Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/215/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510202487
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1510202487.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľky: C. A., D.. XX.
X. XXXX, N. F. XX, N., zastúpená: advokátskou kanceláriou Doc. Adriána Švecová s.r.o., so sídlom
Kominárska 2, Bratislava, IČO: 47 240 318, za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Ľuda Zúbka 2, Bratislava, IČO: 42 176 778, proti
odporcom: 1. S.O.S. financ, s.r.o., so sídlom Winterova 1777/60, Piešťany, IČO: 36 250 406, X. V. Č.,
D.. XX. X. XXXX, N. B. XX, Bratislava, X. M. Z., D.. X. X. XXXX, N. B. XX, N. V. X. L.. O. Z., F.. Č., D.. X.
XX. XXXX, N. B. XX, N., odporcovia v 2. - 4. rade zastúpení: JUDr. Sylviou Filipovou, advokátkou, Na

vŕšku 2, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, eventuálne o zaplatenie 56.430,- eur, o odvolaniach
navrhovateľky a odporcov v 2. - 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa
10. 1. 2011, č.k. 43C/28/2010-124, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 10. 1. 2011, č.k.
43C/28/2010-124 m e n í tak, že určuje, že navrhovateľka je vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu č. 63,
nachádzajúcom sa na 6. poschodí bytového domu súpisné č. X XXX, orientačné Č.. XX, postaveného
na pozemkoch parc. registra C, zapísaného na U. Č.. XXXX ako parcela Č.. XXXX pod orientačným

číslom XX a parc. Č.. XXXX pod orientačným č. 16, v katastrálnom území A., obec Bratislava m. č. A.,
okres Bratislava V, na ulici Gessayova, zapísaného na LV č. XXXX, v celosti a spoluvlastníckeho podielu
tohto bytového domu v rozsahu XXXX/XXXXXX.

Odporca v 1. rade je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov prvostupňového a odvolacieho
konania vo výške 766,33 eur, k rukám právnej zástupkyne navrhovateľky, do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

Vedľajšiemu účastníkovi na strane navrhovateľky sa n e p r i z n á v a náhrada trov prvostupňového
a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala voči

odporcom určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - bytu č. XX, nachádzajúcom sa na X. A. bytového
domu súp. č. XXXX, orientačné č. XX, postaveného na pozemkoch parcely registra C, zapísaného na
LV č. XXXX ako parcela č. XXXX pod orientačným č. XX a parcela č. XXXX pod orientačným č. XX, v
katastrálnom území A., obec Bratislava m. č. A., okres Bratislava V, na ulici B., R. na U. Č.. XXXX, v
celosti, a spoluvlastníckeho podielu tohto bytového domu v rozsahu XXXX/XXXXXX (ďalej len „byt“), a
ktorým eventuálne žiadala zaviazať odporcu v 1. rade povinnosťou zaplatiť jej sumu 56.430,- eur titulom
náhrady škody, a nahradiť jej trovy konania. Navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť odporcom v 2. -4. rade trovy právneho zastúpenia vo výške 140,39 eura na účet ich právnej zástupkyne, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení, že navrhovateľka ako dlžník dňa 25.1.2006 uzatvorila

s odporcom v 1. rade ako veriteľom zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo
výške 220.000,- Sk (7.302,66 eur). V zmysle čl. III zmluvy o úvere uzavrela navrhovateľka ako
prevádzajúci s odporcom v 1. rade ako s nadobúdateľom zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom
práva k nehnuteľnosti (bytu navrhovateľky) za účelom zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy o úvere.
Dňa 25.1.2006 uzatvorili navrhovateľka s odporcom v 1. rade aj samostatnú zmluvu o zabezpečení

záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Po podpise zmlúv odporca v 1. rade si nechal v banke
vyplatiť sumu 220.000,- Sk, z tejto si zobral prvú splátku vo výške 8.800,- Sk a zvyšok vydal
navrhovateľke. Navrhovateľka vo februári 2006 zaplatila ďalšiu splátku vo výške 8.800,- Sk. Potom sa u
nej vyskytli problémy, prišla o zamestnanie, splátky neuhrádzala. Dňa 27.3.2006 zaslal odporca v 1. rade
navrhovateľke písomnú výzvu na úhradu poslednej splátky a príslušenstva úveru, v ktorej ju okrem iného
upozornil, že úverovú zmluvu je možné predĺžiť len písomným dodatkom podpísaným oboma zmluvnými

stranami. Dňa 27.4.2006 jej zaslal upozornenie na úhradu pohľadávky definitívnym nadobudnutím
predmetu zabezpečenia. Dňa 19.5.2006 zaslal odporca v 1. rade navrhovateľke dodatok č. 1 k zmluve
o úvere, v zmysle ktorého sa jej pohľadávka mala zmeniť spolu s navŕšením a príslušenstvom na sumu
299.200,- Sk, pričom splatnosť úveru a príslušenstva bola stanovená do 25.10.2006. Zásielku si však
navrhovateľka neprevzala v odbernej lehote, k podpisu dodatku nedošlo. Odporca v 1. rade si dňa

