Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/238/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110224929
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7110224929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudkýň JUDr.

Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Dany Ferkovej v právnej veci žalobkyne v 1. rade P.. T. K., G..
XX.XX.XXXX, K. Z. X, C. a žalobkyne v 2. rade M. R.U., G.. XX.XX.XXXX, K. Z. X, C., proti žalovanému
Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, v konaní o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného a žalobkýň v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného
súdu Košice I č.k. 35C/272/2010-119 zo dňa 04.04.2012 a odvolaní žalovaného proti uzneseniu č.k.
35C/272/2010-148 zo dňa 22.06.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku, ktorým súd určil, že O.

Č.. XXX/X - U. O., U. Z. XXX M. J. G. A. C. C. G. L. Č.. XXXXX, C. Ú.: A. M., P. R. Q. O. Č.. XXXX/
X - U. O., U. Z. XX M. E., Q. B. J. Z. W. O. W. C. Č.. XX/XX J. V. XX.XX.XXXX, patrí do podielového
spoluvlastníctva žalobkyne v 1. P. P.. T. K., P.. R., G.. XX.XX.XXXX Z. O. X/X J. R. Q. Ž. Z. X. P. M. R.,
P.. Š.E., G.. XX.XX.XXXX Z. O. X/X J. R..

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

M e n í uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C/272/2010-148 zo dňa 22.06.2012 tak, že ukladá
žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 99,50
eur na účet Okresného súdu Košice I č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX v peňažnom ústave Štátna pokladnica

Bratislava.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že parcela č. XXX/X - U. O., U. Z. XXX M. J. G. A. C.
C. G. L. Č.. XXXXX, C. Ú.: A. M., patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne v 1. rade P.. T. K., P.
R., G.. XX.XX.XXXX Z. O. X/X z celku a žalobkyne v 2. rade M. R., P. Š., G.. XX.XX.XXXX Z. O. X/X J.
R.. Určil, že parcela č. XXXX/X - U. O., U. Z. XX M. v rozsahu tak, ako je zakreslená v geometrickom
pláne GEOTREND Košice č. XX/XX J. V. XX.XX.XXXX, patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne
v 1. rade P.. T. K., P.. R., G.. XX.XX.XXXX Z. O. X/X z celku a žalobkyne v 2. rade M. R., P.. Š.,

G.. XX.XX.XXXX Z. O. X/X z celku. Vyslovil, že Geometrický plán GEOTREND Košice č. XX/XX J. V.
XX.XX.XXXX tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Konanie o určenie vlastníckeho práva k parc.č. XXX/
X - U. O., U. Z. XX M. Q. O..Č.. XXX/X - U. O., U. Z. XX M. tak, ako boli zakreslené v Geometrickom
pláne GEOTREND Košice č. 86/10 zo dňa 05.11.2010 zastavil. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobkyniam v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 1.945,84 eur predstavujúce uhradený súdny poplatok
a trovy právneho zastúpenia k rukám právnej zástupkyne JUDr. Kristíny Piovarčiovej, advokátky, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právnym predchodcom
žalobkyne v 1. rade P. T.. M. R.U. a žalobkyni v 2. rade - M. M. R. K. Z. P. XXXX O. O. Č.. XXXX/XX
U. Z.M. XXX M. Z. A. J. G. L. Č.. XXXX C.. Ú.. A. M. Q. O.. Č.. XXX U. Z. XXX M., druh pozemku

zastavané plochy a nádvoria, na ktorom v rokoch 1969 začali stavať rodinný dom, v súčasnosti vedený
na vyššie citovanom liste vlastníctva pod súp. č. XXXX s tým, že tento bol skolaudovaný v roku 1980
a Obvodný národný výbor, odbor výstavby pri kolaudácii s prihliadnutím na stanoviská odborných
dozorných orgánov konštatoval, že podmienky určené územným rozhodnutím a rozhodnutím o povolení
stavby zo dňa 13.02.1962 boli splnené. Následne v roku 1997 bolo pre rodinný dom pridelené orientačné

Č. X Q. A. Č. T.. F. pozemok začali právni predchodcovia žalobkýň užívať hneď po jeho pridelení v
roku 1968, a to v rozsahu zakreslenom červenou farbou v geometrickom pláne č. 86/2010 vyhotoveným
spoločnosťou GEOTREND Košice zo dňa 04.11.2010, t.j. zahŕňajúc parcelu č. XXX, XXX/X Q. XXXX/
X, kedy vlastne plot tvoriaci predný oblúk pred domom postavil samotný právny predchodca žalobkýň
tak, že plot je v rovnakej línii s ostatnými plotmi na ulici so zachovaním 2 m odstupu zelene od cesty v
súlade s tým, ako mu to bolo ešte za socializmu vykolíkované pracovníkmi Národného výboru - odboru

výstavby. To znamená, že od tejto doby uvedené pozemky užívali právni predchodcovia a následne
nástupcovia, žalobkyňa v 1. rade a jej sestra - O. Ž. Z. X. P. E. R. v dobrej viere, že im tieto pozemky
patria. Nik z nich nepochyboval, že nakladali s danými nehnuteľnosťami ako so svojím vlastníctvom,
pretože užívanie pozemkov spolu s postavenou stavbou - rodinným domom im odsúhlasili vtedajšie
orgány a aj plot postavený právnym predchodcom žalobkýň bol tak, ako aj momentálne stojí, vyhotovený

na pokyn týchto orgánov, ktoré samy určili, kde má stavebník plot postaviť tak, aby ho dal do línie s
plotmiostatnýchdomovnaulici.Užvtejtosamotnejskutočnostijenutnévidieťdobromyseľnosťprávnych
predchodcov žalobkýň, pretože títo nemali dôvod pochybovať o správnosti rozhodnutí vtedajších
orgánov. Z rovnakého dôvodu nemali ani pochybnosť o rozsahu užívaných pozemkov, aj keď pôvodná
výmera prideleného pozemku nekorešponduje s výmerou pozemkov, ku ktorým žiadajú žalobkyne

