Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/410/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220502
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4212220502.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a sudkýň
JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 8.
októbra 2013 č. k. 25C/320/2012-38, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2,

§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení platnom v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, § 41 ods. 1,
§ 41 ods. 2 písm. c), d), a i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 41 ods. 2 písm. c),

d), a i) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom v čase začatia exekúcie, § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom v čase do 31. 05. 2010, ako aj zisteným skutkovým
stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh zamietol. Bol toho názoru, že návrh bol dostatočne
špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Vzhľadom
na to, že exekúcia bola začatá v roku 2011 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal v

roku 2012, návrh nebol premlčaný, ako ani žaloba nebola predčasná, pretože v čase rozhodovania
súdu už uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti odporcom a odporca do šiestich mesiacov
od podania žiadosti neuspokojil nárok navrhovateľa na náhradu škody. Navrhovateľ sa domáhal škody
výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej
lehote, ale bolo vydané po 215 dňoch. Preto súd v tomto prípade zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec

nejaká škoda vznikla. Preskúmaním pripojeného exekučného spisu však súd zistil, že o
zamietnutí žiadosti bolo rozhodnuté za 1 deň od doručenia návrhu uznesením. Navrhovateľ uvádzal
minimálne štyri ďalšie urgencie vo veci vydania poverenia, ktoré sa v exekučnom spise nenachádzajú anekorešpondujú ani s časom rozhodovania o návrhu. S poukazom na uvedené bol toho názoru, že údaje
navrhovateľa sú nesprávne, priam zavádzajúce, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ ako oprávnený nemal
o veci prehľad, pristupoval k veci nesústredene, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej

majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Okrem toho právny
zástupca navrhovateľa bol pred pojednávaním na túto skutočnosť upozornený, napriek tomu zotrval
na podanom návrhu a dôvodoch podania žaloby. Navrhovateľ tak trval na dôvodoch návrhu, ktoré boli
preukázateľne nepravdivé a nároku sa vedome domáhal na základe neexistujúcich skutočností. Aj táto
skutočnosť podľa súdu nárok navrhovateľa vyvracala. Okrem toho mal za to, že predmetné exekučné

konanie bolo právoplatne skončené a v exekučnej veci, z ktorej sa navrhovateľ domáhal náhrady
škody, bol exekučný titul rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania teda rozhodnutím
v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola
nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na
navrhovateľovi bolo preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne
popísané ani v jednom prípade nijako nedokladoval, pričom podľa súdu určenie výšky škody v návrhu

nebolo dôkazom o vzniknutej škode. Bolo na navrhovateľovi, aby spolu s návrhom predložil dôkazy,
pretože znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania.
Keďže navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia, znalecké dokazovanie by bolo nadbytočné. Navrhovateľ
navrhoval v tomto smere predloženie znaleckého posudku resp. znalecké dokazovanie, alebo postup
podľa§136OSP,avšakktakémutopostupubolopotrebné,abyúčastníkpredložilpodklady-dôkazy,bez

nich nebolo možné posudok vypracovať, či rozhodnúť podľa § 136 OSP, a preto súd návrh na doplnenie
dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny zamietol, i s poukazom na ďalšie dôvody pre
zamietnutie návrhu. Súd sa nestotožnil ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR
za prieťahy v konaní. Rovnako ako pri vzniku škody bol poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať

vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom
určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ navrhovateľ v danom prípade tvrdil, že o škode
sa dozvedel až doručením upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť
o (ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba, ktorá
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s

návrhom na vykonanie exekúciu a exekučným titulom, až do samotného vydania poverenia exekučným
súdom, ale aj do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť
navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie
a rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane
stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.

