Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. marec 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/112/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308216834
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2308216834.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Slovenský Červený kríž, územný spolok Galanta, Galanta,
Clementisove sady 908, zastúpeného advokátom: JUDr. Vladimír Vágó, Galanta, Bratislavská 47/59,
proti žalovanému: Trnavský samosprávny kraj, Trnava, Starohájska 10, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 28. júla 2009 č.k.
8C 236/2008-160 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej m e n í tak, že žalobu
z a m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 563,35 eur, z toho na trovách

právneho zastúpenia v sume 463,85 eur a na iných trovách v sume 99,50 eur a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. určil, že žalobca Slovenský červený kríž, územný spolok
so sídlom Clementisove sady 908, IČO: 00415952 je vlastníkom stavby SČK súpisné číslo XXX ležiacej
na parcele č. XXXX/X, ktorá nehnuteľnosť je evidovaná na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie
W. v celosti, ako aj „podiel“ (?) na spoločných častiach a zariadeniach domu v podiele 11358/22771-
in; žalovanému potom uložil povinnosť II. „titulom doplatku k súdnemu poplatku“ zaplatiť na bližšie
neoznačený účet súdu (prvého stupňa) 83 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a III. „titulom“
náhrady trov konania žalobcovi 99,50 eur, taktiež do 3 dní. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil (súd

prvého stupňa) právne ust. § 126 ods. 1 a § 132 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 80 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom tým, že z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že na investičnej akcii „Lekáreň Galanta“ sa finančne podieľali spoluinvestorstvom
bývalé (?, správne „-ý“) OÚNZ (Okresný ústav národného zdravia - pozn. odvolacieho súdu) Galanta
a ČSČK (niekdajší Československý červený kríž), pričom uvedená investičná akcia zahŕňala výstavbu
lekárne, ktorá je samostatnou nehnuteľnosťou a výstavbu OV (zrejme Okresného výboru - pozn.

odvolacieho súdu) ČSČK a 1 bytovú jednotku pre lekárnika. Táto nehnuteľnosť je taktiež samostatnou
nehnuteľnosťou, kde v prízemí boli kancelárie OV ČSČK a na prvom poschodí byt lekárnika. K dohode
o spoluinvestorstve sa na pojednávaní vyjadrili svedkovia v osobách štatutárnych zástupcov dotknutých
subjektov, ktorí dohodu potvrdili a taktiež potvrdili, že nikdy a nikým dohoda spochybňovaná nebola,
rovnako ako nikto nikdy nespochybňoval ani vlastníctvo dotknutých subjektov a na základe právnych
skutočností (akých ? - otázka odvolacieho súdu) došlo aj k zápisu subjektov na list vlastníctva. K výmazu
žalobcu z listu vlastníctva došlo až na základe rozhodnutia Mestského úradu v Galante z 21. júna

1994, kde mal byť vyzvaný žalobca, aby predložil doklady preukazujúce jeho vlastníctvo, čo neučinil a
na základe toho bola ako vlastníčka uvedená len Nemocnica s poliklinikou Galanta - predtým OÚNZGalanta, o ktorom rozhodnutí ani žalobca upovedomený nebol. Súd prvého stupňa napokon uzavrel,
že primátor mesta nemá právomoc vydať rozhodnutie, ktorým v skutočnosti došlo k odňatiu vlastníctva,
keď rozhodnutie nespĺňa základné náležitosti rozhodnutia a jedná sa o absolútne neplatný právny úkon.

Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnené bolo právne len paušálnym odkazom na § 142 ods.
1 O. s. p. a vecne trovami žalobcu na súdnom poplatku za žalobu (predstavujúcom 99,50 eur, v ktorej
súvislosti bolo inak pri zaplatení žalobcom s podaním žaloby len 500 niekdajších Sk alebo dnes 16,50
eur nenapadnutým čiastkovým výrokom rozsudku rozhodnuté aj o doplatkovej povinnosti žalobcu).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zmenu (rozsudku) zamietnutím

žaloby (okrem požiadavky na náhradu trov konania). Odvolanie založil na odvolacom dôvode podľa §
205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. majúc za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je o. i. nevykonateľný, keďže nie
je v súlade so zápisom na liste vlastníctva č. XXXX. Stavba so súpisným číslom XXX totiž pozostáva z
bytu č. X, ktorého vlastníkom je žalovaný a ktorý je predmetom sporu a z bytu číslo X, ktorého vlastníkmi
(spoluvlastníkmi) sú Q. K. a MUDr. Z. K., ten však nie je predmetom sporu a súd prvého stupňa tak
pochybil, ak rozhodol aj o vlastníckom práve k tejto časti nehnuteľností. Názor súdu prvého stupňa, že

na investičnej akcii „Lekáreň Galanta“ sa finančne podieľali ako spoluinvestori OÚNZ Galanta a ČSČK
je vecne nesprávny, keď navyše žalobca počas celého konania nepreukázal naliehavý právny záujem
na požadovanom určení (nakoľko súčasný právny stav tu je už od roku 1974). Dôvodil, že nesprávny
je záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého spoluinvestorský vzťah a tým aj spoluvlastnícky vzťah bol
medzi právnym predchodcom žalobcu a bývalým OÚNZ Galanta založený hospodárskou zmluvou z 25.