určiť vlastnícke právo, keďže všetky kroky od pridelenia pozemku cez stavbu rodinného domu, jeho
kolaudáciu a vytýčenie hranice predného plota boli učinené pod dohľadom a pri odsúhlasení vtedajších
orgánov. Právni predchodcovia a následne aj žalobkyňa v 1. rade a jej sestra titulom darovacej zmluvy
z 08.12.1997 užívali takú časť pozemku, aký bol vyčlenený v teréne z troch strán susednými plotmi,
pričom právny predchodca - U. T.. M. R. postavil plot už len v prednej časti. Z uvedeného vyplýva, že

nadobúdatelia žiadnym spôsobom nemohli byť nedobromyseľní pri užívaní týchto pozemkov, i keď ich
výmera výrazne presahuje pridelenú výmeru, avšak tento omyl je v tomto prípade ospravedlniteľný v
stave na skutkové okolností nadobudnutia tohto pozemku a vzhľadom na nepravidelný tvar uvedeného
pozemku, či jeho umiestnenia v teréne. Nadobúdatelia - právni predchodcovia, ako aj nástupkyne v
zmysle darovacej zmluvy z 08.12.1997 nemali žiaden dôvod uvedenú výmeru osobitne premeriavať,

čo korešponduje s údajmi uvedenými v príslušných rozhodnutiach vydaných pri prevzatí do užívania,
pretože po celú desaťročnú dobu bola držba týchto pozemkov pokojná, nerušená, nikto sa užívania
pozemkov nedomáhal, až pred podaním žaloby sa začal o uvedené pozemky zaujímať žalobca a
tieto dal aj premerať. Až vtedy nadobúdatelia zistili rozpor stavu užívacieho a stavu právneho, pričom
uvedenú situáciu riešili podaním tohto žalobného návrhu. V čase pridelenia pôvodného pozemku

XXXX/XX platné právne predpisy neumožňovali vydržanie fyzickým osobám. Až novelou Občianskeho
zákonníka č. 509/1991 Zb. mohla vlastnícke právo vydržaním nadobudnúť akákoľvek osoba, t.j. aj
fyzické osoby (občania) so započítaním oprávnenej držby svojich predchodcov pred 01.01.1992, pričom
v tomto konkrétnom prípade títo užívali pozemok nepretržite od roku 1968. Žalobkyne, resp. ich právni
predchodcovia vstúpili do držby sporných pozemkov minimálne 01.01.1992, a teda k 01.01.2002 im

uplynula zákonná desaťročná vydržacia lehota. Na tom nemení nič tá skutočnosť, že uvedené pozemky
neboli predmetom pôvodne vydaných rozhodnutí, resp. ďalších zmlúv, ktorými bol pozemok č. 994 spolu
s rodinným domom ďalej prevádzaný. V prípade, ak by tomu tak bolo, nebola by potreba domáhať
sa určenia vlastníckeho práva k týmto pozemkom, pretože sporné pozemky, ktoré sú uvedené vo
vyhovujúcej časti rozhodnutia, by nadobudli písomnou zmluvou a vkladom do katastra nehnuteľností.

Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s ďalšou argumentáciou žalovaného, že momentálna žalobkyňa v
2. rade stratila svoju dobromyseľnosť, keďže na ňu bol pozemok s rodinným domom prevedený až počas
súdneho konania. K tejto argumentácii súd prvého stupňa uviedol, že žalobkyňa v 2. rade bola pôvodnou
užívateľkou a následne po roku 1992 vlastníčkou predmetných nehnuteľností, kedy možno konštatovať,
že k opätovnému prevodu nehnuteľností z jej V. E. R. na ňu došlo až potom, čo uplynula vydržacia

doba, a teda otázku straty dobromyseľnosti, tu nebolo potrebné riešiť. Vychádzajúc z ust. § 80 písm. c)
O.s.p. súd prvého stupňa mal za to, že žalobkyne v 1. a 2. rade jednoznačne majú naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva cestou súdu, pretože ich právne postavenie, čo sa týka dotknutýchparciel, ktoré sú predmetom konania, je bez určenia súdu neisté a túto neistotu možno odstrániť jedine
rozhodnutím súdu, naviac, ak žalovaný toto vlastnícke právo žalobkýň popiera, neuznáva. Súd prvého
stupňa neuznal argumentáciu žalovaného, že žalobkyniam chýba naliehavý právny záujem na takomto

určení, pretože ich postavenie je len odvodené od postavenia ich právnych predchodcov. Tým, že
žalobkyne v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností - parcely č. XXX U. Z. XXX M.,
druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, od ktorej parcely následne si odvodzujú svoje vlastnícke
právo aj k nehnuteľnostiam - parcelám, ktoré sú predmetom konania, majú naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva k nim. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalované parcely patrili ich

právnym predchodcom, že došlo k právnemu nástupníctvu a že tieto parcely s príslušnými výmerami
neboli uvedené v darovacej zmluve z 08.12.1997, resp. v iných právnych úkonoch. V prípade ak tomu by
tak bolo, nebolo by potrebné autoritatívne rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva a žalobkyniam
pre zápisy vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností by stačili tie doklady, ktorými disponujú. Naviac
súd prvého stupňa konštatoval, že v tomto prípade je stav užívací v rozpore so stavom právnym
a rozhodnutie súdu je spôsobilým podkladom pre zápis vlastníckeho práva v prospech žalobkýň v

katastri nehnuteľností, ktorým postupom by došlo k odstráneniu stavu právnej neistoty žalobkýň a tým
je nepochybne daný naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa žalobkyne touto žalobou domáhajú.
Keďže na základe dispozičného úkonu žalobkýň, tieto zobrali návrh v časti týkajúcej sa parcely č. XXX/
X - U. O. U. Z. XX M. Q. O. Č.. XXX/X - U. O. U. Z. XX M. späť za súhlasu žalovaného, súd prvého
stupňa konanie v zmysle § 96 ods. 1, 3 O.s.p. zastavil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s

