Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. jún 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 26C/88/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110226429
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1110226429.5

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej
veci navrhovateľa: K. O., bytom Ul. J. XXX/X, XXX XX U. nad H., občan SR, zastúpená: S.. Dušan Klimo,
advokát, Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobný návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 4. 6. 2010 pôvodne domáhala
voči odporcovi, podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 13C

153/05.

Svoj návrh odôvodnila tým, že v súdnom spore XXC XXX/XX bolo V. súdom v Z. rozhodované o
navrhovateľkinom podanom žalobnom návrhu, ktorým sa domáhala nároku proti spoločnosti I., s.r.o. C..
N. rozsudok V. súdu v Z. bol zrušený rozsudkom J. súdu v T. sp. zn. XXCo XXX/XXXX a to z dôvodu,
že zo strany okresného súdu nebol dodržaný zákonný postup zabezpečenia jej práva na spravodlivé
súdne konanie, ktoré je garantované M. SR. V predmetnom uznesení odvolacieho súdu bolo V. súdu v
Z. určené, akým spôsobom má postupovať v ďalšom konaní a rozhodovaní.

Okresný súd v Galante bez rešpektovania záväzných pokynov určených mu Krajským súdom v Trnave,
opätovne vec rozhodol tak, že navrhovateľka bola nútená podať voči nemu odvolanie. Odvolaniu bolo
Krajským súdom v Trnave opäť vyhovené. Odvolací súd opätovne zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Urobil tak z dôvodu, že rozsudok opätovne trpel vadami súdneho
konania a preto bol nesprávny. Odvolací súd tak urobil z dôvodu, že okresný súd opätovne svojim
rozsudkom odňal navrhovateľke možnosť riadne konať pred súdom, keď bližšie nezdôvodnil zotrvanie

na svojich skorších právnych názoroch, ku všetkým žalovaným nárokom svoje rozhodnutie nahradil len
všeobecnými formuláciami o neunesení dôkazného bremena, o nedostatočnom objasnení nárokov a o
neopretí vyčíslených mzdových nárokov o mzdové listy a príslušné právne predpisy.

Týmto spôsobom prvostupňový súd navrhovateľke opätovne odňal možnosť konať pred súdom
porušením práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie svojho rozhodnutia a teda nepostupoval
v súlade so zákonom. Okresný súd porušil navrhovateľkine základné práva dané jej Ústavou

SR a medzinárodnými zmluvami na spravodlivý proces. Uvedený postup Okresného súdu v
Galante navrhovateľka považuje za hrubé neprofesionálne pošliapanie etiky súdnictva, založenéna vedomí a svedomí sudcu. Dvojnásobné nerešpektovanie pokynov odvolacieho súdu považuje
za úmyselné poškodenie jej práv a nárokov, čím nebola zabezpečená vymožiteľnosť jej práva.
Svojvoľným neprofesionálnym postupom prvostupňového súdu v Galante spočívajúcim predovšetkým

v nedodržaní záväzného stanoviska odvolacieho súdu, opätovným rozhodnutím bez profesionálneho
a kvalifikovaného odôvodnenia rozsudku, zamietnutím žalobných návrhov, došlo k bezdôvodným
prieťahom v súdnom konaní, ktoré nielenže porušujú navrhovateľkine právo na spravodlivé súdne
konanie dané jej Ústavou SR, bola jej odňatá reálna možnosť konať pred súdom, neúmerne sa zvýšili i
trovy súdneho konania a právneho zastúpenia, ktorým bola jej osoba poškodzovaná. Vzhľadom k tomu

sa domáhala náhrady škody pôvodne vo výške 587.134,67,-EUR s prísl.

Navrhovateľka v podaní doručenom súdu dňa 14.2.2012 upresnila, že za nesprávny úradný postup
Okresného súdu v Galante považuje odňatie (dva krát) jej práva na riadne a spravodlivé konanie pred
súdom, nedodržanie odvolacím súdom určený postup, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdu
prvého stupňa, a tým spôsobené zbytočné prieťahy v konaní. Pokiaľ ide o škodu, túto navrhovateľka
vyčíslila nasledovne:

a) právoplatným uznesením Okresného súdu v Galante č.k. 13C 153/2005-301 došlo k zastaveniu
konania - škoda na trovách a súdnych poplatkoch - 7.811,03,-EUR

b) rozsudkom KS Trnava sp. zn. 11Co 260/2006 bola potvrdená finančná výška 1.700,-Sk -
poškodenia navrhovateľky na základnom plate zo zodpovednosti vyplývajúca z rozhodnutia IBP v
BB, potvrdená Národným úradom bezpečnosti práce v Bratislave daná §120 (stupeň zodpovednosti),

ako úmyselné finančné poškodenie navrhovateľky zamestnávateľom na základnom plate. Uvedenými
skutočnosťami sa Okresný súd v Galante nezaoberal, odignoroval ich. Na základe týchto skutočností
bol zo strany zamestnávateľa zle vypočítaný vymeriavací základ pre stanovenie odvodovej povinnosti
zamestnávateľa, čím došlo ku finančnému kráteniu odvodov pre sociálne, nemocenské a dôchodkové
zabezpečenie. §120 stupeň zodpovednosti -1700,-Sk/mes x 36 mesiacov od 17.6.2003, naspäť =

61.200,-Sk/2.031,47,-EUR

c) poškodenie zdravia, nemajetková ujma: navrhovateľky jej osočovaním na súde a zaradením medzi
nezamestnaných bez podpory a nespravodlivými rozsudkami OS v Galante v rozpore s jej ústavnými
právami - preukázané preukazom ťažko postihnutej osoby: nemajetková ujma 16.596,96,-EUR

d) prieťahy v súdnych konaniach nerešpektovaním záväzných pokynov odvolacieho súdu od 2005-2009

- 9.792,21,-EUR

e) dvojnásobné porušenie základného práva občana vo vzťahu k Ústave SR: 9.294,30,-EUR

f) úmyselné konanie - OS Galanta, nerešpektovaním KS Trnava - svojvoľnosť, napomáhanie odporcovi
predlžovaním konania: 9.638,68,-EUR

g) zavedenie do omylu navrhovateľky rozhodujúcim súdom OS Galanta - v priamej súčinnosti s prijatým

záverom o ukončení pracovného pomeru zamestnávateľom v rozpore s právoplatnými rozsudkami (OS
Žiar nad Hronom, KS Banská Bystrica): 6.638,78,-EUR

h) OS Galanta pri rozhodovaní vychádzal len a len z ústnych tvrdení odporcu a bez vykonania
dokazovania hore uvedených skutočností vychádzajúcich zo skutočného stavu, OS Galanta rozhodol
v rozpore so skutočnosťou, keď inými než zákonnými spôsobmi §59 ods. 1 Zákonníka práce nemožno

platne skončiť pracovný pomer. Uvedená skutočnosť pretrváva do dnes a z tohto dôvodu navrhovateľka
bola ukrátená o 13 dní na zápočte odpracovaných rokov, čím jej vznikla nemajetková ujma na nesprávne
vypočítanom dôchodku 3.319,39,-EUR

i) Nezákonným konaním a nesprávnym úradným postupom OS Galanta, ktorý zasiahol do práv,
chránených záujmov navrhovateľky, bolo spôsobené poškodenie a zneváženie jej osoby v najbližšom

okolí obyvateľov v Žiari nad Hronom, keď ju zaradilo do skupiny nezamestnaných, bez nároku na
podporu a donútilo ju súdmi sa domáhať svojich práv. Z tohto titulu si uplatňuje nemajetkovú ujmu
13.270,57,-EURVzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľka žiadala, aby súd pripustil zmenu žalobného petitu tak,
že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy
sumu 78.383,39,-EUR. Súd navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil uznesením na pojednávaní

konanom dňa 11.4.2012.

Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukázal na to, že to, čo navrhovateľka
v žalobe uvádza a označuje ako nesprávny úradný postup, z ktorého si odvodzuje uplatňovaný
nárok na náhradu škody, je skôr vyjadrením nespokojnosti s rozhodovacou činnosťou menovaného
súdu, ktorá bola preskúmavaná v odvolacom konaní na podnet navrhovateľky. Táto však nemôže byť

predmetom tohto konania vychádzajúc z čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Zasahovať do rozhodovacej činnosti
súdov alebo ju posudzovať mimo dostupných opravných prostriedkov nie je prípustné. Navrhovateľke
nebolo odopreté právo podať odvolanie proti rozsudkom menovaného súdu, čo aj vykonala, a bolo
jej odvolaniam vyhovené. V konečnom dôsledku však o zvyšku nároku, ktorý si navrhovateľka v
predmetnom konaní uplatňovala nebolo nikdy meritórne rozhodnuté a to z dôvodu späťvzatia návrhu
navrhovateľkou. Navrhovateľka sa tak sama vzdala nárokov uplatňovaných v predmetnom konaní ako

aj nárokov na náhradu trov právneho zastúpenia. Zároveň z chronológie úkonov vykonaných v spise
nevyplýva, že by v konaní menovaného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní. Z obsahu spisu vyplýva,
že navrhovateľka ani v jednom zo svojich podaní alebo prednesov nevedela riadne špecifikovať svoje
nároky a tieto podložiť listinnými dôkazmi. Dôkazom tohto tvrdenia je aj správanie navrhovateľky, ktorá
po poslednej výzve za účelom špecifikácie nárokov žalobu zobrala späť. Správanie navrhovateľky, ktorej

žalobný návrh nebol jasný, zrozumiteľný nepochybne prispelo k dĺžke trvania tohto konania.

Odporca má teda za to, že navrhovateľka nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu
menovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 153/05.

Navrhovateľka žiadnym spôsobom nešpecifikovala aká škoda jej mala v súvislosti s postupom
menovaného súdu vzniknúť. Vo svojej žalobe požaduje "finančné zadosťučinenie", ktoré je možné

priznať len na základe sťažnosti podanej na Ústavný súd SR zas porušenie ústavných práv. Nakoľko
navrhovateľka nepreukázala existenciu nesprávneho úradného postupu, ani vznik a výšku škody,
nemohla preukázať ani príčinnú súvislosť medzi nimi.

Výsledkom predmetného konania (13C 153/05) pred menovaným súdom bolo čiastočné priznanie
nároku uplatňovaného navrhovateľkou, o zvyšku sa právoplatne meritórne nerozhodlo, nakoľko

navrhovateľka vzala návrh vo zvyšnej časti späť. K akej škode malo dôjsť v príčinnej súvislosti s
postupom menovaného súdu v predmetnom konaní teda nie je zrejmé.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov konania, oboznámením sa s
listinnýmidôkazmizaloženýmivspise:žalobnýmnávrhom,žiadosťouopredbežnéprerokovanienároku,
obsahom pripojeného spisu 13 C 153/05, ako aj ostatnými listinami založenými v súdnom spise, z

ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Právny zástupca navrhovateľky na pojednávaní konanom dňa 11.4.2012 upresnil, že predmetom
konania je nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Galanta, ktorý mal spočívať:

1 v zbytočných prieťahoch v konaní

2. v nevykonaní úkonov, ktoré mal súd v zmysle §226 OSP vykonať na základe

rozhodnutia odvolacieho súdu

3.v porušení čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských právaa základných slobôd.

Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 24.5.2012 uviedol, že zotrváva na tom, že v predmetnom súdnom
spore nie je možné konštatovať existenciu prieťahov v konaní a to vychádzajúc z chronológie úkonov

vykonaných v spise. Pre doplnenie odporca uviedol, že navrhovateľka v predmetnom konaní nepodala
sťažnosť na prieťahy v konaní, a teda nepreukázala, že by svojim snažením prejavila vôľu o urýchlené
konanie vo veci. Rovnako tak navrhovateľka nevyužila možnosť domáhať sa ochrany svojich práv
využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ust. §127 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä
podľa troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Odporca zdôraznil, že
podľa jej názoru súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré

by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup tohto istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR, dospel už aj napr. Krajský súd v Nitre v konaní 9Co 285/2011. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom

uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu
porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj
súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov
dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup
súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne
absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len
Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie odporca poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného

súdu SR z ktorej vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade,
ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a
slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť
nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tak
Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte

predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (teda prostredníctvom
účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd skúma porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či
bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z) je zrejmé, že konštatovať prieťahy a
náhradu nemajetkovej ujmy nemožno všeobecným súdom priznať (v opačnom prípade by sa ústavnou

sťažnosťouÚstavnýsúd meritórnezaoberalažponeúspešnomuplatnenínárokuvrežimepodľazákona
č. 514/2003 Z.z.). Možno teda podľa odporcu uzavrieť, že súd konajúci o náhrade škody by mohol
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom
súdu alebo Ústavným súdom SR.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, ktorý mal spočívať v nevykonaní úkonov, ktoré mal súd v zmysle

§226 OSP vykonať na základe rozhodnutia odvolacieho súdu, odporca skonštatoval, že z odôvodnení
rozhodnutí Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho súdu vyplýva, že tento vytýkal Okresnému súdu
v Galante pochybenia, na základe ktorých prvostupňové rozhodnutia súdu zrušil. Postup súdu, ktorý
sa odrazí v samotnom rozhodnutí nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Na tomto
argumente odporca zotrval a poukázal aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 2 Cdo 129/97, ktoré dokonca už

len činnosť orgánu štátu smerujúcu k vydaniu rozhodnutia (zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie,
hodnotenie zistených skutočností, ich právne posudzovanie) a prípadné nesprávnosti či vady tohto
postupu diskvalifikuje z možnosti subsumpcie pod §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (nesprávny úradný
postup).K porušeniu čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odporca
uviedol, že namietané porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru priamo súvisí s otázkou riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré bolo Okresnému súdu vytknuté odvolacím súdom. V tomto

smere mal odporca za to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nedostatok dôvodov má za následok
zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom (je to odvolací ako aj dovolací dôvod). Sám o sebe však
neopodstatňuje náhradu škody tak ako si ju navrhovateľka uplatňuje v tomto konaní.

K samotnej škode a nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným
postupom odporca uviedol, že uplatnená škoda pozostávajúca z úhrad na trovách právneho zastúpenia
v namietanom súdnom konaní a súdnych poplatkov vo výške 7.811,03,-EUR nie je škodou v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z.. Ide o nárok, ktorý bol predmetom súdneho konania v podobe trov konania
a nakoľko navrhovateľka vzala návrh v celom rozsahu späť, svojim vlastným konaním si spôsobila
nenavrátenie týchto vynaložených finančných prostriedkov.

Ďalší nárok vo výške 2.031,47,-EUR môže predstavovať škodu, ktorú navrhovateľke spôsobil jej bývalý
zamestnávateľ a odporcovi nie je zrejmé, kedy sa z tohto nároku voči zamestnávateľovi stal nárok na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., za ktorý by mal niesť zodpovednosť štát.

Nemajetkovú ujmu navrhovateľka odôvodnila viacerými dôvodmi, avšak ani tento nárok odporca
neuznáva, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do
osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Samotná existencia prieťahov nemôže automaticky znamenať vznik akéhosi paušálneho nároku na
náhradunemajetkovejujmy.Navrhovateľkanepreukázalaaniexistenciunesprávnehoúradnéhopostupu
ani existenciu škody, ktorá by jej bola spôsobená bezprostredne nesprávnym úradným postupom.

Z obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu v Galante sp. zn. 13C 153/05 súd zistil, že:

Navrhovateľka žalobným návrhom doručeným na Okresný súd v Galante dňa 22.4.2005 sa domáhala

zaplatenia sumy 149.140,-Sk s bližšie nešpecifikovaným príslušenstvom. Žalobný návrh odôvodnila
tým, že odporca (spoločnosť SEHATEX, s.r.o.) v rámci plnenia pracovných povinností vyplývajúcich
mu z uzavretého pracovného pomeru porušoval ustanovenia Zákonníka práce a to úmyselne od
uzavretia pracovného pomeru s navrhovateľkou. Od uzavretia pracovnej zmluvy porušením svojich
povinností dlhoval odporca navrhovateľke rozdiely na základnom plate za 3 roky v sume 61.200,-Sk,

25% nadčasové príplatky za 63,5 dní v sume 24.447,-Sk, 50% príplatky za soboty za 127 dní v sume
29.337,-SK, nezaplatené stravné za 127 dní v sume 5.588,-Sk, nepreplatenú dovolenku za 10 dní v
sume 3.080,-Sk a odstupné v sume 25.488,-Sk, spolu teda 149.140,-Sk.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobný návrh navrhovateľky, ktorý bol doručený Okresnému súdu
v Galante bol podaním neúplným, nakoľko v ňom absentovalo popísanie rozhodujúcich skutočností z

ktorých navrhovateľka odvodzovala svoje nároky z pracovného pomeru a rovnako tak nebolo dostatočné
špecifikované žalované príslušenstvo pohľadávky. Žalobný návrh mal teda vady, ktoré bolo potrebné
odstraňovať postupom podľa §43 OSP.

Okresný súd v Galante dňa 25.4.2005 vyzval navrhovateľku na doplnenie petitu žalobného návrhu v tom
smere, aby navrhovateľka uviedla od akého dátumu žiada priznať úroky z omeškania a zároveň bola

vyzvaná na zaplatenie príslušného súdneho poplatku.

Navrhovateľka dňa 9.6.2005 doručila súdu upresnenie doby od ktorej žiadala úrok z omeškania a
špecifikovala trovy právneho zastúpenia. Toho istého dňa navrhovateľka zaplatila požadovaný súdny
poplatok.Dňa24.8.2005OkresnýsúdvGalantevydalplatobnýrozkaz,ktorýmzaviazalodporcu(SEHATEX,s.r.o.)
k zaplateniu žalovanej istiny s príslušenstvom.

Dňa 10.10.2005 podal voči platobnému rozkazu odporca (SEHATEX, s.r.o.) odpor. Dňa 17.10.2005

súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor voči platobnému rozkazu. Dňa
9.11.2005 sa navrhovateľka vyjadrila k podanému odporu.

Súd na deň 11.1.2006 nariadil pojednávanie na ktorom vypočul účastníkov a ich zástupcov a z dôvodu
potreby doplnenia dokazovania pojednávanie odročil na 28.2.2006. Na pojednávaní konanom dňa
11.1.2006 právny zástupca navrhovateľky predložil listinné dôkazy na ktoré sa odvolával v žalobe a
žiadal o pripustenie rozšírenia žalobného petitu o ďalšiu sumu vo výške 17.541,-Sk titulom rozdielu

nevyplatenejdovolenky3rokyspätne.Dňa20.2.2006navrhovateľkadoručilasúduďalšielistinnédôkazy
a to fotokópie evidencie dochádzky a nadčasov za žalované obdobie.

Napojednávaníkonanomdňa28.2.2006právnyzástupcoviaúčastníkovprednieslisvojeargumentáciek
žalovanýmnárokom,právnyzástupcanavrhovateľkypredložilfotokópievýplatnýchpásoklenzaniektoré
obdobia, následne pojednávanie bolo (za účelom doplnenia dokazovania) odročené na 12.4.2006.

Pojednávanie konané dňa 12.4.2006 bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne na deň 7.6.2006.

Na pojednávaní konanom dňa 7.6.2006 súd pripustil navrhovanú zmenu žalobného petitu, vykonal
dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a vyhlásil rozsudok vo veci samej v zmysle ktorého súd
konanie v časti 5.588,-Sk s prísl zastavil, odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 5.087,-
Sk s prísl, istinu vo výške 3.080,-Sk s prísl., istinu vo výške 13.368,-Sk s prísl. Vo zvyšku žalobný návrh

zamietol, rozhodnúť o trovách konania si vyhradil samostatným uznesením.

O trovách konania súd rozhodol uznesením zo dňa 20.6.2006 tak, že odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľke sumu vo výške 7.455,-Sk, navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal,
navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporcovi sumu vo výške 37.434,30,-Sk.

Dňa 12.7.2006 sa voči predmetnému rozsudku odvolala navrhovateľka. Spis bol predložený

odvolaciemu súdu dňa 25.7.2006.

Odvolací súd na pojednávaní konanom dňa 18.4.2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti vo veci samej týkajúcej sa požiadavky na doplatenie rozdielu na základnej mzde za
obdobie do 28.2.2002 v sume 34.000,-Sk potvrdil, vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti vo veci
samej rozsudok súdu prvého stupňa i na tento rozsudok nadväzujúce uznesenie o trovách konania zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd vo svojom rozsudku konštatoval, že prejednal vec v medziach odvolania navrhovateľky,
teda pokiaľ šlo o vec samu len v zamietajúcej časti (výrok čiastočne zastavujúci konanie a ďalší výrok
prisudzujúci navrhovateľke celkom 21.535,-Sk s prísl. žiaden z účastníkov predmetom odvolacieho
konania neurobil) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti možno považovať za správny len

čiastočne.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľka žalobným návrhom uplatňovala
rôzne nároky resp. náhradu spôsobenej škody vzniknutej ukrátením navrhovateľky (ako bývalej
zamestnankyne odporcu - SEHATEX s.r.o.) o rôzne sumy predstavované rozdielom na základnom plate
za 3 roky, nevyplatením tzv. nadčasových príplatkov a príplatkov za prácu v sobotu a tiež nevyplatením

stravného, náhrady za nevyčerpanú dovolenku a odstupného. Predmetom odvolacieho konania ostali už
len nároky na príplatky za nadčas a prácu v sobotu, prevažná časť požiadavky na rozdiel na základnom
plate a menšia časť požiadavky na odstupné.Odvolací súd dôvodil, že požiadavke navrhovateľky na doplatenie rozdielu na základnej mzde za
obdobie do 28.2.2002 v celkovej sume 34.000,-Sk nebolo možné poskytnúť ochranu rozhodnutím súdu,
nakoľko tomu bránila úspešne uplatnená námietka premlčania takéhoto práva. Za opísanej situácie tak

rozdiel na základnom plate za žiaden z 20 mesiacov obdobia (6 mesiacov roka 2000, 12 mesiacov roka
2001 a 2 mesiace roka 2002) teda celkom sumu 34.000,-Sk (20 x 1.700) nebolo možné navrhovateľke
priznať, zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa v tejto časti tak bolo vecne správnym a odvolací súd
preto v tejto napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Pokiaľ ide o zvyšnú napadnutú zamietajúcu časť vo veci samej, tu čiastočne nesprávnosť právneho

posúdenia veci (jeho neúplnosť), tým (a nie celkom náležitým postupom pri vykonávaní dôkazov)
spôsobené medzery v skutkových zisteniach a napokon i vady odôvodnenia rozsudku spôsobovali
nemožnosť rozhodnutia odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

Vyššie uvedené dôvody ako aj netrvanie na odstránení základnej vady žaloby (spočívajúcej v
nedostatočne podrobnom opise rozhodujúcich skutočností) súd prvého stupňa nerozlišoval medzi tými
nárokmi, ktoré mali svoj základ v skoršej úprave pracovného práva od nárokov vzniknutých v neskoršom

čase, najmú však v prípade požiadavky na doplatenie príplatkov za nadčasy a za soboty zo žiadneho
z doterajších podaní navrhovateľky nevyplývalo, ktorého obdobia sa takýto výkon prác nad určený
týždenný pracovný čas mal týkať (teda najmä či vo vzťahu k týmto požiadavkám nebola rovnako
dôvodnou námietka premlčania vznesená odporcom.

