Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. apríl 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/56/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310202518
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8310202518.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov

senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Petra Šama v právnej veci žalobcu: Ing. M. G., TKR servis,
miesto podnikania C., P. XXXX/X, IČO: 306 284 07, právne zastúpeného JUDr. Bernardom Medárom,
advokátom, Dubová 4, 066 01 Humenné, proti žalovanému: AGROEM Rokytov spol. s r.o., IČO: 364 835
08, Rokytov pri Humennom 30, právne zastúpenému JUDr. Petrom Nízkym, advokátom, Nám. slobody
2,06601Humenné,ozaplatenie20224,39eursprísl.,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Humenné č. k. 21Cb/47/2010-400 z 24.4.2012, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené,

ako aj vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť „trovy štátu, ktoré pozostávajú zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 1 213,- eur“ a v tomto rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 20 224,39
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 1.7.2010 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania, ktoré pozostávajú z
trov právneho zastúpenia vo výške 5 479,36 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné trovy štátu, ktoré pozostávajú zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 1 213,- eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že:

Žalobca po zmene žaloby ( pripustenej uznesením súdu z 22.2.2012 vyhláseným na pojednávaní )
sa proti žalovanému domáha zaplatenia sumy 20 224,39 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od
10.3.2010 do zaplatenia. Žalobný návrh odôvodňuje tým, že žalovanému podľa vystavenej faktúry č.
08/09/2004 zo dňa 21.9.2004 zaplatil sumu 20 224,39 eur, pričom žalovaný pre neho vyfakturované
práce nikdy nevykonal. Listom z 9.3.2010 požiadal žalovaného o vrátenie predmetnej sumy z dôvodu
neoprávnenej fakturácie. Žalovaný mu však zaplatenú sumu nevrátil.Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Aj po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu vo veci namietal
premlčanie nároku. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za zmätočné, pretože je v rozpore s
ustanoveniami Obchodného zákonníka o premlčaní. Uviedol, že nereagoval ani na výzvu súdu na

doloženie dokladov a súdu žiadne písomnosti, ani listinné, či iné dôkazy predkladať nebude, pretože
má za to, že v tomto konaní je dôkazné bremeno na žalobcovi, aby preukázal, že ide o bezdôvodné
obohatenie, a že on pre žalobcu zaplatené práce nevykonal. Tvrdí, že on vyfakturované práce riadne
vykonal, o čom svedčí, že predmetnú faktúru žalobca riadne zaradil do daňového priznania a odviedol
z nej DPH.

Ďalej v dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že konateľ žalovaného O. I. odmietol vo veci
vypovedať. Popísal obsah výpovedi vypočutých svedkov M. L., O. I., MUDr. V. F., V. T., M. C., O. W.,
i to oboznámením akých listinných dôkazov vo veci vykonal dokazovanie. Zdôraznil, že rozhodol na
základe skutkového stavu, ktorý vyšiel najavo do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, pričom
účastníci ani ich zástupcovia žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie nemali.

Súd prvého stupňa konštatuje v dôvodoch to, že z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 10.12.2002

žalobca ako zhotoviteľ uzavrel so spoločnosťou Televízne káblové rozvody, s.r.o. Humenné ako
objednávateľom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola výstavba multifunkčného TKR: primárne,
sekundárne a terciálne rozvody - „TKR US I, US II - IBV HANDRIX“, vrátane dodania presne
špecifikovaných technologických prvkov, výkopových a montážnych prác a ostatných inžinierskych
činností podľa projektovej dokumentácie vypracovanej Ing. U. Z.. Miestom plnenia bola oblasť Handrix

a zhotoviteľ sa zaviazal odovzdať predmet zmluvy objednávateľovi do 30.9.2003. Zhotoviteľ mal právo
do plnenia predmetu zmluvy zapojiť ďalšie subdodávateľské organizácie a na vykonanie zemných
prác sa zaviazal akceptovať dodávateľskú firmu odporúčanú objednávateľom. 26.5.2003 žalobca ako
objednávateľ uzavrel so súkromnou firmou Ing. M. L. INTERSTAV zmluvu o dielo č. 10/2003, predmetom
ktorej bolo zhotovenie stavby „Stavebné práce pre multifunkčný TKR Humenné - IBV Handrix“ a

zhotoviteľ sa zaviazal dielo vykonať do 30.9.2003. Svedok Ing. M. L. potvrdil, že na základe tejto zmluvy
vykonal v priebehu rokov 2003-2004 pre žalobcu výkopové práce v predmetnej lokalite a potom, čo
do ním pripravených výkopov bola inou firmou vykonaná pokládka káblov vykonal ich zasypanie a
dokončovacie práce. Zo svedeckých výpovedi svedkov C. a W. vyplynulo, že v rozhodnom čase pre
žalobcu vykonali v uvedenej lokalite montáž technologických prvkov do pripravených skriniek. Svedčia

o tom aj faktúry za montáž aktívnych a pasívnych prvkov na uliciach P., T. Z., P., U., U. zo dňa 30.1.2004,
i dobropisy k faktúram zo dňa 2.1.2004 a tiež zápočet faktúry s dobropisom zo dňa 1.3.2004. Faktúrou
č. 08/09/2004 zo dňa 21.9.2004 splatnou 5.10.2004 žalovaný vyfakturoval žalobcovi za vykonané
výkopové práce, prekládku káblu, montáž skriniek a podstavcov na akcii „Rozšírenie TKR Humenné,
ul. P., Z., U.“ sumu 609 280,- Sk, t. j. 20 224,39 eur. Z výpisu z účtu žalobcu z 1.10.2004 vyplýva,