20.7.2006 uplatnil oprávnenie vyplývajúce z uzatvorených zmlúv a navrhovateľku z predmetného bytu
svojpomocne vysťahoval, pričom jej hnuteľné veci z bytu vypratal a odviezol na neznáme miesto. Dňa
9.8.2006 uzavrel odporca v 1. rade s odporkyňou v 2. rade ako kupujúcou zmluvu o prevode vlastníctva
predmetného bytu za dohodnutú kúpnu cenu 1,500.000,- Sk, ktoré vlastníctvo následne odporkyňa v 2.
rade previedla na svoju dcéru a zaťa - odporcov v 3. a 4. rade darovacou zmluvou zo dňa 13.3.2008.

Odporca v 1. rade doteraz neposkytol navrhovateľke žiadne vyrovnanie.

Súd prvého stupňa mal preukázanú danosť naliehavosti právneho záujmu na určení vlastníctva
odstránením právnej neistoty v právnom postavení navrhovateľky, či je alebo nie je vlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti. Pretože navrhovateľka sa domáha určenia, že je vlastníčkou bytu z dôvodu,
že zmluva o úvere uzavretá medzi ňou a odporcom v 1. rade je absolútne neplatná v zmysle ustanovenia

§ 39 OZ. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti ako právny úkon akcesorickej
povahy je neplatná aj titulom absolútnej neplatnosti hlavnej zmluvy o úvere. Súd preto platnosť týchto
zmlúv skúmal v rámci inštitútu predbežnej otázky.

Zo zmluvy o úvere súd zistil, že na jej základe poskytol odporca v 1. rade navrhovateľke úver vo výške
220.000,- Sk, (7.302,66 eur), ktorý s navŕšením pohľadávky voči dlžníkovi predstavoval sumu 246.400,-

Sk (8.178,98 eur). Z dohodnutého navŕšenia predstavoval 50 % úrok a zvyšných 50 % zahŕňali náklady
na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Navrhovateľka
sa zaviazala povinnosťou splatiť úver na základe splátkového kalendára, podľa ktorého bolo splatenie
príslušenstva úveru dohodnuté v troch splátkach vo výške 8.800,- Sk (292,11 eur) so splatnosťou dňa
25.1.2006 (pri podpise zmluvy), 25.2.2006, 25.3.2006, a napokon dňa 25.4.2006 bola určená splatnosť

poslednej splátky vo výške poskytnutého úveru 220.000,- Sk. Ďalej si zmluvné strany dohodli zmluvnú
pokutu vo výške 2 % z poskytnutej sumy pre prípad dlžníkovho omeškania so zaplatením niektorej
splátky (t. j. 4.400,- Sk, resp. 146,05 eur), pričom si zároveň veriteľ môže odo dňa omeškania uplatniť aj
úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo predstavuje ročný úrok
z omeškania vo výške 91,25 %.

S poukazom na ustanovia § 497, § 499, § 501 ods. 2, § 502 ods. 1, § 504, § 506 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ObchZ) účinného do 31.1.2007;
ustanovenia § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
účinného do 31.7.2008; ustanovenia § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a §
553 ods. 1, 2 OZ (v znení do 31. decembra 2007) mal súd za to, že absolútnou neplatnosťou sú

postihnuté len niektoré dojednania zmlúv, ktoré je možné od ostatného obsahu zmlúv oddeliť, a preto
nie sú neplatnosťou postihnuté celé zmluvy. Výška úrokov z úveru činila v danom prípade 50 % sumynavŕšenia, teda 12.300,- Sk; teda za tri mesiace trvania úveru 6 %, čo z hľadiska kalendárneho roka
predstavuje úrok 24 %, ktorý sa súdu nejavil neprimeraný. Dohodnutú výšku úrokov z omeškania
vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo činí 91,25 % ročne, považoval súd za

