Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. marec 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/377/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7707213706
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7707213706.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobkyne I. W., bytom I., I. Č.. X, zast. JUDr.
Dušanom Černákom, advokátom, AK Michalovce, Nám. osloboditeľov 25, proti žalovanej I. V., bytom C.
C. D. Č.. A., zast. JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom, AK Michalovce, ul. kpt. Nálepku č. 8, o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní účastníkov proti rozsudku
12C 190/2007-325 z 23.6.2011 v znení opravného uznesenia 12C 190/2007-352 z 20.9.2011 Okresného
súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v znení opravného uznesenia.

Konanie o odvolaní žalobkyne proti rozsudku vo výroku o trovách konania účastníkov zastavuje.

Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. XX kat. úz. Y.Ž. ako parcela č. A. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 551 m2, parcela č.
A./1 - záhrada o výmere 260 m2 a k rodinnému domu č. súp. A. postavenému na parcele č. A. a jeho
vyporiadania tak, aby súd tieto prikázal do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou zaplatiť žalovanej

náhradu za jej spoluvlastnícky podiel vo výške 230.000,- Sk. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že k
nehnuteľnostiam je podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu 2/3 k celku a žalovaná má podiel 1/3 k
celku, že sa so žalovanou chcela dohodnúť na zrušení podielového spoluvlastníctva a vyporiadaní
a listom z 13.7.2006 jej navrhla odkúpenie jej podielu za cenu 230.000,- Sk s čím však žalovaná
nesúhlasila a navrhla jej domáhať sa zrušenia a vyporiadania súdnou cestou. V žalobe uviedla tiež,
že ona urobila úpravu a opravy rekonštrukcie letnej kuchyne, ktorá sa nachádza na pozemku, že aj
na dome vykonala nevyhnutné úpravy vybetónovala podlahu, vymaľovala izbu, a tak do nehnuteľností

celkom investovala približne 130.000,- Sk (výmena vane, záchodov). Z dôvodov, že je väčšinovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností, že v rodinnom dome chce bývať a že chce vykonať rekonštrukciu
rodinného domu, navrhla vyporiadať nehnuteľnosť tak, aby jej boli prikázané do výlučného vlastníctva.
Žalovaná súhlasila so zrušením a vyporiadaním podielového vlastníctva, požadovala však prikázať
nehnuteľnosti po vyporiadaní do jej vlastníctva z dôvodu, že nemá vyriešenú svoju bytovú otázku,
keďže býva so svojim manželom v rodinnom dome jeho rodičov. Uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie,
že so žalovanou nebola ochotná sa dohodnúť, lebo ju viackrát vyzvala, aby jej predložila trhovú cenu

nehnuteľností, čo žalobkyňa neakceptovala a stále vychádzala z ceny nehnuteľností v r. 2002.

Súd prvého stupňa rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej k označeným
nehnuteľnostiam a vyporiadal ich tak, že ich prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne. Zaviazalžalovanú vyplatiť žalovanej náhradu za jej spoluvlastnícky podiel vo výške 13.256,53 € v lehote do 30
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Obidvom účastníkom
uložil zaplatiť trovy štátu, a to žalobkyni vo výške 177,72 € a žalovanej 88,86 € do 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

V odôvodnení rozsudku uviedol súd čoho sa žalobkyňa domáha a aké je stanovisko žalovanej, ďalej
čo zistil vykonaným dokazovaním z výsluchov účastníčok konania a svedkov, tiež oboznámením listín
- LV č. XX k.ú. Y. a zo znaleckých posudkov V.. X. Z. V.. Š. W. ohľadne hodnoty vyporiadavaných

nehnuteľností. Zistený skutkový stav podriadil pod ust. § 142 ods. 1 OZ. Vykonaným dokazovaním mal
zistené, že účastníčky sú spoluvlastníčkami označených nehnuteľností a to žalobkyňa v rozsahu 2/3
- iny a žalovaná 1/3 -iny z celku, zo zhodných prednesov účastníčok mu vyplynulo, že nehnuteľnosti
nie sú dobre deliteľné a preto neprichádzala do úvahy iná možnosť, ako vyporiadať nehnuteľnosti
prikázaním do výlučného vlastníctva jednej z účastníčok za primeranú náhradu. Zo zhodných
prednesov účastníčok mu vyplynulo aj to, že garáž voľnostojaca vo všeobecnej hodnote 2.156,94 €