že žalobca vyfakturovanú cenu zaplatil žalovanému prevodom na jeho účet 28.9.2004. Vystavenie,
prevzatie i zaplatenie predmetnej faktúry nebolo v konaní medzi účastníkmi sporným. Vystavená faktúra
však nepreukazuje, že skutočne došlo k realizácii prác žalovaným. Žalobca preukázal, že na vykonanie
fakturovaných prác uzatvoril zmluvu so súkromnou firmou Ing. M. L. INTERSTAV, a že táto stavebná
firma stavebné práce v uvedenej lokalite aj zrealizovala. Výpoveď svedka O. I., ktorý vypovedal, že sa

spolu s ďalšími rodinnými príslušníkmi podieľal na týchto prácach pre žalovaného, súd vyhodnotil ako
účelovú, pretože jednak je v blízkom príbuzenskom pomere s konateľom žalovaného, a jednak preto,
že tento svedok bol v rozhodnom čase konateľom spoločnosti TKR s.r.o. Humenné, ktorá uzatvárala
so žalobcom zmluvy na jednotlivé oblasti výstavby rozvodov káblovej televízie. Argumentácia tohto
svedka, že žalobca aj po roku 2004 vyhral výberové konanie na realizáciu ďalších stavieb svedčí skôr

v prospech žalobcu, ktorý tvrdil, že uzavretie ďalších zmlúv s touto spoločnosťou bolo podmienené
uhradením predmetnej faktúry, k čomu aj došlo. Súd nemal dôvod pochybovať o tvrdení žalobcu, že
z jeho strany došlo k úhrade faktúry z dôvodu, že mal záujem získať ďalšie zákazky od spoločnosti
TKR s.r.o. Humenné. Za takéhoto stavu súd skonštatoval, že na strane žalovaného skutočne došlo
k bezdôvodnému obohateniu. Riešil pritom otázku, či išlo o bezdôvodné obohatenie bez právneho

dôvodu alebo z plnenia z dôvodu, ktorý odpadol. Ak by bolo preukázané, že žalobcovi bol zo strany
spoločnosti TKR s.r.o. Humenné daný prísľub, že s ním následne uzatvorí ďalšie zmluvy, išlo by o
bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pretože v zmluve uzatvorenej
medzi spoločnosťou TKR s.r.o. Humenné a žalobcom zo dňa 10.12.2002 si spoločnosť TKR s.r.o.
Humenné vyhradila právo výberu dodávateľskej firmy na vykonanie zemných prác a touto firmou mal

podľavšetkéhobyťžalovaný,pričomtietodvespoločnostibolivtomčasepersonálneprepojené.Pretožežalobca nepreukázal, že by došlo k uzatvoreniu ústnej alebo čo i len konkludentnej zmluvy o dielo,
prípadne zmluvy o budúcej zmluve, súd uzatvoril, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu. Okrem tvrdení svedka O. I., ktoré však bolo v

rozpore s tvrdením žalobcu, nebol predložený žiaden dôkaz o uzavretí zmluvy o dielo, či inej zmluvy, a
preto súd vec posúdil ako plnenie bez právneho dôvodu.

Ďalej súd prvého stupňa v dôvodoch o rozhodnutia cituje ust. § 451 ods. 1, 2 Obč. zák., § 340 ods. 1, 2, §
387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 394 ods. 2 a § 397 Obch. zák.. Odkazuje na závery vyplývajúce
z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu i na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu

v zmysle ust. § 226 O.s.p.. Nárok uplatnený žalobcom v zmysle tohto názoru nie je premlčaný. Preto
túto obranu žalovaného súd prvého stupňa neuznal. Ani ďalšia námietka žalovaného, že obaja účastníci
uvedenú faktúru aj jej platbu vrátane žalobcu riadne zaúčtovali v účtovníctve a uplatnili si, resp. aj
zaplatili DPH, nebola pre súd právne významnou. Súd v tejto veci skúma nárok z hľadiska Obchodného
zákonníka a nie z hľadiska dodržiavania daňových a účtovných predpisov. Na to je kompetentný iný
štátny orgán - daňový úrad. Opakovane súd prvého stupňa zdôraznil, že v konaní boli preukázané

tvrdenia žalobcu, že žalovaný pre neho nevykonal vyfakturované práce. Keďže ich napriek tomu zaplatil,
došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Vyúčtované práce reálne vykonal živnostník
L., čo vyplýva z výpovede žalobcu i tohto svedka, ale aj z listinných dôkazov - písomnej zmluvy o dielo,
jej príloh a účtovných dokladov. Ďalšie práce zase vykonávali pre žalobcu živnostníci - svedkovia C. a
W., o čom tiež svedčia výpovede žalobcu, týchto svedkov i účtovné doklady. Žalovaný nepreukázal, aby

reálne vykonal fakturované práce pre žalobcu. Ostatní svedkovia vypočutí vo veci nepotvrdili tvrdenie
žalovaného. Z týchto dôvodov žalobe vo veci samej vyhovel.

Žalobcovi úspešnému v konaní priznal podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania
pozostávajúcich z odmeny náhrady výdavkov za 14 úkonov právnej služby i náhrady hotových výdavkov,
tzv. režijného paušálu.

