Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoPr/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312204833
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8312204833.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu MUDr. Y. P., nar. XX.
XX. XXXX, bytom E. XX/XX, Q. A. S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou ŠKODLER a PARTNERS,
s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava proti žalovanej Nemocnici A. Leňa Humenné, n. o., Nemocničná 7,
Humenné, zastúpenej JUDr. Máriom Keletim, advokátom, Hlavná 36, Hnúšťa o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Humenné, č. k. 6Cpr 1/2012-77 zo dňa 25. 09. 2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku, ktorým súd vylúčil nárok žalobcu na náhradu mzdy na

samostatné konanie.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
u žalovanej na základe listu žalovaného zo dňa 22. 02. 2012 je neplatné a pracovný pomer žalobcu u
žalovanej naďalej trvá. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vo výške 1 756,32 Eur od 29. 02. 2012 do času,
keď žalovaná umožní žalobcovi pokračovať v práci, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne,
vylúčil na samostatné konanie. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu bolo posúdiť, či žalobca porušil pracovnú
disciplínu takým závažným spôsobom, že žalovaná s ním mohla skončiť okamžite pracovný pomer alebo

nie. Nebolo predmetom sporu posúdenie, či žalobca mohol alebo nemohol vyčerpať 5 dní voľna na
sústavné vzdelávanie v súlade s ust. § 140 ods. 4 Zákonníka práce takým spôsobom, že za formu
sústavného vzdelávania zvolil samoštúdium v kombinácií s dištančnou metódou.

Uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru treba považovať za mimoriadne skončenie
pracovného pomeru, ktoré prichádza do úvahy iba výnimočne. Zákonník práce však nedefinuje pojem
závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to je potrebné posudzovať individuálne podľa okolností
konkrétneho prípadu. Zamestnávateľ by mal v prípade posúdenia závažnosti porušenia pracovnej
disciplíny prihliadať na osobu zamestnanca, výkon jeho pracovných činností a v neposlednom rade

aj na jeho obranu. Konštatoval, že v danom prípade žalobca neporušil pracovnú disciplínu takým
závažným spôsobom, aby žalovaná mohla využiť inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru.Bolo preukázané, že žalobca požiadal svojho priameho nadriadeného o možnosť čerpať pracovné voľno
na sústavné vzdelávanie a bolo mu to umožnené. Keďže žalovaná po zavedení novely Zákonníka
práce neschválila žiadny termín, ani pokyny, akým spôsobom môže pracovník požiadať a využiť

pracovné voľno na sústavné vzdelávanie, žalobca sa uspokojil s ústnym súhlasom svojho priameho
nadriadeného. Ten mal vedomosť o zámere žalobcu sa sústavne vzdelávať v domácom prostredí, vedel
tovdostatočnompredstihuamoholpracovnévoľnoneudeliť,prípadnevyjadriťinýmspôsobomnesúhlas
s tým, aby jeho priamy podriadený neprišiel do práce z uvedeného dôvodu. Keďže tak neurobil, žalobca
bol presvedčený, že ústny súhlas je dostatočný a využil svoje právo na sústavné vzdelávanie v rozsahu

piatich pracovných dní. Preto nepovažoval pravdivé tvrdenie žalovanej v liste zo dňa 22. 02. 2012 o tom,
že žalobca o prekážku v práci vopred nepožiadal. Preto nebolo možné vyvodiť záver, že neúčasť žalobcu
na pracovisku v dňoch 01. - 05. 12. 2011 je neospravedlnenou neprítomnosťou. Zo strany žalobcu
nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, a preto podanej žalobe v tejto časti vyhovel. S
poukazom na ust. § 112 ods. 2 O. s. p., nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie,
keďže je potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne

v konečnom rozhodnutí vo veci smej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. S výrokom rozhodnutia
a jeho odôvodnením nesúhlasila. Podľa jej názoru sa riešia dve otázky, a to, či žalobca mohol alebo
nemohol vyčerpať 5 dní pracovného voľna na sústavné vzdelávanie formou štúdia v kombinácii s
dištančnou metódou, ako aj to, či žalobca porušil pracovnú disciplínu tak závažným spôsobom, aby s

