Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. február 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/81/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408206131
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1408206131.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: G.. D.
D., bytom v R., D..O..R. XX, zastúpeného Mgr. Karolom Haťapkom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Nám. SNP. 22 proti odporcovi: E.Č. X D. E..A..O.., so sídlom v R., D. V. X, IČO: XXXXXXXX zastúpeného
JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Liptovská 2/A, o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193 euro, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 24.11.2011, č.k. 11 C 134/2008-32, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal :

- určiť, že odporca nepravdivo a neoprávnene zasiahol do práv osobnosti navrhovateľa, uverejnením
nepravdivého obsahu článku pod názvom „E. O. R.“ na titulnej strane denníka D. C. N., A. X, Č. XX,
uverejnených dňa XX.XX.XXXX, ako aj nepravdivého obsahu článku s titulom „H. E. D. C. N.: R. G. G.
D. G. na L. Ď. O..“, publikovaný na internetovej stránke denníka D. C. N.,

- uložiť odporcovi povinnosť do siedmych dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku odstrániť
vzniknutý protiprávny stav tým, že odstráni uvedený článok zo svojej databázy a tým znemožní jeho
publikáciu na internete alebo v inej elektronickej verzii a strpí uverejnenie článku na titulnej strane
sobotného vydanie denníka D. C. N. dvakrát po sebe v priebehu dvoch po sebe nasledujúcich

kalendárnych týždňov, pri zachovaní rovnakej veľkosti a formy písma, akej bol publikovaný pôvodný
článok zo dňa 19.04.2008, ktorým bolo porušené právo navrhovateľa na ochranu osobnosti, ktoré bude
navrhovateľ považovať za verejné ospravedlnenie v nasledujúcom znení:

Titulok: „D. C. N. sa ospravedlňuje G.. D. D.“

Redakcia denníka D. C. N. sa tiež ospravedlňuje všetkým čitateľom, ktorí čítali alebo budú čítať článok
pod názvom „E. O. R.“ na titulnej strane denníka D. C. N., A. X, Č. XX, uverejnený dňa XX.XX.XXXX,
za uverejnené nesprávne, lživé a pravdu skresľujúce informácie v predmetnom článku, ako aj za článok
s titulom „V sobotu D. C. N.: brat G. moderátorky D. má na krku ďalšie obvinenia.“ publikovaný na

internetovej stránke denníka D. C. N..

K nepravdivým a pravdu skresľujúcim informáciám uvádzame nasledovné:1. nie je pravda, že G.. D. D. má opäť problémy,

2. nie je pravda, že G.. D. D. má na krku opäť obvinenie,

3. nie je pravda, že sa G.. D. D. vrátil pred mesiacom z väzenia,

4. nie je pravda, že G.. D. D. bol vyšetrovaný za podvod,

5. nie je pravda, že vyšetrovateľ aj generálna prokuratúra usúdili, že G.. D. D. je nevinný,

6. nie je pravda, že sa na hlavu G.. D. D. valí nová žaloba,

7. nie je pravda, že meno G.. D. D. „svieti“ vo firmách

8. nie je pravda, že N.. C.. B. T. je profesorom práva.

Ospravedlňujeme sa G.. D. D., za uverejnenie lživých informácii o jeho osobe, ktorými bolo poškodené

jeho dobré meno, občianska česť a vážnosť ako aj z dôvodu, že redakcia ako zdroj na námet článku,
ktorým bolo porušené právo G.. D. D. na ochranu osobnosti, použila neoverenú a nepravdivú výpoveď
N.. C.. B. T., ako iné neoverené a nepravdivé skutočnosti, pričom sa na vyššiu uvedenú skutočnosť bola
redakcia vopred upozornená a aj napriek tomu predmetný článok uverejnila v uvedenom lživom znení,
skresľujúcom skutočnosť,

- uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193 euro,
trovy právneho zastúpenia ako aj súdny poplatok v peňažnej sume vyčíslenej súdom, a to do 3 dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Zamietajúce rozhodnutie právne odôvodnil § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, čl. 26 ods.1,2,4 Ústavy
SR, čl. 10 ods.1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv poukazujúc na to, že účelom reštitučnej žaloby

je odstránenie následkov už uskutočneného neoprávneného zásahu, ktoré smeruje ku konkrétnemu
pozitívnemu konaniu jeho pôvodcu a jeho podstatou odstrániť zdroj závadných následkov vyvolaných
neoprávneným zásahom, a tak obnoviť (reštituovať) pôvodný stav, ktorý existoval ešte pred tým,
ako došlo k neoprávnenému zásahu do všeobecného osobnostného práva. Satisfakčná žaloba je
prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia,

resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že
zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Základným predpokladom pre priznanie
primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť
dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach, ku ktorému môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami,
avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samy o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou,

v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci,
čím pôsobia difamačne. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním
neoprávnenej kritiky určitého správania tejto osoby.