Posledný výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa je odôvodnený tým, že súd zároveň zaviazal
žalovaného „na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor vo výške 1 213,- eur podľa § 5 zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch“.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. d/, e/, f/ O.s.p.. Tvrdí, že žalovaný zrealizoval pre žalobcu práce, ktoré boli

vyfakturované faktúrou č. 08/09/2004 z 21.9.2004. Žalobca túto faktúru prevzal, uznal a následne aj
zaplatil. Až po 6 rokoch namietal nevykonanie vyfakturovaných prác. Tvrdí, že žalovaný ich nevykonal.
V konaní však žiadnym spôsobom nepreukázal, že práce nevykonal žalovaný. Dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že niekto získa bezdôvodné obohatenie plnením na základe právneho dôvodu, ktorý
dodatočne odpadol, či plnením bez právneho dôvodu je na tom, kto túto skutočnosť tvrdí. Žalobca môže

uniesť dôkazné bremeno len za predpokladu preukázania, že žalovaná spoločnosť pre neho nevykonala
žiadne dielo v období od apríla 2004 do septembra 2004. Toto však žalobca v konaní nepreukázal. Aj
zo záverov odvolacieho súdu v obdobnej veci ( sp. zn. 1Cob/19/2009 ) vyplynulo, že aj keď žalobca
mal uzavretú zmluvu o dielo s inou spoločnosťou, táto skutočnosť nevylučuje, že by časť tohto diela
nemohol vykonať žalovaný. V predmetnej veci svedecké výpovede potvrdili, že na prácach sa podieľala

aj iná firma, resp. iní ľudia ako Ing. L.. Súd prvého stupňa však nebral zreteľ na výpovede svedkov
a nevzal do úvahy ani výpoveď svedka O. I. a to len z dôvodu, že sa jedná o brata O. I., konateľa
žalovanej spoločnosti. Svedecké výpovede však potvrdzujú to, že na primárne rozvody si žalobca najal
Ing. M. L. INTERSTAV, práce na sekundárnych rozvodoch vykonávali na základe ústnej dohody so
žalobcom pán C. a pán W. a na vykonanie prác na terciálnych rozvodoch sa žalobca ústne dohodol so

žalovaným. Dáva do pozornosti výpoveď svedka M. L. v nadväznosti na ním uzavretú zmluvu, z ktorej
nevyplýva vykonanie sporných prác súvisiacich s terciálnymi rozvodmi uvedeným svedkom. Aj svedok
sám vo výpovedi uviedol, že prekládku káblov nikdy nerobil, nerobil ani montáž skriniek a podstavcov.
Robil len hlavnú trasu a nerobil prípojky k domom. Z výpovede svedka O. I. vyplynulo, že sa osobne
zapájal do prác vykonávaných na akcii. Z jeho výpovede vyplynulo aj to, že pán L. nevykonal všetky

práce na akcii pod názvom Handrix, pretože v tom čase pracoval aj na inej stavbe na Z. L.. Toto
potvrdzuje vyjadrenie svedka O. I., že žalobca bol nielen v kontakte s M. L., ale aj so žalovaným, ktoréhožiadal o vykonanie nejakých prác, ktoré mu robil svedok L.. Svedok O. I. zapájal podľa jeho výpovede
zásuvky, ako aj káble. Dôveryhodnosť tohto svedka vyplýva aj z toho, že vedel uviesť konkrétne osoby,
ktorým zapájal prípojky. Uviedol ich miesto bydliska. Aj z faktúry, ktorú vystavil žalobca odberateľovi TKR

s.r.o. Humenné č. 10/28/03 zo 16.12.2003 vyplýva, že faktúra bola vystavená aj za prípojky v zmysle
uzatvorenej zmluvy o dielo. Ak tieto nezapojil L., ani C., či W., otázkou je, kto ich zapojil. Žalovaný
tvrdí, že to urobil on, resp. jeho brat. Aj svedok T. vypovedal o účasti O. I. pri vykonávaných prácach.
Poukazuje aj na obsah svedeckých výpovedi MUDr. F., M. C. i O. W.. Z nich vyplýva, že práce na
terciálnych rozvodoch boli vykonané a vykonal ich žalovaný. Žalobca žiadnym spôsobom v konaní

nepreukázal opak. Žalovaný vytýka súdu prvého stupňa, že faktúry od M. C., M. L. i O. W. žiadnym
spôsobom nespochybnil, a spochybňuje iba faktúru vystavenú žalovaným. Vo všetkých prípadoch bola
vystavená faktúra za vykonané práce a tieto boli aj uhradené. Z výpovedí svedkov W. i C. vyplynulo
uzatváranieústnychdohôdžalobcomnavýkonprác.Takžetakýtospôsobuzatváraniazmlúvprežalobcu
nebol neobvyklým. Tvrdenia žalobcu, že mal uhradiť spornú faktúru len z dôvodu, že by v budúcnosti
dostal zákazku od Mesta Humenné, považuje žalovaný za účelovú. Spoločnosť TKR s.r.o. Humenné do

výberovéhoprocesunadodávateľaplnenínavýstavbeIV.etapyKDSsídliskopodZ.nemohlazasiahnuť.
Žalobca toto musel a mal vedieť. Preto argumentácia žalobcu o dôvode zaplatenia predmetnej faktúry
je len účelová. Žalovaný vytýka súdu prvého stupňa, že sa nevyporiadal dostatočne ani s tvrdením
žalobcu o uzavretí zmluvy prostredníctvom O. I. v dňoch 21.9.2004 a 23.9.2004. Žalovaný nemá
vedomosť o žiadnej takejto zmluve. Z investičných zámerov Mesta Humenné a TKR s.r.o. Humenné je

jasné, že až 22.2.2006 bolo jedným z bodov rokovania ešte len zadávanie na vypracovanie projektovej
dokumentácie. V roku 2004 žalovaný nemohol uzavrieť preto spomínanú zmluvu o dielo, predmetom
ktorej malo byť vykonanie prác na sídlisku pod Z., keďže v tom čase Mesto Humenné nemohlo vedieť, či
budevroku2006maťvyčlenenéfinančnéprostriedky,anaktoréúsekyichpoužije.Odvolateľopakovane
dáva do pozornosti svedeckú výpoveď O. I.. Zdôrazňuje, že táto výpoveď súhlasí s výpoveďami