prihliadnutím na vyššie citované zákonné ustanovenia súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná v rozsahu prvých dvoch výrokov, ktorými určil, že žalobkyne v 1. a 2. rade sú podielovými
spoluvlastníčkami nehnuteľností parcely č. XXX/X - U. O. U. Z. XXX M. J. G. L. Č.. XXXXX C.. Ú.. A. M.
Q. O. Č.. XXXX/X - U. O. U. Z. XX M. E., Q. B. J. Z. W. O. Č.. XX/XX J. V. XX.XX.XXXX vyhotovenom
spoločnosťou GEOTREND Košice, každá v podiele 1/2 z celku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil

súd prvého stupňa ustanoveniami § 872 ods. 1 prvá veta, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, § 129 ods. 1,
§ 130 ods. 1, § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1 a § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania
rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobkyniam priznal plnú náhradu trov
konania, nakoľko ich neúspech bol len v nepatrnej časti. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že náhrada
pozostáva z vyčísleného súdneho poplatku vo výške 115,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške

1.830,34 eur za 7 úkonov právnej služby, každý vo výške 254,03 eur + režijný paušál 2 x 7,21 eur (v
roku 2010), 2 x 7,41 eur (v roku 2011) a 3 x 7,63 eur (v roku 2012). Súd prvého stupňa neaplikoval ust.
§ 143 O.s.p., nakoľko žalovaný prechodom majetku obcí zákonom č. 138/1991 Zb. vstúpil do všetkých
práv a povinností svojho právneho predchodcu, v konaní sa aktívne bránil, neuznával nárok žalobkýň,
a teda súd prvého stupňa nevidel dôvod na uplatnenie tohto ustanovenia.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný proti výroku, ktorým súd určil, že parcela č. 995/1
- orná pôda o výmere 276 m2 a parcela č. 8026/3 - orná pôda o výmere 97 m2 patrí do podielového
spoluvlastníctva žalobkýň, ako aj vo výroku o trovách konania. Proti rozsudku čo do výroku o trovách
konania podali odvolanie aj žalobkyne.

Žalovaný navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyne

spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania spočívajúce v zaplatení
súdneho poplatku za podané odvolanie.

Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.. Odvolací dôvod podľa §
205 ods. 2 písm. d) O.s.p., teda, že „súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,“
odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o dobromyseľnosti

právnych predchodcov žalobkýň (M. R.Ľ. Q. M. R.), keďže ich dobromyseľnosť nebola dostatočne
preukázaná. Žalovaný v dôvodoch odvolania osobitne poukázal na skutočnosť, že M. R. dostal do
osobného užívania pozemok o výmere 521 m2 (Rozhodnutie Obvodného národného výboru, finančného
odboruKošiceč.K323/68zodňa25.06.1968aDohodaozriadeníprávaosobnéhoužívaniapozemkuzo
dňa 02.10.1968), tomu v podstate zodpovedá aj výmera súčasného označenia pozemku parcely č. XXX

U. Z. XXX M.. Na základe toho teda nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu patria ďalšie susediace
pozemky o výmere XXX M. (O. Č.. XXXX/X Q. O. Č.. XXX/X podľa geometrického plánu predloženého
žalobkyňami), nakoľko to predstavuje zväčšenie výmery až o cca 70 % (žalobkyne spochybňujú aj
výpočet tejto percentuálnej miery uvádzajúc, že za základ treba brať celý skutočne užívaný pozemok vsúhrnnej výmere 906 m2, teda, že ide len o zväčšenie o 41,16 %, tento výpočet sa podľa žalovaného
prieči základným matematickým postupom. Takéto zväčšenie výmery je podľa názoru žalovaného
podstatného významu a samo o sebe musí spochybňovať dobromyseľnosť M. R. Q. M. R.Ľ. bez ohľadu

na ich tvrdenia, že pozemok bol vykolíkovaný pracovníkmi Národného výboru, keďže stavba rodinného
domuajehokolaudáciazačiatkomosemdesiatychrokovdvadsiatehostoročiasatýkalalenparcely,ktorá
bola v osobnom užívaní menovaných, príslušné rozhodnutia (napr. kolaudačné) sú vo vzťahu k otázke
dobromyseľnosti držby priľahlého dotknutého pozemku právne irelevantné. Bez väčšieho právneho
významu podľa odvolateľa sú aj tvrdenia v tom, že neboli v držbe dotknutého pozemku rušení, a teda

že išlo o ich pokojné užívanie. Tomuto však prispela najmä skutočnosť, že pôvodne Československý
štát skrze príslušný Národný výbor a neskôr Mesto Košice mali vo svojej správe, resp. vlastníctve
množstvo pozemkov, u ktorých z praktických dôvodov nebolo (resp. nie je) reálne možné hneď zistiť
majetkovoprávne nezrovnalosti čo sa týka užívacích pomerov. Aj za predpokladu, že by sa vychádzalo z
toho, že M. R. Q. M. R. K. K. A. V., Č. Ž. O., J. Z. M. R. (ale aj z písomných vyjadrení žalobkýň) je zrejmé,
že najneskôr od kolaudácie, t.j. od roku 1980 užíval spolu so svojou manželkou M. R. pozemok, ktorý mal

byť predmetom vydržania. V takomto prípade by držba bola zavŕšená v roku 1990 a počnúc 01.01.1992
sa M. R. Q. M. R. stáli oprávnenými osobami na to, aby si mohli uplatniť vydržanie. Darovacou zmluvou
zo dňa 08.12.1997 M. R. Q. M. R. previedli vlastníctvo k pozemku parcely č. 994 (o výmere 533
m2) na svoje dcéry T. Q. E. R. (žalobkyňu v 1. rade a pôvodnú žalobkyňu v 2. rade). Na námietky
žalovaného o nedobromyseľnosti nových spoluvlastníčok v doplňujúcom vyjadrení v časti označenej ako

„K nedobromyseľnosti žalobkyne v 1. rade (P.. T. K.) Q. O. Ž. Z. X. P. (M.. E. R.) a absencii naliehavého
právneho záujmu“ súd prvého stupňa zaujal postoj, že nadobúdatelia žiadnym spôsobom nemohli byť
nedobromyseľní pri užívaní týchto pozemkov, i keď ich výmera výrazne presahuje pridelenú výmeru,
avšak tento omyl je v tomto prípade ospravedlniteľný vzhľadom na skutkové okolností nadobudnutia
tohto pozemku a vzhľadom na nepravidelný tvar uvedeného pozemku, či jeho umiestnenie v teréne.

