spochybnil bezpečnosť tejto prevádzky, a teda ako schodok

vzniknutý bez príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh žalovanými čo viedlo súd k záveru po
úplnom zbavení sa zodpovednosti žalovaných v 1/, 4/, 7/, 8/, 9/, 13/, 14/ a 15/ rade.

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.S.P. a konštatoval, že úspešným
žalovaným vznikol nárok na náhradu trov konania, v priebehu konania im však žiadne trovy konania
nevznikli a náhradu trov konania nežiadali, preto im ich náhradu nepriznal.

O trovách štátu rozhodol podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.S.P. a zaviazal procesne neúspešnú

žalobkyňunanáhradutrovpozostávajúcichzvyplatenéhosvedočnéhovsume109,44eurapreddavkovo
vyplatených z finančných prostriedkov štátu.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala včas odvolanie žalobkyňa a žalovaná 4/.

Žalobkyňa žiadala rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby zmeniť a žalobe
vyhovieť. Mala za to, že so všetkými žalovanými bola platne uzatvorená dohoda o hmotnej

zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti, čím žalovaní na seba prevzali
zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách podľa § 176 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. v znení
neskoršíchpredpisov-Zákonníkapráce.Zdôraznila,žesajednáodruhosobitnejzodpovednosti,ktoráje
založenánatom,žezamestnanec, sktorýmbolauzavretádohodaohmotnejzodpovednostinevyúčtoval
hodnoty zverené na základe tejto dohody, hoci ich bol povinný vyúčtovať, takže vznikol schodok.

Pri takejto zodpovednosti sa na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti vychádza z prezumpcie viny
zamestnanca, keď ide o zodpovednosť za predpokladané zavinenie spočívajúce v tom, že zamestnanec
nesplnilpovinnosťvyúčtovaťzverenéhodnoty.Zamestnanectedamusípreukázaťsvojunevinu,resp. ak
sa chce zbaviť zodpovednosti celkom, prípadne sčasti, musí preukázať, že škoda vznikla celkom alebo
sčasti bez jeho zavinenia (§ 176 ods. 3 Zákonníka práce). Povinnosťou zamestnávateľa je preukázať len

to, že vznikla škoda (schodok), a že zamestnanec platne uzatvoril dohodu o hmotnej zodpovednosti, a
nie je povinný zamestnancovi dokazovať, že schodok zavinil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Vyslovila
názor, že žalovaní v konaní nepreukázali dôvody pre zbavenie sa svojej zodpovednosti za vzniknutý
schodok v celom rozsahu. Mala za to, že zamestnávateľ splnil svoju povinnosť preukázať, že škoda
(schodok) vznikla a že zamestnanci platne uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti. Tvrdenia, že

žalobkyňa nezabezpečila žalovaným vhodné pracovné podmienky, a to ani po viacerých urgenciách,
považovala za účelové, keďže žalovaní od dohody o hmotnej zodpovednosti neodstúpili.

Z takto formulovaného obsahu odvolania odvolací súd vyvodil záver, a že toto sa zakladá na dôvodoch
uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalovaná 4/ v podanom odvolaní žiadala napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie . Namietala, že z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva záver,
že žalobkyňa dostatočným spôsobom nepreukázala vznik a výšku schodku, od ktorého sa odvíja
uplatnený nárok a že účtovný rozdiel vznikol pričinením žalovaných. Mala za to, že zistený schodok
bol vytvorený nedbalosťou žalobkyne a nevytvorením podmienok pre riadny výkon práce, čo žalovaní

svojmu zamestnávateľovi aj vytýkali. Tým, že nenesú zodpovednosť za vzniknutý stav sa žalovaní
úspešne zbavili svojej zodpovednosti. Pre častú prítomnosť zástupcov žalobcu nebolo potrebné
podávať písomné hlásenia o nedostatkoch, ale tieto boli podávané ústne. Zdôraznila, že tie z pôvodnežalovaných zamestnankýň, ktoré pristúpili k dohode tak urobili iba preto, že sa nechceli súdiť a chceli
mať pokoj ale nie z dôvodu, že by uznali svoje zavinenie alebo hoci aj zanedbanie svojich povinností
pri vzniku manka.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, okrem výrokov o pripustení zmeny žaloby a
čiastočnom zastavení konania vo vzťahu k žalovaným 1/, 7/, 11/, 13/, 15/ a 16/ rade, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné,
a odvolanie žalovanej 4/ je potrebné odmietnuť.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p., keď