Súdprvéhostupňapodokazovanívykonanomvrozsahudôkaznýchnávrhovúčastníkovdospelkúvahe,
že redaktorov úsudok v článku: “R. U. D. G. Q. D. (XX), D. (XX), G. O. D. vychádza z pravdivých

skutočností ako premís pre hodnotiaci úsudok, nakoľko vo všeobecnosti možno hovoriť o každom, že
má problémy, keď tretia osoba predloží Generálnej prokuratúre SR trestné oznámenie pre podozrenie zo
spáchania trestného činu, tak ako to urobil N.. C.. B. T., pretože sú s tým spojené úkony orgánov činných
v trestnom konaní voči osobe, ktorá je označená oznamovateľom za páchateľa takýchto skutkov.

Vo vzťahu k v článku použitému skutkovému tvrdeniu: “R. U. D. G. (..), má na krku ďalšie obvinenia!“

konštatoval, že tým ďalším obvinením je trestné oznámenie N.. C.. B. T., pričom je zrejmé, že sa jedná o
obvinenie zo strany oznamovateľa určitých skutočností, že bol spáchaný trestný čin a nie o obvinenie zo
strany orgánov činných v trestnom konaní. Z priloženej fotografie podania je zrejmé, že bolo podané tritýždne pred zverejnením článku a žiadne rozhodnutie o tomto oznámení N.. C.. B. T. z článku nevyplýva
- na základe tejto úvahy mal súd prvého stupňa takto zverejnené tvrdenie za pravdivé.

V súvislosti so skutkovým tvrdením: “Niekoľkoročné vyšetrovanie 230-milionóvého podvodu“ súd prvého

stupňa konštatoval, že sa vyznačuje lexikálnou nepresnosťou v označení trestného činu, za ktorý bol
navrhovateľ trestne stíhaný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v skutočnosti bol navrhovateľ
stíhaný pre podozrenia zo spáchania trestných činov 1/ založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, 2/ neodvedenia dane
a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Trestného zákona 3/ vydierania podľa § 235 ods. 1, ods.

2, písm. a/ Trestného zákona. Pretože neodvedenie dane a poistného je rovnako skutok založený na
podvodnom konaní vo vzťahu orgánom daňovej správy v úmysle zadovážiť neoprávnený prospech,
možno podľa názoru súdu prvého stupňa zverejnené tvrdenie o vyšetrovaní 230 - miliónového podvodu
považovať za v žurnalistickej praxi prípustné zjednodušenie označenia vyšetrovania 230 - miliónového
neodvedenia dane a poistného. V tejto súvislosti súd prvého stupňa konštatoval i to, že údaj o trestnom
stíhaní navrhovateľa je nepochybne legitímnym záujmom verejnosti.

Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “Vyšetrovateľ aj Generálna prokuratúra usúdili, že D. je nevinný“
možno konštatovať, že zodpovedá realite, a preto je pravdivé. Z uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 11.03.2005 o prepustení obvineného G.. D. D. z väzby
vyplýva, že prokurátor vyhovel návrhu vyšetrovateľa, ktorý predložil návrh na prepustenie obvineného
z väzby. Redaktorov úsudok v článku: “Teraz sa však na jeho hlavu valí nová žaloba“ podľa súdu

prvého stupňa vychádza iba čiastočne z pravdivých skutočností pre hodnotiaci úsudok a z hľadiska
zvolenej terminológie je právne nepresné. Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “Meno D. D., (...), svieti v
obchodnomregistrivoviacako15firmách“konštatoval,že tátoformuláciavyplynulazozistení redaktora
v obchodnom registri na internete, kde na obrazovke počítača videl, že navrhovateľ je osoba uvedená v
záznamoch mnohých firiem, čo je náležitá informácia zakladajúca sa na pravde. Použitie slova „svieti“

nemal za difamujúce, toto slovo je bežným hovorovým výrazovým prostriedkom, ktorý nemá v uvedenom
kontexte difamujúci charakter.

Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “ (...) B. T., bývalý profesor práva“, možno konštatovať, že z hľadiska
zákona o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
č. 131/2002 Z.z. toto nie je formálne pravdivé z dôvodu, že N.A.. C.. B. T. nie je nositeľom vedecko-

pedagogického titulu profesor. Keďže sa táto formulácia nijakým spôsobom osoby navrhovateľa
nedotýka a vyjadruje len skutočnosť, že B. T. v minulosti učil na niekoľkých právnických fakultách, súd
prvého stupňa súhlasil s argumentáciou odporcu , že v bežnej hovorovej reči sa učitelia stredných a
vysokých škôl označujú a oslovujú ako profesori.

Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “Q. R. D. sa iba pred mesiacom vrátil z väzenia, kde si rok odsedel vo

väzbe“ dospel súd prvého stupňa k úvahe, že ide o čiastočne nepravdivý a čiastočne pravdu skresľujúci
údaj, pretože navrhovateľ bol síce jeden rok vo výkone väzby, ale nebol z nej prepustený v roku 2008
ale v roku 2005. V roku 2008 (11.03.2008) došlo k zastaveniu trestného stíhania. Podľa jeho názoru
však nepresnosť v uvedení časového údaja o prepustení z väzby nie je spôsobilá privodiť navrhovateľovi
ujmu, keďže osoby, ktoré navrhovateľa poznajú a s ktorými sa navrhovateľ stýka a spolupracuje, mali o

termíne jeho prepustenia z väzby vedomosť od roku 2005. Ani z výpovedí svedkov nevyplynuli zistenia,
že by tento skresľujúci údaj u svedkov vyvolal pochybnosti o tom, či v roku 2008 bol navrhovateľ ešte
vo väzbe. Vo vzťahu k označenému článku napokon konštatoval terminologicky nepresné použitie
pojmov „väzenie“ a „väzba“, avšak v kontexte ostatných údajov v článku sa čitateľ dopracuje k záveru,
že navrhovateľ bol vo výkone väzby a nie vo výkone trestu odňatia slobody.

Súd prvého stupňa mal pri riešení otázky, či v konkrétnom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do
práva na ochranu osobnosti zverejnením v tlači za podstatné posudzovať nielen otázku spôsobilosti
zásahu privodiť adresátovi nejakú ujmu na jeho cti, vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, ale súčasne aj
otázku neoprávnenosti zásahu. Za právne významnú skutočnosť považoval zistenie, že navrhovateľ bol
v rozhodnom čase, kedy bol publikovaný článok (v tlačenej i internetovej verzii) verejne činnou osobou,

lebo sa uchádzal o funkciu generálneho riaditeľa verejnoprávnej televízie (prvé kolo výberového konanianapostriaditeľaE.sakonalovdňoch11.a12.04.2008,pričomŠ.U.bolzvolenýzagenerálnehoriaditeľa
E. dňa 16.04.2008.) Išlo teda o skutočnosť verejného záujmu, keďže sa týkala inštitúcie financovanej
z verejných zdrojov, ktorej existencia a fungovanie je predmetom dlhoročných rozsiahlych verejných

diskusií. Na základe uvedeného konštatoval, že osoba, ktorá sa rozhodla kandidovať na funkciu riaditeľa
E. si musí byť vedomá, že v dôsledku svojej kandidatúry bude podrobená záujmu médií, a to tak pokiaľ
ideojejsprávaniesúčasnéakoajminulé,atonaviacivsúvislostistým,žesestranavrhovateľasvedkyňa
G.. Q. D. bola v rozhodnom čase všeobecne známou politickou moderátorkou súkromnej televízie G..

Súd prvého stupňa v rozhodnutí poukázal na to, že pri kolízii práva na informácie s právom na

ochranu osobnosti je potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva na ochranu
osobnosti vo vzťahu k slobode prejavu a právu na informácie, so zreteľom na požiadavku proporcionality.
Je vecou súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola
bezdôvodne daná prednosť pred druhým. V súvislosti so šírením informácií bulvárnou tlačou mal
za dôležité zohľadňovať jej základné charakteristiky. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (4.
vyd., 2003, s. 80) sa bulvárna tlač predstavuje ako tlač prinášajúca senzácie. Slovník súčasného

slovenského jazyka A - G (2006, s. 381) vysvetľuje bulvár ako masovokomunikačné prostriedky, najmä
tlač zameranú na senzácie, škandály, prinášajúcu zveličené správy a klebety zo súkromného života
populárnych ľudí (neraz neoverené). Bulvárna tlač plní rovnaké funkcie ako spravodajsko-publicistická
tlač, t. j. informovať čitateľov o spoločensko-politických aktualitách. Jazyk bulváru je prepojený s
charakteristikami publicistického štýlu.

