Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/370/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612212447
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7612212447.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov

JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobcu: R.. R. V., W..
XX.XX.XXXX, F. Y., H. X, proti žalovanému: Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO: 35 790
253, zastúpenému PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., IČO: 36 492 086 so
sídlom v Prešove, Masarykova 13, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Patrika Palšu,
v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
č.k. 9C/50/2012-405 zo dňa 11.09.2012 v spojení s opravnými uzneseniami č.k. 9C/50/2012-418 zo dňa
29.10.2012 a č.k. 9C/50/2012-429 zo dňa 19.11.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami č.k. 9C/50/2012-418 zo dňa 29.10.2012
a č.k. 9C/50/2012-429 zo dňa 16.11.2012 vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o povinnosti
žalobcu nahradiť trovy štátu.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách vo vzťahu účastníkov konania tak, že žalobca je povinný
nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2.202,18 eur na účet PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA spol. s r.o. Prešov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 118,70 eur na účet PALŠA
A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o. Prešov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobným návrhom podaným na súde dňa 31.12.2008 domáhal, aby súd zaviazal

žalovaného zverejniť v denníku SME ospravedlnenie za zverejnenie textu: ". V. pôsobil 15 rokov
ako Z. W. L.-G. Q.. Naposledy ako C. Z. Ú. U. W.. Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi
colníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie.", ktorý bol
zverejnený v denníku SME dňa 19.08.2008 v článku pod názvom "Sudca má dva metre na pašerákov".
Zároveň požadoval od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk. Súd prvého
stupňa napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 4.404,36 eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku a na účet súdu trovy štátu vo výške 7,44 eur, taktiež do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v uvedenej veci súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom č.k.
9C/99/2009-180 zo dňa 29.10.2009 tak, že uložil povinnosť žalovanému zverejniť žalobcom požadované
ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,00 eur.V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 3Co/37/2010-246 zo
dňa 11.05.2010 uvedený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ústavný súd SR v náleze zo dňa
07.07.2011č.IV.ÚS302/2010-48rozhodol,žerozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachč.k.3Co/37/2010,

3Co/38/2010 z 11.05.2010 bolo porušené základné právo žalovaného na slobodu prejavu a na slobodné
rozširovanie informácií podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a jej právo na slobodu prejavu a slobodu
rozširovania informácií podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení so základným právom na ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zároveň
rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/37/2010, 3Co/38/2010 z 11.05.2010 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Košiciach opätovne rozhodol vo veci, a to uznesením č.
3Co/346/2011-347 zo dňa 30.04.2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 9C/99/2009-180 zo dňa
29.10.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zrušil Krajský súd v Košiciach uznesením
č.k. 3Co/347/2011 uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 9C/99/2009-229 zo dňa 14.12.2009, ktorým bol
žalovaný zaviazaný zaplatiť na účet súdu trovy štátu vo výške 7,44 eur a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol odôvodnil tým, že k
zásahu do práv žalobcu malo dôjsť článkom zverejneným v médiách dňa 19.08.2008 v denníku SME,
preto v konaní dochádza ku stretu Ústavou garantovaných práv, a to práva na ochranu cti, dôstojnosti
a súkromia s právom na slobodu prejavu a právom na informácie. Vychádzajúc z toho súd prvého
stupňa opätovne preskúmal v súlade s právnym názorom Ústavného súdu skutočnosti rozhodujúce

pre rozhodnutie vo veci, a to najmä, či a ak áno, ktoré z uvedených ústavných práv možno v danom
prípadeuprednostniťpreddruhým.Časťčlánkutýkajúcasažalobcu,ktorývčasejehovydaniavykonával
aj súčasne vykonáva činnosť advokáta a ktorá je predmetom tohto konania, obsahovala informácie
ohľadom pôsobenia žalobcu ako colníka. Konkrétne sa týkala obdobia, kedy vykonával na Colnom
úrade riadiacu funkciu v rámci štátnozamestnaneckého pomeru, teda bol vo verejnej funkcii. Osoba

advokáta, taktiež v súlade s názorom Ústavného súdu SR, patrí do kategórie osôb verejných, a preto
hranice dovolenej kritiky sú u žalobcu širšie, než u bežného občana. Hlavným predmetom článku, v
rámci ktorého bola zverejnená aj časť týkajúca sa žalobcu, boli informácie týkajúce sa inej osoby -
sudcu, pričom justícia je témou verejného záujmu. Skutočnosti týkajúce sa žalobcu mali súvislosť s
hlavnou témou, ako osobou advokáta. V uvedenej časti článku bol však žalobca kritizovaný v súvislosti