ním bolo možné okamžite skončiť pracovný pomer. Nebolo možné to od seba oddeliť. Právne poukázala
na ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, § 70 Zákonníka práce, § 81 písm. b) Zákonníka práce,
§ 144 ods. 1, 2 Zákonníka práce, na zákon č. 578/2004 Z. z., a to ust. § 41 ods. 1 písm. c), § 42
ods. 3, 4 , ako aj ust. § 75 ods. 1 zákona č. 296/2010 Z. z. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu
patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení

povinnosti stanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom
nadriadeného. O neospravedlnenú absenciu ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom
čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti
na dohodnutom pracovisku, a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou
neschopnosťou, čerpaním dovolenky, alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia

zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžitého skončenie pracovného
pomeru. Nie je možné súhlasiť so záverom súdu, či žalobca mohol alebo nemohol čerpať pracovné
voľno v zmysle ust. § 140 ods. 4 Zákonníka práce spôsobom samoštúdia v kombinácii s dištančnou
metódou. Posúdenie tejto otázky je základom pre rozhodnutie celej veci. Z predpisov upravujúcich
vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov vyplýva, že sústavným vzdelávaním nie je samoštúdium a

dištančná metóda je vzdelávaním len za určitých predpokladov, ktoré žalobca nesplnil. Dal do pozornosti
svoje listiny zo dňa 26. 01. 2012, 28. 02. 2012, z ktorých vyplýva, že tzv. sústavné vzdelávanie
vykonával len formou samoštúdia, ďalej potvrdenie o vyplňovaní didaktických testov doložených v
priebehu konania, ktoré sa týka obdobia január - november 2011, a teda nie času, kedy žalobca čerpal
voľno na sústavné vzdelávanie. V období od 01. 05. 2011 sa žalobca nevzdelával ani dištančnou

metódou. Súd prvého stupňa poukazoval, že samoštúdium nie je sústavným vzdelávaním v zmysle ust.
§ 140 ods. 4 Zákonníka práce, avšak do písomného vyhotovenia sa toto konštatovanie nedostalo a
bolo obídené posudzovaním žalobcovej neprítomnosti práce z hľadiska závažnosti porušenia pracovnej
disciplíny. Keďže samoštúdium nie je sústavným vzdelávaním, neprítomnosť žalobcu v dňoch 01.
- 05. 12. 2011 na pracovisku je treba považovať za neospravedlnenú absenciu. Žalobca žiadnym

spôsobom trvanie prekážky v práci nepreukázal. Nepreukázanie prekážky v práci v súlade s ust. § 140
ods. 2 Zákonníka práce je neospravedlnenou absenciou, práce bez ohľadu na to, či predpokladanú
prekážku v práci zamestnanec vopred oznámi alebo nie. Záver súdu, že žalobca oznámil čerpanie
pracovného voľna na sústavné vzdelávanie, toto mu bolo schválené a napriek tomu nie je schopný
preukázať jeho skutočné čerpanie spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Z týchto dôvodov neúčasť v

práci nie je neospravedlnenou absenciou, je v rozpore s citovanými ustanoveniami právnych predpisov.
Z tohto pohľadu to nie je len v rozpore s právnymi predpismi, ale aj v rozpore s logikou a pri takejto
aplikácii by takýto výklad viedol k absurdnostiam, keď akákoľvek ohlásená prekážka v práci, ktorú by
zamestnanec neabsolvoval a nebol by ju teda schopný zdokladovať, by v zmysle záveru súdu prvého
stupňa bola vždy ospravedlnenou neprítomnosťou, len preto, že zamestnávateľ avizoval prekážku v

práci bez ohľadu na to, či následne boli splnené zákonom stanovené predpoklady pre jeho čerpanie.
Takýto výklad je nelogický, v rozpore s logikou pracovnoprávnych vzťahov a viedol by k zneužívaniuzamestnancami. Akákoľvek absencia práce by sa pri jej formálnom avizovaní stávala ospravedlnenou
len z dôvodu jej predchádzajúceho oznámenia. V danom prípade teda ide o absenciu v práci trvajúcu 5
dní, keď neospravedlnená neprítomnosť žalobcu na pracovisku bola dôvodom, na základe ktorého bolo

možné pristúpiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Nesúhlasil so záverom súdu, že bolo
vecou žalovaného oznámiť žalobcovi, akým spôsobom je potrebné prekážku v práci preukázať. Takáto
povinnosť pre zamestnávateľa nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce, resp. naopak túto
povinnosť ukladá zamestnancovi. Bez ohľadu na uvedené u žalovanej existovali tlačiva označené ako
žiadosť o uvoľnenie z pracoviska na školiacu akciu, ktoré sú v rovnakej podobe dodnes. Napriek tomu,

