Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. október 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/22/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109247367
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1109247367.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov

senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľa: Z. Č., H. W.
T. X, H., D. F.. N.. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so sídlom Advokátska kancelária, Vajnorská
20, Bratislava proti odporcovi: Slovenské národné divadlo, Pribinova 17, Bratislava, IČO: 00 164
763, v zast. JUDr. Vojtechom Földesom, advokátom so sídlom Advokátska kancelária, Jaskový rad
163, Bratislava,o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru dohodou a o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 16.06.2011 č.k. 24C 317/2009-95 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania odporcu právnemu zástupcovi
odporcu vo výške 113 eur.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky a uložil jej povinnosť zaplatiť
odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 383,- eur. Súd prvého stupňa
vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka sa návrhom zo dňa 4.12.2009 domáhala určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 13.10.2009 s tým, že jej pracovný pomer u odporcu
trvá a určenia,

- 2 -

žedohodaoskončenípracovnéhopomeruzodňa13.10.2009jeneplatná.Svojnávrhodôvodnilatým,že
dňa 13.10.2009 generálny riaditeľ odporcu jej doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa §
68 Zákonníka práce. Toto bolo vypracované dňa 13.10.2009 a podpísané generálnym riaditeľom a tento
jej ho aj 13.10.2009 doručil do vlastných rúk. Po jeho prečítaní okamžité skončenie pracovného pomeru
vrátilaspäťgenerálnemuriaditeľovi.Počasčítaniaobsahuokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerujej
generálny riaditeľ hovoril, že jej môže vyjsť v ústrety tak, že napriek tomu, že jej bolo doručené okamžité
skončenie pracovného pomeru, skončí pracovný pomer dohodou dňom 13.10.2009 a odporca jej vyplatí

aj odmenu vo výške 3-násobku jej priemerného zárobku. Po vrátení listu, na ktorom bolo okamžité
skončenie pracovného pomeru, jej generálny riaditeľ odporcu doručil písomný návrh dohody o skončení
pracovného pomeru vypracovaný dňa 13.10.2009. Pod tlakom hrozby ukončenia pracovného pomeru
okamžitým skončením, dohodu podpísala. Odporca jej po podpise dohody na jej účet vyplatil prisľúbenú
odmenu. Listom zo dňa 3.12.2009 oznámila odporcovi, že považuje okamžité skončenie pracovného
pomeru ako aj skončenie pracovného pomeru dohodou za neplatné. Súčasne mu oznámila, že trvá na
tom, aby ju odporca naďalej zamestnával a prideľoval jej prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Navrhla,aby súd zabezpečil dôkaz - okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.10.2009 a potom po
jeho doručení odporcom sa podrobnejšie vyjadrí k dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Poukázala nato, že ak jej pracovný pomer skončil okamžite doručením písomného rozhodnutia odporcu

o okamžitom skončení pracovného pomeru, už nebolo možné uzatvárať dohodu o skončení pracovného
pomeru dohodou. Keďže odporca ukončil pracovný pomer s ňou okamžitým skončením, ktoré jej bolo
doručené a následne na to potom s ňou uzavrel dohodu o skončení pracovného pomeru, je táto dohoda
o ukončení pracovného pomeru neplatná.

V priebehu konania navrhovateľka rozšírila návrh na začatie konania aj o zaplatenie náhrady mzdy vo

výške 14.316,46,-eur s príslušenstvom za obdobie od decembra 2009 do augusta 2010 a o uloženie
odporcovi povinnosti poskytovať navrhovateľke náhradu mzdy i v ďalších výplatných termínoch, kým
neumožní navrhovateľke výkon práce, pričom súd prvého stupňa uznesením vyššie uvedené rozšírenie
návrhu na pojednávaní dňa 20.1.2011 pripustil.

Odporca sa k návrhu vyjadril tak, že návrh v celom rozsahu žiadal zamietnuť. Uviedol, že nedošlo k
žiadnemu okamžitému skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky, pretože dňa 13.10.2009 došlo k

skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky dohodou. Dňa 13.10.2009 si generálny riaditeľ odporcu
zavolal navrhovateľku, oboznámil ju so skutočnosťou, že zo strany určitých vedúcich zamestnancov
došlo k sťažnostiam na jej prácu, ktoré generálny riaditeľ klasifikoval ako porušenie pracovnej
disciplíny. Navrhol jej ukončiť pracovný pomer dohodou spolu s poskytnutím finančnej náhrady vo výške
trojnásobku platu a v prípade, že by

5Co 22/2012-137

- 3 -

nechcela prijať takýto návrh, bol by nútený ukončiť pracovný pomer navrhovateľky jednostranným
ukončením pracovného pomeru v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Navrhovateľka v rozhodnom
čase návrh dohody nerozporovala, postup generálneho riaditeľa nespochybnila. Poukázal nato, že

ku skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky nedošlo v tiesni a ani za nápadne nevýhodných
podmienok.

Súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľka uzatvorila s odporcom pracovnú zmluvu
dňa 14.11.2007, na základe ktorej navrhovateľka od 15.11.2007 bola prijatá na prácu - vedúca
personálneho a mzdového oddelenia v organizačnej zložke Kancelária GR SND. Pracovný pomer

bol uzatvorený na dobu neurčitú. Dňa 13.10.2009 navrhovateľka ako zamestnankyňa a odporca ako
zamestnávateľ uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru v zmysle § 60 Zákonníka práce s
tým, že pracovný pomer navrhovateľky sa končí dohodou dňom 13.10.2009. V bode 4. účastníci dohody
vyhlásili, že táto dohoda je prejavom ich slobodnej a vážnej vôle. Navrhovateľku si dňa 13.10.2009
zavolala zo sekretariátu generálneho riaditeľa jej nadriadená Mgr. Kapucianová ako svedka. Keď prišla

do kancelárie generálneho riaditeľa, bol tam prítomný generálny riaditeľ, externý právnik JUDr. Földes,
Mgr. Kapucianová, vedúci právnik. Generálny riaditeľ predložil Mgr. Kapucianovej okamžité skončenie
pracovného pomeru, ktorá ho podpísala, odišla a taktiež aj vedúci právnik. Generálny riaditeľ jej
povedal, že ona má ešte zostať. Oznámil jej, že aj s ňou bude skončený pracovný pomer a podal jej
okamžité skončenie pracovného pomeru. Ostala zaskočená, dôvody v ňom uvedené sa nezakladali na

pravde, nebola si vedomá, že by porušila to, čo jej bolo v okamžitom skončení vytýkané. Riaditeľ jej
potom povedal, aby okamžité skončenie pracovného pomeru vrátila a predložil jej dohodu o skončení
pracovného pomeru. Oznámila riaditeľovi, že nesúhlasí s tým, čo je uvedené v okamžitom skončení
pracovného pomeru a taktiež nebola uzrozumená ani s tým, že by chcela skončiť pracovný pomer
dohodou. Dohodu uzatvárala pod nátlakom, pretože bola rozrušená. Bola pod psychickým tlakom,

pretoženevedelačomávtejchvílirobiť,nemalačassitopremyslieť.Generálnyriaditeľaexternýprávnik
sa vyjadrovali v tom smere, že keď dohodu nepodpíše, bude mať problémy zamestnať sa. Generálny
riaditeľ sa jej nevyhrážal, ale vyhýbal sa pohľadu. Situáciou bola veľmi zaskočená a preto si bližšie
nespomínala na vyjadrenia generálneho riaditeľa. Navrhovateľka písomne listom zo dňa 3.12.2009
oznámila odporcovi že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, nakoľko považovala okamžité skončenie

pracovného pomeru ako aj skončenie pracovného pomeru dohodou za neplatné.Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 1 ods. 4, ust. § 60 ods. 1,2 veta prvá,
ust. § 77 Zákonníka práce, ust. § 34, ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka považujúc za nesporné,
že navrhovateľka na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej s odporcom vykonávala prácu vedenie

personálneho

- 4 -

a mzdového oddelenia. Taktiež považoval za nesporné, že navrhovateľka uzatvorila s odporcom
dňa 13.10.2009 dohodu o ukončení pracovného pomeru. Navrhovateľka sa v predmetnej veci
domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 13.10.2009. Kľúčovým

významom bolo vyriešenie základnej otázky, či vôbec došlo k právnemu úkonu okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Právny úkon, ako vyplýva z dikcie zákona je určovaný jednak prejavom vôle,
zameraním tohto prejavu vôle a vznikom, zmenou alebo zánikom práv a povinností, ktoré právne
predpisy s takým prejavom vôle spájajú. Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav
vôle. Musí existovať jednota vôle a jej prejavu. Tieto dve zložky sa musia vyskytovať v konkrétnom
prípade súčasne, inak niet právneho úkonu. V prejednávanej veci súd prvého stupňa zistil, že u odporcu

zastúpeného generálnym riaditeľom bola vôľa skončiť pracovný pomer navrhovateľky dohodou a iba
v prípade, že by nebolo došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou, bol by odporca pristúpil
k okamžitému skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky. Navrhovateľka sa však rozhodla pre
skončenie pracovného pomeru dohodou a preto na strane odporcu nebol dôvod a ani urobený žiadny
právny úkon smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky. Ako vyplynulo z