s jeho predchádzajúcim pôsobením ako colníka. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom článku boli veci
verejného záujmu, a to nielen pokiaľ sa týka hlavnej témy, ale aj pokiaľ sa týka časti, ktorá obsahovala
informácie o žalobcovi. Článok, ktorým malo dôjsť k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti,
bol zverejnený v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou, je teda prístupný širokej verejnosti a to aj
prostredníctvom internetu. Miesto zverejnenia článku je ale potrebné vnímať v spojení s autorom, ktorým

je novinár a ktorý má privilegované postavenie v súvislosti so slobodou prejavu. Informácie týkajúce sa
žalobcu uvádzané v predmetnom článku sa týkali jeho predchádzajúceho pôsobenia na colnom úrade.
Autor článku čerpal pritom z oficiálnych zdrojov, ktoré boli v čase zverejnenia článku staré takmer sedem
rokov. Informácie o žalobcovi boli v článku zverejnené vo forme faktov. V prvej časti článku, ktorá sa týka
žalobcu, bolo uvedené, že žalobca pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej hranici. Údaj o

dĺžke pôsobenia žalobcu na tejto hranici nie je presný, keďže žalobca pôsobil na tejto hranici ako colník
od 01.11.1995 do 16.10.2001, t.j. po dobu šiestich rokov. Podľa druhej vety tejto časti článku mal žalobca
naposledy pôsobiť ako riaditeľ Colného úradu Vyšné Nemecké. V skutočnosti žalobca zastával funkciu
vedúceho Pobočky colného úradu Vyšné Nemecké Colného úradu Čierna nad Tisou. V oboch prípadoch
sa jedná o označenie riadiacej funkcie. Napriek uvedeným nepresnostiam, uvedené dve vety, neboli

spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. V ďalšom článok uvádza, že sa jednalo o
obdobienajväčšejkorupciemedzicolníkminavýchodnejhraniciažežalobcabolvroku2001prepustený
aj pre podozrenie z korupcie. Redaktor, ktorý časť článku o žalobcovi napísal, vychádzal zo služobného
hodnotenia žalobcu z 29.06.2001, z vyhlásení Colného riaditeľstva SR uverejnených prostredníctvom
SITA zo dňa 28.01.2002 a 29.01.2002, ako aj z vystúpenia žalobcu na tlačovej konferencii v roku 2002.

Pri písaní článku mal teda informácie, ktoré na tlačovej konferencii žalobca uviedol, ako aj informácie
o tom, že Najvyšší súd SR služobné hodnotenie žalobcu ako nezákonné zrušil. O uvedenom totiž
informoval aj denník Korzár dňa 27.08.2002, ktorého vydavateľom je taktiež žalovaný. Napriek tomu, že
služobné hodnotenie žalobcu bolo zrušené ako celok, súd prvého stupňa sa zaoberal týmto služobným
hodnotením zo dňa 29.06.2001 poukazujúc na nález Ústavného súdu SR. Podľa tohto nálezu, služobné

hodnotenie žalobcu bolo Najvyšším súdom SR vyhodnotené ako nezákonné a zrušené len pre jeho
formálne nedostatky. Najvyšší súd SR sa týmto služobným hodnotením po vecnej stránke nezaoberal. Zuvedeného dôvodu sa súd prvého stupňa pri opätovnom rozhodovaní zaoberal tvrdeniami uvedenými v
služobnom hodnotení žalobcu v čase jeho pôsobenia na colnom úrade. Z tohto služobného hodnotenia
je zrejmé, že žalobca ako vedúci pracovník colného úradu nevykonával dostatočne svoju kontrolnú