neprimeranú, a dojednanie účastníkov o úrokoch z omeškania za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi.
Pri posudzovaní zmluvnej pokuty dojednanej účastníkmi v čl. IV bod 1. zmluvy o úvere vo výške 2 % z
poskytnutej sumy (4.400,- Sk), a to aj opakovane v prípade omeškania dlžníka so zaplatením niektorej
splátky, mal súd za to, že ide o duplicitnú sankciu, nakoľko sankciou za omeškanie so zaplatením
bol dojednaný už neprimerane vysoký úrok z omeškania. Preto súd aj zmluvné ustanovenie týkajúce

sa zmluvnej pokuty posúdil ako neplatné, v rozpore s dobrými mravmi. Mal tiež za nepochybné, že
z hľadiska ochrany navrhovateľky ako občana spotrebiteľa, sú dojednania týkajúce sa tzv. prepadnej
klauzuly (dohoda o prepadnutí veci do vlastníctva odporcu v 1. rade uzavretá ešte pred splatnosťou
zabezpečenej pohľadávky) v rozpore s dobrými mravmi (v zmluve o úvere ide o ust. čl. III. bod 2. a čl. V.,
a v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti o ust. čl. III. a VII). Prejudiciálne tak
súd ustálil, že posudzované zmluvy o úvere a o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti

sú v danom prípade platné s výnimkou vyššie uvedených ustanovení. Návrh o určenie vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam preto zamietol.

S poukazom na ust. § 420 ods. 1, § 106 ods. 1, 2 OZ, a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania
odporcom v 1. rade, zamietol aj nárok navrhovateľky na náhradu škody ako premlčaný, keď za začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva z náhrady škody považoval deň, kedy došlo k

prevodu vlastníctva bytu na odporkyňu v 2. rade, t. j. 9.8.2006, s tým, že posledným dňom na uplatnenie
nároku na náhradu škody bol deň 9.8.2008, a objektívna lehota uplynula dňa 9.8.2009. Nárok bol
uplatnený žalobou doručenou súdu až dňa 10.2.2010.

Na záver súd uviedol, že aj keď vyhodnotil postavenie navrhovateľky ako postavenie občana
spotrebiteľa, a je nepochybné, že v posudzovaných zmluvách sa nachádza niekoľko neprijateľných

zmluvných podmienok, ktoré boli z hľadiska dnešného posudzovania skutočne dôsledkom zneužitia
postavenia veriteľa (odporcu v 1. rade), napriek tomu navrhovateľka vzhľadom na svoje vzdelanie a
vykonávanú pracovnú činnosť mala dostatočné vedomie o podstate uzatváraného právneho úkonu.
Navyše zostala nečinná štyri roky, ktoré uplynuli od podpisu zmlúv do podania návrhu na začatie
súdneho konania, počas ktorých vlastníctvo k predmetnému bytu nadobudli v dobrej viere odporcovia

v 3. a 4. rade, ktorý tento aj zhodnotili.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p.. Nakoľko odporca v 1. rade si žiadne trovy
neuplatnil, priznal súd náhradu trov konania len úspešným odporcom v 2. - 4. rade v sume 140,39 eur,
pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia - advokátska odmena vypočítaná podľa § 10 ods. 1 a § 14
ods. 1 a 5 § 16 ods. 3) vyhlášok MS SR č. 163/2002 Z.z. a č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon právnej služby

(prevzatie a príprava: odmena 133,18 eur a 7,21 eur režijný paušál, vrátane DPH).

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka a odporcovia v 2.
- 4. rade. Odporca 1. rade odvolanie nepodal.

Navrhovateľka vo svojom odvolaní namietala, že súd nesprávne právne posúdil otázky platnosti zmluvy
o úvere zo dňa 25. 1. 2006 a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti zo dňa

25. 1. 2006, čím aj vážne porušil práva navrhovateľky ako spotrebiteľky, jej právo na majetok a právo na
obydlie. Súd spotrebiteľke vôbec neposkytol ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a aj
posúdenie čiastočnej neplatnosti zmluvy súd vykonal nesprávne. Súd mal s navrhovateľkou nakladať
ako so spotrebiteľkou a pri pochybnosti o obsahu ustanovení spotrebiteľských zmlúv použiť výklad pre
spotrebiteľku priaznivejší. Keby takto postupoval, dospel by k tomu, že obe napadnuté zmluvy sú plné

nemorálnychpodmienok.Priaplikovaní§53ods.1,5,§39,§41OZvicheurokonformnomvýkladesčl.6
ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 Smernice 93/13/EHS nemôžu napadnuté zmluvy vôbec obstáť
a sú teda absolútne neplatné. Keďže sa s touto podstatnou otázkou súd nevysporiadal, považuje jeho
odôvodnenie v tejto časti za arbitrárne a rozhodnutie za nepreskúmateľné. Zmluva o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva je ako celok v rozpore s dobrými mravmi. Nejde iba o prepadnú klauzulu,

ako sa mylne súd domnieval, ale o samotnú povahu, účel zmluvy a predovšetkým účinok, ktorý mátáto spôsobiť - nezvratne pripraviť spotrebiteľa o jeho obydlie, a to umelým navyšovaním pohľadávky v
podobe sankcií. Jej jednotlivé časti nemožno oddeliť, a preto je nevyhnutné posúdiť jej neplatnosť ako
celok. Podľa navrhovateľky sú obe zmluvy neplatné podľa § 39 OZ pre hrubý rozpor s dobrými mravmi.