Pre prípad nedôvodnosti námietky premlčania týkajúcej sa týchto čiastkových nárokov potom platilo, že

súd prvého stupňa neposúdil vec celkom správne, keď vo vzťahu k požiadavke na mzdové zvýhodnenie
za prácu nadčas nebola v konaní preukázaná existencia dohody účastníkov o čerpaní náhradného
voľna namiesto mzdového zvýhodnenia (tu dôkazné bremeno ťažilo odporcu tvrdiac nedostatok práva
na mzdové zvýhodnenie) a ani faktické poskytovanie náhradného voľna bez príslušnej dohody by tak
nemalo právny význam vo vzťahu k požiadavke na príplatok za prácu v sobotu potom opäť z dôvodu

nedostatočnej špecifikácie obdobia, za ktoré mal takýto nárok vzniknúť, nevyplývalo, či sa tento nárok
odvodzuje z ust. §116 ods. 1 Zák. práce č. 65/1965 Zb. resp. či by mal vyplývať z inej (a v tomto prípade
akej) úpravy platnej a účinnej až od 1.4.2002.

Vo vzťahu ku všetkým nárokom tvoriacim predmet konania v časti zamietnutia žaloby súdom prvého
stupňa a zrušenia takého rozsudku odvolacím súdom potom súd prvého stupňa svoju povinnosť

uviesť konkrétne dôvody nepriznania navrhovateľkou požadovaných súm nahradil len všeobecnými
formuláciami o neunesení dôkazného bremena, o nedostatočnom objasnení nárokov a neopretí
vyčíslenia o mzdové listy a príslušné právne predpisy, čím došlo aj k odňatiu možnosti účastníkov konať
pred súdom (v podobe práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia). Táto vada
je totiž vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý proces, ktoré

zaručuje aj čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd uložil súdu prvému stupňa povinnosť v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho
súdu, vykonať pokus o odstránenie vady žaloby (spočívajúcej v pretrvávajúcej nie celkom dostatočnej
špecifikácii nárokov tvoriacich predmet konania), následne v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie,
výsledky celého konania náležite zhodnotiť a opätovne vo veci rozhodnúť, vrátane povinnosti nové

rozhodnutie presvedčivo odôvodniť.

Z uvedeného teda vyplýva, že v časti zaplatenia sumy 21.535,-Sk s prísl. sa stalo rozhodnutie
právoplatným (nakoľko v tejto časti odvolanie podané nebolo) a v tejto časti mala navrhovateľka
právoplatný úspech v konaní už po rozhodnutí súdu prvého stupňa. Na druhej strane v zamietajúcej
časti 34.000,-Sk mala navrhovateľka po rozhodnutí odvolacieho súdu právoplatný neúspech, nakoľko v

tejto zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (aj keď z iného
právneho dôvodu) potvrdil.Vo zvyšnej časti odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie nakoľko, v
prvom rade žalobný návrh navrhovateľky mal vady spočívajúce v nedostatočnom skutkovom popísaní
rozhodujúcich skutočností, čo sa prejavilo v tom, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu, následkom čoho došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a preto
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa bolo nepresvedčivé.

Odvolací súd spis vrátil okresnému súdu dňa 29.5.2007, pričom už dňa 30.5.2007 súd prvého stupňa
doručoval účastníkom rozsudok odvolacieho súdu.

Dňa 2.8.2007 zákonná sudkyňa nariadila na deň 1.10.2007 pojednávanie.

Dňa 1.10.2007 navrhovateľka upresnila žalobný návrh (podľa jej názoru) v zmysle stanoviska

odvolacieho súdu, avšak naďalej neboli riadne popísané rozhodujúce skutkové okolnosti popisujúce
žalované nároky (najmä uvedenie obdobia za ktoré sa majú nároky priznať). Navrhovateľkou doručené
upresnenie bolo skôr zamerané na právne posúdenie a to najmä na tvrdenie že tu išlo o úmyselné
spôsobenie škody, kde je premlčacia lehota na uplatnenie nárokov z takto spôsobenej škody 10 ročná.

Pojednávanie konané dňa 1.10.2007 bolo po prednesoch účastníkov konania odročené na neurčito za

účelom doplnenia dokazovania (a to o výsluch svedkyne navrhnutej navrhovateľkou prostredníctvom
dožiadaného súdu v Žiari nad Hronom, ako aj z dôvodu požiadania o zaslanie stanoviska národného
inšpektorátu práce Bratislava).

Dožiadanie o výsluch svedkyne dožiadaným súdom bolo vypracované dňa 17.10.2007 a doručené
Okresnému súdu v Žiari nad Hronom dňa 5.11.2007. Dňa 18.10.2007 bola zaslaná písomná výzva aj

príslušnému Inšpektorátu práce.

Inšpektorát práce zaslal Okresnému súdu v Galante požadovaný protokol dňa 12.11.2007.

V decembri 2007 bol spis vrátený z dožiadaného súdu na Okresný súd v Galante.

Dňa 9.1.2008 zákonná sudkyňa vytýčila vo veci termín pojednávania na deň 13.2.2008. Na predmetnom
pojednávaní súd vykonal dokazovanie prečítaním svedeckej výpovede, protokolu Inšpektorátu práce a

ďalších listinných dôkazov, ukončil dokazovanie a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku
na deň 18.2.2008.

Na pojednávaní konanom dňa 18.2.2008 súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobný návrh v časti zaplatenia
sumy 105.558,-Sk zamietol. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením. Voči
predmetnému rozsudku sa opätovne odvolala navrhovateľka (odvolanie bolo súdu prvého stupňa

doručené dňa 4.4.2008). Po vykonaní prvotných úkonov súdu prvého stupňa pred predložením veci
odvolaciemu súdu (súdne poplatky, zaslanie odvolanie na vyjadrenie druhému účastníkovi), bola vec
predložená odvolaciemu súdu dňa 29.5.2008.

Odvolací súd uznesením zo dňa 31.7.2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil tým, že ani toto rozhodnutie v dôsledku zjavného postihnutia
jeho i konania mu bezprostredne predchádzajúceho vadami podľa §221 ods. 1 písm. d),e) a f) OSP nie
je správne.Odvolací súd uzavrel, že po pôvodnom vymedzení predmetu konania v prejednávanej veci sumou
149.140,-Sk s prísl. súd prvého stupňa v poradí prvým rozsudkom 1/ zastavil konanie v časti 5.588,-
Sk s prísl., 2/ odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 5.087,-Sk s prísl., sumu 3.080,-

Sk s prísl. a sumu 13.368,-Sk s prísl. a vo zvyšku (teda v časti predstavujúcej rozdiel medzi celkovou
požiadavkou navrhovateľky vyjadrenou sumou zhora a sumami predstavujúcimi čiastočné zastavenie
konania a čiastočné vyhovenie žalobe) žalobu zamietol, pričom takýto jeho rozsudok sa stal predmetom
v poradí prvého odvolacieho konania a odvolací súd rozhodol tak, že len v napadnutej zamietajúcej
časti vo veci samej týkajúcej sa požiadavky na doplatenie rozdielu na základnej mzde za obdobie

do 28.2.2002 v sume 34.000,-Sk rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a len vo zvyšnej napadnutej
zamietajúcej časti vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z uvedeného tak nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že v poradí prvým rozsudkom súd
prvého stupňa zamietol žalobu len čo do sumy 122.017,-Sk (149.140-5.588-5.087-3.080-13.368)
a pre napadnutie takéhoto rozsudku len odvolaním navrhovateľky sa predmetom v poradí prvého
odvolacieho konania stala len takáto suma (kým vo výroku čiastočne zastavujúcom konanie a v

ďalšom čiastočne vyhovujúcom žalobe nadobudol v poradí prvý rozsudok právoplatnosť samostatne
bez ohľadu na neskoršie prejednávanie zvyšku veci súdmi oboch stupňov). Ak potom odvolací súd
svojimpredchádzajúcimrozsudkomztakéhotopredmetukonaniaukrojiliďalšiučasť(potvrdenímžalobu
prevažne zamietajúceho rozsudku súdu prvého stupňa v časti sumy 34.000,-Sk) je zjavné, že zrušenie
v poradí prvého rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní Krajského súdu v Trnave sa mohlo

týkať už len sumy 88.017,-Sk s prísl. (122.017-34.000).

Ak teda predmetom konania na súde prvého stupňa po len čiastočnom zrušení jeho prvého rozsudku
odvolacím súdom ostala len suma 88.017,-Sk s prísl. a vo vzťahu k tejto nedošlo ani neskôr až do
vyhlásenia tentoraz napadnutého rozsudku k žiadnemu relevantnému rozšíreniu predmetu konania
(§95 OSP) nemôže byť žiadneho sporu o tom, že ďalšiemu behu konania o nárokoch navrhovateľky

uplatnených pôvodnou žalobou nad rámec sumy 88.017,-Sk najneskôr od 11.6.2007 bránila prekážka
veci právoplatne rozsúdenej (§159 ods. 3 OSP) a možnosť ďalšieho rozhodovania súdu o nárokoch
prevyšujúcich takúto sumu bola podmienená novou žalobou, samozrejme za podmienky neuplatnenia
ňou opätovne niečoho, o čom sa už právoplatne rozhodlo.