ostatných svedkov. Nemôžu byť preto pochybnosti o vierohodnosti tejto výpovede. V nadväznosti na to
navrhuje odvolateľ vykonať ďalšie dokazovanie, a to konfrontáciou svedkov (už spomenutých) s O. I. a
O. I.. Súčasne navrhuje vypočuť aj ďalších svedkov a to pána O., Ing. M. a Mgr. C.. Sporné práce na
terciálnych rozvodoch nemohol vykonať pán L., keďže ten vykonával hlavnú trasu a nerobil prípojky k
domom. Sporné práce nevykonali ani svedkovia W. a C.. Práce však boli vykonané a odvolateľ tvrdí, že

ich vykonal žalovaný. Žalobca faktúru riadne prijal, zaevidoval ju do účtovníctva nikdy ju nereklamoval. V
zmysledaňovýchpredpisovsazdaniteľnéplneniepovažujezaplnenie,ktoréskutočneprebehlo.Daňový
subjekt mal nárok na odpočet DPH. Zaplatenie a odvedenie DPH malo vo veci podstatný význam,
pretože jej zaúčtovaním, ako aj odvedením DPH žalobca potvrdil, že sporné fakturované práce boli
zrealizované. Žalobcovi bola vrátená daňovým úradom suma 97 280,- Sk. Na túto skutočnosť žalovaný

navrhoval vykonať dožiadanie na Daňový úrad Humenné. Tomuto návrhu však súd prvého stupňa
nevyhovel. Žalovaný žiada, aby žalobca predložil aj stavebný denník, ktorý bol povinný viesť v zmysle
čl. V. bod 5.8 zmluvy o dielo zo dňa 10.12.2012. Nesúhlasí s predchádzajúcimi názormi odvolacieho
súdu v zrušujúcom rozhodnutí. Poukazuje na judikatúru zverejnenú v zošite zo súdnej praxe č. 2 na
str. 3 č. 1/2005 i na R1/98. Zdôrazňuje, že v obchodno-právnych vzťahoch začína plynúť premlčacia

doba na vydanie bezdôvodného obohatenia odo dňa, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Moment
vzniku bezdôvodného obohatenia je aj momentom, kedy je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
možné uplatniť na súde. Odvolateľ na jednej strane konštatuje, že pri riešení otázky premlčania práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa použije predovšetkým právna úprava
obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, a na druhej strane v súvislosti s ustanoveniami § 391 a nasl. Obch.

zák., ustanoveniami § 394 ods. 2 Obch. zák. i ust. § 397 Obch. zák. zdôrazňuje, že ustanovenie §
394 ods. 2 Obch. zák. je vo vzťahu k právnej úprave Občianskeho zákonníka upravujúcim premlčanie
bezdôvodného obohatenia ustanovením špeciálnym, avšak len vo vzťahu k stanoveniu začiatku plynutia
premlčacej doby, ale nie vo vzťahu k jej trvaniu. Ak súdy dospeli k záveru, že ustanovenie § 394 ods.
2 Obch. zák. platí nielen pre začatie plynutia premlčacej doby, ale aj pre určenie jej dĺžky, takýto záver

nemá oporu v platnom znení zákona. Konštatuje, že k danej problematike je v literatúre a judikatúre SR
venovaná skromná pozornosť, preto si dovolí odkázať na niektoré pramene z Českej republiky, ktorej
právna úprava je v daných vzťahoch rovnaká. Konštatuje, že pripája ( k odvolaniu však nie sú pripojené )
rozsudky súdov ČR 29Odo/55/2001, 5Cmo/266/2001 a 25Cdo/2250/2000. Žiada, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu označil odvolanie žalovaného za nedôvodné. Poukazuje
na to, že konateľ žalovaného pred súdom prvého stupňa odmietol k veci vypovedať. Žalovanýprostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že nebudú dokladovať súdu žiadne písomnosti,
alebo iné listiny, či iné dôkazy, pretože majú za to, že v tomto sporovom konaní je dôkazné bremeno
práve na žalobcovi, aby preukázal, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie a teda, že tieto práce

neboli žalovaným vykonané. Žalovaný teda tvrdil, že na ňom nie je dôkazná povinnosť, že práce
robili. Žalobca poukazuje na povinnosť účastníkov konania oznámiť okruh rozhodujúcich skutočností i
označiť na ne dôkazy. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania
je závislé na aktuálnom stave ( priebehu ) konania, a na tom, ako právna norma vymedzuje práva
a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Odkazuje pritom na rozsudok NS SR z 22.9.2010

sp. zn. 3MCdo/6/2010. Zdôrazňuje, že vyššie uvedeným postojom, keď tvrdeniam žalobcu žalovaná
neodporovala, sa žalovaná strana dostala do dôkaznej núdze a nepreukázala, že pre žalobcu vykonala
akékoľvek stavebno-montážne práce, ktoré boli uvedené vo faktúre č. 08/09/2004. Žalobca zaplatil
žalovanému vopred uvedenú faktúru pod nátlakom zo strany O. I., pričom prostredníctvom tohto O. I.
bola uzavretá žalobcom so žalovaným ústne zmluva na zhotovenie - vykonávanie zemných výkopových
stavebných prác, ktoré sa mali vykonať a zhotoviť na akcii Humenné - sídlisko A. Z., nakoľko na akciu