Nadobúdatelia - právni predchodcovia, ako aj nástupkyne nemali žiaden dôvod si uvedenú výmeru
osobitne premeriavať, či korešponduje s údajmi uvedenými v príslušných rozhodnutiach vydaných pri
prevzatí do užívania, pretože po celú desaťročnú dobu bola ich držba týchto pozemkov nimi pokojná
a nerušená, nikto sa užívania pozemku nedomáhal, až pred podaním žaloby sa začal o uvedené
pozemky zaujímať žalobca a tieto dal aj premerať. Až vtedy nadobúdatelia zistili rozpor stavu užívacieho

a stavu právneho..........“. K citovanej časti odôvodnenia rozsudku žalovaný v dôvodoch odvolania
uvádza, že o veľkosti a najmä tvare pozemku sa nadobúdatelia mohli presvedčiť na príslušnej Správe
katastra a práve vďaka nepravidelnému tvaru dotknutého pozemku oproti tvaru evidovanej parcely
č. 994 bez väčších problémov by boli mohli dôjsť k záveru, že parcela č. XXX nezahŕňa dotknutý
pozemok. Keďže v súlade s ust. § 7 písm. a), b) zákona o katastri nehnuteľnosti č. 162/1995 Z.z.

kataster obsahuje údaje : a) geometrické určenie a polohové určenie nehnuteľností a katastrálnych
území,b)parcelnéčísla,druhyavýmerypozemkov,súpisnéčíslastavieb,údajeopríslušnostipozemkov
k zastavanému územiu obce a podľa § 68 ods. 1 katastrálneho zákona, každý má právo robiť si z neho
výpisy, odpisy alebo náčrty, zastáva žalovaný názor, že omyl nadobúdateliek v tom, že sa darovacou
zmluvou na ne previedlo spoluvlastníctvo len k parcele č. XXX bez dotknutého pozemku, nie je takého

zanedbateľného charakteru, ako to uvádza súd. Vzhľadom na fotokópie mapových listov, na ktorých
vidnozjavnepravidelnýspôsobrozparcelovaniapozemkovvdanejlokalitepodKalváriou,ktoréžalovaný
predložil súdu na pojednávaní 15.11.2011 vyplýva, že Kataster nehnuteľností obsahoval potrebné
informácie o skutočnej výmere a o skutočnom tvare a umiestnení dotknutých parciel. Nezachovanie
zvýšenej miery opatrnosti pri zmluvách o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam napriek možnosti o

preverenie „skutkových“ okolností darovacej zmluvy, nemôže byť ponímané ako ospravedlniteľný omyl.
Na základe vyššie uvedeného preto žalovaný má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam o dobromyseľnosti žalobkyne v 1. rade (T. K., P.. R.) Q. O. Ž. Z.
X. P. (E. R.), keďže tieto vzhľadom na citovanú právnu úpravu nemohli byť dobromyseľné v tom, že
im patrí dotknutý pozemok. Súd prvého stupňa zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď nevzal

do úvahy príslušné citované ustanovenia katastrálneho zákona. Žalovaný v odvolaní tiež poukázal
na to, že za predpokladu, že M. R. Q. M. R. by boli skutočne dobromyseľní, mali byť oni aktívne
legitimovaní na podanie žalobného návrhu a to tak, že dotknutý pozemok patrí do ich bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Žalobkyni v 1. rade a pôvodnej žalobkyni v 2. rade aktívna legitimácia podľa
názoru žalovaného neprislúchala. Aj za predpokladu, že by dobromyseľnými boli nie len M. R. Q. M.

R., Q. Q. T. K. (P. R. Q. E. R.Á.) po začatí tohto konania na základe darovacej zmluvy Z.-XXXXX J. V.
XX.XX.XXXX sa vo vzťahu k parcele č. XXX A. O. A. M. R. (G. E. K.). Zmluvné strany museli vedieť,
že prevod vlastníctva sa týka výlučne parcely č. 994 a určite sa nemohli domnievať, že predmetom
prevodu sú aj dotknuté „priľahlé parcely“. Žalovaný uvedené namietal v dopĺňajúcom vyjadrení, v častioznačenej ako „K nedobromyseľnosti žalobkyne v 2. rade (M. R.) a k absencii naliehavého právneho
záujmu“. Súd sa však s takouto argumentáciou nestotožnil a dokonca podľa neho ani nebolo potrebné
sa zaoberať otázkou straty dobromyseľnosti, keďže žalobkyňa v 2. rade bola pôvodnou užívateľkou

a následne po roku 1992 vlastníčkou predmetných nehnuteľností, kedy je možné konštatovať, že k
opätovnému prevodu nehnuteľností jej dcéry E. R. na ňu samu došlo až potom, čo uplynula vydržacia
doba“. K tomuto skutkovému záveru súdu prvého stupňa žalovaný v dôvodoch odvolania uvádza, že aj
za predpokladu pripustenia dobromyseľnosti M. R. Q. B. M.N. M. R., táto sa v roku 1992 zaiste nemohla
stať výlučnou vlastníčkou dotknutých pozemkov, iba ak spoluvlastníčkou v rámci inštitútu BSM. Pokiaľ

uplynutie vydržacej doby podľa súdu nastalo najneskôr 01.01.2002, tak za spoluvlastníkov v tom čase
podľa tejto konštrukcie treba považovať len T. K. Q. E. R.; Q. C. E. R. V. G. M. R. svoj spoluvlastnícky
podiel len k parcele č. XXX, nepreviedla týmto na ňu aj svoju aktívnu legitimáciu v práve prebiehajúcom
v súdnom konaní. Na základe vyššie uvedeného žalovaný má za to, že pri predpoklade dobromyseľnej
držby M. R., M. R., T. K. Q. E. R. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, ak priznal žalobkyni
v 2. rade (M. R.) aktívnu legitimáciu. Teda v rámci zosumarizovania argumentov žalovaného uvedených

v odvolaní, čo sa týka dobromyseľnosti a oprávnenej držby k dotknutému pozemku uvádza žalovaný
nasledovné:

1. Ak boli manželia M. R. Q. M. R. ako pôvodní užívatelia dobromyseľní, dotknutý pozemok mohli vydržať
do BSM;

2. Ak boli T. K. Q. E. R. ako nadobúdatelia parcely č. XXX dobromyseľní v tom, že s touto parcelou

nadobúdajú aj dotknutý pozemok, mohli ho vydržať do svojho podielového spoluvlastníctva;

3. Ak po začatí súdneho konania (keď už bol v zmysle žalobného návrhu zrejmý rozpor medzi skutočným
a právnym stavom) E. R. darovala svoj spoluvlastnícky podiel (jednej polovice) k parcele č. XXX M. R.
Q. M. R. ako „nová“ žalobkyňa v 2. rade sa nemohla domnievať, že tým nadobúda aj spoluvlastnícky
podiel k dotknutému pozemku, hoci sa súd nezaoberal dobromyseľnosťou žalobkyne v 2. rade (resp. jej

„stratou“ z dôvodu odvodenej pozície od pôvodnej žalobkyne v 2. rade). Žalovaný teda naďalej zotrváva
na tom, že absencia dobromyseľnosti M. R. je v momente podpísania darovacej zmluvy Z.-XXXXX zo
dňa 19.01.2011 jednoznačná.

Pretosaodvolateľdomnieva,žezteoreticko-právnehohľadiskaprichádzalaaktívnalegitimáciadoúvahy
buď:

1. len pôvodným domnelým vlastníkom M. Q. M. R., alebo

2. len neskorším domnelým podielovým spoluvlastníkom T. K. Q. E. R.; kombinácia aktívnej legitimácie
v tomto prípade (jedna osoba z prvej varianty a druhá osoba z druhej varianty) nie je možná.

V otázke trov konania žiadal žalovaný v prípade neúspechu vo veci aplikovať ust. § 143 O.s.p.. Spôsob
nadobudnutia formálneho vlastníctva k dotknutým parcelám žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení zo

dňa 08.11.2010 a predložil to príslušnými písomnými dokladmi. Dotknutú parcelu č. XXXX/X Z. Z. XX
M. (pred konaním ako súčasť parcely č. XXXX/X žalovaný nadobudol zákonom č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí s účinnosťou od 01.05.1991. Dotknutú parcelu č. XXX/X U. Z. XXX M. (O. C. Q. A. P.-Č.
O. Z. Z. XXX M.) nadobudol žalovaný zákonom o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom, t.j. zákonom č. 180/1995 Z.z.. Podľa § 14 ods. 2 tohto zákona neknihované pozemky

nachádzajúce sa v zastavanom území obce prechádzajú dňom účinnosti tohto zákona do vlastníctva
obce, na ktorej území sa nachádzajú. Z uvedeného vyplýva, že Mesto Košice nadobudlo vlastníctvo
k uvedenej parcele dňom 01.09.1995. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatuje,
že žalovaný prechodom majetku obcí zákonom č. 138/1991 Zb. vstúpil do všetkých práv a povinností
svojho právneho predchodcu, v konaní sa aktívne bránil, neuznával nárok žalobkýň, a teda nevidel

súd dôvod na uplatnenie tohto ustanovenia, s týmto právnym názorom odvolateľ nesúhlasí. Žalovaný
ako právnická osoba, vznikol na základe príslušných právnych predpisov (zákon č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení, zákon č. 401/1990 Zb. o Meste Košice) a žiadnym spôsobom nezodpovedá za
činnosť Československého štátu, hoc realizovanú skrze príslušné Národné výbory. Nakoľko formálne
vlastníctvo prešlo na žalovaného bez jeho vôle priamo zo zákona, žalovaný objektívne nemohol svojím

konaním dať príčinu na podanie návrhu na začatie konania, teda to svojím konaním zapríčinili pracovnícipríslušného miestneho výboru, ktorí mali nesprávne vykolíkovať pozemok daný do osobného užívania)
za činnosť, ktorých však zodpovedal Československý štát, nie obec (mesto). Navyše zákon č. 180/1995
Z.z. neobsahuje žiadne ustanovenie o prechode záväzkov. Teda v tejto časti konania jednoznačne

nemohol dať žalovaný svojím konaním príčinu na podanie návrhu na začatie konania (nakoľko prechod
vlastníctva nastal priamo zo zákona bez spolupôsobenia žalovaného). Ak by bolo možné aj pripustiť
výklad § 4 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb., že je tu daná univerzálna sukcesia do práv a povinností svojho
právneho predchodcu, môže sa to vzťahovať len na parcelu č. XXXX/X U. Z. XX M.. G. A. Z. Ž. O. V. F. Z.
C. V. O., Z. O. Č.. XXX/X Q. Č.. XXX/X, C. K. C. J.) Z. R. Z. XXX M., zodpovednosť žalovaného za začatie