Odporca v 1. rade sa tak nemohol nikdy stať vlastníkom nehnuteľnosti navrhovateľky, teda nikdy k nej
nenadobudol vlastnícke právo, a automaticky sú neplatné aj všetky ďalšie prevody vlastníckeho práva,
ktoré by učinil. Dobrá viera nových vlastníkov nie je titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka, a ani argument o stave bytu nemôže pre odporcov v 2. - 4. rade založiť vlastnícky titul.
Čo sa týka alternatívneho petitu na náhradu škody, súd nesprávne právne posúdil premlčanie, lebo

premlčacia doba je 10 rokov, keďže bezdôvodné obohatenie na strane odporcu v 1. rade je založené
úmyselným konaním. Teda nárok navrhovateľky nie je premlčaný. Ďalej vo svojom odvolaní poukázala
na viaceré rozsudky Súdneho dvora (ES) týkajúce sa najmä práv spotrebiteľov, a navrhla odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v plnom rozsahu, a aby zaviazal odporcov
nahradiť navrhovateľke trovy konania podľa špecifikácie jej právnej zástupkyne.

Odporcovia v 2. - 4. rade podali odvolanie v časti trov konania s tým, že napriek skutočnosti, že si

písomným vyúčtovaním uplatnili náklady právneho zastúpenia vo výške 642,74 eur, súd im priznal
len symbolickú sumu vo výške 140,39 eur, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za 1 úkon
právnej služby. Súd svoje rozhodnutie o trovách konania oprel o ust. § 150 ods. 1 O.s.p., s aplikáciou
ktorého nesúhlasia. Poukázali na to, že už dlhý čas žijú v právnej neistote, pričom svoju bytovú otázku
nemôžu riešiť. Medzi nimi a navrhovateľkou nebol žiaden zmluvný vzťah. Postavenie spotrebiteľa má

navrhovateľka len voči odporcovi v 1. rade, ktorý si však trovy konanie neuplatnil. Keďže konanie
odporcov v 2. - 4. rade nebolo príčinou vedenia tohto sporu, domnievajú sa, že súd o trovách konania
nerozhodol správne. Žiadajú preto odvolací súd, aby rozsudok v časti trov konania zrušil a odporcom v
2. - 4. rade priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 642,74 eur.

K odvolaniu navrhovateľky zaujal písomné stanovisko odporca 1. rade s tým, že podaný návrh

je nedôvodný a navrhovateľka nepreukázala naliehavosť právneho záujmu na určení vlastníctva k
nehnuteľnosti. Určenie vlastníckeho práva by v právnom vzťahu medzi účastníkmi neprinieslo bez
vyriešenia s tým súvisiacich právnych nárokov na vrátenie vzájomných plnení žiadne odstránenie
stavu právnej neistoty. Tvrdenia navrhovateľky o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ako celku sú
nepodložené. Namietaná neprimeranosť výšky úrokov, úrokov z omeškania, ako aj zmluvná pokuta

nemôžu spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale v prípade vecnej opodstatnenosti týchto
námietok by mohlo ísť len o čiastočnú neplatnosť tejto zmluvy. Navrhovateľka domáhajúca sa určenia
vlastníckych práv vôbec nepreukázala, ako sa mieni vysporiadať s odporcami, ktorým by v prípade
určenia vlastníckych práv neboli vrátené peniaze, pričom by jednoznačne vznikli nároky na vrátenie
bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že ako subjekt práva v zmysle Ústavy SR je oprávnený

konať všetko, čo mu zákon nezakazuje, pričom v zmysle § 491 OZ je v občianskoprávnych vzťahoch
zakotvená zmluvná sloboda pri uzatváraní záväzkov, teda aj pri uzatvorení zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva. Jeho primárnym cieľom nikdy nebolo ponechanie si vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ale uspokojenie splatnej pohľadávky, ku ktorému došlo tzv. priamym predajom, resp. predajom veci z tzv.
voľnej ruky, kedy si za účelom uspokojenia svojej splatnej pohľadávky hľadal kupujúceho, ktorý prejaví