Poukazujúc ďalej na rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 55/2008 uviedol, že nie každé zverejnenie
nepravdivého (resp. viac alebo menej nepresného) údaju musí automaticky znamenať neoprávnený
zásah proti cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti konkrétnej osoby. K takému zásahu dochádza len
vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry fyzickej osoby existuje príčinná súvislosť a
ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nie je možné v demokratickej

spoločnosti tolerovať. V súvislosti s šírením informácií a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká
bežnej periodickej tlače, určenej na informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií
odborných), ktorá v konkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov
a čitateľský záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť,
že každé zjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv

dotknutej osoby. V takomto prípade nie je potom možné zotrvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení
a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné nároky. Významné však je, aby celkové
vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde (viď obdobne I ÚS ČR 156/99).

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva súd prvého stupňa poukázal
na to, že označený súd považuje vo svojej rozhodovacej činnosti slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10

Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti, ktorý predstavuje jednu z prvoradých
podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku dohovoru to platí
nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre
tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu
otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci Incal proti

Turecku z 9.6.1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúzsku z 23.9.1998, Open door a Dublin
Well Woman proti Írsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995). Naviac, sloboda tlače zahŕňa aj istý stupeň
preháňania, dokonca aj provokácie ( rozsudok vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz a
Roire proti Francúzsku z 21.2.1999).

Prihliadajúc na výsledky vykonaného dokazovania, po dôkladnom zvážení všetkých rozhodujúcich

skutočností, vychádzajúc z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, dospel potom
súd prvého stupňa k záveru o nedôvodnosti podaného návrhu. Zastal názor, že v danom prípade
zverejnením predmetného článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa, pretože aj keď v článku došlo k niekoľkým právno - terminologickým nepresnostiam,
pravdu skresľujúcim tvrdeniam a nepravdivému tvrdeniu o čase prepustenia navrhovateľa z väzby, ich

zverejnenie nie je možné považovať za taký neoprávnený zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý
privodiť navrhovateľovi poškodenie jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti. Podľa presvedčeniasúdu prvého stupňa, jednotlivé zásahy nepresiahli prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nie je
možné v demokratickom právnom štáte tolerovať. Súd prvého stupňa v danom prípade rešpektoval
osobitosti bulvárnej tlače, ktorá určitú aktuálnu informáciu predstavuje akčnejšie a konfrontačnejšie

oproti iným mienkotvorným novinám, a to aj za pomoci rôznych lingvistických a lexikálnych špecifík,
ktorá na rozdiel od odborných publikácií určených pre odbornú verejnosť, k informovaniu širokej
verejnosti v konkrétnych prípadoch pristupuje k určitým zjednodušeniam. Významným zistením pre
uvedené úvahy ma i to, že celkové vyznenie podávanej informácie v predmetnom článku zodpovedá
pravde. Pri hodnotení konkrétnych okolností daného prípadu, ako aj miery (intenzity) tvrdeného zásahu

považoval za potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že navrhovateľovi bol v článku poskytnutý priestor na
vyjadrenie, v rámci ktorého publikovanie článku sám odsúhlasil, v čase po uverejnení článku sa stal
asistentom poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, čo nesvedčí o znížení jeho profesionálnej
cti a dobrej povesti. Význam a dôležitosť funkcie ktorú zastával nepriamo dokazuje, že v dôsledku
zverejnenia predmetného článku nedošlo k poškodeniu jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti
ani v bežnej miere a o jeho vylúčení z verejného života nemožno v tejto súvislosti hovoriť. Ani dočasné

narušenie súrodeneckých vzťahov s G.. Q. D. podľa názoru súdu prvého stupňa nepredstavuje takú
ujmu v súkromnej sfére navrhovateľa, ktorá by v jeho prípade odôvodňovala priznanie čo i len morálnej
satisfakcie.

Pokiaľ ide o poukazovanie navrhovateľom (v súvislosti s návrhom na náhradu nemajetkovej ujmy) na
sťaženie realizácie obchodných transakcií s obchodným partnerom, ktorý s ním odmietol spolupracovať

a odstúpil od zmluvy súd prvého stupňa uviedol, že aj keby navrhovateľ túto skutočnosť v konaní
preukázal, nemajetková ujma nepredstavuje a nemôže suplovať náhradu škody (na majetku), ktorá
eventuálne v súvislosti so zásahom mohla poškodenému vzniknúť. S poukazom na zamietajúce
rozhodnutie o návrhu na priznanie primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, súd prvého
stupňa zamietol i návrh na náhradu nemajetkovej ujmy .