marca 1974, kde boli aj jednotlivé nehnuteľnosti medzi účastníkov rozdelené. Mal za to, že zo žiadneho
listinného dôkazu nevyplýva, že OV ČSČK bol spoluinvestorom spornej nehnuteľnosti, keď vyššie
označenáhospodárskazmluvabolalenobyčajnounájomnouzmluvouanevyplývaloznejvlastníctvoOV
ČSČKkspornejnehnuteľnostianipodielovéspoluvlastníctvoadokoncaanispoluinvestorstvo.Namietal,
že hospodárska zmluva deklaruje, že na základe dohody správcu a užívateľa bol postavený objekt

Lekáreň v Galante aj pre potrebu OV ČSČK a v článku III je uvedený typický znak nájomného vzťahu,
ktorým je odplatnosť, pričom dohodnutá bola aj ročná úhrada, ktorú platí za užívanie nehnuteľností
užívateľ správcovi objektu. Z obsahu hospodárskej zmluvy a jej formy tak jednoznačne vyplýva, že
správca ani užívateľ neboli vlastníkmi nehnuteľností a zmluva zakladala len nájomný vzťah a riešila
spôsob užívania nehnuteľností. Vlastníkom týchto (nehnuteľností) je ten, kto je ako vlastník zapísaný na

liste vlastníctva a žiaden listinný dôkaz nedokazuje vlastníctvo žalobcu, keď je navyše otázne, či v čase
socialistického vlastníctva mohol vôbec SČK hovoriť o vlastnej investícii. Poukázal tiež na projektovú
dokumentáciu vyhotovenú Stavoinvestou IPO Bratislava, v ktorej je ako investor uvedený ONV Galanta
(právny predchodca žalovaného) a ako užívateľ OÚNZ Galanta. Dodal, že i list z 30. marca 1971 je
len vnútroorganizačnou korešpondenciou v rámci ČSČK, vo všetkých existujúcich listinných dôkazoch

a to i v Zápisnici o odovzdaní a prevzatí dokončených stavieb z 18. decembra 1973 ale vystupuje ako
investor ONV Galanta. Rozhodnutie primátora mesta o pridelení súpisného čísla bolo potom v súlade so
zákonom, takže tu nejde o neplatný právny úkon a tým, že žalobca nepreukázal listinou svoje vlastnícke
právo, neuniesol ani dôkazné bremeno; dôvodilo sa napokon odvolaním.

Žalobca navrhol napádaný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť pre názor o jeho vecnej správnosti.

Petit(?,keďuž,takvýrok-pozn.odvolaciehosúdu)rozsudkujeplnevsúladesobsahomlistuvlastníctva
a aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení bol preukázaný, keď právne postavenie žalobcu
je ohrozené a do neistého právneho postavenia sa tento dostal bez svojho zavinenia. Súd prvého
stupňa podľa neho (žalobcu) vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého spoľahlivo zistil
skutkový stav a vo veci správne rozhodol.

Krajský súd v Trnave rozsudkom z 30. marca 2010 č. k. 10Co/356/2009-202 rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti (ako bolo uvedené už vyššie, s výnimkou výroku o povinnosti žalobcu
doplatiť súdny poplatok za žalobu) zmenil a žalobu zamietol, žalobcovi potom uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému k rukám jeho vtedajšieho advokáta (JUDr. O. A. z E.) náhradu trov konania v sume 683,80
eur do 3 dní. V rozsudku právne zdôvodnenom predovšetkým ustanoveniami § 2 ods. 4, § 3 ods.

1 - 3 a § 4 vyhlášky č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku a § 3 vyhlášky č. 86/1968 Zb. o
združovaní prostriedkov socialistických organizácií nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o vzniku
vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam, keď síce právna úprava, podľa ktorej sa tu
postupovalo, umožňovala tzv. spoluinvestorstvo niekdajších socialistických organizácií rôzneho typu(štátnych, družstevných alebo spoločenských), toto však nemohlo viesť k nadobudnutiu vlastníctva
žalobcu ani jeho právneho predchodcu, ak toto bolo by možným len v prípade podieľania sa niekdajšej
štátnej socialistickej organizácie na investovaní do majetku družstevnej či spoločenskej organizácie,

v prejednávanej veci ale šlo o opačný model (predchodca žalobcu ako spoločenská organizácia mal
investovať do výstavby realizovanej bývalou štátnou socialistickou organizáciou). Žalobca vzniknutý
až v roku 1993 navyše nemohol byť ani priamym nadobúdateľom vlastníctva, pričom nepreukázal ani
to, akým spôsobom by mal nadobudnúť vlastníctvo jednej z organizačných zložiek svojho právneho
predchodcu; dôvodil potom tunajší súd.

Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) uznesením z
27. apríla 2011 sp. zn. 2 Cdo 179/2010 zmeňujúci rozsudok tunajšieho krajského súdu z 30. marca
2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo konanie pred
odvolacím súdom postihnuté tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a to v podobe ustálenia iných skutkových zistení a vyvodenia z nich iného
právneho záveru (než ku ktorým dospel, resp. ktoré vyvodil súd prvého stupňa) bez toho, aby tu došlo

k doplneniu dokazovania na odvolacom súde a takto k zadováženiu si odvolacím súdom rovnocenného
procesného podkladu pre odlišné hodnotenie dôkazov. S prihliadnutím k tomu najvyšší súd považoval
závery odvolacieho súdu aj za predčasné a stanovisko k ich správnosti (resp. nesprávnosti) preto
nezaujal.