nemá patriť do vyporiadavaných nehnuteľností, že túto mal postaviť ešte v r. 1989 otec žalovanej a
garáž netvorila ani predmet dedičstva po matke účastníčok I. I., pretože podľa dedičského spisu S. A./
XX v dedičskom konaní bola prejednávaná len garáž postavená v r. 1970. Preto v tomto konaní uvedená
garáž ako podielové spoluvlastníctvo účastníkov nebola vyporiadavaná. Určenie všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti zveril súd znalcom z odboru oceňovania nehnuteľností. Znalec V.. N. X. určil všeobecnú

hodnotu nehnuteľností vrátane voľnostojacej garáže v hodnote 39.700,- € a to ku dňu 23.3.2009,
táto hodnota však po výsluchu znalca bola spochybnená žalovanou, ktorá vytýkala nezohľadnenie
železobetónovej platne rodinného domu a zároveň predložila znalecký posudok vypracovaný N.. H. zo
17.8.2007, podľa ktorého hodnota vyporiadavaných nehnuteľností bola vyššia, a to 50.454,76 €. So
zreteľom na uvedené preto vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom V.. Š. W., ktorý sa súčasne

zaoberal správnosťou znaleckých posudkov V.. X. Z. V.. H.. Vyhodnotenie týchto znaleckých posudkov
ustanovený znalec konfrontoval so svojimi zisteniami pri ohliadke stavby. Zo záveru jeho znaleckého
posudku je zrejmé, že všeobecná hodnota nehnuteľností predstavuje po zaokrúhlení sumu 42.400,- €.
K tomuto znaleckému posudku účastníčky výhrady nemali. Potom čo zástupca žalovanej v záverečnej
reči vytkol zahrnutie kuchynskej linky do všeobecnej hodnoty rodinného domu doplnil znalecký

posudok zistením technickej hodnoty rodinného domu bez zahrnutia kuchynskej linky a následne bola
zistená všeobecná hodnota vyporiadavaných nehnuteľností vo výške 39.769,59 €. Keďže prvý spôsob
vyporiadania spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nebol možný skúmal súd, ktorej z účastníčok konania
prikázať nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva. Z dikcie ust. § 142 ods. 1 OZ mu vyplynulo, že
pri vyporiadavaní súd má prihliadnuť na účelné využitie vecí, na násilné správanie sa podielového

spoluvlastníkavočiostatnýmspoluvlastníkom,aleinavýškuspoluvlastníckychpodielov.Keďževdanom
prípade obidve účastníčky chceli prikázať nehnuteľnosti do svojho vlastníctva posudzoval skutočnosti,
ktoré v konaní vyšli najavo. Takými skutočnosťami bolo to, že medzi účastníčkami sú nezhody čo mu
vyplynulo z predložených oznámení o spáchaní priestupku žalovanou z júla a augusta 2009, podľa
ktorých k poškodzovaniu visiacich zámkov žalovanou dochádzalo , ale i z priznania sa žalovanej k

obidvom týmto skutkom. Tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa prenajímala nehnuteľnosti turistom za
odplatu neustále od r. 2002 sa v konaní nepreukázalo. Za preukázané považoval to, že žalobkyňa
prenajímala nehnuteľnosti v r. 2002 a 2003 , čo mu vyplynulo predovšetkým z výpovede svedka
Vladislava Luterána a aj svedkyne T., podľa ktorej žalobkyňa mala prenajímať dom len prvý rok. Z
výpovede žalovanej a jej manžela, z rozhodnutia Obvodného úradu I. z 27.9.2004 mu vyplynulo, že