Humenné, Sídlisko X. etapa KDS - sídlisko L.. C. žalobca už mal uzavretú zmluvu o dielo s M. L.
INTERSTAV Humenné. Zo strany žalovaného však pre žalobcu práce na akcii Humenné - sídlisko
pod Z. KDS nikdy neboli vykonané. Práce komplexne na akcii rozšírenie TKR Humenné US I, US II
- IBV Handrix, Ul. P., Z., U. vykonával ako vyšší dodávateľ stavebnej časti tejto stavby Ing. M. L., čo
zodpovedá uzavretej zmluve č. 10/2003 v znení harmonogramu prác zo dňa 30.6.2003. Zo zápisnice zo

zasadnutia valného zhromaždenia a dozornej rady TKR s.r.o. Humenné zo dňa 19.10.2006 sa žalobca
dozvedel dňa 20.10.2006, že žalovaná spoločnosť nebude môcť plniť si svoj záväzok a pre žalobcu
zhotoviť, vykonať zemné výkopové práce na akcii Humenné - sídlisko pod Z. G. - IV. etapa v hodnote 609
280,- Sk, pretože víťazom výberového konania na túto stavbu bol dodávateľ Progres - Telekomunikačné
stavby s.r.o. Bratislava a nie žalobca. Tvrdenia žalovaného v odvolaní, že žalobca žiadnym spôsobom

nepreukázal, že práce vyúčtované vo faktúre žalovaný nevykonal, je tvrdením nepravdivým. Súd prvého
stupňa správne vyhodnotil výsluch svedka Ing. M. L.. Aj z jeho výpovede i z výpovedí svedkov M. C.
a O. W. vyplynulo, že na predmetnej akcii boli subdodávateľmi vykonávané práce tak, že boli robené
koncom roka 2003 a začiatkom roka 2004 (v januári až marci). V roku 2004 sa už žiadne technologické
práce, montáž, ťahanie káblov, montáž skriniek, zosilňovačov a technológie do skriniek a ani osadenie

podstavcovskrinieknapredmetnejakciinatomtodielenauvedenýchuliciachvC.nerobili,nevykonávali.
Svedkovia M. C. a O. W. vyslovene potvrdili, že oni montovali technológiu do skriniek a zosilňovačov, a
túto prácu fakturovali už v januári 2004 a na montáž oni nastupovali koncom roka 2003, keď už boli káble
naťahané, a to aj káble na domové prípojky, a keď už boli aj osadené podstavce pod skrinky a skrinky boli
namontované. V januári až marci 2004 sa robili dokončovanie práce. Preto na tomto diele od apríla 2004

do septembra 2004 nemohol robiť žalovaný akékoľvek montážne práce spojené s prekládkou káblov
a montážou skriniek a podstavcov. Žalovaný tieto práce, ale ani žiadne iné výkopové práce nevykonal
na predmetnej akcii. Do apríla 2004 tieto práce už boli na tejto akcii vykonané. Týmto žalobca uniesol
bremenotvrdeniaidôkaznébremeno,žežalovanýzískalvdanomprípadebezdôvodnéobohatenie,lebo
preukázal, že žalovaná spoločnosť pre neho nevykonávala v období od apríla 2004 do septembra 2004

na predmetnej akcii žiadne dielo. Toto dielo bolo ukončené v decembri 2003, resp. v januári 2004 a do
marca 2004 sa už odstraňovali iba závady. Nemožno preto súhlasiť s odvolateľom, ak tvrdí, že tvrdenia
žalobcu boli vyvrátené svedeckými výpoveďami svedkov Ing. M. L., M. C. i O. W.. Nemožno akceptovať
návrh žalovaného na vypočutie svedkov O., Ing. M. či Mgr. C.. Bráni tomu aplikácia ust. § 205 ods. 2
písm. e/ O.s.p.. Ani požiadavka na predloženie stavebného denníka nie je dôvodnou, pretože zmluvou

uzavretou s Ing. M. L. - INTERSTAV preniesol túto povinnosť žalobca na tohto svojho zmluvného
partnera. Podľa stavebného zákona mal povinnosť viesť stavebný denník stavebný dodávateľ. Ak by
žalovaný vykonával nejaké stavebné práce na predmetnom diele pre žalobcu, bolo jeho povinnosťou
viesť podľa stavebného zákona stavebný denník. Žalovaný na predmetnej akcii však žiadne práce
nevykonal, preto ani stavebný denník neviedol. Podľa žalobcu súd prvého stupňa správne posúdil aj

otázku premlčania. Poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v tejto veci,
ale aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove 1Cob/58/2011 zo dňa 13.3.2012. V konaní nie je sporným,
že ide o právny vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikaní. Judikatúra súdov SR je už jednotná v
tom, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodno-záväzkových vzťahoch sa
posudzuje podľa právnej úpravy realizovanej Obchodným zákonníkom. Príkladmo udáva rozhodnutia

všeobecných súdov i Ústavného súdu SR. Pretože v Obchodnom zákonníku nie je žiadne ustanovenie
výslovne upravujúce začiatok plynutia premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, či z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy obsiahnutej v ust. § 391 ods. 1 Obch. zák., podľaktorého u práv vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, kedy mohlo byť právo
uplatnené na súde. Týmto dňom je zásadne deň, kedy právo bolo možné prvýkrát odôvodnene vykonať,
alebo ak sa právo stalo nárokom. Aj pri aplikácii ust. § 340 ods. 1, 2 Obch. zák. je nutné vychádzať z

toho, že zákon určuje dobu splnenia ( splatnosť ) nie však čas vzniku práva samotného. Ak nie je čas
splnenia dohodnutý ani dohodnutý spôsob jeho určenia, určuje ho veriteľ tým, že plnenie po dlžníkovi
požaduje a v takom prípade začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim potom, kedy ho o to
požiadal, teda keď mu vznikol dlh ako nárok. Odkazuje aj na závery vyplývajúce z rozhodnutí NS SR sp.
zn. 32Cdo/4746/2008, či 31Cdo/5241/2007. Odvolanie žalovaného je preto nedôvodné, a preto navrhuje

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť a zaviazať žalovaného k náhrade trov konania.