V ďalšom konaní žalovaný zotrval na odvolaní (na opak nebolo z čoho usudzovať a z podania už len

niekdajšieho advokáta účastníka z 27. februára 2012, ktorý po skoršom právoplatnom skončení konania
a tým spôsobenom zániku procesnoprávneho vzťahu zastúpenia oprávnenie zastupovať i neskôr
novým plnomocenstvom nedoložil, vyplynul názor o pretrvávajúcej existencii vlastníctva žalovaného
k sporným nehnuteľnostiam - a teda aj o nedôvodnosti žaloby), rovnako ako žalobca na odvolacom
návrhu požadujúcom potvrdenie rozsudku (tento prakticky pre zotrvanie na svojej skoršej argumentácii,

pre názor o právnej bezvýznamnosti predpisov použitých v zrušenom rozsudku odvolacieho súdu na
nadobudnutie vlastníctva, z dôvodu nemožnosti prehliadnuť obsah viacerých listín uvedených v podaní
z 12. marca 2012 i svedeckých výpovedí bývalých „spoluinvestorov“ pred súdom prvého stupňa a aj pre
nespochybniteľnosť svojho právneho nástupníctva po bývalom ČSČK).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p. a čl. I § 3 zákona č. 371/2004 Z. z. v

znení neskorších zmien a doplnení) preto opätovne prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O.
s. p. vec v medziach odvolania žalovaného (teda vo výslovne napadnutej časti vo veci samej a tiež
v prípade rozhodnutia o trovách konania, majúceho povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo
veci samej, keď naopak čiastkový výrok o doplatkovej povinnosti žalobcu by bol oprávnený napadnúť
len ním dotknutý účastník, čiže žalobca a ten tak neurobil, takže v takto nenapadnutej časti nadobudol

rozsudok súdu prvého stupňa právoplatnosť samostatne už v auguste 2009) a to podľa § 214 ods. 1,
§ 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti zástupcu riadne predvolaného
žalovaného, zopakoval dokazovanie obsahom listín pripojených do spisu už v konaní na okresnom súde
(hospodárskej zmluvy z 25. marca 1974, výmeru niekdajšieho Mestského národného výboru v Galante
z 26. februára 1974 zn. Výst. 318/1974, listov rovnako už len niekdajšieho ústredného výboru SČK

okresnému výboru rovnakej organizácie v Galante z 30. marca 1971 a z 3. decembra 1973, fotokópiou
listu vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie W. a rozhodnutí Mestského úradu Galanta z 29.
septembra1993č.Výst/1993az21.júna1994č.Výst.360vl./94),inaklistín,ktorýchoboznámenímbolo
zopakované dokazovanie už pri predchádzajúcom prejednávaní veci tunajším súdom a ktorých výpočet
len zjavným nedopatrením nebol zachytený aj v zápisnici o príslušnom pojednávaní odvolacieho súdu

a opätovne dospel k záveru, že napádaný rozsudok nemožno považovať za správny, keď pri opatrení
si súdom prvého stupňa dostatku skutkových zistení pre jeho rozhodnutie vec nebola okresným súdom
posúdená správne (úplne) po právnej stránke (čo malo za následok i vyvodenie zo skutkových zistení
nesprávnych právnych záverov).

Nemôže byť totiž žiadnej pochyby o tom, že ako nadobúdanie vlastníctva právnymi predchodcami

oboch účastníkov konania z prejednávanej veci v období z tohto pohľadu rozhodnom, teda ešte v dobe
neslobody (tu por. i § 1 zákona č. 480/1991 Zb.), tak i úprava ďalších právnych vzťahov k majetkutakýchto osôb, boli upravené v rámci predpisov niekdajšieho hospodárskeho práva. Bolo to tak preto, že
v dobe neslobody československý právny poriadok rozlišoval vlastníctvo na socialistické spoločenské,
osobné a súkromné; prvý z takýchto podtypov ďalej členil na štátne socialistické vlastníctvo, družstevné

socialistické vlastníctvo a vlastníctvo spoločenských organizácií a len úpravu iného než niekdajšieho
socialistického spoločenského vlastníctva zakotvil v rámci O. z., kým naopak úprava všetkých foriem
socialistického spoločenského vlastníctva, ale tiež ostatných právnych vzťahov k majetku majúcom
spadať do takéhoto právneho režimu mala svoje miesto v dnes už zrušenom Hospodárskom zákonníku
(v zákone č. 109/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „H. z.“) a v predpisoch

nižšej právnej sily slúžiacich na jeho vykonanie (H. z.).

Podľa § 98 H. z. (v prípade všetkých ďalej citovaných ustanovení takéhoto zákona inak pôjde o znenie
rozhodné i pre prejednávanú vec, čiže o znenie do nadobudnutia účinnosti zákona č. 144/1975 Zb.
a ostatných po ňom nasledujúcich zákonov, ktorými bol H. z. novelizovaný - pozn. odvolacieho súdu)
vlastníctvo spoločenských organizácií je formou socialistického spoločenského vlastníctva. V tomto
vlastníctve sú najmä predmety spoločenskej spotreby; výrobné prostriedky môžu byť vo vlastníctve

spoločenských organizácií, len pokiaľ ich potrebujú na zabezpečenie vlastnej činnosti.

Podľa § 99 ods. 1 H. z. spoločenské organizácie hospodária s vlastným majetkom; môžu hospodáriť aj
s národným majetkom, ktorý im štát odovzdal do trvalého užívania alebo do dočasného užívania. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia v súvislosti s prevedením niektorých úloh štátnych orgánov na spoločenské
organizácie môže štát poskytovať týmto organizáciám na využitie národný majetok, ktorý je určený

na zabezpečenie prevedenej úlohy, a to najmä i finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. S týmto
národným majetkom hospodári potom spoločenská organizácia, avšak môže ho použiť len na určený
účel a za určených podmienok.