žalobkyňa izby a garáž zamykala, čím neumožňovala žalovanej vstup do všetkých miestností rodinného
domu, čo žalobkyňa odôvodnila tým, že sa tam nachádzali nové postele ňou zakúpené, do ktorých
žalovaná neinvestovala a že uzamkýnanie izieb nebolo trvalé. Mal zistené, že uzamykanie izieb nebolo
trvalé, pretože sám svedok V. potvrdil, že keď po skončení dedičského konania odnášali sklenené veci
z rodinného domu, izba bola odomknutá. Pri skúmaní tohto kritéria - násilné správanie sa podielových

spoluvlastníčok urobil záver, že medzi účastníčkami nedochádzalo k násilnému správaniu sa voči sebe,
ale vzájomné napádanie sa je iba dôsledkom nezhôd medzi nimi ohľadne hospodárenia sa spoločnou
vecou. Pri prikázaní veci do výlučného vlastníctva prihliadol predovšetkým na veľkosť podielu. Pri
tomto kritériu vzal do úvahy to, že žalobkyňa je dvojtretinovou spoluvlastníčkou, kým žalovaná iba
jednotretinovou vlastníčkou. Konštatoval, že žalovaná neoznačila žiadne skutočnosti a nepredložila

žiadne dôkazy, ktorými by spochybnila nadobudnutie 1/3 podielu žalobkyňou od ich súrodenca C. I..
Takto dvojtretinový podiel žalobkyne na nehnuteľnostiach bol pre súd smerodajný. Okrem veľkosti
podielu, pokiaľ žalobkyni prikázal nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva zohľadnil aj to, že žalobkyňa
investovala do nehnuteľnosti a aj keď presná výška investícií nebola zisťovaná, lebo žalobkyňa tonepožadovala, z jej výpovede ale aj z výpovede svedka D.. W. vyplynulo, že žalobkyňa vymaľovala izby
na druhom nadzemnom podlaží, v spálni urobila novú betónovú podlahu, izbu vymaľovala, natrela okná,
vymenila dve vodovodné batérie, záchod a vaňu, opravila bojler, neskôr kúpila bojler a namontovala

ho. Čiastočne rekonštruovala aj letnú kuchyňu odstránením pôvodnej omietky a nasadením novej, v
spálni urobila novú elektroinštaláciu a v kuchynke umiestnila nové svietidlo. Nemal preukázané tvrdenie
žalovanej, že žalobkyňa nehnuteľnosť znehodnotila, lebo v konaní vyšlo najavo to, že ústredné kúrenie
bolo poškodené v dôsledku nesprávnej údržby zo strany ich otca, ktorý v zime nekúril a preto došlo
k popraskaniu a poškodeniu radiátorov. Ohľadne skúmania účelnosti užívania nehnuteľnosti uviedol,

že i keď žalovaná tvrdila, že z rodinného domu, ktorý je predmetom vyporiadania sa odsťahovala po
narodení dieťaťa, zo svedeckej výpovede jej manžela vyplynulo, že k odsťahovaniu sa do terajšieho
bydliska u jeho rodičov malo dôjsť hneď po svadbe. Jediný dôvod opustenia spoločnej domácnosti
tvrdený žalovanou, a to pomoc pri starostlivosti novonarodeného dieťaťa, tak s deklarovanou snahou
vždy trvalo užívať predmetný rodinný dom, nevyznel presvedčivo. Napriek tomu konštatoval súd,
že bytová potreba žalovanej je nepochybne vyššia ako bytové potreby žalobkyne. Žalovaná svoje

bytové potreby nemala do času rozhodovania vyriešené, keďže bez akejkoľvek nájomnej zmluvy obýva
rodinný dom vlastnícky patriaci rodičom jej manžela, v tomto dome býva so svojím manželom,
dvomi maloletými deťmi, svokrovcami a starou matkou manžela. Žalobkyňa má zabezpečené právo
bývania z titulu, že je manželkou vlastníka trojizbového bytu nachádzajúceho sa v I., byt však netvorí
bezpodielové spoluvlastníctvo žalobkyne a jej manžela. Žalobkyňa teda nemá originálne právo bývania,

ale iba odvodené od vlastníctva svojho manžela. Pri rozhodovaní podľa tohto kritéria vzal do úvahy
aj svedeckú výpoveď svedkyne T., z ktorej vyplynulo, že vzájomné vzťahy neboli narušené len medzi
účastníčkami ale i medzi touto svedkyňou a žalovanou a aj z tohto dôvodu nepovažoval za vhodné, aby
budúcim vlastníkom nehnuteľností bola žalovaná. Z týchto dôvodov prikázal nehnuteľnosti do výlučného
vlastníctva žalobkyne, ktorú zaviazal vyplatiť žalovanej primeranú náhradu vo výške 13.256,53 € v 30