činnosť, zle uplatňoval svoju disciplinárnu právomoc voči podriadeným colníkom, svojimi opatreniami
vytváral možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a protiprávneho konania colníkov. Tvrdenia žalovaného
v predmetnom článku pritom nevychádzajú z toho, či sám žalobca alebo jeho podriadení boli potrestaní
pre porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu korupcie. Poukazujúc na uvedené skutočnosti súd prvého
stupňa dospel k záveru, že žalovaný ako vydavateľ periodika má privilegované postavenie pri ochrane

slobody prejavu, žalobca ako verejne činná osoba je povinný zniesť vyššiu mieru kritiky, predmetom
článku boli informácie o veciach dôležitého verejného záujmu a obsah článku vychádza z informácií
majúcich podklad v služobnom hodnotení žalobcu za jeho pôsobenia na colnom úrade a v konaní
nebola preukázaná nepravdivosť týchto informácií. Na druhej strane súd prvého stupňa konštatoval, že
článok vychádzal z podkladov starších ako sedem rokov, v článku bolo zverejnené celé meno žalobcu a
žalobcovineboladanámožnosťsakčlánkupredjehozverejnenímvyjadriť.Napriektýmtoskutočnostiam

svedčiacim v prospech žalobcu, vychádzal súd prvého stupňa z princípu proporcionality, teda dospel
k záveru, že v danej veci nemožno uprednostniť právo ochrany osobnosti pred právom na slobodu
prejavu a preto návrh v celom rozsahu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl.
19 ods. 1, 2, 26 ods. 1, 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb., ako aj ustanoveniami § 11 a § 13 ods. 1 až 3
Občianskeho zákonníka.

Výrok o trovách konania zdôvodnil súd prvého stupňa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 149 ods.
1 O.s.p. a priznal trovy pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalovaného za 15 úkonov právnej
služby + režijného paušálu podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., cestovného vo výške 276,14 eur, náhrady
straty času vo výške 423,96 eur podľa § 17 advokátskej tarify + 20 % DPH 733,81 eur, spolu trovy
právneho zastúpenia vo výške 4.402,86 eur, súdny poplatok vo výške 1,50 eur, spolu trovy žalovaného

priznal v sume 4.404,36 eur, ktoré zaviazal zaplatiť neúspešného žalobcu na účet právneho zástupcu
žalovaného.

Opravným uznesením č.k. 9C/50/2012-402 zo dňa 29.10.2012 v spojení s opravným uznesením č.k.
9C/50/2012-429 zo dňa 16.11.2012 opravil súd prvého stupňa záhlavie rozsudku v označení právneho
zástupcu žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a), b), d) a f) O.s.p. V dôvodoch odvolania akcentoval na to, že závery Ústavného súdu SR
v Náleze sp.zn. IV. ÚS 302/2010-48 zo 07.07.2011 sú nelogické a sú v rozpore nielen so skutkovým
stavom, ale aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sž/15/02, 6Sž/36/02 z 31.07.2002, ktorým
súd zrušil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu zo 16.10.2001 o odvolaní žalobcu z funkcie vedúceho

PCÚ Vyšné Nemecké. Na strane 28 citovaného nálezu Ústavný súd konštatuje, že Ústavnému súdu
neprináleží v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky (žalovaného) posudzovať vecnú
správnosť a už vôbec nie ústavnú akceptovateľnosť označeného rozsudku Najvyššieho súdu SR.
Týmto tvrdením sa Ústavný súd SR dostal do vlastných rozporov, keď nerešpektuje tento rozsudok
Najvyššieho súdu SR. Služobné hodnotenie ako také nepodlieha súdnemu prieskumu. Zákonnosť

služobného hodnotenia posudzoval Najvyšší súd SR v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a
postupu žalovaného o odvolaní z funkcie. V citovanom rozsudku Najvyšší súd SR sa jasne vyjadril, že
služobné hodnotenie je nezákonné a spochybnil ho ako celok, čo priznáva aj sám Ústavný súd SR v
citovanom Náleze (strana 28 Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 07.07.2011), čiže je nelogické a právne
neakceptovateľné, ak súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Z uvedeného

dôvodu sa súd pri opätovnom rozhodovaní zaoberal tvrdeniami uvedenými v služobnom hodnotení
žalobcu v čase jeho pôsobenia na colnom úrade.“ Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 31.07.2002 označil služobné hodnotenie žalobcu zo dňa 29.06.2001
za nezákonné a spochybnil ho ako celok. Z uvedeného dôvodu je neprípustné, aby žalovaný zverejňoval
nepravdivé informácie v ňom uvedené. Navyše ich zverejnil až po 7 rokoch, v čom žalobca vidí zlý