Podľa § 100 ods. 1 H. z. vlastný majetok spoločenských organizácií sa vytvára najmä z príspevkov
členov a z činnosti organizácií a podľa odseku 2 tohto ustanovenia majetok spoločenských organizácií

je vo vlastníctve organizácie ako celku, pokiaľ stanovy neurčujú inak.

Podľa § 347 H. z. (inak ustanovenia tvoriaceho súčasť prvej hlavy desiatej časti zákona nesúcej
názov „Hospodárske zmluvy o prevodoch správy, o dočasnom užívaní a o prevodoch vlastníctva“ a
samého sa nachádzajúceho pod nadpisom „Prevod správy národného majetku“) hospodárska zmluva
o prevode správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia (§ 68) musí obsahovať a/ určenie

prevádzaného majetku, b/ určenie dňa prevodu správy národného majetku a c/ ak je prevod odplatný, aj
výšku odplaty (odsek 1); takáto zmluva vzniká dohodou organizácií o náležitostiach uvedených v odseku
1 (odsek 2); v hospodárskej zmluve sa ďalej uvedú a/ názvy nadriadených orgánov oprávnených dať
súhlas na prevod správy národného majetku, b/ hodnota prevádzaného majetku podľa údajov účtovnej
evidencie, c/ dôvod prevodu správy a d/ práva a záväzky súvisiace s prevádzaným majetkom, pokiaľ sa

súčasne prevádzajú (odsek 3) a správa prechádza dňom určeným v zmluve (odsek 5).

Podľa § 349 H. z. pre hospodársku zmluvu o prevode vlastníctva národného majetku mimo obvyklého
hospodárenia (§ 69 ods. 3) obdobne platí ustanovenie § 347 a podľa § 350 tohto zákona ustanovenia
§ 348 a 349 primerane platia i v prípadoch, v ktorých socialistické organizácie mimo obvyklého
hospodárenia prevádzajú vlastníctvo iného majetku v socialistickom vlastníctve, než je národný majetok,

alebo ho odovzdávajú do dočasného alebo dlhodobého užívania.

Podľa § 69 ods. 3 H. z. iné prevody vlastníctva k veciam, ktoré sú v národnom majetku (rozumej iné než
prevodypodľaodseku1,tedaprevodydovlastníctvainýchnežštátnychorganizácií,kuktorýmdochádza
pri obvyklom hospodárení alebo podľa odseku 2, teda prevody vecí určených pre osobnú spotrebu
do vlastníctva občanov - pozn. odvolacieho súdu), sú možné, len pokiaľ to pripúšťajú vykonávacie

predpisy. V týchto prípadoch prevody do vlastníctva družstevných alebo iných socialistických organizácií
než štátnych sa vykonávajú zmluvou podľa ustanovenia § 349; prevody do vlastníctva občanov sa
vykonávajú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.Podľa § 352 H. z. socialistické organizácie uzavierajú, okrem hospodárskych zmlúv upravených v
ustanoveniach § 156 až 351 aj ďalšie zmluvy o iných spôsoboch spolupráce, najmä zmluvy o uskladnení,
zmluvy o obstaraní vecí, zmluvy o hromadnej preprave osôb, zmluvy o vykonaní opráv, zmluvy o iných

prácach a výkonoch a zmluvy o poistení.

Podľa § 2 ods. 4 vyhlášky niekdajšieho ministerstva financií (Československej socialistickej republiky)
č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku (vydanej inak na vykonanie H. z.) ako vlastník
nehnuteľného národného majetku sa zapisuje v evidencii nehnuteľností Československý štát s
vyznačením organizácie, ktorá majetok spravuje. Organizácia je povinná do 60 dní potom, keď

nadobudla do svojej správy nehnuteľnosti, oznámiť zmenu vo vlastníctve alebo správe nehnuteľností
orgánu vedúcemu evidenciu nehnuteľnosti a odovzdať mu podklady pre zápis v tejto evidencii.

Podľa § 3 ods. 1, 2 a 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb. na správu národného majetku sú oprávnené iba
štátne socialistické hospodárske a rozpočtové organizácie. Iné štátne socialistické organizácie než
rozpočtové alebo hospodárske sú oprávnené na správu, len pokiaľ môžu vo svojom mene nadobúdať
práva a zaväzovať sa. Národný majetok spravuje zásadne tá organizácia, ktorá je poverená úlohami, na

plnenie ktorých majetok celkom alebo prevažne slúži. Ak nehnuteľný národný majetok užíva niekoľko
organizácii, predpokladá sa, že tento majetok slúži predovšetkým prevažne tej organizácii, ktorá užíva v
pomere k ostatným organizáciám jeho najväčšiu časť. Orgány, v právomoci ktorých je odstraňovať spory
o príslušnosť na správu národného majetku, môžu sa zo závažných dôvodov, najmä hospodárskych
dohodnúť na odchýlke od týchto zásad. Ak má organizácia v správe národný majetok, ktorý užíva celkom

alebo prevažne iná organizácia, sú obe organizácie povinné bez meškania zariadiť, aby sa taký majetok
previedol do správy tej organizácie, ktorá národný majetok celkom alebo prevažne užíva.

Podľa § 4 vyhlášky č. 104/1966 Zb. ak organizácie združujú prostriedky na výstavbu zariadenia, ktoré
budú spoločne užívať, musia sa pred začatím výstavby písomne dohodnúť, ktorá z nich vybudované
zariadenie bude mať v správe. Bude to spravidla organizácia, ktorá môže najlepšie plniť úlohy, pre ktoré

sa zariadenie vybudovalo, alebo tá organizácia, ktorá prevažne prispeje na jeho vybudovanie.