Ďalším podaním dopĺňa svoje stanovisko aj v časti týkajúcej sa odpočtu DPH. Zdôrazňuje záver, aký
vyplynul z rozsudku NS SR sp. zn. 6Sažf/25/2011 z 28.3.2012. Poukazuje na to, že vznik nároku na
odpočet DPH by bol pre túto vec významnou skutočnosťou až vtedy, ak by si účastníci vrátili plnenie
z titulu bezdôvodného obohatenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa §
18 zák. o DPH.

V ďalšom podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 18.12.2012 žalobca poukazuje na ďalšie
rozhodnutia zo súdnej praxe, a to na rozhodnutie NS ČR 32Odo/48/2005, uznesenie NS SR
4Cdo/256/2010.

Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.). Miesto
a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia uverejnil na úradnej tabuli súdu ( § 211 ods. 2, § 156 ods. 3

O.s.p. ). Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je odvolací súd viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva ( aj povinnosti ) odvolacieho
súdu je teda určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v

súlade s ustanovením § 205a O.s.p.. Nad rámec rozsahu a dôvodov podaného odvolania nebol odvolací
súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len
vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 212
ods. 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody
nie sú spôsobilé privodiť zmenu, ani zrušenie tých výrokov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorými bolo žalobe vo veci samej vyhovené, a ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania.

Tak ako je už uvedené vyššie, podstatná časť odvolania a ťažisko argumentácie žalovaného je založené
na tom, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil realizované dôkazy, že v rozpore s ustálenou
judikatúrou a súdnou praxou neoprávnene zaťažil žalovaného dôkazným bremenom, ktoré mal znášať

žalobca a napokon, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil uplatnenú námietku premlčania.

K týmto námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky, a že dbajú
na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné
dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 131
ods. 1 veta prvá O.s.p., ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci sú povinní ustanoviť sa
na výsluch; majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd dohodnutí podľa
svojej úvahy, to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislostí; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konanie najavo v čítane toho, čo uviedli účastníci ( § 132 O.s.p. ). Súd
rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočnosti,
ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.).V sporovom civilnom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník ma jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe veci nepriaznivého
rozhodnutianesietenúčastník,ktorýtietopovinnostinesplnil.Medzipovinnosťoutvrdeniaapovinnosťou

označiť dôkazy na preukázanie tvrdenia je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia,
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité

skutočnosti významné podľa hmotného práva a pre rozhodnutie vo veci ( či už z dôvodu nečinnosti
účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a
§ 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec ).

Okruh rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa účastníka konania zaťažujúceho povinnosťou tvrdenia
a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je vždy daný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného

bremena ( okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané ) a aj nositeľa dôkazného bremena. V
závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú ( vlastnú )
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitej skutočností leží na tom účastníkovi
konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka

konania, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Súhlasiť treba so žalobcom, ak poukazuje na to,
že právna teória pripúšťa tzv. presúvanie dôkazného bremena, pri ktorom ide o rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave ( priebehu )
konaniaanatom,akoprávnanormavymedzujeprávaapovinnostiúčastníkovhmotno-právnehovzťahu.
Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy, musí preto súd

vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolností prejednávanej vecí.

V danom prípade sa žalobca domáha proti žalovanému vrátenia peňažného plnenia, ktoré žalovanému
poskytol na základe ním vystavenej faktúry. Na žalobcovi bola teda povinnosť tvrdiť, že žalovanému
poskytol plnenie bez právneho dôvodu. Pokiaľ žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil niečo iné,
bolo na ňom, aby preukázal, že ním prijaté plnenie bolo odôvodnené výkonmi, ktoré žalobcovi realizoval

a vo faktúre aj dôvodne vyúčtoval. Výsluch účastníka ako jeden z dôkazných prostriedkov v zmysle ust. §
101 ods. 1 i § 131 O.s.p. má byť prostriedkom, ktorým účastník môže presvedčiť súd o pravdivosti svojich
tvrdení. V predmetnej veci však žalovaný svojim štatutárnym zástupcom realizáciu takéhoto dôkazu
„odmietol“. Význam takéhoto dôkazu sa dostal do popredia hlavne v súvislosti s vývinom dôkaznej
situácie, v nadväznosti na oboznámené listinné dôkazy i výsluchy vypočutých svedkov. Žalovaný však

od svojho stanoviska odmietajúceho vo veci vypovedať, neupustil ani na poslednom pojednávaní pred
súdom prvého stupňa, keď po opakovanom poučení o dôkaznej povinnosti uviedol, že ďalšie návrhy
na dôkazy nemá.

Za takéhoto stavu aj odvolací súd je toho názoru, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania
súd prvého stupňa zodpovedajúco ust. § 153 ods. 1 O.s.p. dospel k skutkovému zisteniu, že to,