Ak potom v prejednávanej veci žiadna z hore uvedených podmienok ďalšieho behu konania o nárokoch

predstavovaných vyššou sumou než 88.017,-Sk nebola splnená (a názor navrhovateľky resp. jej
advokáta odmietajúci sa s takýmto stavom veci zmieriť na tom nemohol nič zmeniť), zamietnutie žaloby
v poradí druhým rozsudkom súdu prvého stupňa až po sumu 105.588,-Sk bolo evidentným hrubým
procesným pochybením súdu spočívajúcom v rozhodnutí aj o tom, čo už nebolo predmetom konania.

Nakoľko však v rámci takto súdom prvého stupňa nastoleného predmetu konania nebolo možné odlíšiť

jeho časť postihnutú vadami zhora od tej, ktorá by takouto vadou trpieť nemala, odvolaciemu súdu
neostalo iné, než tentoraz napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok zrušiť.

Muselo sa tak stať opätovne i pre odňatie účastníkom postupom súdu reálnej možnosti konať
pred súdom, keď súd prvého stupňa s výnimkou odôvodnenia opodstatnenosti námietky premlčania
vznesenej odporcom a bližšieho nezdôvodneného zotrvania na svojich skorších názoroch o nedostatku

práva navrhovateľky na mzdové zvýhodnenie a príplatky vo vzťahu ku všetkým nárokom svoju
povinnosť uviesť konkrétne dôvody nepriznania navrhovateľkou požadovaných súm znovu nahradil len
všeobecnými formuláciami o neunesení dôkazného bremena, o nedostatočnom objasnení nárokov a
o neopretí vyčíslenia o mzdové listy a príslušné právne predpisy, čím i tentoraz došlo aj ku odňatiu
možnosti účastníkom konať pred súdom v podobe práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho

rozhodnutia.

Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa v ďalšom konaní vykonať nový pokus o odstránenie vady žaloby
(spočívajúcej v pretrvávajúcej nie celkom dostatočnej špecifikácii nárokov tvoriacich predmet konania
i po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu), prípadnú snahu navrhovateľky urobiť opätovnepredmetom konania už právoplatne vybavené nároky sankcionovať spôsobom naznačeným vyššie resp.
postupom podľa §104 OSP a až následne prípadne opätovne rozhodnúť o veci len v časti v ktorej táto
ostala predmetom konania.

Z vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že hlavným dôvodom pre zrušenie rozsudku
prvého stupňa bolo, že tento rozhodol opätovne aj o nárokoch, o ktorých už rozhodnuté bolo, napriek
tomu, že nedošlo k podaniu novej žaloby ani k rozšíreniu žalobného petitu a teda v časti prevyšujúcej
sumu 88.017,-Sk rozhodol napriek existujúcej prekážke res judikata. Tým, že z uvedeného dôvodu
nebolo možné oddeliť túto časť od ostatnej časti odvolací súd musel zrušiť rozhodnutie ako celok.

Táto vada bola teda hlavným dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Táto
skutočnosť bola vyvolaná aj tým, že stále nebol dostatočne zrozumiteľný žalobný návrh, keďže tento
stále trpel vadami spočívajúcimi v nedostatočnom popísaní rozhodujúcich skutočností. Z uvedeného
dôvodu potom aj odôvodnenie zrušeného rozsudku bolo nedostatočné (čo vyplýva aj zo samotným
dôvodov pre zamietnutie žaloby - viď napr. nedostatočné objasnenie nárokov navrhovateľkou)
nepresvedčivé, čo viedlo k porušeniu práva účastníkov (oboch) konať pred súdom v podobe práva na

riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd spis vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie dňa 22.9.2008. súd prvého stupňa
následne doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania a vytýčil na deň 13.11.2008
pojednávanie. Predmetné pojednávanie bolo odročené z dôvodu ospravedlnení oboch účastníkov a z
dôvodu požiadania o jeho odročenie oboma účastníkmi.

Pojednávanie bolo odročené na deň 17.12.2008. Dňa 8.12.2008 doručila navrhovateľka späťvzatie
odvolania. Pojednávanie zo dňa 17.12.2008 bolo odročené pre neúčasť účastníkov na 4.2.2009 s tým,
že bude potrebné ozrejmiť súdu, či navrhovateľka predmetným podaním mala na mysli späťvzatie
žalobného návrhu. Navrhovateľka podaním zo dňa 12.1.2009 upresnila, že berie žalobný návrh späť.
Na to súd dňa 4.2.2009 vyhlásil uznesenie, ktorým konanie v časti 2.921,63,-EUR zastavil s tým, že o

trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Súd uznesením zo dňa 21.10.2009 uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 247,-
EURatrovyprávnehozastúpeniavovýške827,-EURanavrhovateľkeuložilpovinnosťzaplatiťodporcovi
trovy konania vo výške 247,-EUR a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.856,-EUR.

Na odvolanie odporcu voči predmetnému uzneseniu odvolací súd uznesením zo dňa 30.4.2010

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov
prvostupňového konania v sume 1.606,36,-EUR.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením
zo dňa 28.1.2011 odmietol.

Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci

a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je
zákon č. 58/1969 Zb.

Podľa § 3 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z"), štát zodpovedá

za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa
odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod1 zákona č. 514/2003 Z.z vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak,

Podľa § 5 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s
ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na

ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným
rozhodnutím škoda vznikla.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa § 9 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy
upravené v tomto zákone osobitným predpisom.

V danom prípade navrhovateľka označila za nesprávny úradný postup procesný postup Okresného súdu

v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 153/05, ktoré začalo doručením žalobného návrhu na súd
prvého stupňa dňa 22.4.2005, teda za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na prechodné
ustanovenie citovaného zákona (§27) je teda zrejmé, že na predmetný spor bolo potrebné aplikovať
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.

Predpokladmi úspešnosti žalovaného nároku sú existencia nesprávneho úradného postupu súdu, vznik
škody(nemajetkovejujmy)apriamapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikom

škody (nemajetkovej ujmy). Nedostatok čo i len jedného z uvedených predpokladov má za následok
neexistenciu nároku na náhradu škody.

Navrhovateľka, ako už bolo uvedené vyššie, za nesprávny úradný postup označila: 1 zbytočné prieťahy
v konaní, nevykonanie úkonov, ktoré mal súd v zmysle §226 OSP vykonať na základe rozhodnutia
odvolacieho súdu, porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných

slobôd postupom Okresného súdu v Galante.

Pokiaľ ide o existenciu zbytočných prieťahov v predmetnom konaní, ako nesprávny úradný postup
Okresného súdu v Galante, má tunajší súd, rovnako ako odporca za to, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,
najmä podľa troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. V tomto smere
ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní zo strany navrhovateľky podaná nebola a v predmetnej veci
prieťahy v konaní nekonštatoval ani Ústavný súd SR ani príslušný predseda súdu podľa zákona č.
757/2004 Z.z.

Tunajší súd teda v zhode s odporcom má rovnako za to, že súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd na
podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup tohto istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade

škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu
porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj

súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov
dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup
súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne
absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len

Ústavný súd SR.

Napriek vyššie uvedenému (t.j. že existencia zbytočných prieťahov v súdnom konaní nebola doposiaľ
konštatovaná na to oprávneným orgánom - Ústavným súdom SR), tunajší súd z hľadiska prehľadu
jednotlivých úkonov Okresného súdu v Galante a úkonov jednotlivých účastníkov vyplývajúcich z
pripojeného spisu 13C 153/2005 má za to, že v predmetnej veci k prieťahom v konaní ani nedošlo. Z

prehľadu jednotlivých úkonov (viď vyššie popísaný skutkový stav veci) je zrejmé, že žaloba na zaplatenie
nárokov z pracovného pomeru došla na Okresný súd v Galante dňa 22.4.2005. Už dňa 25.4.2005
konal v predmetnej veci súd, keď vyzval navrhovateľku na doplnenie petitu žalobného návrhu v tom
smere, aby navrhovateľka uviedla od akého dátumu žiada priznať úroky z omeškania a zároveň ju vyzvalna zaplatenie príslušného súdneho poplatku. Navrhovateľka vady žalobného návrhu v tomto smere
odstránila až dňa 9.6.2005, kedy súdu doručila upresnenie doby od ktorej žiadala úrok z omeškania a
špecifikovala trovy právneho zastúpenia. Toho istého dňa navrhovateľka zaplatila požadovaný súdny

poplatok. Zaplatením súdneho poplatku boli teda splnené všetky procesné podmienky, aby mohol súd
začať konať vo veci samej. Okresný súd v Galante následne dňa 24.8.2005 vydal platobný rozkaz,
ktorým zaviazal odporcu (SEHATEX, s.r.o.) k zaplateniu žalovanej istiny s príslušenstvom.

Jetedazrejmé,žezacca4mesiaceoddoručenianeúplnejžalobynavrhovateľkoudošlokodstraňovaniu
vád žaloby, k výzve na zaplatenie súdneho poplatku a napokon aj k vydaniu platobného rozkazu.

Dňa 10.10.2005 podal voči platobnému rozkazu odporca (SEHATEX, s.r.o.) odpor.

Dňa 17.10.2005 súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor voči platobnému
rozkazu. Dňa 9.11.2005 sa navrhovateľka vyjadrila k podanému odporu.

Z uvedeného vyplýva, že po podaní odporu súd opätovne vo veci konal, keď vyzval odporcu na
zaplatenie súdneho poplatku za odpor, zaslal odpor na vyjadrenie navrhovateľke, ktorá sa k nemu
vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 9.11.2005.

Následne súd (t.j. cca 2 mesiace po doručení vyjadrenia navrhovateľky k odporu) na deň 11.1.2006
nariadil pojednávanie, ktoré z dôvodu potreby doplnenia dokazovania odročil na 28.2.2006.

Prevažná časť listinných dôkazov bola navrhovateľkou doručená až na pojednávaní konanom dňa
11.1.2006 (a nie spolu so žalobným návrhom). Ďalšie listinné dôkazy navrhovateľka predložila až dňa
20.2.2006 (fotokópie evidencie dochádzky a nadčasov za žalované obdobie).

Pojednávanie konané dňa 28.2.2006 po jeho priebehu bolo za účelom doplnenia dokazovania odročené
na 12.4.2006. Pojednávanie konané dňa 12.4.2006 bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne na
deň 7.6.2006.

Na pojednávaní konanom dňa 7.6.2006 súd pripustil navrhovanú zmenu žalobného petitu, vykonal
dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a vyhlásil v poradí prvý rozsudok vo veci samej.

Z vyššie uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že už po cca 14 mesiacoch od podania žaloby
prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom (pričom v priebehu tejto doby bolo vo veci nariadených 4
pojednávaní). V tejto časti konania sa stali právoplatnými výroky o zastavení konania v sume 5.588,-Sk a
priznania žalovanej sumy vo výške 21.535,-Sk s prísl., nakoľko tieto výroky sa nikdy nestali predmetom
odvolacieho konania.