úmysel žalovaného. Z horeuvedeného dôkazu je teda zrejmé, že ide o skutkový stav, ktorý nemôže
meniť ani Ústavný súd SR, lebo všeobecné súdy sú viazané len právnym názorom Ústavného súdu
SR. Pritom žalovaný zverejnil nepravdivé informácie o žalobcovi po siedmych rokoch, preto nemôže
obstáť tvrdenie súdu prvého stupňa, že išlo o urgentné informácie verejného významu. Pritom súdprvého stupňa sám v napadnutom rozsudku priznáva, že všetky informácie o žalobcovi obsiahnuté v
štyroch vetách v napadnutom článku sú nepravdivé. Tiež neobstojí tvrdenie súdu prvého stupňa, že
žalovaný čerpal informácie z oficiálnych zdrojov, t.j. zo služobného hodnotenia žalobcu z 29.06.2001,

z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR zo dňa 28.01.2002 a 29.01.2002, tiež z vystúpenia žalobcu na
tlačovej konferencii v roku 2002. Vyhlásenie Colného riaditeľstva SR ani vystúpenie žalobcu na tlačovej
konferencii neobsahovalo žalobcom zverejnené informácie v napadnutom článku, hlavne informáciu, že
žalobca mal byť prepustený z colnej správy pre korupciu.

V písomnom podaní zo dňa 15.08.2012 žalobca okrem iného namietal, že na Ústavnom súde SR o

veci rozhodoval nezákonný sudca. JUDr. Ladislav Orosz je totiž švagrom bývalého predsedu Okresného
súdu Michalove JUDr. Jozefa Soročinu. Aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku priznáva, že
hlavným predmetom článku, v rámci ktorého bola zverejnená aj časť týkajúca sa žalobcu boli informácie
týkajúce sa inej osoby - sudcu. Touto osobou je JUDr. Jozef Soročina, švagor sudcu Ústavného súdu
SR JUDr. Ladislava Orosz. Je všeobecne známe, že sudca JUDr. Jozef Soročina má zlé vzťahy so
svojím švagrom JUDr. Ladislavom Oroszom a JUDr. Jozef Soročina ako svedok na pojednávaní pred

súdom prvého stupňa dňa 11.09.2012 sa na adresu svojho švagra vyjadril, že má s ním zlé vzťahy, že
boli medzi nimi stále hádky a nezhody a je toho názoru, že mal uplatniť námietku zaujatosti. Menovaný
sudca menovaného súdu sa preto podľa žalobcu mal vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci. Na
horeuvedenú námietku, že na Ústavnom súde SR rozhodoval nezákonný sudca, súd prvého stupňa
v napadnutom rozsudku nijako nereagoval a sa s ňou nevysporiadal. V tomto smere preto považuje

žalobca napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Takýto postup je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Výsluchom svedkov R.. R. V., R.. N. Y., R.. Y. U., Y.. L. K. E. R.. R. T. bolo jednoznačne preukázané,
že napadnutým článkom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu aj v profesnej oblasti. To,
že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu v oblasti rodinného a verejného života, túto
skutočnosť nespochybňuje ani Ústavný súd v citovanom náleze a tieto skutočnosti boli preukázané

výsluchmi ďalších svedkov. Súd prvého stupňa však aj napriek uvedenému žalobu zamietol. Vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný zverejnil o osobe žalobcu nepravdivé údaje,
keď jeho meno spojil s korupciou. V napadnutom rozsudku bolo zverejnené celé meno a priezvisko
žalobcu.Žalobcajeadvokátomavzťahmedziadvokátomaklientomjezaloženývprvomradenadôvere.
Napadnutý článok bol zverejnený v celoslovenských periodikách a celá verejnosť mala možnosť sa s

ním oboznámiť. Preto je logické, že zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu a spojením jeho
mena s korupciou muselo dôjsť k zásahu aj v profesnej oblasti žalobcu, čo bolo preukázané výsluchmi
viacerých svedkov. Neobstojí tiež tvrdenie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že žalobca patrí
do kategórie osôb verejných, a preto hranice dovolenej kritiky sú u neho širšie než napríklad u bežného
občana. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. odôvodnil žalobca tým, že na Ústavnom

súde SR bol senát nesprávne obsadený, keď senátu predsedal ústavný sudca JUDr. Ladislav Orosz a
súd prvého stupňa navyše dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. d) a f) O.s.p.).

Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdiť a uplatnil trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby 91,29 eur + režijný paušál
7,63 eur + DPH 20 %.

