Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. október 2011

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/115/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309202859
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1309202859.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek

senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: H.. X. X., O.
K. XXXX/XX, Z., zastúpený: JUDr. Júliusom Kvetánom, advokátom, Štefánikova 17, Humenné proti
odporcovi: Reca Slovensko s.r.o., so sídlom Vajnorská 134/B, Bratislava, IČO: 35 789 140, zastúpený:
JUDr. Ivanom Syrovým, advokátom, Kadnárova 2, Bratislava, o neplatnosť okamžitého rozviazania
pracovného pomeru a o určenie, že pracovný pomer trvá, o mzdové nároky a nároky z titulu stravného,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave z 8. 12. 2010, č.k.
42C/42/2009-231, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave z 8. 12. 2010, č.k.
42C/42/2009-231 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 313,04 Eur k
rukám jeho právneho zástupcu, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým ) súd prvého stupňa návrh zamietol a navrhovateľovi uložil
povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 1.344,17 Eur k rukám jeho právneho
zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj prvý rozsudok v tejto veci z 9. 11. 2009, č.k. 42C
42/2009-88, ktorým žalobu navrhovateľa zamietol. Na odvolanie navrhovateľa bol prvý rozsudok súdu

prvého stupňa zrušený odvolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že
účastníkovi konania - navrhovateľovi bolo znemožnené konať pred súdom (nebol riadne predvolaný na
pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku). Odvolací súd nariadil prvostupňovému súdu,
aby vytýčil vo veci nový termín pojednávania, navrhovateľa na pojednávanie riadne predvolal a umožnil
mu vyjadriť sa k

obrane odporcu a k predloženým dôkazom.

Prvostupňový súd opätovne vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 8. 12. 2010, na ktorom
navrhovateľa vypočul, a dospel k záveru, že ani po doplnení dokazovania výsluchom navrhovateľa

nezistil iné skutkové okolnosti, ktoré by boli rozdielne od jeho prvého rozhodnutia. Po vykonanom
dokazovaní mal súd prvého stupňa za zistené, že navrhovateľ pracoval u odporcu v riadnom pracovnom
pomere od 8. 9. 2008 ako obchodný zástupca pre región Bratislava, Humenné a okolie, pričom reálne
vykonával prácu regionálneho obchodného zástupcu v okolí Humenné a Snina. V súvislosti s výkonomjeho práce mu boli zverené pracovné prostriedky, a to fax, osobné motorové vozidlo, mobilný telefón,
karty zákazníkov. V čase od 19. 1. 2009 do 16. 2. 2009 bol navrhovateľ práceneschopný. V priebehu
práceneschopnosti ho dňa 5. 2. 2009 vyhľadal jeho priamy nadriadený - V. O., ktorý mu pre neuspokojivé

pracovné výsledky navrhol ukončenie pracovného pomeru dohodou, s čím navrhovateľ nesúhlasil.
Následnemuboliodobratézverenépracovnéprostriedky.Naneuspokojivé pracovnévýsledkyupozornil
odporca navrhovateľa i písomne listom z 19. 1. 2009. Prostredníctvom svojho pracovníka V. Y. doručil
odporca dňa 18. 2. 2009 navrhovateľovi list z 18. 2. 2009, ktorým mu nariadil, aby sa dostavil dňa 23. 2.
2009dosídlafirmyRecaSlovenskos.r.o.,Vajnorskáulicuč.134/B,Bratislava,atovsúvislostismiestom

výkon práce, ktoré je dohodnuté v pracovnej zmluve. Navrhovateľ na túto výzvu nereagoval, podľa jeho
výpovede pred súdom jednak z dôvodu, že mu nebol zaslaný originál tohto listu, ako aj z dôvodu, že
táto výzva nemá náležitosti cestovného príkazu, nakoľko v nej nebolo uvedené, akým prostriedkom sa
má dostaviť do miesta výkonu práce, a Bratislava nebola dohodnutým obvyklým miestom výkonu jeho
práce. Odporca listom z 25. 2. 2009 opätovne vyzval navrhovateľa, aby sa dostavil do sídla odporcu,
prípadne, aby sa s ním telefonicky kontaktoval. Odporca prevzal tento list 16. 3. 2009, ale na výzvu

odporcu nereagoval. Zdôvodňoval to tým, že výzvu prevzal už po uplynutí termínu, v ktorom sa mal
dostaviť na pracovisko. Na listy odporcu - upozornenie z 19. 1. 2009 a výzvu z 25. 2. 2009 navrhovateľ
reagoval svojim listom z 23. 3. 2009 s tým, že ich považuje za právne irelevantné a vyzval odporcu, aby
vec riešil v súlade so Zákonníkom práce, ak sú dané dôvody na ukončenie pracovného pomeru. Dňa 3.
4. 2009 odporca doručil navrhovateľovi list zo 16. 3. 2009 - „Okamžité skončenie pracovného pomeru

zo strany zamestnávateľa pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP“,
z dôvodu, že sa na písomnú výzvu z 18. 2. 2009 nedostavil dňa 23. 2. 2009 na pracovisko a rovnako
sa nedostavil na pracovisko ani na následnú výzvu zo dňa 25. 2. 2009. Svojim konaním sa dopustil aj
porušenia čl. IV pracovnej zmluvy, keď nerešpektoval príkaz konateľa spoločnosti p. H.. D.. Odporca
navrhovateľovu neprítomnosť v práci od 23. 2. 2009 považoval za neospravedlnenú absenciu a jeho