Predmetom odvolania sa následne stal výrok len v zamietajúcej časti žalobného návrhu. Po doručení
odvolania súdu prvého stupňa voči predmetnému rozsudku dňa 12.7.2006, konajúci súd už dňa
25.7.2006 predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd na pojednávaní konanom dňa 18.4.2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti vo veci samej týkajúcej sa požiadavky na doplatenie rozdielu na základnej mzde za

obdobie do 28.2.2002 v sume 34.000,-Sk potvrdil, vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti vo veci
samej rozsudok súdu prvého stupňa i na tento rozsudok nadväzujúce uznesenie o trovách konania zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie.Je teda zrejmé, že ani v tejto časti konania nekonal prvostupňový súd s prieťahmi, nakoľko po doručení
odvolania voči jeho rozsudku promptne predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Navrhovateľka
nenamietala prieťahy v konaní odvolacieho súdu. Po rozhodnutí odvolacieho súdu dňa 18.4.2007

sa stala právoplatným ďalšia časť zamietajúceho výroku súdu prvého stupňa a to časť 34.000,-Sk
predstavujúca žalovaný rozdiel na základnom plate za 20 mesiacov obdobia (6 mesiacov roka 2000, 12
mesiacov roka 2001 a 2 mesiace roka 2002) teda celkom sumu 34.000,-Sk (20 x 1.700).

Po rozhodnutí odvolacieho súdu dňa 18.4.2007 (v časti zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa) tak
zostala predmetom sporu už len časť žalovaných nárokov vo výške 88.017,-Sk s prísl. Inak povedané o

cca ? predmetu sporu bolo právoplatne rozhodnuté už v pôvodnom konaní (t.j. 5.588,-Sk - zastavené,
21.535,-Sk priznané, 34.000,-Sk zamietnuté).

Do tohto časového okamihu teda nemožno konštatovať v postupe prvostupňového súdu žiadne prieťahy
v konaní.

Pokiaľ ide o možné prieťahy v konaní v ďalšej etape postupu prvostupňového súdu (t.j. v etape
po zrušení rozsudku odvolacím súdom), z prehľadu úkonov možno konštatovať, že odvolací súd

spis vrátil okresnému súdu dňa 29.5.2007, pričom už dňa 30.5.2007 súd prvého stupňa doručoval
účastníkom rozsudok odvolacieho súdu a dňa 2.8.2007 zákonná sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie
na deň 1.10.2007. je teda zrejmé, že po vrátení spisu odvolacím súdom, súd prvého stupňa v
priebehu 4 mesiacov doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania, vytýčil nový termín
pojednávania a vo veci prebehlo riadne pojednávanie. Tento postup teda rovnako nemožno považovať

za zbytočné prieťahy v konaní.

Dňa 1.10.2007 navrhovateľka upresnila žalobný návrh (podľa jej názoru) v zmysle stanoviska
odvolacieho súdu, avšak naďalej neboli riadne popísané rozhodujúce skutkové okolnosti popisujúce
žalované nároky (najmä uvedenie obdobia za ktoré sa majú nároky priznať). Navrhovateľkou doručené
upresnenie bolo skôr zamerané na právne posúdenie a to najmä na tvrdenie že tu išlo o úmyselné

spôsobenie škody, kde je premlčacia lehota na uplatnenie nárokov z takto spôsobenej škody 10 ročná.

Pojednávanie konané dňa 1.10.2007 bolo po prednesoch účastníkov konania odročené na neurčito za
účelom doplnenia dokazovania (a to o výsluch svedkyne navrhnutej navrhovateľkou prostredníctvom
dožiadaného súdu v Žiari nad Hronom, ako aj z dôvodu požiadania o zaslanie stanoviska národného
inšpektorátu práce Bratislava).

Dožiadanie o výsluch svedkyne dožiadaným súdom bolo vypracované dňa 17.10.2007 a doručené
Okresnému súdu v Žiari nad Hronom dňa 5.11.2007. Dňa 18.10.2007 bola zaslaná písomná výzva aj
príslušnému Inšpektorátu práce.

Inšpektorát práce zaslal Okresnému súdu v Galante požadovaný protokol dňa 12.11.2007.

V decembri 2007 bol spis vrátený z dožiadaného súdu na Okresný súd v Galante.

Dňa 9.1.2008 zákonná sudkyňa vytýčila vo veci termín pojednávania na deň 13.2.2008.

Z uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že z dôvodu potreby doplnenia dokazovania (išlo o vykonanie
dôkazov navrhnutých predovšetkým navrhovateľkou) bolo pojednávanie konané dňa 1.10.2007
odročené na neurčito, nakoľko bolo potrebné požiadať o súčinnosť iný štátny orgán (Inšpektorát práce)
ako aj vykonať úkon (výsluch svedkyne) prostredníctvom dožiadaného súdu. Pre postup Okresného

súdu v Galante je potom relevantné, že tento súd promptne a to 17.10.2007 a 18.10.2007 (t.j. cca
týždeň po pojednávaní) vypracoval tak žiadosť o výsluch svedkyne na dožiadaný súd ako aj žiadosť ozaslanie protokolu na príslušný inšpektorát práce. Tieto dokumenty (protokol a zápisnicu o výsluchu) boli
Okresnému súdu v Galante doručené v decembri 2007. Následne tento súd opäť promptne nariadil dňa
9.1.2008 (t.j. cca mesiac po obdržaní požadovaných dôkazov) vo veci pojednávanie na deň 13.2.2008.

Na predmetnom pojednávaní súd vykonal dokazovanie prečítaním svedeckej výpovede, protokolu
Inšpektorátu práce a ďalších listinných dôkazov, ukončil dokazovanie a pojednávanie odročil za účelom
vyhlásenia rozsudku na deň 18.2.2008.

Na pojednávaní konanom dňa 18.2.2008 súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobný návrh v časti zaplatenia
sumy 105.558,-Sk zamietol.

Opätovne tu nemožno z hľadiska postupu súdu konštatovať prieťahy v konaní, nakoľko od prvého

rozhodnutia odvolacieho súdu, prvostupňový súd promptne zabezpečoval dôkazy prostredníctvom
dožiadaného súdu, a po ich obdržaní bezodkladne vytýčil termín pojednávania a následne opätovne
rozhodol.

Voči predmetnému rozsudku sa opätovne odvolala navrhovateľka (odvolanie bolo súdu prvého stupňa
doručené dňa 4.4.2008). Po vykonaní prvotných úkonov súdu prvého stupňa pred predložením veci

odvolaciemu súdu (súdne poplatky, zaslanie odvolanie na vyjadrenie druhému účastníkovi), bola vec
predložená odvolaciemu súdu dňa 29.5.2008.

Odvolací súd uznesením zo dňa 31.7.2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Opätovne navrhovateľka nenamietala prieťahy v konaní odvolacieho súdu.

Odvolací súd spis vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie dňa 22.9.2008. Súd prvého stupňa

následne doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania a vytýčil na deň 13.11.2008
pojednávanie. Predmetné pojednávanie bolo odročené z dôvodu ospravedlnení oboch účastníkov a z
dôvodu požiadania o jeho odročenie oboma účastníkmi.

Pojednávanie bolo odročené na deň 17.12.2008. Dňa 8.12.2008 doručila navrhovateľka späťvzatie
odvolania. Pojednávanie zo dňa 17.12.2008 bolo odročené pre neúčasť účastníkov na 4.2.2009 s tým,

že bude potrebné ozrejmiť súdu, či navrhovateľka predmetným podaním mala na mysli späťvzatie
žalobného návrhu. Navrhovateľka podaním zo dňa 12.1.2009 upresnila, že berie žalobný návrh späť.
Na to súd dňa 4.2.2009 vyhlásil uznesenie, ktorým konanie v časti 2.921,63,-EUR zastavil s tým, že o
trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Z uvedeného prehľadu je opäť zrejmé, že po rozhodnutí odvolacieho súdu (v poradí druhé rozhodnutie

odvolacieho súdu), súd prvého stupňa opäť bezodkladne vytýčil vo veci pojednávanie, ktoré však
bolo odročené z dôvodu neúčasti účastníkov konania (vrátane navrhovateľky), následne súd odročoval
pojednávanie vždy o cca mesiac, avšak nakoniec sama navrhovateľka zobrala žalobný návrh späť, čím
procesne zavinila zastavenie konania.

Z vyššie uvedeného prehľadu úkonov súdu prvého stupňa vo veci je zrejmé, že tento konal plynule

(vykonával procesné úkony takmer každé dva mesiace) a teda z tohto pohľadu nemožno konštatovať v
postupe prvostupňového súdu žiadne prieťahy v konaní.

Aj keď má tunajší súd za to, že nie je oprávnený preskúmavať konanie iného súdu z hľadiska plynulosti
jeho konania (môže tak urobiť len ústavný súd na základe podanej ústavnej sťažnosti), napriek tomu
zhodnotilajďalšiekritéria,ktorépoužívaústavnýsúdprirozhodovaníoústavnýchsťažnostiachfyzických

a právnických osôb podaných pre prieťahy v konaní.Ako už bolo uvedené okrem postupu súdu je potrebné v tomto kontexte vnímať aj skutkovú a právnu
zložitosť veci ako aj samotný prístup jednotlivých účastníkov konania. V tomto smere sa navrhovateľka
domáhala mzdových nárokov voči zamestnávateľovi. Po právnej stránke nemožno síce konštatovať

právnuzložitosťsporu,avšakposkutkovejstránketrebakonštatovať,žeprávneposúdeniepredmetných
nárokov záviselo predovšetkým od riadneho zistenia skutkového stavu (uvedené napokon konštatoval
aj odvolací súd). V tomto smere treba však poukázať na to, že dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým
samotných účastníkov konania (kontradiktórnosť konania), v tomto prípade najmä navrhovateľku.
Táto však spolu so žalobným návrhom nepredložila potrebné listinné dôkazy, a tieto predkladala

súdu postupne. Najdôležitejšou skutočnosťou, ktorá ovplyvňovala celý priebeh konania však bola
skutočnosť, že samotný žalobný návrh bol od počiatku neúplný, nakoľko v ňom absentovala požiadavka
riadneho popísania rozhodujúcich skutkových okolností, a preto nebolo v priebehu celého konania
z hľadiska skutkového dostatočne zrejmé, jednak to aké konkrétne nároky mala navrhovateľka na
mysli (predovšetkým za aké časové obdobie si nároky uplatňovala), a rovnako tak nebolo dostatočne
zrejmé, či si nároky uplatňuje titulom spôsobenej škody alebo titulom nevyplatených mzdových nárokov.