Podľa § 86 ods. 1 vládneho nariadenia č. 100/1966 Zb. o plánovitom riadení národného hospodárstva
socialistické organizácie a národné výbory sa môžu podieľať príspevkami svojich prostriedkov na
investičnej výstavbe a prevádzke, najmä školských, zdravotníckych, sociálnych, telovýchovných a
kultúrnych zariadení, miestnych komunikácií, vodohospodárskych zariadení, verejného osvetlenia a

zariadení pracovnej rehabilitácie. Za tým účelom dobrovoľne zmluvne združujú svoje finančné a
hmotné prostriedky alebo poskytujú pracovnú výpomoc, prípadne poskytujú úhradu nákladov spojených
s výučbou pracovníkov organizácie. Podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia dobrovoľné príspevky,
ktoré socialistické organizácie poskytujú národným výborom alebo národné výbory socialistickým
organizáciám, smú sa použiť výhradne na účel, na ktorý boli poskytnuté a podľa odseku 3 poskytovanie

dobrovoľných príspevkov a združovanie prostriedkov môže podrobnejšie upraviť Ministerstvo financií.

Takou úpravou v rozhodnom čase (započatia výstavby objektu, o ktorý sa tu vedie spor) bola vyhláška
(i v tomto prípade niekdajšieho československého ministerstva financií) č. 86/1968 Zb. o združovaní
prostriedkov socialistických organizácií, podľa ktorej § 3 pokiaľ sa hmotný národný majetok bezplatne
vnesený štátnou socialistickou organizáciou do podnikania podľa zmluvy stáva vlastníctvom družstevnej

alebo spoločenskej organizácie, vyhradí si štátna socialistická organizácia v zmluve podiel na výnose
združeného majetku, napríklad formou podielu na zisku z činnosti vykonávanej podľa zmluvy alebo inú
náhradu za využitie vneseného majetku.

Pre úplnosť sa napokon žiada uviesť, že ešte v čase pred uzavretím predchodcami oboch účastníkov
konania v prejednávanej zmluvy hospodárskej zmluvy z 25. marca 1974 bola ostatná citovaná vyhláška

nahradená (s účinnosťou k 1. januáru 1973 zrušená) novšou vyhláškou č. 119/ 1972 Zb., podľa ktorej § 4
písm. a/ socialistické organizácie môžu združovať prostriedky navzájom bez ohľadu na druh organizácie,
na organizačnú formu (napr. štátna hospodárska, rozpočtová, príspevková organizácia) alebo na vzťah
k majetku (správa, vlastníctvo), pričom § 5 takejto vyhlášky ustanovoval, že národný majetok možno prizdružovaní prostriedkov previesť bezplatne do vlastníctva družstevnej alebo spoločenskej organizácie
len vtedy, ak si prevádzajúca štátna organizácia vyhradí v zmluve a/ podiel na výnose združeného
majetku (napr. formou podielu na zisku zo združenej prevádzkovej činnosti) alebo inú náhradu za

využívanie tohto majetku a b/ pre prípady likvidácie družstevnej alebo spoločenskej organizácie, zániku
združenia prostriedkov alebo ukončenia účasti na združení prostriedkov bezplatný spätný prevod tohto
národného majetku, prípadne zaplatenie obstarávacej ceny nevrátených základných prostriedkov po
odpočte ich opotrebenia, a ceny ostatného, ňou do združenia prevedeného a nevráteného majetku
(zásoby, drobné a krátkodobé predmety a pod.) podľa cenových predpisov platných v čase likvidácie,

zániku alebo ukončenia účasti a podľa § 8 ods. 1 tejto vyhlášky správa združeného (spoločného)
národného majetku, vykonávaná štátnymi organizáciami, prípadne nakladanie s takým majetkom
sa spravuje predpismi o správe národného majetku a prevod národného majetku do vlastníctva
spoločenskej organizácie, prípadne jej podniku alebo hospodárskeho zariadenia (ďalej len "spoločenská
organizácia") alebo do vlastníctva družstevnej organizácie sa spravuje takisto predpismi o správe
národného majetku; tento prevedený majetok spravujú však tieto organizácie podľa predpisov pre ne

platných.

V konaní nie je sporu o tom, že žalobca sa domáha určenia vlastníctva na základe toho, že s bývalým
ÚstavomnárodnéhozdraviavGalanteboljehoprávnypredchodcaspoluinvestoromprivýstavbelekárne
a budovy OV ČSČK, pričom spoluinvestorstvo bolo schválené nadriadeným orgánom predchodcu
žalobcu (ústredným výborom SČK) listom z 30. marca 1971 a predstavovalo sumu 221.760 niekdajších

Kčs a žalobca argumentáciu nielen o spoluinvestorskom, ale tiež spoluvlastníckom vzťahu vyvodzuje z
hospodárskej zmluvy svojho právneho predchodcu a bývalého OÚNZ Galanta z 25. marca 1974.

Ani tentoraz nevznikol dôvod ustupovať od názoru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu
na určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.), vysloveného tunajším odvolacím súdom už v jeho predošlom
rozsudku, keď takýto naliehavý právny záujem tu bol už len v dôsledku existencie skoršieho zápisu v

evidencii nehnuteľností nasvedčujúceho (okrem vlastníctva predchodcu žalovaného v osobe bývalého
OÚNZ Galanta) i vlastníckemu právu predchodcu žalobcu (bývalého OV ČSČK Galanta, tu por. najmä
kópiu listu vlastníctva č. XXXX pre obec a katastrálne územie W. na č. l. 26 spisu) a neskoršej
zmeny takéhoto zápisu v tom smere, že predchodca žalobcu tzv. evidenčným vlastníkom (resp.
spoluvlastníkom) sporných nehnuteľností prestal byť (čím práve bol spôsobený stav právnej neistoty

žalobcu, ktorého odstráneniu mala poslúžiť určovacia žaloba).