O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa zmenil a návrhu v plnom rozsahu vyhovel. Odvolanie odôvodnil § 205 ods. 2 písm.
d/ a f/ O.s.p. poukazujúc na to, že informácie, ktoré použil autor článku a ktoré boli aj súdom sčasti
označené ako pravdu skresľujúce a nepravdivé , si odporca nepoveroval žiadnym spôsobom a ani nevie,

či ich vôbec niekto overoval. S názorom súdu prvého stupňa ohľadom kvalifikácie odporcovho média,
ktoré sa pokladá za bulvár, nie je možné sa žiadnym spôsobom stotožniť, keďže by potom bolo možné
vyvodiť záver, že informácie uverejnené v bulvárnej tlači aj v prípade, ak je ich obsah urážlivý alebo
nepravdivý, majúmaťmenšízásahdoosobnostifyzickejosoby.Okruhčitateľovsaskladápredovšetkým
z laikov, ktorí nerozlišujú medzi termínom väzenie - väzba, neodvedenie dane a poistného - iné druhy

trestných činov a podobne. Po prečítaní daného článku je už od úvodnej vety navodzovaný čitateľovi
podvedome dojem, že človek, o ktorom sa v článku píše, sa práve vrátil z väzenia, po roku bol
prepustený, teraz sa na neho valí ďalšia nová žaloba a popritom svieti v ďalších pätnástich firmách.
Za vrchol arogancie považuje i to, že odporca vediac , že v článku sú uverejnené nepravdy a pravdu
skresľujúce informácie, naďalej ponechal zverejnený článok na svojom internetovom portále www.

D..sk . Navrhovateľ ďalej uviedol, že novinári sú povinní dodržiavať základné ľudské práva garantované
Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušné právne predpisy
vzťahujúce sa na ochranu osobnosti a to tým spôsobom, že musia uverejňovať informácie overené a
pravdivé z dôvodu, aby nedošlo k zásahu do osobnej integrity druhej osoby.

Súd prvého stupňa dospel v danej veci na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, svojim rozhodnutím bagatelizuje zásah
do jeho práva na ochranu osobnosti, keď sa po uverejnení predmetného článku niekoľko mesiacov
stretával s negatívnymi reakciami na jeho osobu či už z prostredia rodiny a blízkych, ako aj obchodných
partnerov. Ponímanie ochrany osobnosti súdom neobstojí z dôvodu, že ak došlo k porušeniu základných
práv a slobôd fyzickej osoby konaním inej osoby, neospravedlňuje jej konania tá skutočnosť, že si

dotknutá osoba bola schopná zabezpečiť inú prácu, alebo že sa po roku zlepšili jej vzťahy s rodinnými
príslušníkmi. Je pravdou, že sa uchádzaním o pozíciu riaditeľa E. stal osobou verejného záujmu,avšak to automaticky neposkytuje novinárom odporcu právo kriminalizovať jeho osobu. Autor článku
sa uspokojil s informáciami podanými osobou, ktorá v čase, kedy došlo k napísaniu článkov bola
už dlhšiu dobu v ťažkej alkoholickej závislosti a ktorá pôsobila navonok ako bezdomovec. O vážnych

psychických problémoch N.. T. vopred autora článku ešte pred jeho uverejnením upozornil. V článku bola
jeho osoba vykreslená spôsobom vyvolávajúcim dojem, že je osobou, ktorá bola odsúdená za trestný
čin podvodu (z ktorého nebol nikdy obvinený) a ako nedôveryhodná osoba, keďže koná v rozpore
so zákonom. Článok je od začiatku podávaný čitateľovi ako séria faktov, ktorými ho autor v krátkom
súhrne posledných udalostí života predstavuje čitateľovi a uvádza túto osobu ďalej do problematiky

valiacej sa žaloby a trestného oznámenia zo strany B. T.. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva
je potrebné rozlišovať medzi uverejnenými faktami, skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami.
Existencia faktov môže byť objektívne preukázaná, avšak pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha
žiadnemu dokazovaniu . Vyššie uvedené výroky sú predkladané ako fakty, skutkové tvrdenia a nie
hodnotiace úsudky alebo názory autora predmetného článku. Odporca opomenul svoju povinnosť
publikovať hodnotiaci úsudok o určitej skutočnosti takým spôsobom, aby okrem vyslovenia svojho