dňovej lehote. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. pre aplikáciu
ktorého zohľadnil to, že sa vyporiadalo podielové spoluvlastníctvo a aj keď výsledok konania vyznel v
prospech žalobkyne vzal do úvahy to, že ňou ponúkaná primeraná náhrada za podiel žalovanej bola
prinízka. Ďalej zohľadnil aj to, že v priebehu konania produkovali obe strany nové skutočnosti a dôkazy
a preto sa mu javilo spravodlivým nepriznať náhradu trov konania žiadnej z účastníčok. Rozhodol aj

o trovách štátu vychádzajúc z § 148 ods. 1 O.s.p. a to po zohľadnení, že výsledok sporu je relatívny
a zohľadnil výšku podielu každej zo spoluvlastníčok, teda u žalobkyne podiel 2/3 t.j. 177,72 € a u
žalovanej v rozsahu 1/3 - 88,86 €.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním obidve účastníčky.

Žalobkyňa podala odvolanie iba proti rozhodnutiu o trovách konania majúc za to, že súd prvého stupňa
nesprávne aplikoval § 150 ods. 1 O.s.p., ale správne mal použiť ust. § 142 ods. 1 O.s.p., pretože vo
veci bola v celom rozsahu úspešná.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že súd prvého stupňa o trovách konania
účastníčok rozhodol správne a že tvrdenie žalobkyne o jej plnom úspechu v konaní nezodpovedá
skutkovým zisteniam vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, keď je zrejmé, že žalobkyňa sa
domáhalazrušeniapodielovéhospoluvlastníctvazanáhraduspovinnosťouvyplatiťjusumou 230.000,-
Sk, pričom z rozsudku je zrejmé, že súd ju zaviazal vyplatiť jej sumu 399.366,- Sk (13.256,53 €), čiže

sumu takmer o 100 % vyššiu než navrhovala žalobkyňa pri podaní žaloby. Navrhla potvrdiť rozsudok
v napadnutom výroku ako vecne správny.

Uvedené odvolanie žalobkyňa podaním zo 6.12.2012 vzala späť, preto odvolací súd konanie o jej

odvolaní proti rozsudku vo výroku o trovách konania účastníkov zastavil v súlade s § 207 ods. 1,2 a
3 O.s.p.

Žalovaná napadla odvolaním rozsudok vo veci samej odôvodňujúc ho odvolacími dôvodmi podľa §
205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. V rámci týchto odvolacích dôvodov uviedla, že od začiatku konania

nesúhlasila s určením nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne a to z dôvodu, že táto za
zvláštnych okolností nadobudla podiel v 1/3 -ine na nehnuteľnostiach od ich brata a ďalej z dôvodu, že
ona, teda žalovaná nemá vyriešenú bytovú otázku, pričom žalobkyňa túto otázku poriešenú má. Ďalším
dôvodom bolo to, že predmetné nehnuteľnosti žalobkyňa používa výlučne pre účely prenájmu v letnomobdobí pre turistov a návštevníkov F. Š. a nie pre bytovú potrebu. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci
vyporiadania podielového spoluvlastníctva prikázal nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne
vyčítala tomuto rozhodnutiu to, že súd neprihliadol na správanie sa žalobkyne k otcovi žalovanej

počas jeho života, keď uvedené nehnuteľnosti užíval. K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa na
túto skutočnosť neprihliadol vyslovila svoj názor, že aj keď jej otec nebol spoluvlastníkom predmetných
nehnuteľností, tieto však užíval odvodene od práv spoluvlastníkov svojich detí - žalovanej a jej brata
C. I., ktorý až do smrti otca predmetnú nehnuteľnosť spolu s ňou užíval, pričom aj sám súd uznal, že
otec žalovanej bol minimálne spoluvlastníkom samostatne stojacej garáže, ktorá patrila do BSM jeho