Pozitívne zodpovedanie otázky naliehavého právneho záujmu na určení však spriechodňovalo len
zaoberanie sa žalobou vecne (pretože tu bol naplnený základný procesný predpoklad pre takýto postup),
nemalo však samo osebe za následok aj dôvodnosť žaloby. V prípade takejto druhej otázky, pre úspech
žaloby rozhodujúcej, potom odvolací súd rovnako nevidel žiaden dôvod ustupovať od svojich skorších

záverov, podľa ktorých nadobudnutie žalobcom vlastníckeho práva (tu inak bez ohľadu na to, či by malo
ísť o vlastníctvo výlučné alebo naopak o spoluvlastníctvo) k tomu, čo v tomto prípade bolo urobené
predmetom sporu, bolo vylúčené; resp. i po uzavretí priestoru pre ďalšie dôkazy ostalo prinajmenšom
nepreukázaným.

Napriek existencii princípu dôvery v správnosť zápisov v katastri nehnuteľnosti (resp. v skorších

evidenciách nehnuteľností predchádzajúcich dnešnej evidencii v katastri a to či už niekdajšími
strediskami geodézie podľa zákona č. 22/1964 Zb. alebo ešte predtým napr. v pozemkovom katastri
podľa zákona č. 177/1927 Sb.) je to práve konanie o určenie vlastníckeho práva, ktoré slúži tomu, aby sa
formálne existujúci evidenčný stav buď potvrdil (ak dôjde k zamietnutiu žaloby), alebo istým spôsobom
modifikoval, resp. zvrátil (to vtedy, ak sa určovacej žalobe čo i len čiastočne vyhovie).

Aj podstatou konania v prejednávanej veci bolo, aby žalobca presvedčil (preukázal), že aktuálny zápis
v katastri, podľa ktorého on vlastníkom ani spoluvlastníkom sporných nehnuteľností nie je, je v rozpore
s právnym stavom a preto tiež nesprávny.Takétopreukázaniebolobymožnýmlenvtedy,akbyžalobcabezpečne,čižespôsobomnevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti preukázal najmä spôsobilý titul nadobudnutia ním vlastníckeho práva. Pre
neexistenciu dnešného žalobcu v čase, kedy malo dôjsť k vzniku predmetu vlastníctva (objektu lekárne

vystavaného na báze spoluinvestorstva) takýto preukaz musel spočívať v preukázaní 1. nadobudnutia
vlastníckeho práva alebo prinajmenšom práva spoluvlastníctva právnym predchodcom žalobcu a 2.
prechodu takto nadobudnutého práva na samotného žalobcu. Hoci právne nástupníctvo Slovenského
Červeného kríža po niekdajšom ČSČK by i s prihliadnutím k úprave v žalobcom zmieňovanom zákone
č. 84/1994 Z. z. nebol dôvod spochybňovať (v tejto súv. por. ust. § 1 ods. 1 vety druhej takéhoto zákona)

a to obdobne platilo u oprávnenia žalobcu (galantského územného spolku Slovenského Červeného
kríža) samostatne vystupovať v právnych vzťahoch a aj v súdnom konaní (tu por. nielen § 2 ods. 2
zákona č. 84/1994 Z. z., ale i ustanovenia § 1 ods. 2 a § 6 ods. 2 vety druhej zákona č. 460/2007 Z.
z., ktorým bol ešte s účinnosťou od 1. januára 2008 skorší zákon č. 84/1994 Z. z. nahradený); naopak
nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, žeby tu výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané
nadobudnutie či už výlučného vlastníckeho práva alebo aspoň práva spoluvlastníctva predchodcu

žalobcu k predmetu sporu.

Aj úprava niekdajšieho tzv. socialistického hospodárskeho práva (z ktorej bolo treba vychádzať pri
posudzovaní platnosti právnych úkonov urobených v dobe neslobody a takto prípadne vytvoriť i obrazný
odrazový mostík pre posudzovanie účinkov takýchto úkonov v neskoršom období) síce umožňovala
spoluprácu rôznych typov vtedajších organizácií (dnes definovaných za právnické osoby) vrátane

podieľania sa viacerými organizáciami na investičnej výstavbe (vecne formou spoluinvestorstva, právne
potom formou združovania prostriedkov prinajmenšom dvoch organizácií na základe určitých typov
hospodárskych zmlúv majúcich pôvod v H. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie), i do
takejto spolupráce sa však prenášala vtedajšia absolútna preferencia štátneho vlastníctva (na úkor
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich foriem vlastníctva vrátane ďalších foriem socialistického

spoločenského vlastníctva).