V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci správne v súlade s
platnýmprávnymporiadkom,pričomanijedenzodvolacíchdôvodovuvádzanýchodvolateľomneobstojí.
Žalovaný má za to, že odvolateľovi neprináleží spochybňovať rozhodnutie Ústavného súdu SR. Konanie

o ochranu osobnosti bolo konaním vedeným na základe žaloby žalobcu o jeho osobnostných právach
a nie o osobnostných právach sudcu JUDr. Jozefa Soročinu, preto prípadné vzťahy medzi svedkom
v tomto konaní a členom senátu Ústavného súdu SR nemôžu mať vplyv na správnosť rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Navyše všeobecný súd v tomto konaní nemôže posudzovať prípadnú správnosť
obsadenia senátov Ústavného súdu SR. Predmetné konanie o ochranu osobnosti sa muselo vyhodnotiť

ako vzájomný stret rovnocenných ústavných práv jednak na strane žalobcu (ochrana osobnosti), jednak
na strane žalovaného (právo na slobodu prejavu), ale aj na strane verejnosti (právo obdržať informácie).PodľapublikovanejjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképrávaaleislovenskýchsúdov,niekaždýstret
takýchto práv vyžaduje súdny zásah do slobody prejavu. V konaní sa preukázalo, že nedošlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcu takou intenzitou, ktorá by vyžadovala súdny zásah, teda k zníženiu jeho

vážnosti a jeho dôstojnosti v očiach vypočutých svedkov.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1, 3
O.s.p., ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči rozsudku, ktorým súd žalobu o ochranu osobnosti

zamietol, nie je dôvodné. Krajský súd v Košiciach rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p.
a v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Košiciach.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaní správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a
s odôvodnením napadnutého rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje.

Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.

Pokiaľ odvolateľ odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 O.s.p.

odôvodnil tým, že na Ústavnom súde SR bol súd nesprávne obsadený, keď senátu predsedal ústavný
sudca JUDr. Ladislav Orosz, z vád konania je dôvodom odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
taká vada, ktorá sa považuje za dôvod zmätočnosti, konkrétne nebola splnená niektorá z podmienok
konania, ktoré sú inak vypočítané v § 221 ods. 1 písm. a) až f) O.s.p. Pod odňatím možnosti konať
pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil

realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Námietka žalobcu, že
súd prvého stupňa sa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou v konaní, že na Ústavnom súde SR
vo veci rozhodoval nezákonný sudca a súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku na túto námietku
nereagoval a nijako sa s ňou nevysporiadal a v tomto smere považuje rozsudok súdu prvého stupňa
za nepreskúmateľný, odvolací súd k tejto odvolacej námietke len stručne dodáva, že odvolací dôvod

podľa usat. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. by bol naplnený,
ak by vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca. Nie je možné považovať rozhodnutie súdu prvého
stupňa za nepreskúmateľné z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal v dôvodoch rozsudku
s námietkou, že na Ústavnom súde SR mal rozhodovať podľa názoru odvolateľa „nezákonný sudca“,
keďže všeobecný súd nemôže posudzovať správnosť obsadenia senátov Ústavného súdu SR.

V prejednávacnej veci odvolací súd nezistil, že by v konaní bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý
a riadny proces nerešpektovaním procesných práv priznaných mu O.s.p. (ust. § 1 a nasl. a § 157 ods.
2 O.s.p.). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, ktoré skutočnosti súd prvého
stupňa považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri
hodnotení vykonaných dôkazov a ako sa vyporiadal s právne významnými skutočnosťami, z ktorých

vyvodil záver o nedôvodnosti uplatneného nároku na ochranu osobnosti.

Inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou
tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. V odvolaní nie je uvedená žiadna skutočnosť, z ktorej by
bolo možné urobiť záver, že by konanie bolo postihnuté niektorou z procesných vád podľa § 205 ods.
2 písm. b) O.s.p., preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, alebo
inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor

v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo
ak výsledok hodnotenie dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval na
daný prípad.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. odôvodnil žalobca predovšetkým tým, že

vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že napadnutým článkom došlo k zásahu do
osobnostných práv žalobcu, a to aj v profesnej oblasti. To, že došlo k zásahu do osobnostných práv
žalobcu v oblasti rodinného a verejného života, túto skutočnosť nespochybňuje ani ústavný súd v
citovanom náleze. Aj napriek uvedenému však súd prvého stupňa žalobu zamietol. Pritom vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný zverejnil o osobe žalobcu nepravdivé údaje,

keď jeho meno spojil s korupciou.