záujem o kúpu nehnuteľnosti, a ktorý mu de facto uhradí pohľadávku. Predaj nehnuteľnosti vykonal v
dobrej viere a v súlade so zákonom. Má za to, že v danom prípade nie je možné odňať vlastnícke právo
dobromyseľným nadobúdateľom, na ktorých previedol úplné vlastnícke práva. V tejto súvislosti poukázal
na dva nálezy Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v obdobných prípadoch odňatia vlastníckeho
práva súdmi konštatoval porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny, a preto navrhuje, aby ho odvolací súd v celom
rozsahu potvrdil.

K odvolaniu navrhovateľky zaujali písomné stanovisko aj odporcovia v 2. - 4. rade s tým, že rozsudok
považujú za vecne správny, pričom súd správne aplikoval vnútroštátne právne predpisy, i predpisy EU.
Nesúhlasia s argumentom navrhovateľky, že nepostupovali pri nadobudnutí nehnuteľnosti s odbornou

starostlivosťou. Nehnuteľnosť nadobudla odporkyňa v 2. rade po spolupráci s realitnou kanceláriou. List
vlastníctva k predmetnému bytu bol bez vád, a nebolo z neho zrejmé, že by sa s odstupom rokov mohli
odporcovia v 2. - 4. rade dostať do tohto neistého postavenia. Na liste vlastníctva nebola zapísaná
poznámka o akomkoľvek prebiehajúcom súdnom spore, keďže navrhovateľka žiaden návrh nepodala.Odporkyňa v 2. rade preto riadne zaplatila dohodnutú kúpnu cenu a bol povolený vklad vlastníckeho
práva v jej prospech. Odporcovia v 2. - 4. rade svojím správaním nezavinili situáciu, v ktorej sa ocitla
navrhovateľka, ale bola to navrhovateľka, ktorá svojim správaním zapríčinila vznik problémov odporcom.

Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na rozhodnutia iných súdov, dôkazná situácia v uvedených veciach
nie je identická, lebo nehnuteľnosti v uvedených sporoch neboli prevedené na ďalších vlastníkov. V
tomto prípade byt kúpila odporkyňa v 2. rade, ktorá byt ďalej darovala svojej dcére a zaťovi. Tí byt
zrekonštruovali a bývajú v byte doteraz. Aj keď by potrebovali riešiť svoju bytovú situáciu, nemôžu tak
urobiť, nakoľko v poznámke listu vlastníctva je uvedená informácia o tomto prebiehajúcom súdnom

spore. Za neuveriteľné považujú dovolávanie sa navrhovateľkou dobrých mravov. Ak by súd vyhovel
návrhu navrhovateľky, boli by týmto rozhodnutím poškodení odporcovia v 2. - 4. rade, ktorí sa do tejto
neistej situácie nedostali vlastným pričinením. Podľa ich názoru nie je možné určiť, že navrhovateľka je
vlastníčkou bytu, a to z dôvodu nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, zaručenej v ust. § 123 OZ, v čl. 20
Ústavy SR, ako i v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd. Pokiaľ bolo vlastnícke právo nadobudnuté
dobromyseľne, a v tomto prípade nesporne bolo, požíva právnu ochranu. Vyplýva to z praxe súdov, aj

z judikatúry. Navrhli preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil a v časti trov konania
zmenil v zmysle nimi podaného odvolania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal a prejednal odvolanie
navrhovateľky v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní v neprítomnosti riadne
ospravedlneného odporcu v 1. rade, ako aj v neprítomnosti vedľajšieho účastníka konania na strane

navrhovateľky, ktorý neprevzal predvolanie na ním uvedenej adrese svojho sídla. Aj pred odvolacím
súdom navrhovateľka a odporcovia v 2. - 4. rade zotrvali na svojich odvolaniach, ako aj doterajších
stanoviskách s tým, že navrhovateľka sa domáha zmeny napadnutého rozhodnutia a odporcovia v 2. -
4. rade jeho potvrdenia, a obaja účastníci aj náhrady trov konania.