Nedostatočná špecifikácia v tomto smere navrhovateľkou spôsobovala aj to, že súd nesprávne aplikoval
na danú situáciu právne predpisy, nakoľko nevedel ustáliť časové obdobie vzniku týchto nárokov a
teda, ktorý Zákonník práce bolo potrebné v danej veci aplikovať (či zákon č. 65/1965 Zb. alebo zákon
č. 311/2001 Z.z.). Napriek výzve súdu na odstránenie vád žalobného návrhu (po prvom rozhodnutí
odvolacieho súdu) nedošlo zo strany navrhovateľky k ich riadnemu odstráneniu (a to ani podaním zo

dňa 1.10.2007), nakoľko toto podanie sa zameriavalo skôr na právnu kvalifikáciu nároku ako na presné
určenie aké nároky sú predmetom sporu a za aké časové obdobie si ich navrhovateľka uplatňuje.
Uvedený nedostatok sa potom prejavil aj v samotných rozhodnutiach prvostupňového súdu, keď súd
prvého stupňa (z dôvodu nedostatočnej špecifikácie skutkových tvrdení navrhovateľky a neodstránenie
tohto pretrvávajúceho nedostatku postupom podľa §43 OSP) nevykonal vo veci potrebné dokazovanie,

čo malo za následok aj nesprávnu (predčasnú) aplikáciu právneho predpisu (zákonníka práce) a
nepochybne sa prejavilo aj v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktoré potom
odvolací súd kvalifikoval ako aj porušenie práva účastníkov (a to nielen navrhovateľky) na spravodlivý
proces.

Z vyššie uvedeného mal teda tunajší súd za to, že k samotnej dĺžke konania v konaní pred súdom

prvého stupňa neprispel len konajúci súd ale aj navrhovateľka, ktorá podala neúplný žalobný návrh,
pričom tento nedostatok neodstránila ani neskôr. Napokon nemožno opomenúť, že o časti žalovaných
nárokov bolo právoplatne rozhodnuté už po prvom rozhodnutí súdu prvého stupňa (zastavenie konania,
priznanie časti nárokov a zamietnutie časti nárokov) a teda predmetom konania, po zrušení rozsudku
prvého stupňa odvolacím súdom v prvom odvolacom konaní, sa stali len (nedostatočne navrhovateľkou

skutkovo špecifikované) nároky vo výške 88.017,-Sk. V tejto časti však neskôr navrhovateľka zobrala
žalobný návrh späť, čím procesne zavinila zastavenie konania.

Ak by sme použili v tomto smere analógiu s ust. §112 Občianskeho zákonníka ("ak veriteľ v premlčacej
dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje,
premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie"), tak by sa dalo konštatovať, že

navrhovateľka po druhom rozhodnutí odvolacieho súdu v konaní riadne nepokračovala, nakoľko došlo
k jeho zastaveniu pre späťvzatie žalobného návrhu. Inak povedané, ak už po prvom rozhodnutí
odvolacieho súdu (čo bolo ešte v roku 2007) zostali predmetom sporu len nároky vo výške 88.017,-
Sk (v ostatnej časti bolo vo veci konanie právoplatne skončené) a v tejto časti navrhovateľka o cca
dva roky neskôr zobrala žalobný návrh späť, čím procesne zavinila, že sa konanie muselo zastaviť,

možno konštatovať, že celé toto obdobie konania bolo v podstate "zbytočné", nakoľko o tejto časti
nárokunebolo(zdôvoduspäťvzatia)meritórnerozhodnuté.Zhľadiskaprocesnéhozavineniazastavenia
konania navrhovateľkou je potom irelevantné, či navrhovateľka žalobný návrh zobrala späť pre nedôveru
v súdnictvo (resp. Okresný súd v Galante), z finančných dôvodov, alebo preto, že nevedela dostatočne
špecifikovať svoje nároky a obdobie za ktoré ich požaduje, alebo mohla mať za to, že tieto nároky by

mohli byť už premlčané. Na uvedené súd poukazuje predovšetkým preto, že navrhovateľka namieta
prieťahyprávevtejčastikonania(akonesprávnyúradnýpostup),kdesarozhodovalo ozvyšnomnároku
vo výške 88.017,-Sk (v prvej časti nárokov nemožno prieťahy namietať, nakoľko o týchto nárokoch bolo
právoplatne rozhodnuté už po prvom rozhodnutí prvostupňového súdu a prvom rozhodnutí odvolacieho
súdu, pričom súd prvého stupňa o nich rozhodol do 14 mesiacov od podania žalobného návrhu).Súd mal teda za to, že v postupe Okresného súdu v Galante v konaní sp. zn. 13C 153/2005
nedošlo zo strany súdu k zbytočným prieťahom v konaní, nakoľko tento súd konal plynule (vykonával
procesné úkony takmer každé dva mesiace), na dĺžke konania ako aj nesprávnosti rozhodnutia sa

podieľala (okrem iných) aj nedostatočná špecifikácia žalovaných nárokov navrhovateľkou, ktorá nebola
odstránená a napokon k zastaveniu konania došlo práve pre správanie sa navrhovateľky, ktorá vzala
žalobný návrh späť, čím procesne zavinila zastavenie konania.

Za zbytočné prieťahy sa považuje nekonanie súdu v stanovených lehotách resp. jeho nečinnosť, avšak
nie situácia, kedy došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom a jeho následné

rozhodnutie vo veci. Inak povedané, nemožno za prieťah v konaní považovať to, že súd prvého stupňa
po zrušení jeho rozhodnutia odvolacím súdom opätovne vo veci rozhodne, aj keď znova nesprávne
(t.j. aj keď z pohľadu účastníka konania sa zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho následné
rozhodnutie vo veci a opätovné zrušenie v poradí druhého rozhodnutia odvolacím súdom javí ako
zbytočný prieťah v konaní, účastník konania zo svojho pohľadu tento časový úsek vníma ako zbytočný
a zavinený súdom prvého stupňa, nakoľko má za to, že ak by súd prvého stupňa rozhodol správne

nedošlo by k zrušeniu jeho rozhodnutia odvolacím súdom a nedošlo by k predĺženiu konania o tento
úsek), avšak takáto situácia sa v praxi súdov stáva a k náprave tohto postupu slúžia práve opravné
prostriedky (odvolanie), samotnú túto situáciu však nemožno považovať za zbytočný prieťah, nakoľko
niektoré spory sú skutkovo aj právne náročnejšie (súdy prvého stupňa nie sú neomylné) a stáva sa
že súd prvého stupňa spor nesprávne právne posúdi. Práve preto je v súdnom konaní zavedená tzv.

dvojinštančnosť konania, kde sa majú takéto nedostatky odstraňovať. Avšak samotná skutočnosť, že
odvolací súd opätovne zruší rozsudok súdu prvého stupňa nemôže predstavovať prieťah v konaní, ak
súd prvého stupňa napriek uvedenému v konaní plynulé koná. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za
to, že Okresný súd v Galante sa nedopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní.

Na druhej strane nie je sporné, že v postupe súdu nastali pochybenia, ktoré označil vo svojich
rozhodnutiach aj odvolací súd (nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, porušenie práva na spravodlivý
proces), avšak v tomto smere bolo potrebné posúdiť, či tieto pochybenia možno priradiť k nesprávnemu
úradnému postupu súdu, ale sa viažu k nezákonnosti rozhodnutia súdu (navrhovateľka totiž žalovaný
nárok opiera o nesprávny úradný postup).

Pojem nesprávny úradný postup vymedzuje až nový zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci (zákon č. 514/2003 Z.z.), pričom tento zákon pod pojmom "nesprávny úradný postup"
subsumuje len porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Vo všeobecnosti však pod ním treba teda rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov,
ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo
primeraných lehôt na jeho vydanie.

Otázka nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdom prvého stupňa a v tom dôsledku porušenie práva
účastníka na spravodlivý proces garantovaného čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práva a základných slobôd (rovnako tak postup súdu po rozhodnutí odvolacieho súdu - navrhovateľkou
namietané nerešpektovanie pokynov odvolacieho súdu), nemožno považovať za nesprávny úradný
postup.

V tomto smere sa súd rovnako stotožnil s argumentáciou odporcu, že postup súdu, ktorý sa odrazí v
samotnom rozhodnutí nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup. Rovnako tak konštatoval

aj NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 129/97, ktoré dokonca už len činnosť orgánu štátu smerujúcu k
vydaniu rozhodnutia (zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností,
ich právne posudzovanie) a prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu diskvalifikuje z možnosti
subsumpcie pod §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (nesprávny úradný postup).V prípadoch, ak postup orgánu verejnej moci (vrátane súdu) bol nesprávny (napr. súd nesprávne
interpretoval použité zákonné ustanovenie na prejednávaný prípad, prvostupňový súd sa neriadil
záväzným pokynom nadriadeného súdu a z tohto dôvodu opätovne nesprávne rozhodol, súd nevykonal

dostatočné dokazovanie, súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a pod.), avšak ak zároveň
tento nesprávny postup bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia súdu, ktoré z tohto titulu možno
považovať za nezákonné, platí, že sa možno domáhať náhrady škody len z titulu nezákonného
rozhodnutia, nakoľko takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj nesprávny úradný postup
(v danom prípade nesprávny postup smerujúci k vydaniu rozhodnutia, ktoré je potom práve z tohto

titulu nesprávne), ktorý predchádzal jeho vydaniu (iná situácia by bola ak by v konaní súdu nastal len
nesprávny úradný postup, ktorý by nebol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia, ktoré by bolo
nesprávne práve z dôvodu porušenia procesných noriem).

Inak povedané, ak nesprávny úradný postup súdu (porušenie procesných noriem OSP) bol zavŕšený
samotným rozhodnutím vo veci (a z tohto dôvodu je nesprávne aj toto rozhodnutie súdu) je možné sa
domáhať náhrady škody, avšak len z dôvodu nezákonného rozhodnutia, nakoľko toto v sebe subsumuje

aj predmetný nesprávny postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Sotva by v praxi mohla nastať situácia,
že by sa súd dopustil hrubého procesného pochybenia a rozhodnutie, ktorého vydaniu predchádzalo
právetotoprocesnépochybenie,bybolovyhlásenézazákonné.Processmerujúcikvyhláseniurozsudku
je procesom dlhodobým a tento proces je zavŕšený práve vydaním rozhodnutia. Preto vady (procesné
pochybenia súdu), ktoré sa vyskytli v priebehu konania sa pretavujú do samotného rozhodnutia súdu,

ktoré je potom nesprávne.

Všeobecné prvostupňové súdy v rámci žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie
sú oprávnené posudzovať správnosť postupu (aj rozhodnutí) iného všeobecného súdu, a teda v
posudzovanom prípade, všeobecný súd (tunajší súd) pri rozhodovaní o náhrade škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. nie je oprávnený posúdiť, či iný všeobecný prvostupňový súd (Okresný súd v Galante)

správne alebo nesprávne použil alebo interpretoval právnu normu na konkrétny prípad, či vykonal alebo
nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, ani či odôvodnenie jeho rozhodnutia je alebo nie je
preskúmateľné. Takáto právomoc prislúcha iba nadriadeným súdom v rámci rozhodovania o riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nedostatok dôvodov má za následok zrušenie rozhodnutia odvolacím

súdom (je to odvolací ako aj dovolací dôvod). Sám o sebe však neopodstatňuje náhradu škody tak ako
si ju navrhovateľka uplatňuje v tomto konaní.