že súd prvého stupňa bol s nimi oboznámený nevyporiadal sa s otázkou, prečo žalobca nevyplnil takéto
tlačivo. Pokiaľ súd prvého stupňa hodnotí stupeň závažnosti porušenia pracovnej disciplíny, nesúhlasí
s jeho záverom, že nebola porušená závažným spôsobom len preto, že žalobca požiadal nadriadeného
o umožnenie čerpať pracovné voľno na sústavné vzdelávanie. Povinnosť oznámiť prekážku v práci
zamestnancovi vyplýva z ust. § 144 ods. 1 Zákonníka práce, ide o bežnú povinnosť, ktorá v zmysle
uvedeného, nemôže byť sama o sebe dôvodom pre zníženie závažnosti porušenia pracovnej disciplíny.

Závažnosťjemožnéposúdiťlensohľadomnato,čijuzamestnanecdokladovalpredpísanýmspôsobom.
Záver súdu, že žalobcovi bolo umožnené vzdelávať sa v domácom prostredí, nič nemení na skutočnosti,
že závažne porušil pracovnú disciplínu. Ak mu bol daný súhlas na vzdelávanie v domácom prostredí,
mohol tak urobiť spôsobom, ktoré zákon č. 578/2004 Z. z. pripúšťa, nie však samoštúdiom. Pokiaľ chcel
teda súd hodnotiť stupeň závažnosti porušenia pracovnej disciplíny, mal svoju pozornosť zamerať na

vyriešenie otázky, či v danom prípade išlo o neospravedlnenú absenciu alebo nie, posudzovať povolanie
lekára a najmä na skutočnosť, že v osobe žalobcu išlo o vedúceho lekára JIS. S týmto sa v odôvodnení
rozhodnutia bolo potrebné úplne vyporiadať. V odôvodnení súd prvého stupňa nevyriešil ani otázku,
ktorú namietala v konaní z hľadiska prípustnosti trvania pracovného voľna v trvaní 5 dní v roku 2011,
pričom tvrdí, že v roku 2011 vznikli zdravotníckym zamestnancom nároky na čerpanie pracovného voľna,

sústavné vzdelávanie len v pomernom rozsahu z hľadiska dĺžky platnosti uvedenej novely, keďže toto
ustanovenie platilo v roku 2011 len 4 mesiace. Má za to, že zdravotníckym zamestnancom vznikol nárok
načerpanielen1/3stanovenejdĺžky5dní,čoznamenácca2pracovnédni.Ztohtopohľadujenadrámec
dvoch pracovných dní neprítomnosť žalobcu v práci neospravedlnenou absenciou. Z týchto dôvodov
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že samoštúdium nie
je sústavným vzdelávaním. Poukázal na ust. § 42 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., ktorý definuje
sústavné vzdelávanie ako priebežné obnovovanie a udržiavanie, získanie odbornej spôsobilosti v
súlade s rozvojom príslušných oborov po celý čas výkonu zdravotníckeho povolania. Zároveň zákon
č. 578/2004 Z. z. a ust. § 42 ods. 1 a ust. § 80 ods. 1 písm. b) ukladá zdravotníckym pracovníkom

povinnosť sústavne sa vzdelávať, pričom splnenie tejto povinnosti sú zdravotnícki pracovníci povinní
preukázať príslušnej komore v 5-ročných cykloch získaním dostatočného počtu kreditov, sústavného
vzdelávania.Ust.§79ods.1Nariadeniavládyč.296/2010Z.z.,naktoréopakovanepoukazuježalovaná
upravuje sústavné vzdelávanie akreditovaných študijných programov, pričom sústavné vzdelávanie
sa okrem tohto vykonáva neakreditovanými vzdelávacími aktivitami. Z vykonaného dokazovania je

zrejmé, že žalobca požiadal svojho priameho nadriadeného o poskytnutie pracovného voľna na
sústavné vzdelávanie. Svoje pracovné povinnosti si vždy plnil riadne, čo potvrdil jeho priamy nadriadený
vo svedeckej výpovedi. V neposlednom rade je názoru, že samotný proces okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalovanou potvrdzuje, že nebolo možné z jej strany tvrdiť, že išlo z jeho strany o
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Má za to, v prípade skutočného závažného porušenia pracovnej