Navrhovateľ ani nevedel špecifikovať, v čom konkrétne boli ohrozené jeho podnikateľské aktivity (sp.
zn. 25C/52/2013). Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal
za to, že k vzniku škody ani nedošlo, pretože exekučný súd vydal rozhodnutia v lehote 1 deň, teda v
lehote, o platnosti ktorej tvrdil navrhovateľ, pričom žiadna zákonná lehota ani na vydanie poverenia v
čase podania návrhu na exekúciu neexistovala. Išlo o rozhodnutie vydané vo veľmi krátkej súdnej lehote,

časovo zanedbateľnej. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej veci, v danej lehote, sa pre skoršie
rozhodnutie nepričinil. Súd nebol tiež presvedčený, že by bol počas tejto doby navrhovateľ v neistote a
hrozila by mu akákoľvek škoda. Navrhovateľ poznal postupy a lehoty súdov v jeho exekučných veciach.
Naviac dodal, že ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody
(rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Otázka preto bolo, či aj k škode došlo. Ako už bolo konštatované,

majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky, len od konštatovania
nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré boli v tejto veci v odôvodnení
konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I ÚS 16/12). Podľa súdu sa navrhovateľ snažil predmetným podaním
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej

aktivite, ktorá i podľa súdnej praxi nebola v súlade s dobrými mravmi. Konštatovanie, že vo veci išlo
o prieťah, nebol všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať, ako ani neboli konštatované
zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu. Hromadná (opakovane podaná do množstva konaní)
sťažnosť z 30. 08. 2010 bola reakciou navrhovateľa na to, že exekučný súd žiadal o doplnenie
návrhu na vydanie poverenia, s ktorým oprávnený nesúhlasil. Naviac, súd prvého stupňa mal za to, že

vzťahpríčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradnýmpostupomaškodoujevzťahompríčinyanásledku,
ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti, treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Tedanesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené práve (iba) týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku

navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by
sa nezmenšil. V konaní nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade,
ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej priamu spojitosť s
nedodržaním údajnej zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli

aj tak. Okrem toho navrhovateľ vo svojich žalobách (bolo podaných veľké množstvo žalôb, v ktorých
si navrhovateľ uplatňuje nárok podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. voči odporcovi) v podstate
žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní.
Navrhovateľ v podstate napádal aj samotné zdôvodnenie predmetného rozhodnutia exekučného súdu,
pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup nie nesprávne resp. nezákonné rozhodnutie podľa § 5
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd preto k veci dodal, že by predmetné poverenie ani nemohol vydať,

keďže exekučný titul nebol vydaný v súlade so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore
s dobrými mravmi, resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa súdu navrhovateľ
sa nemohol domáhať nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že podľa neho
exekučný súd nesprávne zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ.
Záverom preto dodal, že takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal len podľa § 5 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu nezákonné, čo sa však nepreukázalo. Následne rozhodol o trovách konania podľa
§ 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže
žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného

právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného

práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžkykonaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého

stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, pričom v prvom rade sa zaoberal

navrhovateľom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon
bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,

vo všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj

napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikovalaodvolacísúdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzaložiadentakýtodôvod
nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom,pretožerozhodnutieotom,ktorýdôkazsúdvykoná,patrívýlučnesúdu,anieúčastníkomkonania
(§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto

konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo

súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku
citovalustanovenie§9ods.1vzneníúčinnomkudňuzačatiatohtokonaniaapodanianávrhunavydaniepoverenia, ako aj v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, ani uvedené nemá za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj
správny právny predpis, podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu

rozhodovania súdu prvého stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z.
z. doplnená posledná veta, ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády
Slovenskej republiky, o čo sa v danom prípade nejedná. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa
konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ktorý

podľa jeho vlastného tvrdenia nemal k dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania
oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Er/1010/2011 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Levice dňa 26. 08. 2011 a súd vydal

uznesenie č. k. 13Er/1010/2011-10 dňa 26. 08. 2011, ktorým okrem iného žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, zo dňa 19. 08. 2011 o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 13Er/1010/2011 (EX 12288/11) zamietol.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda bolo rozhodnuté hneď
v ten istý deň, ako bol doručený návrh na súd.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ namietal stav právnej neistoty. K uvedenému odvolací súd považuje
za potrebné dodať, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť
z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnejškodynavrhovateľa.Okremtohoodvolacísúddodáva,žesúdvdanejveci správne aplikoval

platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom
na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy
navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom záveru súdu
prvého stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého
stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR

(rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.