dokazovania, odporca len oboznámil navrhovateľku s dôvodmi, pre ktoré sa rozhodol s ňou skončiť
pracovný pomer, pričom tieto boli konkretizované v pripravenom okamžitom skončení pracovného
pomeru, ktoré jej preto bolo dané k nahliadnutiu. Konanie odporcu smerujúce k oboznámeniu
navrhovateľky s vytknutými nedostatkami v práci nemožno vyhodnotiť ako okamžité skončenie
pracovnéhopomerunavrhovateľky,právepreabsenciuvôleajejprejavuodporcom.Okamžitéskončenie

pracovného pomeru nemá k dispozícii ani navrhovateľka ani odporca, nenachádza sa ani v osobnom
spise navrhovateľky. Vzhľadom nato, že nedošlo k právnemu úkonu okamžitého skončenia pracovného
pomeru navrhovateľky, nemohli nastať ani právne následky, ktoré sú s ním spojené. Zo strany odporcu
nedošlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky, pretože právny úkon okamžitého
skončenia pracovného pomeru nebol urobený, teda neexistuje, potom nemožno uvažovať ani o jeho

neplatnosti.

Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka sa domáhala aj určenia, že dohoda o skončení
pracovného pomeru zo dňa 13.10.2009 je neplatná a náhrady mzdy pretože, ak jej pracovný pomer
skončil okamžite doručením písomného rozhodnutia odporcu o okamžitom skončení pracovného
pomeru, už nebolo možné uzatvárať dohodu o skončení pracovného pomeru. Súd prvého stupňa však

dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by došlo k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru navrhovateľky a preto sa zaoberal otázkou platnosti dohody o skončení pracovného
pomeru navrhovateľky.

5Co 22/2012-138

- 5 -

Právny úkon nie je urobený slobodne jednak v dôsledku fyzického donútenia, pri ktorom namiesto vôle
konajúceho sa presadzuje vôľa donucujúceho a jednak v dôsledku psychického donútenia, pri ktorom
ide o bezprávnu vyhrážku. Vzhľadom nato, že v konaní nebolo preukázané žiadne fyzické donútenie
navrhovateľky v priamej príčinnej súvislosti, s ktorým by bol právny úkon uzavretia dohody urobený,
zaoberal sa súd ďalej v konaní možnosťou pôsobenia bezprávnej vyhrážky na vôľu navrhovateľky pri

uzatváraní dohody.

Bezprávna vyhrážka je protiprávne pôsobenie na vôľu konajúceho, ktoré v ňom vzbudzuje dôvodný
strach z ujmy, ktorou sa mu hrozí, takže jeho vôľa, ktorá má byť jeho základom jeho právneho úkonu,
tvorí sa pod vplyvom strachu, a teda neslobodne. Jej protiprávnosť spočíva v tom, že sa vynucuje niečo,
čo vynucované takto nesmie byť a niečím, čo nie je oprávnený donucujúci subjekt urobiť. O nedostatok

protiprávnosti ide ak donucujúci subjekt je oprávnený ten čin, ktorým sa vyhráža, urobiť.Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal potom súd prvého stupňa za preukázané, že
odporca sa rozhodol s navrhovateľkou skončiť pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti jej predložil dve alternatívy skončenia pracovného pomeru, a to

dohodou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru, a pre jednu z nich sa mohla navrhovateľka
rozhodnúť. Rozhodnutie sa odporcu dať navrhovateľke okamžité skončenie pracovného pomeru, ak
neuzavrie dohodu, nemožno právne kvalifikovať ako protiprávne, pretože má oporu v ustanoveniach
zákona, ktoré ho ako zamestnávateľa na to oprávňujú. Tým, že odporca upozorňoval navrhovateľku na
sťaženie ďalšieho uplatnenia v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru, nemožno hodnotiť

ako vyhrážku za tým účelom, aby ju prinútil k uzavretiu dohody. V konaní bolo nepochybne preukázané,
že navrhovateľka mala možnosť voľby jednej z dvoch alternatív s tým, že bola oboznámená o výhodnosti
tej ktorej alternatívy a jej následkov. Navrhovateľka mohla návrh na uzavretie dohody o skončení
pracovného pomeru slobodne odmietnuť a pokiaľ si nebola vedomá porušenia pracovnej disciplíny,
domáhať sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré by jej bolo dané odporcom,
ak by k uzavretiu dohody nedošlo.