disciplíny by žalovaná konala ihneď a neponúkla žalobcovi preklasifikovanie čerpania pracovného voľna
na sústavné vzdelávanie, zvlášť dovolenku v zmysle ust. § 109 ods. 3 Zákonníka práce o 5 pracovných
dníaažnáslednebypristúpilakokamžitémuskončeniupracovnéhopomeru.Pretonavrhol,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal trovy odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad

uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Na
jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd v plnom rozsahu
na jeho zistenia a na tieto právne závery odkazuje.K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva, že predovšetkým v konaní bolo potrebné
vyriešiť otázku, či zo strany žalovanej došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru, a to spôsobom
ktorý zvolil (okamžitým skončením pracovného pomeru).

Súd prvého stupňa sa správne zameral v rámci dokazovania na zistenie naplnenia podmienok pre
takýto spôsob skončenia pracovného pomeru. Súdna prax a aj ustálená judikatúra vychádza z toho,
že okamžité skončenie pracovného pomeru by sa v praxi malo uplatňovať len vo výnimočných
prípadoch, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca zamestnával aj
počas výpovednej doby.

Preto v prípade tohto skončenia pracovného pomeru dôvodne súd prvého stupňa skúmal otázku

naplnenia závažného porušenia pracovnej disciplíny. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by
bola dodatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru však
Zákonník práce nezakotvuje.

Súd prvého stupňa jasne ozrejmil, čo je predmetom sporu a skúmal predpoklady skončenia pracovného
pomeru žalovanou takým spôsobom. Predmetom konania nebolo len posúdenie tej otázky, či žalobca

mohol alebo nemohol čerpať 5 dní voľna na sústavné vzdelávanie, ale žaloba o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a s tým súvisiaci nárok o vyplatenie náhrady mzdy, ktorý vylúčil súd na samostatné
konanie. Táto otázka, na ktorú poukazovala žalovaná, môže byť maximálne v tej rovine, či žalobca má
dostať zaplatené za dni, ktoré využil na samoštúdium alebo nie.

Podstatou vyriešenia predmetu konania z hľadiska skončenia pracovnoprávneho pomeru bolo zistenie,

či na strane žalovanej bol dôvod na využitie skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom. Odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že z hľadiska zistenia skutkového stavu žalobca
nenaplnil dôvody na využitie tohto inštitútu skončenia pracovného pomeru so žalovanou, pretože bolo
preukázané, že jeho bezprostredne priamy nadriadený súhlas na využitie týchto dní na samoštúdium mu
dal a v rámci organizácie práce, jeho neprítomnosť na pracovisku bola vyriešená zastupovaním. Preto

otázka žalovanej v súvislosti s tým, či žalobca mohol alebo nemohol čerpať 5 dní na samoštúdium, sa
pohybuje v rovine, či má dostať za tieto dni vyplatené alebo nie.

Z týchto dôvodov odvolací súd námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné a rozhodnutie súdu prvého
stupňa za vecne správne. V zmysle zákona sa dostatočným spôsobom vyporiadaval s predpokladmi
okamžitého skončenia pracovného pomeru, tieto v rámci dokazovania riadne zisťoval, ustálil svoje

skutkové zistenia a prijal aj správny právny záver, na ktorý odkazuje aj odvolací súd.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdil vo
výroku, ktorým súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

Keďže súd prvého stupňa rozhodol tak, že nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné
konanie a aj voči tomuto nároku žalobca podal odvolanie, odvolací súd jeho odvolanie odmietol v zmysle

ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., keďže odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie
nie je prípustné. Rozhodnutie súdu, ktorým súd vylúčil nárok na náhradu mzdy na samostatné konanie
je takým rozhodnutím, voči ktorému nie je prípustné odvolanie v zmysle ust. § 202 ods. 3 písm. a) O. s.
p., pretože ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa upravuje vedenie konania a týka sa otázok,
ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie. Medzi uznesenia, ktorými sa

upravuje vedenie konania sa zaraďuje aj uznesenie o vylúčenie veci na samostatné konanie podľa ust. §
112 O. s. p.. Z tohto dôvodu odmietol odvolanie žalovanej vo vzťahu k výroku o vylúčení nároku žalobcu
na náhradu mzdy na samostatné konanie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 4 O. s. p. tak, že o nich
rozhodne súd prvého stupňa.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.