a jeho manželky, matky účastníčok konania. Rozhodnutie súdu považuje za nesprávne aj z ďalšieho
dôvodu a to, že zakladá možnosť ďalšieho sporu, nakoľko z doterajšieho správania žalobkyne, ale
najmä jej manžela k žalovanej je zrejmé, že táto aj v prípade väčšinového podielu spoluvlastníctva
samostatne stojacej garáže by reálne túto využívať nemohla, nakoľko nemá zabezpečený prístup k tejto
garáži. Poukázala na ust. § 142 ods. 3 druhá veta OZ a mala za nepochybné, že nedoriešením možnosti
jej prístupu k samostatne stojacej garáži je na jej ujmu v prípade rozhodnutia súdu o vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva predmetných nehnuteľností. Obdobne aj vo vzťahu k samostatne stojacej
pivnici je podľa jej názoru zrejmé, že táto bola postavená po smrti matky účastníčok konania, nakoľko
bola postavená v r. 1995 výlučne jej otcom. V ďalšom poukázala na svoje písomné vyjadrenie k
vykonanému dokazovaniu doručené súdu 8.4.2001, v ktorom uviedla, že žalobkyňa jej znemožňovala
užívanie predmetnej nehnuteľnosti už od r. 2002, nakoľko tento objekt prenajímala, čo bolo preukázané

aj pripojeným dôkazom a to fotografiou z okna rodinného domu č. A.. Spochybnila aj výpoveď svedkyne
Novákovej považujúc ju za účelovú, zavádzajúcu a nepravdivú najmä v tom, že žalobkyňa uvedené
nehnuteľnosti prenajímala iba v r. 2002 a 2003 a tiež to, že vzťahy medzi touto svedkyňou a ňou sú
zlé. V tomto smere vyčítala súdu, že nevykonal žiadne dokazovanie a akceptoval výpoveď svedkyne T.
ako jedinej susedky. Ona naopak je toho názoru, že správanie žalobkyne a jej manžela voči jej otcovi,

voči nej a osobám jej blízkym preukazujú listinné dôkazy ale aj výpoveď jej svokry, ktorá potvrdila,
že otec žalovanej pre nezhody so žalobkyňou a jej manželom určitý čas bol nútený bývať u nich. Za
podstatné považovala námietky smerujúce voči nesprávnej aplikácii ust. § 142 ods. 1 OZ pri vyporiadaní
zrušeného podielového spoluvlastníctva. Zdôraznila, že súd pri svojom rozhodovaní mal ako prioritné
hľadisko posudzovať hľadisko účelného využitia veci a tak ho porovnať s inými hľadiskami uvádzanými

v ust. § 142 ods. 1 OZ. Poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 8/2008 zastáva názor, že
v danom prípade pre spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov okrem veľkosti
spoluvlastníckych podielov je najvýznamnejšie hľadisko účelnosť využitia veci. V priebehu konania bolo
preukázané, že predmetné nehnuteľnosti sú určené na trvalé bývanie, nakoľko ide o rodinný dom a bolo
zistené to, že žalobkyňa nehnuteľnosť neužíva na trvalé bývanie, ale iba pre účely víkendového bývania

a prenajímania v letnom období. O účele takéhoto využitia nehnuteľnosti svedčí aj skutočnosť, že
žalobkyňa demontovala v celom rodinnom dome ústredné kúrenie a tak je rodinný dom vo vykurovacom
období neobývateľný, resp. obývateľný iba za neúmerne zvýšených nákladov. Zdôraznila, že v konaní
preukázala skutočnosť, že nemá doriešenú svoju bytovú otázku, čo uznal aj súd, keď je zrejmé, že v
rodinnom dome svokrovcov žijú de facto štyri generácie, čo je neúnosné. Na základe týchto skutočností

navrhla zmeniť napadnutý rozsudok a to tak, že súd zruší podielové spoluvlastníctvo účastníčok k
nehnuteľnostiam a prikáže ich do výlučného vlastníctva žalovanej, ktorú zaviaže vyplatiť žalobkyni za
jej spoluvlastnícky podiel primeranú náhradu vo výške 26.513,06 € v lehote do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Zaviaže žalobkyňu aj na náhradu trov konania.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, keďže
súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav a správne rozhodol aj o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva účastníčok konania. Mala za to, že žalovaná vo svojom odvolaní opakovane uvádza
skutočnosti, s ktorými sa súd zaoberal pri vyhodnotení vykonaného dokazovania pri rozhodovaní vo
veci. Týka sa to tvrdení o podmienkach bývania žalovanej a podmienok bývania žalobkyne, správania