konania a tým aj za vzniknuté trovy konania, by sa dala vymedziť podielom 23,7 %. Čo sa týka námietky,
že sa žalovaný v konaní aktívne bránil a nárok žalobkyne neuznával, nijakým spôsobom neovplyvňuje
záver o tom, že žalovaný svojím konaním nedal príčinu na začatie konania. Napokon účelom súdneho
konania bolo na základe vykonaného dokazovania ustáliť, či sú tu dané všetky podmienky na vydržanie,
alebo nie sú, nakoľko žalovaný o týchto okolnostiach pred konaním nemal žiadne vedomosti. Aktívnou
obranou žalovaný len využíval svoje procesné prostriedky a oprávnenia, ktoré mu priznáva Ústava SR

a najmä O.s.p.. Napokon ani predmetná právna úprava nepodmieňuje aplikáciu § 143 O.s.p. tým, že
žalovaný bude len pasívne akceptovať žalobný nárok. Na základe vyššie uvedeného má odvolateľ za
to, že rozhodnutie súdu v časti náhrady trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a to najmä z toho dôvodu, že súd nesprávne aplikoval zákon č. 138/1991 Zb. (§ 4 ods. 2), vôbec
nevzal do úvahy zákon 180/1995 Z.z. a v nadväznosti na to sa eventuálne ani nezaoberal mierou

zodpovednosti žalovaného na náhrade celkových trov konania. Nad rámec argumentácie uvedenej
v tejto časti odvolania žalovaný namietal aj nesprávny výpočet trov konania v prípade, že by mal
žalovaný nahradiť všetky trovy konania, lebo z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aké konkrétne
úkony právneho zástupcu žalobkýň vzal do úvahy, keďže z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že náhrada
trov spočíva iba z vyčísleného súdneho poplatku vo výške 115,50 eur, ako aj zo 7 úkonov právnej

služby, každý vo výške 254,03 eur. Žalovaný nesúhlasí ani s vyčísleným súdnym poplatkom. Pokiaľ súd
vybral súdny poplatok vo výške 115.50 eur, správne mal vybrať len 99,50 eur, keďže Zákon o súdnych
poplatkoch len v znení účinnom do 30.06.2007 (do účinnosti novely č. 273/2007 Z.z.) v bode 1 poznámky
k položke 1 upravoval, že ak ide o určenie vlastníctva, poplatok sa vyrúbi z ceny predmetu konania.
S účinnosťou od 01.07.2007 platí ustanovenie položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov a

poznámky k položke 1, ktorý uvádza, že z návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, ako aj z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti bytu a nebytových priestorov,
alebo na vydanie veci sa poplatok vyberie podľa písm. b) tejto položky. Rovnako podľa žalovaného súd
nesprávne postupoval, ak pri výpočte tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z § 10
vyhlášky 655/2004 Z.z.. Žalovaný v odvolaní poukázal na dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 2Cdo/65/2008, teda že aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie
právnych služieb treba aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzal
zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky). Konanie o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby
sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má

určiť vlastnícke právo. K nadväznosti na vyššie uvedené teda základná sadzba tarifnej odmeny podľa
žalovaného za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu s prihliadnutím na § 13 ods. 2
vyhlášky, čo činí 55,49 eur v roku 2010, 57,- eur v roku 2011 a 58,69 eur v roku 2012.

Proti rozsudku čo do výroku o trovách konania podali odvolanie aj žalobkyne zastúpené JUDr. Kristínou
Piovarčiovou a v odvolaní namietali, že náhradu súd prvého stupňa priznal iba za 7 úkonov právnej

služby, i keď v konaní bolo advokátom vykonaných 9 úkonov právnej služby. Preto žalobkyne môžu len
usudzovať, že nebola priznaná náhrada trov konania za úkon právnej služby, podanie vo veci samej zo
dňa 18.11.2010 a za úkon ďalšia porada s klientom vo veci samej zo dňa 27.02.2012. Pretože v danom
prípade sa jedná o plnohodnotné úkony právnej služby, za ktoré patrí advokátovi odmena v plnej výške,
žalobkyne navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania a priznal im náhradu

trov konania na účet právnej zástupkyne aj za tieto úkony právnej služby v sume 2 x 254,03 eura =
508,16 eur + 1 x režijný paušál 7,21 eur a l x 7,63 eur, spolu 522,90 eur.

Žalobkyne v dôvodoch vyjadrenia sa k odvolaniu žalovaného navrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny vo výrokoch, v ktorých bolo určené vlastnícke právo k parcele č. XXX/X U. Z. XXX M.
Q. O. Č.. XXXX/X U. Z. XX M., potvrdiť a zmeniť vo výroku o trovách konania a priznať náhradu trovkonania v zmysle podaného odvolania. Uplatnili náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie sa k
odvolaniu v sume 254,03 eur + režijný paušál 1 x 7,63 eur, spolu 261,66 eur.

K odvolacím námietkam žalovaného uviedli, že predmetné nehnuteľnosti boli pridelené do osobného

užívania M. R. Q. M. R. Okresným národným výborom, finančným odborom Košice, na základe
rozhodnutia z 25.06.1968 z bývalého majetku Základiny Rrímsko-katolíckeho kostola a kaplnky na vrchu
Kalvária z pôvodnej parcely č. 2411/98 vo vlastníctve Československého štátu a v správe MsNV Košice.
Bola uzavretá dohoda o zriadení práva osobného užívania medzi žalobkyňou v 2. rade a jej manželom
T.. M. R. na jednej strane a MsNV v Košiciach na strane druhej. Následne bolo vydané rozhodnutie o

povolení stavby z 13.02.1969. Pred vydaním stavebného povolenia boli pozemky v prírode vymerané a
rozparcelované tak, že hranica od cesty - Z. F. musela byť v jednej línií s ostatnými rodinnými domami
vo vzdialenosti 2 metrov a od vedľajšej bývalej Jednoty bola určená už vtedy stojacím pevným plotom.
Vždy sa jednalo len o jednu parcelu v takom rozsahu, v akom bola následne aj oplotená. Vzhľadom na
potrebu splniť vyššie uvedené podmienky mala vždy nepravidelný tvar a rozlohu, ktorú nikto nenamietal,
a to ani orgány štátu pri vydaní spoločného územného rozhodnutia a následne ani pri kolaudácii. Nikto

v užívaní žalobkyňu v 2. rade a jej manžela nerušil a boli presvedčení, že predmetná nehnuteľnosť
im patrí v rozsahu ako je v prírode ohradená, preto žalobkyne nesúhlasia s názorom žalovaného, že
Mesto Košice po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe zákona č. 138/1991
Zb. nevstúpilo do záväzkov Československého štátu ako právneho predchodcu, lebo tento názor je v
priamom rozpore s dikciou citovaného zákona. Žalobkyne majú za to, že správne bol určený aj okruh

aktívne legitimovaných účastníkov. Žalobkyne sú žalobkyňami z dôvodu, že ich práva sú dotknuté a
majú naliehavý právny záujem na ich určení, teda na navodení stavu právnej istoty. O trovách konania
navrhujú rozhodnúť v zmysle odvolania zo dňa 29.05.2012.