Výrazom takejto preferencie bolo jednak to, že okruh vecí spôsobilých tvoriť predmet iného než štátneho
vlastníctva bol pomerne limitovaný (v tejto súv. por. napr. už vyššie citované ustanovenie § 98 vety druhej
H. z., ale tiež § 127 O. z. do nadobudnutia účinnosti zákona č. 131/ 1982 Zb. a všetkých po takomto
zákonenasledujúcichnovelizáciiO.z.),popritomvšakito,žeajvrámcispoluinvestorstvatubolprimárny

záujem na nadobúdaní predmetu spoločnej investičnej výstavby do štátneho vlastníctva s ustanovením
na jednej strane len vzácnych výnimiek z takéhoto pravidla (tu por. najmä potrebu vymienenia si vzťahu
spoluvlastníctva alebo dokonca výlučného vlastníctva niekdajšej spoločenskej organizácie už v rámci
zmluvy o združení prostriedkov) a na strane druhej striktného dohľadu štátu nad nakladaním s takýmto
majetkom (buď v podobe nadobúdania majetku do vlastníctva štátu s jeho následným zverovaním

rôznym organizáciám len do správy, v podobe možnosti prevádzania takto nadobudnutého národného
majetku iným osobám či už do správy, užívania alebo dokonca i vlastníctva len za určených podmienok,
či opäť pre prípad záujmu získania inou než štátnou socialistickou organizáciou aj majetku štátnej
socialistickej organizácie vneseného v rámci združovania prostriedkov len pri zmluvnom vyhradení si
štátnou socialistickou organizáciou podielu na výnose).

I po zopakovaní dokazovania (odvolacím súdom) listinami predloženými žalobcom (ešte v konaní na
súde prvého stupňa) potom bolo treba zotrvať na tom, že žiadna z nich verziu o nadobudnutí vlastníctva
predchodcom žalobcu nepotvrdzovala.

Tzv. vzťah spoluinvestorstva tu totiž preukázateľne nebol sprevádzaný aj takou zmluvou o združení
prostriedkov, ktorá by mala založiť vlastníctvo predchodcu žalobcu k neskoršiemu predmetu záujmu

žalobcu, alebo ktorá by predchodcovi žalobcu zaručila aspoň postavenie spoluvlastníka objektu
vystavaného z iniciatívy niekdajšieho ONV Galanta (tamojšieho okresného národného výboru).

Odhliadnuc od nepreukázania ani spôsobilosti nadobudnutia predmetu záujmu práve nižšou
organizačnou zložkou bývalého ČSČK v Galante (muselo by sa tak stať odvolaním sa na stanovy
takejto organizácie toto umožňujúce, nakoľko v opačnom prípade by sa musel podľa taktiež už vyššie

citovaného ustanovenia § 100 ods. 2 H. z. uplatniť model nadobúdania do vlastníctva organizácie akocelku, pričom tento rozmer argumentácie žalobca rovnako podcenil) tu potom nebola nielen zmluva o
združení zakladajúca právo vlastníctva alebo spoluvlastníctva ktorejkoľvek z osôb prichádzajúcich do
úvahy ako právny predchodca žalobcu a nadaných právnou subjektivitou, ale ani žiadna zmluva, ktorou

by vlastníctvo predstavujúce takto vlastníctvo štátu bolo (opäť čo i len sčasti - v rozsahu prepustenia
spoluvlastníckeho podielu na veci) prevedené či už na niektorého právneho predchodcu žalobcu alebo
priamo na žalobcu.

Takou zmluvou samozrejme nemohla byť hospodárska zmluva z 25. marca 1974 uzavretá bývalým
OÚNZ Galanta a Okresným výborom ČSČK v Galante, pretože tá bola výslovne pomenovaná len

za zmluvu o správe objektu „Lekáreň v Galante“ a niektorých prácach a výkonoch, ktorá sa rovnako
výslovne odvolávala na § 352 H. z. (teda na ustanovenie vymedzujúce iné prípady spolupráce
niekdajších organizácií než tie reprezentované prevodmi správy či vlastníctva a na dočasnosť užívania
tu pre výslovné vymedzenie neurčitosti doby užívania v čl. II zmluvy rovnako nešlo) a napokon v celej
zmluve (označujúcej bývalý OÚNZ Galanta za správcu a bývalý OV ČSČK za užívateľa) o otázkach
vlastníctva nebolo jedinej zmienky.

To platilo rovnako o všetkých ostatných listinách predstavujúcich žalobcom produkované dôkazy s
výnimkou kópie listu vlastníctva č. XXXX, ktorý však z pohľadu vierohodnosti listiny bol problematický, ak
jednak pri uvedení v ňom za vlastníka až dvoch osôb (z toho jednej takej, ktorej zjavne malo prislúchať
len postavenie správcu majetku štátu) z neho nevyplývala aj veľkosť podielov a záujem tvrdiť vlastnícke
právo oboch osôb k celku by narážal na to, že takéto spoluvlastníctvo tuzemský právny poriadok pozná

(a aj v čase tvrdeného vzniku spoluvlastníctva poznal) len u bezpodielového spoluvlastníctva možného
len medzi manželmi (ktorými predchodcovia účastníkov z povahy veci byť nemohli), okrem toho však s
výnimkouodvolaniasavtakomtolistevlastníctvalennarozhodnutieourčenísúpisnéhočíslaneexistoval
žiaden iný podklad, ktorý mal viesť k takémuto (evidentne nesprávnemu) zápisu.