vykonal všetky dôkazy, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili a takto vykonané dôkazy
vyhodnotil postupom v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne
správnevovecirozhodol. Zavecnesprávneavýstižnépovažujeodvolacísúdajdôvodyprvostupňového
rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, preto sa v odôvodnení obmedzuje na konštatovanie
správnosti týchto dôvodov napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a s prihliadnutím na odvolacie

námietky žalobkyne považuje týmto za potrebné dodať:

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že medzi účastníkmi neboli sporné základné
skutočnosti pre vyvodenie zodpovednosti za škodu podľa ust. § 176 Zákonníka práce v znení účinnom
do 30. 11. 1999, teda, že všetci žalovaní boli zamestnancami žalobcu a pracovali na prevádzkovej
jednotke č. XXX D. I. E. T.W., ako aj to, že všetci mali uzavretú kolektívnu hmotnú zodpovednosť.

Žalovaní nenamietali ani pravdivosť tvrdení o tom, že pri kontrolnej inventarizácii vykonanej v dňoch
17.5.1999 a 18.5.1999 bol za obdobie inventarizácie od 18.1.1999 do 17.5.1999 vyčíslený schodok,
ktorý bol ustálený sumou 204.735.- Sk.

Medzi účastníkmi konania ostala sporná skutočnosť, či žalovaní v konaní preukázali také skutočnosti,
ktoré by ich v súlade s ust. § 176 ods. 3 Zákonníka práce zbavovali zodpovednosti celkom, prípadne

sčasti a to z dôvodu, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich zavinenia.

Podľa ustanovenia § 176 ods. 3 Zákonníka práce zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom,
prípadne sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pracovné podmienky majú podstatný význam pre
možnosť zbavenia sa zodpovednosti zo strany zamestnanca. Medzi právne podmienky založenia tejto

zodpovednosti patrí aj podmienka, aby zamestnanec po celú dobu hmotnej zodpovednosti mal osobne
k dispozícii hodnoty, ktoré sú predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti. Aby zamestnávateľ mohol
plniť svoju povinnosť vytvárať zamestnancom pracovné podmienky, ktoré by im umožňovali riadny
výkon ich povinností, zákon ukladá zamestnancom povinnosť oznamovať svojmu nadriadenému chyby
ihneď, len čo ich zistil. Tieto ustanovenia treba vykladať tak, že v tých prípadoch, keď je úplne jasné a

dokázateľne zistené, že chyba bola zamestnávateľovi známa, nie je potrebné, aby zamestnanec ešte
formálne osobitne hlásil jej existenciu.

Žalovaní sa v konaní bránili tým, že predchodca žalobkyne, ako ich zamestnávateľ, nevytvoril také
podmienky, ktoré by im umožňovali zabezpečiť ochranu majetku. Vychádzali predovšetkým z toho, že
predajňa nebola zabezpečená kamerovým systémom, na predajni sa nenachádzali iné bezpečnostné

opatrenia proti krádežiam (nedostatočne označený tovar kontrolnými štítkami), pričom vzhľadom
na rozsah prevádzky, ako aj množstvo tovaru a spôsob jeho umiestnenia na vysokých regáloch
znemožňujúcich prehľadnosť predajne, čo s prihliadnutím na počet zamestnancov na jednotlivých
zmenách, nebolo fyzicky možné ustrážiť množstvo tovarov. Zamestnávateľ pritom po uzavretí dohôd o
hmotnej zodpovednosti prenechal všetku zodpovednosť za tovar, ktorý sa nachádzal na prevádzke na

zamestnancov, bez toho, aby sa sám aktívne zaujímal o jeho ochranu, resp. o zabezpečenie takých
podmienok, za ktorých by žalovaní mohli riadne hospodáriť so zverenými prostriedkami. Zamestnancomnezabezpečil ani potrebné školenia smerujúce k ochrane zvereného majetku. Žalovaní pritom v konaní
poukazovali na to, že na tieto nedostatky opakovane zamestnávateľa upozorňovali tak ústne ako aj
písomne a o tejto situácii mali dostatočnú vedomosť aj vedúci pracovníci zamestnávateľa. Napriek

tomu však nedošlo k žiadnemu opatreniu a tento stav pretrvával dôkazom čoho je aj to, že aj v
predchádzajúcich obdobiach na predajni bol zistený veľmi vysoký schodok, celkovo v štyroch prípadoch
a to v sumách až niekoľko stotisíc korún.