V písomnom podaní doručenom Krajskému súdu v Košiciach dňa 24.10.2012 právna zástupkyňa
žalobkýň náhradu trov odvolacieho konania z titulu právneho zastúpenia vyčíslila tak, že žalobkyne

uplatňujú za odvolanie proti výroku o trovách konania 151,87 eur a za vyjadrenie sa k odvolaniu
žalovaného vo veci samej 303,74 eur + 2 x režijný paušál po 7,63 eur, spolu 470,87 eur.

Mesto Košice ako žalovaný k vyjadreniu sa žalobcov zo dňa 09.08.2012 na odvolanie žalovaného zo dňa
24.05.2012 zaujal nasledovné stanovisko, že podstatná časť vyjadrenie žalobcov sa opätovne vracia
k tvrdeniam ohľadom dobromyseľnosti M. R. a v tejto časti poukazuje žalovaný na prvú časť svojho

odvolania. Žalobcovia sa však zásadne nevysporiadali s argumentami žalovaného, týkajúcich sa okruhu
aktívnelegitimovanýchúčastníkovvzhľadomnazmenyvovlastníckychvzťahoch,kuktorýmdošlopočas
konania. Práve tieto vlastnícke zmeny sa výrazne dotýkajú otázky aktívnej legitimácie.

Právna zástupkyňa žalobkýň oznámila Krajskému súdu v Košiciach podaním doručeným 15.01.2013,
že žalobkyne v 1. a 2. rade už nezastupuje.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali žalovaný i žalobkyne
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
vyhovujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. spolu s konaním,
ktoré mu prechádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a rozsudok verejne
vyhlásil v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p., potom čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil v

súlade § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti po preskúmaní s
poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k niektorej
z vád uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p.. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný

postup,vdôsledkuktoréhoúčastníknemôžeuplatniťkonkrétneprocesnéprávapriznanémuprocesnými
predpismizaúčelomzabezpečeniaspravodlivejochranyjehoprávaprávomchránenýchzáujmov.Podľaustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen procesným postupom
súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiadava i so špecifikáciami námietkami účastníka. Súd sa v rozhodnutí
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

V odvolaní nie je uvedená žiadna skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné urobiť záver, že postupom
súdu prvého stupňa sa žalovanému odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. prichádza do úvahy pri nesprávnom postupe súdu
prvého stupňa v procese hodnotenia dôkazov. Je daný v prípade, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne opomína skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyplynuli z vykonaného dokazovania. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť

výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.

Odvolací súd dospel k záveru, že ani tento uplatnený odvolací dôvod nie je daný. Žalovaný G. M. R. Q.
B. M.N. M. R. U. E., Ž. Z. C. Z. O. Č.. XXXX/X Q. O. Č.. XXX/X XXX M. G. K. M. R. Q. M. R. dobromyseľní
v tom, že výmera pozemku prideleného do osobného užívania XXX M. J. Q. A. O. U. Z. XXX M., nakoľko
to podľa žalovaného predstavuje zväčšenie výmery až o cca 70 %.

Je pravdou, že dobrá viera držiteľa musí byť posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možnosť s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého subjektu
práva požadovať mohol, mal alebo mohol mať pochybnosti, že plocha (výmera) užívaných pozemkov
zodpovedá ploche pozemkov pridelených do osobného užívania. V danom prípade sporné parcely č.
XXX/X U. Z. XXX M. Q. XXXX/X U. O. U. Z. XX M. J. XX,XX %. J. celkom užívaných pozemkov

a žalobkýň, pričom pozemky pridelené do osobného užívania činili XX,XX %. z celkom užívaných
pozemkov pôvodných žalobcov, ďalej súd prvého stupňa prihliadol k tvaru pozemkov, umiestneniu v
teréne, k tomu v akých hraniciach boli pozemky odovzdané právnym predchodcom žalobkýň, ako ich
sami užívali.

Odvolací súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR vo svojej judikatúre neriešil hľadisko pre

posúdenie, aký pomer plôch vylučuje dobrú vieru držiteľov. Judikatúra Najvyššieho súdu ČR vychádza
z individuálneho posúdenia každého prípadu. Najvyšší súd ČR v rozsudku sp.zn. 22Cdo/488/2004 zo
06.10.2004 vychádzal z predpokladu, že oprávnenú držbu nemožno vylúčiť ani v prípade, ak výmera
pozemku dosahuje až 50 % výmery pozemku nadobudnutého a právna úprava nevylučuje vydržanie
ako časti, tak aj celého pozemku. Rovnako takýto právny záver zaujal aj Najvyšší súd ČR v rozhodnutí

22Cdo/731/2007 zo dňa 29.01.2008.