Ak z hľadiska preukázania právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho či spoluvlastníckeho práva

žalobcom alebo niektorým jeho právnym predchodcom bolo bezcenným i rozhodnutie o určení
súpisného čísla (práve to rozhodnutie Mestského úradu v Galante z 29. septembra 1993, po ktorého
„oprave“ ďalším rozhodnutím z 21. júna 1994 mal žalobca o status evidenčného vlastníka predmetu
sporu prísť) a nebol dôvod ustúpiť ani od toho skôr vysloveného názoru, že nadobudnutie vlastníckeho
práva niekdajšej spoločenskej organizácie v súvislosti so združením prostriedkov právna úprava

predpokladala len pri vnášaní prostriedkov štátnou socialistickou organizáciou (do výstavby primárne
vykonávanej inou než takouto organizáciou), pričom v prejednávanej veci šlo evidentne o presne opačný
model (tzv. hlavným investorom bol štát, resp. osoba vystupujúca v jeho mene a predchodca žalobcu
tu vystupoval len v pozícii spoluinvestora); žaloba o určenie vlastníctva žalobcu bola bez nádeje na
úspech. To platilo zvlášť, ak na neexistenciu práva vlastníctva či spoluvlastníctva predchodcu žalobcu a

na možnosť vyriešenia otázky spoločnej investície z minulosti len prevodom vlastníctva k časti majetku
štátu bol žalobca upozornený už listom ministra zdravotníctva z 23. augusta 1994 č. 2511/94-A-1877/
SLP (č. l. 129 a 130 spisu).

Takýto záver bol inak namieste bez ohľadu na ďalšiu zmenu, ktorá nastala už v priebehu dovolacieho
konania v tejto veci, v dôsledku ktorej už k 30. júnu 2010 došlo k zníženiu spoluvlastníckeho podielu

žalovaného na príslušnom liste vlastníctva (z 11358/22771 na 9886/22771) a na ktorú žalobca v
odvolacom konaní po zrušení skoršieho rozsudku odvolacieho súdu procesne nereagoval (tu por. 2.
stranu zápisnice o pojednávaní odvolacieho súdu z dnešného dňa); nakoľko ani prípadná zmena žaloby
v naznačovanom smere by na bezzákladnosti žaloby nemohla nič zmeniť.

Pri riadení sa týmito úvahami preto odvolací súd napádaný rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

ako vecne nesprávny podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že žalobu zamietol.

Pri takomto jeho rozhodnutí (presne opačnom výsledku konania než tom, s akým skončilo konanie v
prvom stupni) to bol potom on (odvolací súd), koho stíhala povinnosť rozhodnúť aj o trovách celého
doterajšieho konania. Plne úspešným v ňom bol žalovaný (uspel s odvolaním v celom rozsahu na rozdielod žalobcu, ktorý po prvotnom úspechu na okresnom súde so žalobou pred odvolacím súdom a takto
i v celom konaní neuspel ani sčasti) a vzniklo mu preto právo na náhradu (a žalobcovi zodpovedajúca
povinnosť) podľa § 224 ods. 1 a 2 a najmä podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (podľa ktorého účastníkovi, ktorý

mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal).

Trovy s nárokovateľnou náhradou žalovanému vznikli len v prvostupňovom a prvom odvolacom konaní
(v dovolacom konaní totiž tomuto účastníkovi žiadne trovy nevznikli rovnako ako pri opätovnom
prejednávaní veci odvolacím súdom, tu najmä pre nedostatok vzniku nového procesnoprávneho vzťahu

zastúpenia žalovaného advokátom). U tých bolo principiálne treba vyjsť z výpočtu uvedeného tunajším
súdom už v jeho skoršom rozsudku, teda z toho, že tu trovy žalovaného predstavoval súdny poplatok
99,50 eur a trovy právneho zastúpenia, tieto však len za 7 úkonov právnej služby (1. príprava a prevzatie
zastupovania 21. novembra 2008 podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ďalej len „tarifa“,
2. vyjadrenie k žalobe taktiež z 21. novembra 2008 podľa § 14 ods. 1 písm. c/ tarify a 3. - 7. účasť na
pojednávaniach okresného súdu 18. decembra 2008, 17. marca 2009, 11. júna 2009, 7. júla 2009 a 28.

júla 2009, všetky tieto úkony podľa § 14 ods. 1 písm. d/ tarify a zároveň každý z úkonov v cene 33,20
eur podľa § 11 tarify). Tu totiž nutnou bola korekcia záveru z odôvodnenia predošlého rozsudku tak, že
za účelný úkon s právom na náhradu nešlo považovať ani ďalšie (v poradí druhé) vyjadrenie k žalobe
(urobené podaním z 31. marca 2009) a pri písomnom vyhotovovaní skoršieho rozsudku (z 30. marca
2010) uniklo pozornosti odvolacieho súdu tiež to, že vyčíslenie požadovanej náhrady trov skoršieho

odvolacieho konania na právnej službe bolo osobne na krajskom súde podané až 27. apríla 2010 (čiže
až po márnom uplynutí lehoty podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a takto s následkom v podobe nepriznania
náhrady oneskorene vyčíslených trov). Celková žalovanému prislúchajúca náhrada preto predstavovala
sumu ustálenú predošlým rozsudkom tunajšieho súdu po odpočítaní od nej ceny troch úkonov po 33,20
eur a troch paušálnych náhrad k nim po 6,95 eur, čiže 563,35 eur (683,80 - 3x 33,20 - 3x 6,95). Len takúto

sumu bolo potom treba uložiť žalobcovi zaplatiť priamo žalovanému (v čase rozhodovania odvolacieho
súdu týmto jeho v poradí druhým rozsudkom žalovaný zastúpený nebol) a to s rozdelením prisudzovanej
náhrady aj vo výroku na trovy právneho zastúpenia a iné trovy - tieto inak len na súdnom poplatku (v
tejto súv. por. § 151 ods. 8 O. s. p. v znení zákona č. 388/2011 Z. z.) a uložením povinnosti v zákonnej
lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v určenej lehote,

možno sa jej splnenia domôcť návrhom na vykonanie exekúcie.