čo žalobca žalovanému plnil podľa predmetnej faktúry, bolo plnené bez plnenia, ktoré by žalovaný
žalobcovi poskytol. Správne bolo uzavreté, že v období apríl až september 2004 žalovaný neposkytol
žalobcovi žiadne plnenie, ktoré by mohol žalovaný účtovať a žiadať od žalobcu ako cenu za ním
poskytnuté plnenia. Ust. § 132 O.s.p. citované vyššie vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov.
V hodnotiacom postupe súdu prvého stupňa, vychádzajúc z obsahu dôkazov, ktoré sú zaznamenané do

zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa, odvolací súd nezistil porušenia pravidiel logického
myslenia, ani porušenia iných zásad, ktoré sú dané aplikáciou ust. § 132 O.s.p.. Nemožno súhlasiť s
odvolateľom, že by dôkaz realizovaný výsluchom svedka O. I. v nadväznosti na ďalšie dôkazy, či už
výsluch svedkov M. L., M. C. alebo O. W. alebo MUDr. F. či V. T. odôvodňoval záver o realizovanom
plnení. Výsledkom celkového hodnotenia realizovaných dôkazných prostriedkov bol napokon správny

skutkový záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca ním tvrdené skutkové okolností o plnení faktúry
bez plnenia, ktoré by mal poskytnúť žalovaný jemu, preukázal. Postup žalovaného, keď štatutárny
zástupcaodmietalvovecivypovedaťanapokonajskonštatoval,ženebudepredkladaťlistinnédôkazy,čioznačovať ďalšie dôkazy pred súdom prvého stupňa, bol teda z jeho strany neopodstatnený. Vzhľadom
na vývin situácie vo veci mal žalovaný v rámci svojej procesnej obrany preukázať, že plnenie žalobcovi
poskytol, a že mal teda nárok na zaplatenie ceny. Mal teda preukázať tvrdenia o realizácii plnenia pre

žalobcu. Zaťažovalo ho v tomto smere dôkazné bremeno, teda procesná povinnosť preukázať svoje
tvrdenia. Ak v odvolaní namieta žalovaný neprípustnosť prenesenia dôkazného bremena, táto jeho
odvolacia námietka nie je opodstatnená.

Žiada sa v súvislosti s námietkami voči skutkovému záveru súdu prvého stupňa poukázať aj na to, že
súd prvého stupňa zodpovedajúco ust. § 157 ods. 2 O.s.p. podrobil realizované dôkazy hodnoteniu a

v dôvodoch rozhodnutia dal aj odpoveď na výsledky takéhoto hodnotenia dôkazov, a preto niet dôvodu
na pochybnosti o skutkovom závere, aký prijal súd prvého stupňa.

Odvolací súd sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa stotožňuje. V rámci odvolacieho
konania už v systéme neúplnej apelácie (§ 205a ods. 1, písm. e/ O.s.p.) nemožno akceptovať návrhy
na dôkazy výsluchom novonavrhnutých svedkov, alebo návrhy na v odvolaní žiadané konfrontácie.
Žalovanému sa dostalo opakovane pred súdom prvého stupňa poučenia podľa § 120 ods. 1, 4 O.s.p. a

hoc zastúpený advokátom takéto návrhy na dôkazy pred súdom prvého stupňa nepredniesol.

Nedôvodnou je aj námietka odvolateľa poukazujúca na nesprávne posúdenie uplatnenej námietky
premlčania. Odvolací súd nemá ani najmenší dôvod na upustenie od záverov, ktoré prijal v rozhodnutí
č. k. 2Cob/51/2011-297 z 1.decembra 2011. Aj v tomto rozhodnutí treba na tieto závery uvedené na
strane 4, 5 aj v tomto rozhodnutí odkázať. Odvolacie námietky sú do určitej miery zmätočné. Na jednej

strane odvolateľ konštatuje špeciálnu normu, ktorou je Obchodný zákonník na posudzovanie premlčania
nárokov týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia medzi podnikateľmi, a na druhej strane poukazuje na
aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka dĺžky premlčacej doby i začiatku plynutia
premlčacej doby. Odvolanie nerozporuje to, že v konaní ide o právny vzťah medzi podnikateľmi pri ich
podnikaní. Judikatúra súdov SR je už jednotná v tom, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia v obchodných záväzkových vzťahoch sa posudzuje podľa právnej úpravy realizovanej
Obchodným zákonníkom. Rozhodnutia, na ktoré vtedy odvolací súd poukázal, sú uvedené v dôvodoch
rozhodnutia odvolacieho súdu z 1. decembra 2011.

Obchodný zákonník v ustanovení § 394 ods. 2 výslovne rieši premlčanie práva na vrátenie plnenia
uskutočnené ho podľa neplatnej obchodnej zmluvy. Ostatných skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia, tak ako sú upravené v § 451 ods. 2 Obč. zák. ( t.j. plnenia bez právneho dôvodu, ktorý
odpadol a majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ) sa nedotýka. Pretože v Obchodnom
zákonníku nie je žiadne ustanovenie výslovne upravujúce začiatok plynutia premlčacej doby pre
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, či
z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy

obsiahnutej v ustanovení § 391 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého u práv vymáhateľných na súde začína
plynúť premlčacia doba odo dňa, kedy právo mohlo byť uplatnené na súde. Týmto dňom je zásadne deň,
kedy právo bolo možné prvýkrát odôvodnene vykonať alebo ak sa právo stalo nárokom ( actio nata ).
Spravidla ide o deň, kedy sa stal dlh splatným, teda deň, kedy ho mal dlžník prvýkrát splniť. Nemožno tak
zamieňaťvznikprávasamotnéhosovznikomnárokuanaopakjepotrebnésazaoberaťposúdením,kedy

sa dlh žalovaného stal splatným, a kedy mohol žalobca svoje právo na súde prvýkrát dôvodne uplatniť.

Čas plnenia obchodných záväzkov všeobecne upravuje § 340 Obch. zák..

Podľa § 340 ods. 1 Obch. zák. dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve.

Podľa § 340 ods. 2 Obch. zák., ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať
plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu

po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.Ustanovenie § 340 ods. 2 Obch. zák. má všeobecný charakter, z čoho vyplýva, že platí pre všetky
obchodné záväzkové vzťahy, t. j. záväzky zo zmluvy aj záväzky z porušenia práva, pokiaľ neexistuje
osobitná právna úprava.