Ako už bolo uvedené, ak sa nesprávny postup súdu odrazí v samotnom jeho rozhodnutí, je možné
sa náhrady škody domáhať len z titulu nezákonného rozhodnutia (osobitný prípad v tomto smere
predstavujú prieťahy v konaní, nečinnosť orgánu, nevydanie rozhodnutia v stanovenej lehote, nakoľko

tieto inštitúty resp. pochybenia zakladajú sami o sebe nárok na náhradu škody, keďže aj v dôsledku
nečinnosti orgánu štátu môže účastníkovi konania vzniknúť škoda, tieto skutkové podstaty nesprávneho
úradného postupu sú samostatné, a nie sú závislé od rozhodnutia, ktoré po nich nasleduje. Inak
povedané ak v konaní nastane zbytočný prieťah, toto samo o sebe nespôsobuje vadnosť, nesprávnosť
rozhodnutia vydaného v konaní postihnutom prieťahmi, preto je možné škodu žalovať už len z

dôvodu existencie prieťahov, hoci samotné rozhodnutie vadami netrpí. Na druhej strane však, ak
nesprávny postup sa odrazí v samotnom rozhodnutí, t.j. vadnosť rozhodnutia závisí aj od správnosti/
nesprávnosti procesného postupu, ktorý mu predchádzal, možno sa škody domáhať len z titulu
nezákonnosti samotného rozhodnutia. Navrhovateľkou namietané porušenia (porušenie práva na
spravodlivýproces(čl.46Ústavyačl.6Dohovoru)vdôsledkunedostatočnéhoodôvodneniarozhodnutia

súdu, nerešpektovanie záväzných pokynov odvolacieho súdu), sú však takými pochybeniami, ktoré sa
odrazili v nesprávnosti samotného rozhodnutia, medzi nesprávnym postupom súdu a jeho následným
rozhodnutím je teda priamy vzťah, preto škoda, ktorá mohla navrhovateľke týmto vzniknúť môže byť len
škoda z titulu nezákonného rozhodnutia. Iná situácia by bola pokiaľ ide o namietané prieťahy v konaní
(prieťahy v konaní sú samostatnou skutkovou podstatou nesprávneho úradného postupu, ktoré nevedú

automaticky k vydaniu nesprávneho rozhodnutia - viď výklad vyššie), avšak tieto (ako už bolo uvedené
vyššie) v konaní Okresného súdu Galanta nekonštatoval ani Ústavný súd SR, ani príslušný predsedasúdu, a tieto neboli zistené ani konajúcim tunajším súdom v konaní o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z..

Nie každé nesprávne rozhodnutie súdu vykazuje znaky zároveň rozhodnutia nezákonného. Inak

povedané, aj nesprávne rozhodnutie súdu (rozhodnutie, ktorého vydaniu predchádzalo napr. hrubé
porušenie procesných noriem) nemusí byť zároveň rozhodnutím nezákonným.

Na to, aby predmetné rozhodnutie súdu (v danom prípade oba prvostupňové rozsudky Okresného súdu
v Galante) vykazovalo znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
sa však vyžaduje aby:

- toto rozhodnutie bolo právoplatné (viď "....ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,

bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom......§6 ods. 1 zákona.),

- toto rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním (viď,..... právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov..§6 ods. 2 zákona.)

- toto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť (viď "...ak

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom........§6 ods. 1)

V danom prípade obe rozhodnutia Okresného súdu v Galante boli síce zrušené (jedno iba v časti)
nadriadeným súdom v rámci odvolacieho konania (t.j. išlo aj o rozhodnutia napadnuté riadnym opravným
prostriedkom), tieto nesprávne rozhodnutia Okresného súdu v Galante však neboli rozhodnutiami

právoplatnými. Práve nedostatok právoplatnosti týchto rozhodnutí spôsobuje, že napriek tomu, že išlo
o rozhodnutia nesprávne, nie je možné ich súčasne považovať aj za nezákonné.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd (okrem tohto, že v konaní Okresného súdu v Galante nedošlo k
zbytočným prieťahom v konaní) mal za to, že tu nie je daná ani existencia nezákonných rozhodnutí
Okresného súdu v Galante, pričom samotný nesprávny procesný postup, ktorý predchádzal vydaniu

týchto rozhodnutí nemôže byť sám o sebe titulom pre priznanie náhrady škody, nakoľko týmto môže byť
len samotné rozhodnutie, ktoré takýto postup v sebe subsumuje. Toto nesprávne rozhodnutie by však
muselo napĺňať aj znaky rozhodnutia nezákonného, čo však v danom prípade nenastalo.

Vzhľadom na vyššie uvedené, mal súd za to, že nebol v konaní preukázaný jeden zo základných
predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a tým je existencia

nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia. Potom v ďalšom nebolo už potrebné
skúmať ďalšie dva predpoklady (existenciu škody a príčinnú súvislosť), nakoľko na vznik nároku
na náhradu škody je potrebné, aby boli splnené všetky tri kumulatívne predpoklady (tak existencia
nesprávneho úradného postupu, tak vznik škody ako aj existencia príčinnej súvislosti medzi nimi). Pri
absencii čo i len jedného z týchto kumulatívnych predpokladov nemôže vzniknúť nárok na náhradu

škody.

Napriek vyššie uvedenému , súd sa zaoberal aj možnou existenciou príčinnej súvislosti medzi
navrhovateľkou deklarovanou škodou a postupom Okresného súdu v Galante.

Zákon č. 514/2003 Z.z. a ani Občiansky zákonník nevymedzujú pojem príčinnej súvislosti. Túto
otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom prípade. V

podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom (nezákonným rozhodnutím) a škodou bude daná vtedy, ak škoda
vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu (nezákonného rozhodnutia), t.j. ak je medzinimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu/
nezákonnému rozhodnutiu, nedošlo by ani ku vzniku škody).

Pokiaľ ide o samotnú príčinnú súvislosť medzi údajne nesprávnym úradným postupom/nezákonným

rozhodnutím Okresného súdu v Galante súd poukazuje na to, že túto je nutné riešiť vždy s ohľadom
na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom prípade. V podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré
viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (nezákonným
rozhodnutím) a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu
resp. nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by

nedošloknesprávnemuúradnémupostupu/nezákonnémurozhodnutiu,nedošlobyanikuvznikuškody).
K záveru o existencii príčinnej súvislosti súd dospieva na základe logického posúdenia a zhodnotenia
všetkých okolností i povahy konkrétneho prípadu. Existencia príčinnej súvislosti na vznik práva na
náhradu škody je nevyhnutná, a to bez zreteľa na to, či povinnosť na náhradu škody je založená na
princípe zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Vychádza sa z toho, že protiprávnosť
(nesprávny úradný postup/nezákonné rozhodnutie) musí byť jednou z hlavných príčin vzniku škody,

nemôže byť vedľajšou príčinou.

Navrhovateľka žalovanú škodu vyčíslila nasledovne:

a) právoplatným uznesením Okresného súdu v Galante č.k. 13C 153/2005-301 došlo k zastaveniu
konania - škoda na trovách a súdnych poplatkoch - 7.811,03,-EUR

b) rozsudkom KS Trnava sp. zn. 11Co 260/2006 bola potvrdená finančná výška 1.700,-Sk -

poškodenia navrhovateľky na základnom plate zo zodpovednosti vyplývajúca z rozhodnutia IBP v
BB, potvrdená Národným úradom bezpečnosti práce v Bratislave daná §120 (stupeň zodpovednosti),
ako úmyselné finančné poškodenie navrhovateľky zamestnávateľom na základnom plate. Uvedenými
skutočnosťami sa Okresný súd v Galante nezaoberal, odignoroval ich. Na základe týchto skutočností
bol zo strany zamestnávateľa zle vypočítaný vymeriavací základ pre stanovenie odvodovej povinnosti

zamestnávateľa, čím došlo ku finančnému kráteniu odvodov pre sociálne, nemocenské a dôchodkové
zabezpečenie. §120 stupeň zodpovednosti -1700,-Sk/mes x 36 mesiacov od 17.6.2003, naspäť =
61.200,-Sk/2.031,47,-EUR

c) poškodenie zdravia, nemajetková ujma: navrhovateľky jej osočovaním na súde a zaradením medzi
nezamestnaných bez podpory a nespravodlivými rozsudkami OS v Galante v rozpore s jej ústavnými

právami - preukázané preukazom ťažko postihnutej osoby: nemajetková ujma 16.596,96,-EUR

d) prieťahy v súdnych konaniach nerešpektovaním záväzných pokynov odvolacieho súdu od 2005-2009
- 9.792,21,-EUR

e) dvojnásobné porušenie základného práva občana vo vzťahu k Ústave SR: 9.294,30,-EUR

f) úmyselné konanie - OS Galanta, nerešpektovaním KS Trnava - svojvoľnosť, napomáhanie odporcovi

predlžovaním konania: 9.638,68,-EUR

g) zavedenie do omylu navrhovateľky rozhodujúcim súdom OS Galanta - v priamej súčinnosti s prijatým
záverom o ukončení pracovného pomeru zamestnávateľom v rozpore s právoplatnými rozsudkami (OS
Žiar nad Hronom, KS Banská Bystrica): 6.638,78,-EUR

h) OS Galanta pri rozhodovaní vychádzal len a len z ústnych tvrdení odporcu a bez vykonania

dokazovania hore uvedených skutočností vychádzajúcich zo skutočného stavu, OS Galanta rozhodol
v rozpore so skutočnosťou, keď inými než zákonnými spôsobmi §59 ods. 1 Zákonníka práce nemožno
platne skončiť pracovný pomer. Uvedená skutočnosť pretrváva do dnes a z tohto dôvodu navrhovateľka
bola ukrátená o 13 dní na zápočte odpracovaných rokov, čím jej vznikla nemajetková ujma na nesprávne
vypočítanom dôchodku 3.319,39,-EUR

i) Nezákonným konaním a nesprávnym úradným postupom OS Galanta, ktorý zasiahol do práv,
chránených záujmov navrhovateľky, bolo spôsobené poškodenie a zneváženie jej osoby v najbližšomokolí obyvateľov v Žiari nad Hronom, keď ju zaradilo do skupiny nezamestnaných, bez nároku na
podporu a donútilo ju súdmi sa domáhať svojich práv. Z tohto titulu si uplatňuje nemajetkovú ujmu
13.270,57,-EUR

Škoda vyčíslená pod písm. a), b),c),g) nemá žiaden súvis s namietaným procesným postupom
súdu a teda nemôže byť dôsledkom údajného navrhovateľkou označeného nesprávneho úradného
postupu. Táto škoda mohla byť navrhovateľke spôsobená len rozhodnutiami súdu (sama navrhovateľka
odvodzuje tieto nároky z rozhodnutia súdu a nie u jeho postupu), ktoré však ako už bolo uvedené vyššie,
nemožno považovať za rozhodnutia nezákonné (rozhodnutia totiž nikdy nenadobudli právoplatnosť).