sa účastníčok navzájom, námietok proti terajšiemu spôsobu užívania predmetných nehnuteľností,
naliehavosti bytovej potreby účastníčok a vzťahu účastníkov k nebohému otcovi žalovanej. Vzhľadom
na uvedené uviedla iba toľko, že ona má vážny a a naliehavý záujem o nadobudnutie predmetných
nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva, keďže je väčšinovou spoluvlastníčkou nehnuteľností
a nemá vo svojom vlastníctva iné bytové nehnuteľnosti. Okrem toho je pripravená zaplatiť žalovanej

náhradu za jej podiel. Naopak žalovaná má iba 1/3 podiel k nehnuteľnostiam, predmetné nehnuteľnosti
nemala záujem užívať a prejavovala záujme len o financie a nie je pripravená zaplatiť jej náhradu, čo
vyplýva z jej vyjadrení. Neprejavila ani záujem riešiť svoju súčasnú bytovú situáciu nadobudnutím inej
nehnuteľnosti. Spôsob užívania rodinného domu tak ako je to v jej prípade je v obciach obvyklý a zrejmepre žalovanú a jej blízkych aj vhodný. Okrem toho nehnuteľnosti potrebujú značné investície aby sa
uviedli do užívaniaschopného stavu, keď je potrebné niektoré drobné stavby zbúrať, dom od základu
zrekonštruovať, urobiť izolácie múrov, nové podlahy s izoláciou, sociálne zariadenie, novú strechu alebo

aspoň krytinu. Rekonštrukciu v takomto rozsahu doposiaľ nemohla vykonávať, lebo by vznikali ďalšie
spory medzi nimi. Zdôraznila, že nemá vyriešenú bytovú otázku, lebo býva v byte, ktorý je vlastníctvom
jej manžela. K výhradám žalovanej o spôsobe nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu brata C. uviedla,
že ho z predmetného rodinného domu vyplatila tak ako sa dohodli, že s bratom sa navštevujú, o čom
svedčia fotografie, ktoré predložila súdu. Pokiaľ žalovanej ponúkala sumu 230.000,- Sk, túto považovala

za primeranú v súlade so znaleckým posudkom V.. I., že znalecký posudok V.. X. tiež nenamietala a
bola ochotná vyplatiť žalovanej cenu aj podľa tohto znaleckého posudku. Poukázala na to, že žalovaná
sa k nej násilne správala a že z predmetného domu aj odcudzila predmety - kryštál po ich rodičoch.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 O.s.p., keďže v
posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p.), za dodržania podmienok

stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia
pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

V odvolacom konaní je odvolací súd viazaný tak rozsahom odvolania ako aj dôvodmi odvolania, vrátane

toho ako ich odvolateľ obsahovo vymedzil (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Žalovaná odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor v dôsledku ktorého súd

zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p.,
a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie) a zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery. Nesprávnym právnym posúdením
veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na

správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne
závery.

Uvedené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanej veci dané, lebo súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli
a na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolací súd sa
stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, ako aj sodôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti
vyporiadajúc sa aj s odvolacími dôvodmi dopĺňa o nasledovné dôvody.

Pri úprave zániku podielového spoluvlastníctva vychádza Občiansky zákonník zo zásady, že nikoho
nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Jedným zo spôsobov zániku je dohoda
spoluvlastníkov o jeho zrušení a vyporiadaní (§ 141 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak k tejto dohode
spoluvlastníkov nedôjde, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého z nich súd
svojím autoritatívnym rozhodnutím.

Spôsoby tohto vyporiadania, ich poradie a zásady, ktorými sa súd pri vyporiadaní musí riadiť, sú
uvedené v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak nie je rozdelenie veci (prvý spôsob autoritatívneho
vyporiadania) dobre možné, súd pristúpi k druhému spôsobu autoritatívneho vyporiadania a prikáže vec
za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom.

Pre rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súdom prikázaním veci
niektorému (niektorým) z podielových spoluvlastníkov za primeranú náhradu, sú v § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka zakotvené tri kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie
veciaprípadnénásilnésprávaniepodielovéhospoluvlastníkavočiostatnýmspoluvlastníkom.Judikatúra
vychádza z toho, že hľadiská uvedené v § 142 ods. 1 OZ treba vždy vziať do úvahy, avšak nejde o