Vykonaným dokazovaním nebola taktiež preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu,
že išlo zo strany navrhovateľky pri uzatváraní dohody o simulovaný právny úkon, urobený naoko, pri
ktorom by predstierala uzatvorenie dohody, teda že chýbala z jej strany vážnosť vôle, pre nedostatok
ktorej by sa stal právny úkon neplatným. Navrhovateľka dohodu riadne podpísala a svojim podpisom
potvrdila, že je prejavom jej slobodnej a vážnej vôle.

- 6 -

Súd prvého stupňa považoval za potrebné uviesť, že celková situácia mohla byť nepochybne vnímaná
navrhovateľkou ako stresujúca a psychicky zaťažujúca, a že následkom takéhoto rozrušenia sa cítila
byť ohrozená na svojich právach a v dôsledku takto vyvolaného strachu pristúpila sama z vlastnej vôle
k podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru, čo potom mohla subjektívne vnímať tak, že ho

uzavrela pod nátlakom, a teda neslobodne. Takéto subjektívne prežívanie však samé o sebe nemôže
založiťneplatnosťprávnehoúkonupokiaľniesúdostatočneobjektivizovanékonkrétneskutočnosti,ktoré
by nedostatok slobodnej vôle navrhovateľky pri uzatváraní dohody presvedčivo preukazovali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie navrhovateľka a navrhla, aby
odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu
vyhovie a prizná jej náhradu trov právneho zastúpenia, prípadne aby napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že okamžité zrušenie pracovného

pomeru je závažné rozhodnutie, ktorým je možné v zmysle Zákonníka práce jednostranne zo strany
zamestnávateľa ukončiť pracovný pomer z dôvodov závažného alebo hrubého porušenia pracovnej
disciplíny zo strany pracovníka. Závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo pracovnoprávnych
predpisov, ktoré zamestnávateľ hodnotí tak, že sú dôvodom na okamžité zrušenie pracovného pomeru
z jeho strany boli budú a musia byť vždy preskúmateľné súdom. Odporca znemožnil navrhovateľky

ale aj súdu takéto preskúmanie. Dohoda o skončení pracovného pomeru dosiahnutá v danom prípade
nátlakom (pod hrozbou okamžitého skončenia pracovného pomeru) nie je právnym úkonom, ktorý by
navrhovateľky urobila slobodne vážne, lebo samotná hrozby a doručenie rozhodnutia o okamžitom
skončení pracovného pomeru boli prostriedkom a nástrojom na to, aby takáto údajná slobodná vôľa bola
zo strana navrhovateľky vyvolaná.

Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom
pojednávaní podľa § 214 ods. 1, O.s.p., dospel pritom k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je
možné vyhovieť. Podľa ust. § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec,ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

5Co 22/2012-139

- 7 -

Podľa § 1 ods.4 ) Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto
právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 37 ods.1) Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a

zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa § 60 ods. 1, 2 veta prvá /)Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na
skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne.

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na
konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2
O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372p ods.1 O.s.p. zavedeného zákonom č.384/2008
Z.z.). Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci skutočne nebolo preukázané,
že by došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru navrhovateľky a preto sa súd prvého

stupňa správne zaoberal otázkou platnosti dohody o skončení pracovného pomeru navrhovateľky.
Rozhodnutie sa odporcu dať navrhovateľke okamžité skončenie pracovného pomeru, ak neuzavrie
dohodu, nemožno právne kvalifikovať ako protiprávne, pretože má oporu v ustanoveniach zákona, ktoré
ho ako zamestnávateľa na to oprávňujú. Tým, že odporca upozorňoval navrhovateľku na sťaženie
ďalšieho uplatnenia v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru, nemožno hodnotiť ako

vyhrážku za tým účelom, aby ju prinútil k uzavretiu dohody. Rovnako jeho postup nemožno považovať za
jednoznačné a platné doručenie okamžité skončenia pracovného pomeru, ktorý by odporkyňa aj riadne
prevzala. Možno taktiež konštatovať, že konaní bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľka mala
možnosť voľby jednej z dvoch alternatív s tým, že bola oboznámená o výhodnosti tej ktorej alternatívy a
jejnásledkov.Navrhovateľkamohlanávrhnauzavretiedohodyoskončenípracovnéhopomeruslobodne

odmietnuťapokiaľsinebolavedomáporušeniapracovnejdisciplíny,domáhaťsaneplatnostiokamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktoré by jej bolo dané odporcom, ak by k uzavretiu dohody nedošlo.

- 8 -

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov

za dva úkony právnej pomoci v súlade s ust. § 14 ods. 1 písm. c/ za celý úkon (účasť na meritórnom
pojednávaní á 58,69 eur)a ods. 2 písm. a/ ako 2/3 základnej sadzby (rokovanie s klientom á 39,13 eur)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. a 2x režijný paušál á 7,63 eur teda celkovo
113 eur.

Poučenie:Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.