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že oprávnená držba sa nemusí opierať o existujúci právny dôvod,
postačí ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putatívus), teda držiteľ bol so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí. Správne bral zreteľ k tvaru pozemku, k
umiestneniu v teréne, k tomu, v akých hraniciach boli pozemky odovzdané právnym predchodcom a ako

ich od odovzdania do osobného užívania nerušene užívali. Odvolacia námietka žalovaného, že aktívna
hmotnoprávna legitimácia prichádzala do úvahy len: 1. pôvodným domnelým vlastníkom M. Q. M. R. Q.
X. L. G. V. O. A. T. K. Q. E. R., ktorí nadobudli nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva darovacou
zmluvou z 08.12.1997, ktorí navyše v čase uzavretia darovacej zmluvy mali možnosť nehnuteľnosti si
dať premerať a preto právni nástupcovia nemôžu byť dobromyseľnými, neobstojí. Rovnako neobstojí

odvolacia námietka žalovaného, že nemôže prichádzať do úvahy aktívna hmotnoprávna legitimácia
v kombinácii neskoršej domnelej podielovej spoluvlastníčky P.. T. K. Q. M. R. pôvodnej domnelej
vlastníčky.VsúladesjudikatúrouNajvyššiehosúduSR(3Cdo/80/01)savsúdnejpraxináslednepresadilvšeobecný názor, že vlastnícke právo k pozemku vydržaním nadobudne osoba, ktorá kedykoľvek po
01.01.1992 (vrátane) splní podmienky ustanovené v § 134 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa teda dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam o

dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobkýň M. R., M. R., G. T. V. T. Q. E. R.. G. O. F., Ž. Ž. Z. X. P.
A. V. J. V. U. O. U. O. Ž. Z. X. P. Q. Ž. Q. L. O. V. Ú. L. O. V. Z. M. Q. M. R. Q. G. V. O. A. T. K. Q. E. R..

Právnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav,
to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav.

Odvolací súd dospel k záveru, že ani tento uplatnený odvolací dôvod žalovaného nie je daný, a to pokiaľ
súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že žalobkyne nadobudli vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním, aj pokiaľ pri určení okruhu aktívne hmotnoprávne legitimovaných žalobkýň
bral zreteľ na zmeny vo vlastníckych vzťahoch.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej

časti, t.j. vo výroku ktorým súd určil, že O. Č.. XXX/X U. O. U. Z. XXX M. Q. O. Č.. XXXX/X U. O. U. Z. XX
M. O. V. O. A. Ž. Z. X. P. P.. T. K., P.. R. Z. O. X/X J. R. Q. Ž. Z. X. P. M. R., P.. Š. Z. O. X/X J. R. Q. Z. A. O..

Odvolací súd však dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku vo výroku
o trovách konania.

Odvolací súd sa síce stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, pre ktoré neaplikoval pre

svoje rozhodnutie ust. § 143 O.s.p. a správne aplikoval ust. § 142 ods. 3 O.s.p..

Výška priznaných trov nie je však dostatočne preskúmateľná, lebo nie je z dôvodov rozhodnutia súdu
prvého stupňa zrejmé, za ktoré úkony právnej služby žalobkýň priznal trovy právneho zastúpenia.
Žalobcom patrí náhrada za zaplatený súdny poplatok nie vo výške 115,50 eur, ale len 99,50 eura. Súd
prvého stupňa v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch prevyšujúcu časť

poplatku 16,00 eur má vrátiť žalobkyniam.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že v konaní o určenie vlastníckeho práva základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden právny úkon je 1/13 výpočtového základu s prihliadnutím na ust. § 13 ods.
2 advokátskej tarify akcentujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo/65/2008, odvolací súd
uvádza, že judikatúra NS SR nielen v rozhodnutí 2Cdo/65/2008, ale aj v 2MCdo/182/2008 a v ďalších

rozhodnutiachprezentovalaprávnynázor,žezhľadiskavýškytarifnejodmenyadvokátazaposkytovanie
právnych služieb treba aplikovať rovnaký princíp ako pri vyrúbení súdneho poplatku. Ústavný súd
SR v rozhodnutí 1ÚS 119/2012 o náhrade trov konania v určovacích sporoch zaujal iný právny záver,
teda, že z gramatického, logického a systematického posúdenia ustanovení Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu peniazmi

oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach
určenia vlastníckeho práva k takejto veci. Pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie
pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi
oceniteľný a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že vždy keď je predmetom konania
určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej

odmeny. Teda explicitná úprava § 9 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm.
a) citovanej vyhlášky a rovnako aj príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.Súd prvého stupňa uznesením č.k. 35C/272/2010.148 zo dňa 22.06.2012 uložil žalovanému zaplatiť
súdnypoplatokzaodvolanie199,00eurpodľapoložky1písm.b)sadzobníkasúdnychpoplatkovvlehote
3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Aj proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný. Navrhol zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa
a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť za odvolanie súdny poplatok vo výške 99,50 eur. V dôvodoch
odvolania poukázal na to, že súdny poplatok pri určovacích žalobách sa vyberá podľa položky 1 písm.
b) Sadzobníka súdnych poplatkov a tento predstavuje 99,50 eur.

Odvolací súd (10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie proti uzneseniu podal žalovaný v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a v súlade s ust. §

220 O.s.p. napadnuté uznesenie o poplatkovej povinnosti žalovaného zmenil tak, že uložil žalovanému
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 99,50 eur.

Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení zmien a doplnkov, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa
sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie.

Podľa ust. § 7 ods. 10 citovaného zákona v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku
uplatňovaného v odvolaní.

Podľa položky č. 1 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu na začatie konania, ak nie je

ustanovená osobitná sadzba, je súdny poplatok v prípadoch, ak nemožno predmet konania oceniť
peniazmi v sume 99,50 eura.

Súd prvého stupňa pri uložení poplatkovej povinnosti žalovaného za odvolanie vychádzal z predpokladu,
že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k dvom nehnuteľnostiam na základe použitia
poznámky č. 6 k položke č. 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

V danom prípade je predmetom odvolania nárok, ktorý nemožno oceniť peniazmi, preto vzhľadom na
vyššie uvedené citované zákonné ustanovenie odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p. zmenil rozhodnutie
súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok tak, že správna výška súdneho
poplatku za odvolanie je 99,50 eura.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.