úsudku, zároveň poskytol čitateľom dostatok informácií pre vytvorenie objektívneho názoru na danú
skutočnosť (napr. uvedením znenia príslušných právnych predpisov alebo ich pravdivým a objektívnym
výkladom). Mal za to, že došlo k splneniu podmienok na úspešné uplatnenie náhrad nemajetkovej ujmy,
keďžedošlokneoprávnenémuzásahudoosobnostifyzickejosoby,ktorýbolobjektívnespôsobilýohroziť
jeho osobnosť, a zároveň týmto zásahom bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, ako aj

vážnosť v spoločnosti. Informácie boli zo strany odporcu podané cielene takým spôsobom (na titulnej
stranesošokovanýmvýrazomjehosestry),abypodaličitateľovisenzácienaúkordôstojnostiaosobnosti
inej fyzickej osoby bez overenia faktov, a aby sa predalo čo najviac výtlačkov denníka. Porušenie
jeho práva na ochranu osobnosti bolo v tak závažnom rozsahu, že i napriek ospravedlneniu došlo k
úbytku na jeho majetku, ktorý možno vyjadriť predovšetkým v potencionálnej rovine a nie je ho možné

dostatočnepreukázať,keďžespočívavútlmeobchodnýchponúkzostranypotencionálnychobchodných
partnerov. Uverejnenie sporného článku vyústilo v rozhodnutí spoločníkov spoločnosti, v ktorej pôsobil
ako konateľ, o ukončení jeho funkcie štatutárneho orgánu a v neposlednom rade v problémoch nájsť si
vhodné zamestnanie. Úspešný bol až po pol roku, keď sa mu podarilo získať post asistenta poslanca U.
E., ktorú vykonával bez nároku na odmenu. Navrhovateľ mal za to, že v danom prípade došlo k splneniu

podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, keďže došlo k neoprávnenému zásahu
doosobnostifyzickejosoby,ktorýbolobjektívnespôsobilýohroziťjejosobnosťazároveňtýmtozásahom
bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť ako aj vážnosť v spoločnosti.

V doplnení odvolania zo dňa 04.08.2011 navrhovateľ poukázal na to, že Denník D. C. N. je
celoslovenskýmidenníkomdosahujúcimnákladaž60.000-100.000kusovvýtlačkov,ovplyvňujeverejnú

mienku a názory mnohých občanov Slovenskej republiky a má rozhodujúci mienkotvorný vplyv aj na
skupinu vysokoškolsky vzdelaných ľudí, žijúcich v sídlach nad 20.000 obyvateľov. Denník je zverejnený
v elektronickej podobe aj na internetovej stránke, pričom v archíve je možné vyhľadať aj staršie vydania,
čo spôsobuje permanentnosť zásahov do jeho práv a tiež násobenie počtu príjemcov difamujúcich
tvrdení. V danom prípade sa autor predmetného článku uspokojil s informáciami podanými N.. B. T.,

ktorý v čase napísania článku bol už dlhšiu dobu v ťažkej alkoholickej závislosti a pôsobil navonok
ako bezdomovec. V čase pred uverejnením predmetného článku prebiehalo trestné konanie začaté
na jeho podnet vo veci obvineného N.. B. T. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného
zákona, o ktorom rozhodla Okresná prokuratúra Bratislava II uznesením zo dňa 28.06.2011, sp.
zn. 1Pv 617/08-50, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené, pretože obvinený nebol v čase činu pre

nepríčetnosť trestne zodpovedný. Zo záverov znaleckého posudku vypracovaného v priebehu tohto
konania vyplýva, že pán T. v čase uvedenej trestnej činnosti t. j. medzi novembrom 2007 až aprílom 2008
trpel duševnou chorobou - schizofrenickým procesom s výraznými reziduálnymi zmenami. Z uvedeného
možno vyvodiť že pán T. nielenže v čase poskytnutia rozhovoru pre autora denníka D. C. N. viditeľne
trpel ťažkou alkoholickou závislosťou, ale bol aj nepríčetný z dôvodu preukázanej duševnej choroby.

Uverejnené články ho znevážili ako vo sfére súkromnej pred jeho najbližšou rodinou , tak i vo sfére
profesionálnej - ako podnikateľa priamo v bezprostrednom kolektíve spolupracovníkov, s ktorými sa
denne stýka. Vo všeobecnosti sa prijíma názor, že konanie, ktorým sa do súkromia človeka zasahuje z
komerčných dôvodov, v záujme uspokojenia túžby po senzácii, preto, aby sa vyhovelo nevyberanému
vkusu verejnosti, je protiprávne. Verejnosť tu zastupuje odporca, ktorý v súlade s Tlačovým zákonom