Po prejednaní veci a po dôslednom zhodnotení doterajšieho priebehu konania dospel odvolací súd k

záveru, že je dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia napriek tomu, že súd prvého stupňa dospel k
správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu, aj správne poukázal
na ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých posudzoval zistený skutkový stav veci. Odvolací súd
sa preto v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými zisteniami v odôvodnení rozsudku, ako aj s
jeho právnymi závermi ohľadne preukázania naliehavého právneho záujmu navrhovateľkou, čiastočnej

neplatnosti zmluvy o úvere zo dňa 25.1.2006, uzatvorenej medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade,
a v tomto podľa § 219 ods. 2 O.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

Rozhodnutie však nie je vecne správne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia čiastočnej
neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v čl. III. a v čl. VII., keď si súd osvojil obranu
odporcu v 1. rade, že splnenie svojej pohľadávky vo výške 246.400,- Sk si zabezpečil prevodom

vlastníckeho práva k bytu v hodnote 152.210,- Sk, teda sumy menšej ako čerpaný úver. Touto pre
rozhodnutie vo veci dôležitou a zásadnou otázkou, či hodnota predmetu zabezpečovania bola v
hrubom nepomere k zabezpečovanej pohľadávke, ako hlavného záväzku, sa súd prvého stupňa príliš
nezaoberal, hoci mala veľký význam pre posúdenie, či zmluva nebola uzatvorená v rozpore s dobrými
mravmi, a tým aj na jej platnosť alebo neplatnosť ako celku.

Podľa názoru odvolacieho súdu je zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzatvorená medzi
navrhovateľkou a odporcom v 1. rade dňa 25.1.2006 v celku absolútne neplatná v zmysle § 39 OZ tak
pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj z dôvodu absencie podstatných náležitostí vo vzťahu k neurčitosti,
ako aj nedovolenosti právneho úkonu.

Zjavný rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že odporca v 1. rade si svoju pohľadávku touto zmluvou

zabezpečilvneprimeranejvýške,pretožeprotivýškezáväzkunavrhovateľkyišloojejviacako6násobné
zabezpečenie. Ako obchodná spoločnosť, ktorej predmetom činnosti okrem iného bol aj prieskum
trhu a činnosť ekonomických a organizačných poradcov, musel v čase uzatvárania spornej zmluvy s
navrhovateľkou vedieť o skutočnej hodnote bytu, a to bez ohľadu na kúpnu cenu 152.210,- Sk, za ktorú
boluskutočnenýprevodvlastníckehoprávazL..M..S.akopredávajúcej,nanavrhovateľkuakokupujúcu

na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 12.7.2001 (cena tejto nehnuteľnosti v roku 2001 predstavovalasumu 4.299,70 Sk/m2). Svedčí o tom aj skutočnosť, že vlastnícke právo k bytu, ktorý bol v pôvodnom
stave, nebol rekonštruovaný, a to ani čiastočne (podľa tvrdenia odporkyne v 2. rade bol dokonca až v
dezolátnom stave), v priebehu pár mesiacov od uzatvorenia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva,

už odporca v 1. rade ako údajný vlastník previedol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 9.8.2006 na
odporkyňu v 2. rade za sumu 1,500.000,- Sk (cena nehnuteľnosti tak predstavovala sumu 42.372,90 Sk/
m2). Neobstojí preto v žiadnom prípade obrana odporcu v 1. rade, že krytie zabezpečovanej pohľadávky
odvodzoval v čase uzavretia právneho úkonu od kúpnej ceny bytu (152.210,- Sk) pri nadobudnutí
nehnuteľnosti do vlastníctva navrhovateľky v r. 2001, teda sumy menšej ako čerpaný úver. Tejto obrane

odvolací súd neuveril. Navyše je všeobecne známe (a aj ľahko overiteľné na internete), že ceny
nehnuteľností určených na bývanie v roku 2006 výrazne stúpli, pričom v bratislavskom kraji sa predávali
za cenu v priemere 40.000,- Sk/m2. Je teda zrejmé, že reálna hodnota bytu navrhovateľky v čase
uzatvárania zmluvy o zabezpečovacom prevode práva bola podstatne vyššia, ako sa to snaží deklarovať
odporca v 1. rade.

Táto zmluva je však absolútne neplatná v celosti aj z dôvodu absencie podstatných náležitostí vo

vzťahu k neurčitosti, ako aj nedovolenosti právneho úkonu (§ 37 ods. 1 a § 39 OZ). V zmluve nie je
určený spôsob, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zaisťovaného prevodu práva, resp.
akým spôsobom sa má vykonať speňaženie zaisteného prevodu práva a v akom rozsahu má právo
navrhovateľka ako dlžníčka na vyplatenie rozdielu. I keď ustanovenie § 553 ods. 1 OZ v znení do
31. decembra 2007 neuvádzalo výpočet zákonných náležitostí pri uzatvorení zmluvy o prevode práva,

je nepochybné, že ani pre platnosť tohto druhu zmlúv, nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných
náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39 OZ.