Uvedené tvrdenia žalovaných boli v konaní potvrdené výpoveďou svedka, vedúceho zamestnanca
žalobkyne G..B.J.,ktorýpracovalvobdobíoddecembra1997doaugusta2002akozástupcavedúceho

strediska v Košiciach a potvrdil, že vedel o problémoch na označenej predajni, pretože opakovane sa
rozprávalsožalovanýmioproblémochvevidenciitovaruvpočítači,vedelonízkompočtepracovníkovna
predajni o čom informoval vedenie žalobkyne, a mal aj vedomosť o vysokých, neprehľadných regáloch
a častých krádežiach na predajni. Zároveň potvrdil, že na pokyn vedenia z G. J. vykonávali kontroly
žalovaných, či neodnášajú tovar z predajne, ale s negatívnym výsledkom. Potvrdil aj tú skutočnosť, že
aj keď sa vedenie neustále zaoberalo nedostatočným počtom zamestnancov na predajni, tento problém

nemohli riešiť, pretože počet zamestnancov na jednotlivých predajniach bol predpísaný.

Z obsahu svedeckej výpovede vedúceho pracovníka zamestnávateľa žalovaných vyplýva, že žalobca
mal vedomosť o nedostatočnom zabezpečení označenej predajne proti krádežiam, teda aj o
nedostatočnomvytvorení podmienokprezamestnancovnaochranutovaru,zaktorútítonieslikolektívnu
hmotnú zodpovednosť. Za takejto situácie teda už nebolo nevyhnutné vykonávať ďalšie priame dôkazy

na zistenie, či žalovaní ako zamestnanci aj inými prostriedkami informovali svojho zamestnávateľa
o uvedených nedostatkoch.

S poukazom na tieto závery považuje odvolací súd odvolanie žalobkyne vychádzajúcej z tvrdenia o
nesprávnom hodnotení dôkazov za nedôvodné. Žalovaní v konaní preukázali dôvody pre zbavenie sa
svojej zodpovednosti za schodok , keď preukázali, že tento vznikol bez ich zavinenia. A na správnosti

takéhoto záveru nemení nič ani v odvolaní uvedené tvrdenie žalobkyne, že tvrdenie žalovaných o
nezabezpečení vhodných pracovných podmienok považuje za účelové s poukazom na to, že títo
neodstúpili od dohôd o hmotnej zodpovednosti. Použitie takejto formy jednostranného skončenia
zodpovednostného vzťahu nie je totiž priamo podmienkou pre zbavenie sa zodpovednosti zamestnanca
podľa§176ods.3Zákonníkapráce.Zoskutočnosti,žežalovanítakútomožnosťposkytnutúim zákonom

nevyužili, nemožno vyvodiť záver, že v dôsledku toho im zanikla možnosť zbaviť sa zodpovednosti za
schodok zo zákonného dôvodu.

Z týchto podstatných dôvodov preto odvolací súd potvrdil zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd odmietol odvolanie žalovanej v 4/ proti rozsudku súdu prvého stupňa ako odvolanie

podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., pretože rozsudkom súdu prvého
stupňa bola žaloba aj proti tejto žalovanej zamietnutá, teda v konaní bola úspešná. Z uvedeného
vyplýva, že ako úspešnej účastníčke konania jej nevzniklo subjektívne právo na podanie odvolania
proti rozsudku, ktorým bola žaloba proti nej zamietnutá.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení

s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože úspešní žalovaní náhradu trov
odvolacieho konania nežiadali ( vrátane žalovanej 4/) a žalobkyňa v odvolacom konaní úspešná nebola.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.