V prípade zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobenej hromadnými informačnými
prostriedkami, treba podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva
na ochranu osobnosti posudzovať v kontexte s ústavne zaručenými právami na slobodu prejavu a
informácie (čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a čl. 10 ods. 1 Dohovoru) a so zreteľom

na požiadavku vyváženosti (proporcionality) uplatňovania týchto práv, ktoré sú rovnocenné. Pri strete
týchto práv (práva na slobodu prejavu a informácie s právom na ochranu osobnosti) treba s prihliadnutím
k okolnostiam konkrétneho prípadu zvažovať ich význam a dbať na to, aby jednému z týchto práv nebola
bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým, keďže ochrana týchto - inak ústavne rovnocenných
hodnôt - má spoločného menovateľa, ktorým je demokratický vývoj spoločnosti.

Vychádzajúc z uvedených zásad odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu skúmal
mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti žalobcu (práva na
česť, meno a dobrú povesť) v kontexte s právom žalovaného na slobodu prejavu (zahrňujúcej
právo šíriť informácie a myšlienky) a so zreteľom na požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy
(proporcionality) uplatňovania týchto práv a ich ochrany, keďže v posudzovanom prípade k zásahu do

právanaochranuosobnostižalobcu,malodôjsťvýkonomprávažalovanéhonasloboduprejavuašírenie
informácií o veci verejného záujmu zaručených v čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd o ochranu ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 ods. 1 Dohovoru.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že došlo
k zásahu do osobnostných práv žalobcu takou intenzitou, ktorá by vyžadovala súdny zásah do slobody

prejavu.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa bol v konaní o ochranu osobnosti v tejto veci podľa § 56 ods.
6 a 7 zákona č. 38/1993 Z.z. (o Ústavnom súde SR) viazaný právnymi názormi Ústavného súdu SR
vyjadreného v Náleze č. IV. ÚS 302/2010-48. Pokiaľ Ústavný súd SR v citovanom náleze sa vyjadroval ajk skutkovým okolnostiam prípadu, nemohli všeobecné súdy nebrať zreteľ na skutkové závery vyslovené
v Náleze Ústavného súdu SR IV. ÚS 302/2010-48 zo dňa 07.07.2011.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v spojení

s opravnými uzneseniami č.k. 9C/50/2012-418 zo dňa 29.10.2012 a č.k. 9C/50/2012-429 zo dňa
16.11.2012 vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu v súlade s
ust. § 148 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. Štát, ktorý v priebehu konania platil trovy,
má právo na ich náhradu voči účastníkom, pričom rozhodujúcim je výsledok konania.

Súd prvého stupňa vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi aplikoval pre svoje

rozhodnutie ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd však dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre čiastočnú zmenu rozsudku súdu
prvého stupňa vo výroku o trovách konania.

Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. tvorí odchýlku zmierňujúcu neprimeranú tvrdosť v prípade zásad
zodpovednosti za výsledok. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. dopadá na toho, kto by inak mal nárok

na náhradu trov konania, ak sú tu podmienky osobitného zreteľa, súd nemusí výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať.

Podľa ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba okrem iného
zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku. Vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli
žalobcu k uplatneniu práva na ochranu osobnosti, keď redaktor žalovaného pri písaní článku o žalobcovi

z roku 2008 použil „informácie“ zo služobného hodnotenia žalobcu z rokov 2001 a 2002, pričom vedel,
že služobné hodnotenie bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 31.07.2002, v článku bolo
zverejnené meno aj priezvisko žalobcu, žalobcovi nebola daná možnosť pred zverejnením článku sa
vyjadriť a až Nálezom Ústavného súdu SR bolo vyslovené, že právo nad slobodou prejavu prevažuje nad
právom na ochranu osobnosti, dospel odvolací súd k záveru, že sú splnené podmienky v súlade s ust. §

150 ods. 1 O.s.p. pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému sčasti v rozsahu 50 %.

Odvolací súd preto v súlade s § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách
konania, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2.202,18 eur, ktoré
predstavujú polovicu trov potrebných na účelné bránenie práva žalovaného.

Výrok o trovách odvolacieho konania je odôvodnený ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.

1 O.s.p.

Žalovaný bol v odvolacom úspešný, preto neúspešný žalobca je povinný nahradiť trovy konania
žalovaného, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby podľa ust. § 10
ods. 8 a § 14 ods. 1 písm. b) vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. 91,29 eur + paušálna náhrada hotových
výdavkov 7,63 eur + 20 % DPH 19,78 eur, celkom trovy odvolacieho konania vo výške 118,70 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.