Vychádzajúc zo základnej zásady rímskeho práva „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet“ (nikto nemôže na druhého preniesť viac práva, ako má sám, ktorá sa dá vyjadriť aj slovami ,,z
nepráva nemôže vzniknúť právo“), podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva nasledovné:

Pretože zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzatvorená dňa 25.1.2006 medzi navrhovateľkou
a odporcom v 1. rade je absolútne neplatná, na základe tohto absolútne neplatného právneho úkonu
nemohlo dôjsť k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu odporcom v 1. rade. Odporca v 1.
rade sa tak nikdy nestal vlastníkom predmetného bytu. Následne nemohlo dôjsť ani k platnému prevodu
vlastníckeho práva k bytu z odporcu v 1. rade na odporkyňu v 2. rade, a následne na základe darovacej

zmluvy na odporcov v 3. - 4. rade. Preto nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva odporcov
v 3. - 4. rade, hoci boli dobromyseľnými nadobúdateľmi, byt aj zhodnotili a s dvoma malými deťmi ho
užívajú na bývanie.

Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej
istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere odporcami v 2. - 4. rade pred zásadou, podľa

ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí
na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon
nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pokiaľ by súd v tomto prípade pri svojom rozhodovaní

uplatnil vyšší princíp spravodlivosti a dobrých mravov pri ochrane práv odporcov v 2. - 4. rade ako
dobromyseľných nadobúdateľov, rozhodol by contra lege. Pretože vlastnícke právo sa nepremlčuje,
je bez právneho významu skutočnosť, že navrhovateľka podala tento návrh až po štyroch rokoch od
uzatvoreniaspornýchzmlúvoúvereazabezpečovacomprevodepráva,akoajskutočnosť,žebytužívajú
dobromyseľní nadobúdatelia.

Predmetom tohto konania bolo určenie vlastníckeho práva, a nie vysporiadanie vzájomných nárokov
účastníkov z neplatného právneho úkonu. Platná a účinná právna úprava počíta so situáciou, v ktorej sa
bez svojej viny ocitli odporcovia v 2. - 4. rade, a vytvára predpoklady pre jej riešenie v súlade s hmotným
právom. Ak tvrdia, že boli dobromyseľní v tom, že sú vlastníkmi bytu, majú postavenie oprávneného
držiteľa (§ 130 ods. 1 OZ) a majú zákonné právo voči vlastníčke bytu na náhradu nákladov, ktoré

účelne vynaložili na jeho zhodnotenie po dobu ich oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcomzhodnoteniu ku dňu jeho vrátenia (§ 130 ods. 3 OZ). Odporkyňa v 2. rade si taktiež môže nároky z
neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v koho prospech na jeho základe plnila.

Odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. z týchto dôvodov zmenil tak, že návrhu

navrhovateľky vyhovel a určil ju za vlastníčku sporného bytu v celosti.

Odvolací súd sa nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľky voči zamietnutiu žaloby v
časti eventuálneho petitu o náhradu škody voči odporcovi v 1. rade, pretože to vzhľadom na svoje
meritórne rozhodnutie o podanej žalobe v časti určenia vlastníckeho práva považoval za nadbytočné.

Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, je v zmysle § 224 ods. 2 O.s.p. povinný
opätovne rozhodnúť aj o trovách konania na súde prvého stupňa. Zmenou rozsudku v prospech

navrhovateľky sa navrhovateľka stala účastníčkou, o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho
konania ktorej by mal súd rozhodnúť v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p.,
pretože mala vo veci plný úspech. Tým zároveň odpadol dôvod na to, aby odvolací súd prejednal
odvolanieodporcovv2.-4.radevčastitýkajúcejsanáhradyichtrovkonania,lebovzhľadomnavýsledok
sporu je to bezpredmetné.

Na náhradu trov navrhovateľke zaviazal odvolací súd iba odporcu v 1. rade, keď prihliadal na to, že
odporcovia v 2. - 4. rade nezapríčinili žiadnym spôsobom vznik tohto sporu, dlhé roky žili v právnej
neistote, a preto by bolo nespravodlivé a veľmi arbitrárne, ak by súd postupoval procesne formálne
a uložil im nahradiť trovy konania navrhovateľke. Preto navrhovateľke právo na náhradu trov voči
odporcom v 2. - 4. rade nepriznal podľa § 150 ods. 1 O.s.p..

Na náhradu trov zaviazal súd výlučne odporcu v 1. rade, ktorý svojím vlastným konaním zavinil vznik
tohto sporu, a teda má znášať aj jeho následky. Vedľajší účastník na strane navrhovateľky nežiadal o
náhradu trov konania, a zo spisu ani nevyplýva, že by mu nejaké trovy vznikli. Preto mu súd náhradu
trov nepriznal.

Navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne po podaní návrhu na náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania tieto aj včas vyčíslila v zákonnej lehote s tým, že postupovala
v zmysle ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, účinnej v čase uskutočnenia úkonu (ďalej
len „vyhláška"). Podľa navrhovateľky základnou sadzbou tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon
právnej služby v konaní s predmetom sporu v hodnote 56.430,- eur je čiastka vo výške 539,41 eur (s

tým, že v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky sa nepoužije 1/13-tina výpočtového základu ako
základná sadzba tarifnej odmeny v prípade, ak je spotrebiteľ v spore zo spotrebiteľskej zmluvy čo i len
čiastočne úspešný), pričom zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky patrí advokátovi za každý úkon právnej služby
náhrada na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (tzv. režijný paušál) vo výške 1/100-
tiny výpočtového základu; a to za úkony uskutočnené v roku 2010 vo výške 7,21 eur, v roku 2011 vo

výške 7,41 eur, v roku 2012 vo výške 7,63 eur a v roku 2013 vo výške 7,81 eur. Trovy prvostupňového
konania vyčíslila na sumu 4.919,98 eur za 9 úkonov právnej služby (26.1.2010 prevzatie a príprava
zastúpenia - §14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, 10.2.2010 podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti - § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, 10.5.2010 písomné vyjadrenie na súd - § 14 ods. 1
písm. b) vyhlášky, 8.6.2010 podanie na kataster nehnuteľností - §14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, 9.6.2010

účasť na pojednávaní - § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, 10.9.2010 účasť na pojednávaní, 3.12.2010 účasť
na pojednávaní, 10.1.2011 účasť na pojednávaní, 5.12.2011 písomné vyjadrenie na súd - § 14 ods. 1
písm. b) vyhlášky). Trovy odvolacieho konania vyčíslila na sumu 2.187,90 eur za 4 úkony právnej služby
(23.3.2011 odvolanie proti rozsudku - § 14 ods. 1 písm. e) vyhlášky, 5.12.2011 doplnenie vyjadrenia
zo dňa 2.12.2011 - § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, 26.7.2012 prevzatie a príprava zastúpenia AK Doc.

Adriána Švecová s.r.o. - §14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, 19.3.2013 pojednávanie na odvolacom súde).
Celkovo si trovy právneho zastúpenia vyčíslila vo výške 7.107,88 eur.Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka nesprávne vychádzala z toho, že predmetom sporu je
výška peňažného plnenia 56.430,- eur. Aj keď sa tejto sumy domáhala alternatívnym petitom, úspešná
bolavkonaní,vktoromsariešilivlastníckevzťahy(týkajúcesanehnuteľnostiurčenejnabývanie),apreto

podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je
1/13-tina výpočtového základu. Navrhovateľka má preto právo na náhradu trov prvostupňového konania
vo výške 503,31 eur (za 8 úkonov právnej služby, z toho 7 úkonov v roku 2010 po 55,49 eur = 7x 55,49
eur + 7x režijný paušál po 7,21 eur, a za 1 úkon v roku 2011 vo výške 57,- eur + 1x režijný paušál 7,41
eur), a odvolacieho konania vo výške 263,02 eur (za 3 úkony právnej služby, z toho 2 úkony v roku 2011

po 57,- eur a 2x režijný paušál po 7,41 eur, a za 1 úkon v roku 2012 vo výške 58,69 eur + 1x režijný
paušál 7,63 eur, ako aj za 1 úkon v roku 2013 vo výške 60,07 eur + 1x režijný paušál 7,81 eur). V tejto
výške preto uložil súd povinnosť odporcovi v 1. rade nahradiť navrhovateľke trovy konania. Odvolací súd
nepriznal navrhovateľke náhradu trov za 1 úkon právnej služby - doplnenie vyjadrenia zo dňa 2.12.2011.
Žiaden takýto úkon zo spisu nevyplýva. Len podanie navrhovateľky zo dňa 2.12.2011, bolo do spisu
založené opakovane (č.l. 192, 195), keď raz bolo odvolaciemu súdu zaslané z prvostupňového súdu a

raz mu bolo priamo adresované a doručené. Obsahovo však ide o totožné podanie, a preto ho nemožno
vyhodnotiť inak ako neúčelný úkon právnej služby.

Trovy konania je povinný zaplatiť odporca v 1. rade k rukám právneho zástupcu navrhovateľky (§ 149
ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.