hľadiská rozhodujúce a že otázka, komu bude vec prikázaná, závisí vždy od úvahy súdu. To vyplýva
aj z textu zákona, podľa ktorého súd na tieto kritéria len „prihliadne“. Uvedené tak znamená, že súd
v rozhodnutí o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vždy sa musí zaoberať kritériami
podľa § 142 ods. 1 OZ, ktoré však nie sú absolútne, a rozhodnutie súdu musí vychádzať zo súhrnu
tých skutočností, ktoré sú v konkrétnej veci relevantné. Pri posudzovaní kritéria „účelné využitie veci“,

ak predmetom vyporiadania je rodinný dom (príp. byt), podľa ustálenej praxe súdov, sa okrem riešenia
potreby bývania prihliada aj na to, kto dom doteraz užíval, kto ho udržiaval, opravoval, príp. do neho
investoval a kto je schopný naďalej sa starať o jeho údržbu. Závery súdu o veľkosti spoluvlastníckych
podielov, o tom, kto môže predmet spoluvlastníctva po jeho vyporiadaní využiť účelnejšie, prípadne o
násilnom správaní podielového spoluvlastníka, sú závermi skutkovými. V tomto smere prichádzajú do

úvahy právne závery len vo vzťahu k hodnoteniu významu jednotlivých kritérií a ich porovnania s inými.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá ust.
§ 142 ods. 1 OZ a zásadám, ktoré pri jeho výklade si osvojila súdna prax.

V odvolacom konaní odvolací súd vychádzal z toho, že v danej veci obidve strany sporu súhlasili s tým,
že sú splnené predpoklady pre zrušenie ich podielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím
súdu a tiež, že boli splnené zákonné predpoklady pre druhý spôsob vyporiadania ich podielového
spoluvlastníctva. Spornou zostala otázka, či nehnuteľnosti mali byť prikázané do výlučného vlastníctva
žalobkyne alebo žalovanej. Podľa obsahu odvolania, uvedená spornosť sa týka najmä skutkových

okolností, na ktoré súd vzal, resp. mal vziať zreteľ pri druhom spôsobe vyporiadania predmetného
podielového spoluvlastníctva.

Žalovanou namietané pochybenia súdu prvého stupňa pri tomto rozhodovaní neboli zistené.

Odvolací súd poukazuje na správny a s hmotným právom súladný postup súdu prvého stupňa, pokiaľ
aj pri vyhodnotení, že u žalovanej sa javí väčšia potreba využitia rodinného domu na bývanie ako
u žalobkyne, nepovažoval túto skutkovú okolnosť za jedine rozhodujúcu pre určenie komu zo strán
prikázať nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva. Odvolací súd zastáva rovnaký názor, že v rámci
posudzovania hľadiska účelného využitia nehnuteľností nebolo možné nezohľadniť súčasne to, že aj

žalobkyňa má k bytu, v ktorom býva iba odvodené právo bývania a aj to, že žalobkyňa do nehnuteľností
investovala svoje finančné prostriedky. Za takého stavu, keď aplikácia uvedeného kritéria účelnosti
využitia vyznieva pre obidve strany rovnocenne, nadobudlo význam ďalšie zákonné hľadisko - veľkosť
spoluvlastníckych podielov. Pokiaľ teda súd prvého stupňa prihliadol na toto právne významné hľadisko
a vzal pri rozhodovaní do úvahy aj ďalšiu skutočnosť, a to žalobkyňou preukázanú schopnosť zaplatiť

žalovanej pri vyporiadaní primeranú náhradu, niet mu čo vyčítať, lebo všetky tieto skutočnosti sú v
konkrétnom prípade právne relevantné. Ak žalovaná v odvolaní namieta, že súd nesprávne podľa jej
názoru nekládol dôraz a teda sa nezaoberal tým, ako žalobkyňa nadobudla spoluvlastnícky podiel brataC.. I., ako sa správala k otcovi žalovanej a prípadne ďalšie, tieto námietky nie sú náležité, lebo takéto
okolnosti pre rozhodnutie nemali žiaden podstatný význam.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 150 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na § 224 ods. 1
O.s.p.) vychádzajúc z toho, že vyriešenie sporu je v záujme oboch účastníčok. Okrem toho odvolací súd
zohľadnil aj to, že žalobkyňa aj keď mala úspech vo vzťahu k odvolaniu žalovanej, nemala z procesného
hľadiska úspech ohľadne svojho odvolania voči rozsudku o trovách konania účastníkov.

Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.