má za úlohu prejavovať a presadzovať moc verejnej mienky, ale súčasne slúži na spestrenie voľného
času a zábavu. Uvedené protichodné záujmy však musia byť v rovnováhe, inak na niektorej stranedochádza k porušeniu práva. Svojim okolím je vnímaný ako vážená osoba, preto je možno hodnotiť
uvedené zásahy do jeho súkromia ako značné, nakoľko sa týkajú nielen okruhu jeho rodiny a známych,
ale aj obchodných partnerov, spoločníkov zamestnancov a podobne. Článok je zrejme zameraný hlavne

na jeho diskreditáciu. Vzhľadom na to, že uvedené obvinenia sú nepravdivé, ako aj vzhľadom na spôsob,
akým boli články napísané, bola značným spôsobom narušená jeho občianska česť, dôstojnosť
a dobré meno. Článok obsahuje osočujúce vety nemajúce žiadny vecný obsah, nenesúce znaky
oprávnenej kritiky, ktorých cieľom je znížiť jeho vážnosť, dôstojnosť a česť. Nepodložené obvinenie
z porušovania právnych predpisov a pravidiel etiky, ktorých dodržiavanie je vzhľadom na charakter

vykonávanej práce nepísanou podmienkou pre výkon činnosti podnikateľa, ohováranie a urážlivé výroky,
spôsobujú závažnú ujmu na jeho osobnostných právach, keďže v článku sú urážlivým a dehonestujúcim
spôsobom uvedené tvrdenia a obvinenia voči nemu, ktoré sa nezakladajú na pravde a sú v hrubom
rozpore so skutočnosťou. Spôsob zverejnenia článkov, šírka zásahu, množstvo oslovených subjektov a
závažný charakter difamujúcich tvrdení podľa jeho názoru umožňujú súdu mu priznať zadosťučinenie
v uplatnenej výške .

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa a jeho doplneniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa §
115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie

odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie
proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na určenie, že došlo k nepravdivému a
neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa, aby odporcovi uložil povinnosť odstrániť vzniknutý stav,
verejne sa ospravedlniť a aby odporcu zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193 euro
nie je navrhovateľom podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav

veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods.
1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na ochranu osobnosti, výsledky vykonaného
dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj veľmi dôsledne a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2
O.s.p.).

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho

žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu,
v ktorom súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov (§
118a O.s.p.) zamietol návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti. Keďže vo svojom rozhodnutí podrobne
a vyčerpávajúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru , ktoré odvolateľ

zopakoval i v odvolaní podanom proti rozsudku, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia súdu
prvého stupňa, využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia .

Vychádzajúc z odvolania, z ktorého obsahu je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových
záveroch prvostupňového súdu (§ 205 ods.2 písm. d/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že vnútorné

presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého
uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z
pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je

obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sateda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku

upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce

najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov
riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a
s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález
súdu. Na základe uvedeného potom okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní zo dňa 18.4.2011 vo

vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov týkajúcich sa obsahu jednotlivých viet článku a spôsobu
jeho podávania čitateľovi nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v
napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade má odvolací

súd za to, že konajúci súd v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným v priebehu
konania v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci a aplikoval naň správny
predpis .

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa článku 26 ods. 1,2 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len
Ústava SR), sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje
názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky
ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebomyšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,

podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

K vecnoprávnemu posúdeniu prípadu odvolací súd pre doplnenie a k podpore odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového súdu udáva nasledovné.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale
znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na
osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a

porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má
fyzickáosobaprávonajmäsadomáhať,abysaupustiloodneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranu
jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie
(§ 13 ods. 1 Obč. zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka).
Výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (viď § 13 ods. 3 Obč. zákonníka). Priznanie zadosťučinenia v peniazoch
predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok - aby sa morálne zadosťučinenie javilo ako
nepostačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti

v spoločnosti značnej miere.

Vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia hodnotiacich úsudkov redaktora a jednotlivých skutkových tvrdení
obsiahnutých v článku sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa čo do hodnotenia
ich pravdivosti, resp. pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzal redaktorov úsudok, ktoré súd prvého
stupňa podrobne rozobral a odôvodnil na str. 19, 20 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu)
dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo navrhovateľa domáhať sa zákonu
zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu. Napriek zvýšenej ochrane
slobody prejavu masovokomunikačnými prostriedkami je potrebné v konaniach o ochranu osobnosti vo
všeobecnosti nájsť rovnováhu medzi ochranou súkromného života fyzickej osoby a slobodou prejavu.

Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života fyzickej osoby v
prípadoch, keď masovokomunikačné prostriedky informujú verejnosť o súkromnom živote a aktivitách
fyzických osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia sledovanosti masovokomunikačného
prostriedku bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu
(porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudská práva vo veci Von Hannover v. Nemecko z 24.

júna 2006). Zároveň je však potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače určenej
pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá sa musí v konkrétnych prípadoch uchyľovať k istým
zjednodušeniam. Nemožno pritom bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí viesť
nutne k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. V tomto prípade nemožno trvať na absolútnej
presnosti skutkových tvrdení a klásť týmto vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky na novinárov.

Významné však v tejto súvislosti je, aby celkové znenie podávanej informácie zodpovedalo pravde
( nález ÚS ČR sp. zn. I . ÚS 156/1999 ).

V prípade stretu subjektívneho práva navrhovateľa a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej
veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti naoboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti a s nimi súvisiacich
nárokov ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou a s akými dôsledkami bolo
zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje návrh na ochranu osobnosti a s ním súvisiace nároky

ide a to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu.

V prejednávanom prípade súd prvého stupňa správne prihliadol i k tomu, že navrhovateľ bol v čase
zverejnenia článku osobou verejného záujmu uchádzajúcou sa o funkciu generálneho riaditeľa E. F.,
ktorej činnosť môže byť posudzovaná verejne, a to i kriticky, pričom pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, je
potrebné vychádzať z prezumovanej dovolenej kritiky .

Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu zistených vykonaným dokazovaním, pri súčasnom

zohľadnení okolností na oboch procesných stranách je i odvolací súd toho názoru, že zverejnením
článku pod názvom „strach o brata“ na titulnej strane denníka PM. C. N., A. X, Č. XX, uverejneného dňa
XX.XX.XXXX, ako aj nepravdivého obsahu článku s titulom „V sobotu D. C. N.: brat G.Á. moderátorky
D. má na krku ďalšie obvinenia.“, publikovaného na internetovej stránke denníka D. C. N. nedošlo k
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to i napriek tomu, že v článku

došlo k právno - terminologickým nepresnostiam súvisiacim s označením trestného činu, za ktorý bol
navrhovateľ trestne stíhaný a s označením vedecko - pedagogického titulu N.. B. T. a i nepravdivému
skutkovému tvrdeniu o čase prepustenia navrhovateľa z väzby, z ktorej bol prepustený už v roku 2005
(v marci 2008 došlo k zastaveniu jeho trestného stíhania).

V tejto súvislosti je treba uviesť, že samotné zverejnenie nepravdivého údaja, dotýkajúceho sa osobnosti

fyzickej osoby nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv; takýto zásah
jedanýibavtedy,akmedzizásahomaporušenímosobnostnejsféryexistujepríčinnásúvislosťaaktento
zásah v konkrétnom prípade takou mierou presiahol určitú prípustnú intenzitu, ktorú v demokratickej
spoločnosti už nemožno tolerovať.

V posudzovanej veci pri prihliadnutí k okolnostiam prípadu a i spôsobu zverejnenia hore označených

článkov, nie je možné zverejnenie oboch článkov (v tlačenej forme a na internetovej stránke) považovať
za zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť navrhovateľovi poškodenie jeho dobrého mena,
občianskej cti a vážnosti. V rozhodnutí súdu prvého stupňa dôsledne zistené a označené právno-
terminologické nepresnosti a nepresné časové označenie času, kedy bol navrhovateľ prepustený z
väzby, ako i spôsob zverejnenia článku, nie je možné s prihliadnutím na osobitosti bežnej periodickej

tlače považovať za zásah do osobnostnej sféry s intenzitou, ktorú už nie je možné tolerovať.

K doplneniu odvolania, ktoré navrhovateľ vykonal podaním zo dňa 02.08.2011 je treba poukázať na
§ 205 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. V záujme korektnosti tohto rozhodnutia
však odvolací súd poukazuje na to, že okolnosť vedomosti redaktora - autora označeného článku o

ťažkej alkoholickej závislosti a psychických problémoch N.. B. T. z jeho výsluchu nevyplynula, keď
sám navrhovateľ v priebehu výsluchu uviedol len „... redaktorovi som povedal, že on (rozumej N.. T.)
si vymýšľa, aby si informácie od neho radšej preverili...“. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
vedomosť o označených problémoch N.. T. mali svedkovia C.. C., C.. R. a svedkyňa G.. M. R. až v
čase po vydaní článku .

Na základe uvedeného, pri nevyhovení návrhu navrhovateľa na primerané zadosťučinenie vo forme
ospravedlnenia, ktoré je základom nároku na možné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil.

Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa

§ 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods.4 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.