Okrem tohto nárok podľa písm. b) by mohol byť nárokom len proti zamestnávateľovi, a teda v tejto
časti nie je odporca ani pasívne vecne legitimovaný. Zároveň nárokom bod písm. b) sa navrhovateľka
len opätovne snažila vyvolať predmetom tohto konania nárok, o ktorom už rozhodoval Okresný súd
v Galante v konaní 13C 153/2005, ktorého existencia nebola s konečnou platnosťou v danom konaní
vyriešená.

Pokiaľ ide o nárok pod písm. a), takto uplatnená škoda má pozostávať z úhrad na trovách právneho

zastúpenia v namietanom súdnom konaní a súdnych poplatkov vo výške 7.811,03,-EUR. Táto však nie
je škodou v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ale ide o nárok, ktorý bol predmetom súdneho konania
v podobe trov konania a nakoľko navrhovateľka vzala návrh v celom rozsahu späť, svojim vlastným
konaním si spôsobila nenavrátenie týchto vynaložených finančných prostriedkov. Inak povedané, ide o
sumu, ktorú spôsobila samotná navrhovateľka tým, že procesne zavinila zastavenie konania a teda bola

povinná znášať s tým spojené trovy (§146 ods. 2 OSP).

Nárok pod písm. c) mal byť, ako uvádza samotná navrhovateľka, dôsledkom vydania nespravodlivých
rozsudkov, teda ide o nárok z možných nezákonných rozhodnutí a nie nesprávneho úradného postupu.
Zároveň navrhovateľka v žiadnom smere nepreukázala (žiaden dôkaz v tomto smere ani nenavrhla), že
poškodenie jej zdravia vzniklo osočovaním jej osoby na súde, a jej zaradením medzi nezamestnaných

bez podpory, nakoľko navrhovateľka v žiadnom z podaní v súdnom konaní 13C 153/2005 ani len
nespomína, že by ju súd osočoval, v tomto smere navrhovateľka nepodala ani sťažnosť predsedovi
súdu na neetické správanie sa sudcu, a pokiaľ ide o zaradenie medzi nezamestnaných bez podpory,
táto otázka je otázkou v oblasti práva sociálneho zabezpečenia, do ktorej Okresný súd v Galante nijako
nezasahoval, nakoľko tento v merite veci rozhodoval o mzdových nárokoch navrhovateľky a nie o

zákonnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľky v spoločnosti SEHATEX s.r.o., ani o dĺžke
jej zamestnania a ani o plnení/neplnení odvodovej povinnosti na dávky v nezamestnanosti a dobe ich
platenia.

Rovnako tak pokiaľ ide o poškodenie zdravia navrhovateľky (t.j. skutočnosť, že navrhovateľka je osoba
s ťažkým zdravotným postihnutím) v konaní nebolo preukázané, aké porušenie zdravia spôsobilo,

že navrhovateľka je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (nebolo teda zrejmé, či ide o fyzické
alebo psychické poškodenie zdravia) a nebolo preukázané ani to, že navrhovateľkine ťažké zdravotné
postihnutie spôsobilo práve konanie Okresného súdu v Galante. Navrhovateľka v tomto smere
nepredložila žiadnu lekársku správu resp. lekársky posudok, ktorý by túto skutočnosť potvrdil. V tomto
smere by ani samotné tvrdenie navrhovateľky, že jej ťažké zdravotné postihnutie bolo spôsobené práve

konaním Okresného súdu v Galante, neobstálo, nakoľko na takúto diagnózu sa vyžaduje lekársky
posudok, ktorý však navrhovateľka (napriek tomu, že v konaní nemala ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania) nepredložila. Súd nepristúpil k výsluchu navrhovateľky preto, lebo 1. nemal preukázanú
ani samotnú existenciu nesprávneho úradného postupu ani nezákonného rozhodnutia, v dôsledku čoho
už samotný nárok na náhradu škody nevznikol, a bolo by nehospodárne vypočúvať navrhovateľku,

ktorá sama odmietla účasť na pojednávaní (viď podanie zo dňa 4.5.2012) z vážnych zdravotných
dôvodov, 2. navrhovateľka sama odmietla účasť na pojednávaní s odôvodnením, že už boli vykonané
výpovede právnych zástupcov, ktoré sú dostačujúce, 3. nechala na zvážení súdu, aby ju vypočul len
ak by to považoval za nevyhnuté, aj to len cestou dožiadaného súdu vzhľadom na jej vážny zdravotný
stav, pričom súd výsluch navrhovateľky (ak na ňom netrvala) nepovažoval za potrebný, a vzhľadom

na neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako jedného z kumulatívnych predpokladov pre vznik
nároku na náhradu škody, výsluch navrhovateľky by bol aj nehospodárny. Súd by navrhovateľkuvyslúchol (aj napriek neexistencii nesprávneho úradného postupu), ak by táto na svojom výsluchu trvala.
Navrhovateľka však práve naopak chcela byť vyslúchnutá len vtedy, ak by na jej výsluchu trval práve
súd a vtedy ak by výpoveď jej právneho zástupcu bola pre súd nepostačujúca. Súd však na výsluchu

navrhovateľky netrval (je to právo navrhovateľky a táto sa sama musí rozhodnúť či ho využije alebo nie,
súd jej však k využitiu tohto práva dal možnosť tým, že ju predvolal na pojednávanie) a výpoveď jej
právneho zástupcu na pojednávaní považoval za dostačujúcu.

Pokiaľ ide o nárok pod psím. d) súd má za to (čo už odôvodňoval vyššie), že za prieťahy v konaní
nemožnopovažovaťnerešpektovaniezáväznýchpokynovodvolaciehosúdu,nakoľkoideopostup,ktorý

sa odzrkadľuje v následnom samotnom rozhodnutí súdu a teda môže byť nárokom len s nezákonného
rozhodnutia. Zároveň súd konštatuje, že prieťahy v konaní nezistil ani tunajší súd, a prieťahy neboli
konštatované ani Ústavným súdom SR, ani predsedom príslušného súdu.

Pokiaľ ide o nárok pod písm. e), súd má za to, že ide o nárok, ktorý môže priznať svojim rozhodnutím len
Ústavný súd SR, nakoľko nejde o škodu (t.j. reálne zmenšenie majetku navrhovateľky, ani o ušlý zisk,
ani nemajetkovú ujmu), ale ide o sankciu za porušenie ústavného práva navrhovateľky, o ktorej však

môže rozhodovať len Ústavný súd v rámci priznávania tzv. "primeraného finančného zadosťučinenia".

Nárok pod písm. f) nebol v konaní preukázaný žiadnym dôkazom a tvrdenie navrhovateľky, že tu išlo o
svojvoľnosť súdu a napomáhanie odporcovi nekonaním, je len holým konštatovaním navrhovateľky bez
predloženia akéhokoľvek dôkazu. Navrhovateľka si musí uvedomiť, že bola v časti konania úspešná, v
časti bola neúspešná a vo zvyšnej časti práve navrhovateľka procesne zavinila zastavenie konania.

Pokiaľ ide o nárok pod písm. g), ako už bolo uvedené tento nárok nemal súvis s procesným postupom
súdu, a prípadný záver Okresného súdu v Galante o ukončení pracovného pomeru navrhovateľky
so zamestnávateľom nebol predmetom sporu pred Okresným súdom v Galante (mohol to byť len
prejudiciálny názor v tejto veci, ktorého nesprávnosť však nemožno sankcionovať nárokom na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.).

Pokiaľ ide o nárok pod písm. h), t.j. nemajetková ujmy v dôsledku nesprávne vypočítaného dôchodku
(ukrátenie o 13 dní na zápočte odpracovaných rokov), súd poukazuje na to, že ako sama navrhovateľka
uvádza táto nemajetková ujma jej vznikla v priamej príčinnej súvislosti s nesprávne vypočítaním
dôchodku. Táto skutočnosť však nepatrí do pôsobnosti súdu a je vecou Sociálnej poisťovne. Ako už bolo
uvedené, Okresný súd v Galante v konaní 13C 153/2005 meritórne riešil peňažné nároky z pracovného

pomeru, neriešil však otázku dĺžky odpracovaných rokov pre dôchodkové účely a pod., a ak sa aj nimi
zaoberal tak len okrajovo príp. prejudiciálne, nie však právne záväzne pre iné súdy príp. iné orgány
štátnejsprávy.OkresnýsúdvGalanteneriešiltedavovýrokusvojichrozsudkovdobutrvaniapracovného
pomeru, ani počet odpracovaných rokov pre účely dôchodkového zabezpečenia.

Nárok pod písm. i) rovnako navrhovateľka nepreukázala, keď vo svojich podaniach ani ústnych

prednesoch jej právneho zástupcu neoznačila svedkov, ktorí by mali preukázať zneváženie jej osoby
v najbližšom okolí obyvateľov v Žiari nad Hronom, práve naopak, ak by mala byť navrhovateľka
"obeťou" konania Okresného súdu v Galante, je nelogické, aby došlo k zneváženiu jej osoby v
najbližšom okolí, ale práve naopak, jej najbližšie okolie by ju malo "ľutovať". Ak k zneváženiu jej
osoby malo dôjsť tým, že bola zaradená do skupiny nezamestnaných, bez nároku na podporu (takto

to tvrdí samotná navrhovateľka), tak v tomto smere nie je daná príčinná súvislosť tejto skutočnosti s
konaním Okresného súdu v Galante, nakoľko tento súd nerozhodoval o tom, či bol alebo nebol platne
skončený jej pracovný pomer (t.j. rozhodnutím a postupom Okresného súdu v Galante sa navrhovateľka
nemohla stať nezamestnanou, nakoľko tento súd rozhodoval výlučne len o jej mzdových nárokoch)
ba nerozhodoval ani o tom koľko mala navrhovateľka odpracovaných rokov a koľko a ako dlho platila

dávky do fondu nezamestnaných, nakoľko len tieto skutočnosti ovplyvňujú prípadný nárok na dávky
v nezamestnanosti, pričom táto oblasť nespadá do právomoci všeobecných súdov, ale do oblasti
správneho práva reprezentovaného orgánmi štátnej správy a prípadne správnym súdnictvom.Zovšetkýchvyššieuvedenýchskutočnostímalpotomkonajúcisúdzato,ženavrhovateľkanepreukázala
nielenexistenciunesprávnehoúradnéhopostupuanezákonnýchrozhodnutíOkresnéhosúduvGalante,
ale ani ňou uplatnená a vyčíslená škoda a nemajetková ujma nemá podklad a príčinnú súvislosť s

namietaným údajným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Galante v konaní vedenom
pod sp. zn. 13C 153/2005 (neexistuje tu teda ani priama príčinná súvislosť medzi uplatnenou škodou a
nemajetkovou ujmou a postupom Okresného súdu v Galante).

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobný návrh ako nedôvodný v celom rozsahu
zamietol.

Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 patrí náhrada trov konania voči

navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, pričom mu trovy konania ani
nevznikli, súd mu náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo

sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis

Okresný súd Bratislava I dňa 6. 6. 2012