Je nutné vychádzať z toho, že zákon určuje dobu splnenia ( splatnosť ), nie však čas vzniku práva
samotného. Ak nie je čas splnenia ( splatnosť ) dohodnutý, ani dohodnutý spôsob jeho určenia, určuje
ho veriteľ tým, že plnenie po dlžníkovi požaduje, a v takom prípade začína premlčacia doba plynúť dňom
nasledujúcim po tom, kedy ho o to požiadal, teda, keď už vznikol dlh ako nárok ( actio nata ).

Totožne aj so závermi, ako vyplynuli napr. už v vyššie uvedených rozhodnutí slovenských súdov možno
poukázať aj na judikatúru súdov Českej republiky, konkrétne rozsudok NS ČR zo dňa 1.12.2009 sp.

zn. 32Cdo/4746/2008, zo dňa 8.12.2010 sp. zn. 31Cdo/5241/2007, od ktorých niet dôvodu sa odkloniť
ani v predmetnej veci. Len je potrebné zopakovať, že začiatok plynutia premlčacej doby na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v právnych vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikaní
sa riadi Obchodným zákonníkom; u práv vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo
dňa, kedy právo mohlo byť uplatnené na súde. Týmto dňom je zásadne deň, kedy právo bolo možné

prvýkrát vykonať.

Názory z právnej praxe sú podopreté aj názormi z právnej teórie tak ako sú publikované v časopise
PRÁVNI ROZHLEDY ( Vydavateľstvo C.H. Beck č. 17/2011 na str. 622 a nasl., či č. 19/2011 na str. 681
a nasl.). Podobne s odkazom na judikatúru českých súdov sa takéto závery konštatujú aj v časopise
SOUDNÍ ROZHLEDY ( Vydavateľstvo C. H. Beck č. 4/2010 str. 143).

Za takéhoto stavu záver súdu prvého stupňa o vyhovení podanej žalobe je preto správny, a preto niet
dôvodu na základe podaného odvolania pre zrušenie, či zmenu uvedeného výroku rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Uplatnené odvolacie dôvody sa v ničom nevenujú prisúdeným úrokom z omeškania, ani výške
prisúdených trov konania žalobcovi. Pri absencii takýchto odvolacích dôvodov, ktoré by sa venovali

špecifikácii týchto nárokov, nebol dôvod, aby odvolací súd pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania
sa týmto výrokom bližšie venoval. Žalovaný je v omeškaní s peňažným záväzkom, niet preto prekážky
pri aplikácii § 365, § 369 ods. 1 Obch. zák. mu tento nárok priznať. Žalobca bol v konaní úspešný a preto
mu patrí podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nárok na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania medzi účastníkmi
potvrdil.

Takýto záver však nemohol odvolací súd prijať v súvislosti s výrokom rozhodnutia súdu prvého stupňa
o povinnosti nahradiť trovy štátu.

Posledný výrok svojho rozhodnutia súd prvého stupňa odôvodnil odkazom na ust. § 5 zák. č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkov a povinnosťou žalovaného zaplatiť súdny poplatok za odpor. Z obsahu spisu
vyplýva, že uznesením 15Rob/63/2010-84 z 20.7.2010 už súd prvého stupňa rozhodol o poplatkovej
povinnosti žalovaného za podaný odpor vo výške 1 213 eur a na č. l. 84 spisu ( 2 krát sa takéto číslo listu
zažurnalizovalo v spise ) je doklad o zaplatení tohto súdneho poplatku za podaný odpor. Z obsahu spisu
vyplýva aj uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za podané

odvolanie ( č. l. 432 spisu ), ale aj doklad o zaplatení súdneho poplatku vo výške 1 213 eur. Ak by v
predmetnej veci teda mala byť uložená povinnosť žalovanému zaplatiť za podaný odpor sumu 1 213
eur, išlo by už o duplicitné rozhodnutie. Výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o povinnosti nahradiť
trovy štátu je nepreskúmateľný. Z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti o tom, že by štát znášal nejaké
výdavky spojené, či už s realizáciou výpovedi svedkov, alebo s inou činnosťou ktorú súd realizoval, a

pri ktorej by znášal výdavky ktoré by odôvodňovali postup podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Zdá sa, že byv danom prípade mohlo ísť o rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu a to najmä v
nadväznosti na to, že zo spisu vyplýva záver o tom, že žalobcovi malo byť uznesením 15Rob/63/2010-66
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok nie je

však totožným s rozhodovaním o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Za takéhoto stavu
odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f, i, ods. 2 O.s.p. v tomto výroku rozhodnutie súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na nové konanie a rozhodnutie. Bude vecou súdu prvého stupňa
teda posúdiť dôvodnosť prípadnej poplatkovej povinnosti žalovaného z návrhu na začatie konanie.
Každopádne však vo veci nemohlo ísť o zaplatenie súdneho poplatku za odpor, a nemohlo ísť ani o

náhradu trov štátu, pretože obsah spisu potrebe rozhodnutia podľa § 148 ods. 1 O.s.p. nesvedčil.

V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý vo vyjadrení k odvolaniu uplatnil aj nárok na náhradu
trov konania. Okrem trov právneho zastúpenia iné náklady žalobcu v odvolacom konaní z obsahu spisu
nevyplývajú. Právny zástupca žalobcu trovy odvolacieho konania nevyčíslil, ani v lehote uvedenej v
ust. § 151 ods. 1 O.s.p.. Preto napriek vyhlásenému rozhodnutiu o prisúdení trov odvolacieho konania
žalobcovi, pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, § 151 ods. 2 O.s.p. žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania

nebola priznaná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.