správanie vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku poukázal na ust. § 68 ods. 1 a 2, § 81 písm. a), § 118
ods. 1, § 152 ods. 2 a 4 Zákonníka práce a uviedol, že pre posúdenie porušenia pracovnej disciplíny
bolo potrebné vyporiadať sa s otázkou, či navrhovateľ na základe výzvy z 18. 2. 2009, ktorá mu
bola doručená prostredníctvom spolupracovníka V. Y., bol po ukončení práceneschopnosti povinný

dostaviť sa na pracovisko do Bratislavy do sídla zamestnávateľa. Túto výzvu zo strany zamestnávateľa
vzhľadom na situáciu, keď prebiehali eventuálne rokovania o skončení pracovného pomeru medzi
účastníkmi konania, ako i skutočnosť, že navrhovateľ v tomto čase nemohol vykonávať dojednanú prácu
v mieste výkonu v Humennom, nakoľko nemal potrebné pracovné podmienky, považoval súd zo strany
organizácie za plne legitímnu. Navrhovateľ mal v pracovnej zmluve dohodnuté i miesto výkonu práce

Bratislava, kde sa nachádza sídlo firmy. Dojednanie miesta výkonu práce je v dispozitívnej úprave
účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ktorú si môžu dojednať v pracovnej zmluve. V danom prípade
účastníci pracovnoprávneho vzťahu si dojednali v pracovnej zmluve miesto výkonu práce Bratislava
a Humenné a okolie. Vzhľadom na charakter práce odporcu, ktorý vykonával prácu obchodného
zástupcu, je legitímne dojednanie v danom prípade dvoch miest výkonu práce, keď jedno miesto

výkonu práce je totožné so sídlom organizácie a druhé miesto výkonu práce je ohraničené miestom
výkonu, ktoré je blízke bydlisku navrhovateľa a v ktorom mal vykonávať obchodnú činnosť, ktorá bola
druhom dohodnutým v pracovnej zmluve ako druh výkon práce. Pokiaľ teda odporca ako zamestnávateľ
vydal navrhovateľovi ako zamestnancovi pokyn, aby sa dostavil do sídla organizácie do Bratislavy,
na Vajnorskú ulicu, ktoré bolo okrem iného dojednané i ako jeho miesto výkonu práce, tak bolo

povinnosťou navrhovateľa po skončení jeho práceneschopnosti dostaviť sa do sídla zamestnávateľa,
kde s ním malo byť prerokované eventuálne ďalšie pracovné zaradenie, alebo kde mu mal byť daný
pokyn v súvislosti s výkonom práce. Pokiaľ navrhovateľ nerešpektoval tento pokyn, tak porušil pracovnú
disciplínu závažným spôsobom. Námietky navrhovateľa, že prevzal iba kópiu listu z 18. 2. 2009, ktorá
bola tzv. faxovou kópiou , resp., že vo výzve bol nesprávne zamestnávateľ označený s malým „r"

neobstoja, a súd ich kvalifikoval ako špekulatívne. Podľa súdu pokyny a príkazy v rámci nadriadenosti
a podriadenosti sa môžu zadávať akýmkoľvek neformálnym spôsobom, pričom musí byť zrejmé, k
čomu pokyn smeruje, pričom takýto pokyn nemusí mať ani písomnú formu. Z obsahu pokynu z 18.
2. 2009 je nesporné, že tento podpísal štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti Ing. Jozef Chudej
a je z neho nesporné uloženie povinnosti navrhovateľovi dostaviť sa dňa 23. 2. 2009 do sídla

zamestnávateľa do Bratislavy na Vajnorskú ulicu. Navrhovateľovi muselo byť jednoznačne zrejmé, kde
sa sídlo obchodnej spoločnosti nachádza, nakoľko v tomto sídle absolvoval dvojtýždňové školenie. Súdsa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa, že nebol povinný sa dostaviť do Bratislavy, nakoľko
pokyn nemal náležitosti cestovného príkazu, keď mu nebolo stanovené, aký cestovný prostriedok má
použiť. Takáto povinnosť pre zamestnávateľa zo Zákonníka práce nevyplýva a v danom prípade sa

nevyžadoval ani súhlas zamestnanca, nakoľko navrhovateľ sa mal dostaviť do miesta výkonu práce,
ktoré mal dohodnuté v pracovnej zmluve. Zákonník práce vo svojich ustanoveniach nedefinuje a
nevymedzuje bližšie pojem pracovná cesta a ust. § 57 iba upravuje podmienky, za ktorých môže
zamestnávateľ zamestnanca na pracovnú cestu vyslať. V danom prípade tieto podmienky boli splnené.
Zákon o cestovných náhradách, na ktorý sa navrhovateľ odvolával, definuje pojem pracovnej cesty iba

pre účely poskytovania cestovných náhrad, čo vyplýva z ust. § 1 zák. č. 283/2002 Z.z..

Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa kvalifikoval konanie navrhovateľa, keď nesplnil
tento pokyn a nedostavil sa do miesta výkonu práce do Bratislavy, ako závažné porušenie pracovnej
disciplíny s tým, že na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že odporca sa pokúšal s navrhovateľom
ukončiť pracovný pomer dohodou, resp., že jeho priamy nadriadený V. O. vyslovil s prácou navrhovateľa
nespokojnosť. Navrhovateľ sa nedostavil do miesta výkonu práce ani na ďalšiu výzvu navrhovateľa z

25. 2. 2009, ktorú prevzal na pošte 16. 3. 2009, hoci vo výzve bolo konštatované, že jeho neúčasť
na pracovisku je považovaná za pracovnú absenciu a zároveň mu bolo oznámené, že v prípade, ak
mu nevyhovuje nástup na pracovisko dňom 3. 3. 2009, má sa telefonicky kontaktovať s konateľom
spoločnosti. Z reakcie navrhovateľa na túto druhú výzvu, z jeho listu z 23. 3. 2009 je zrejmé, že
nemieni akceptovať výzvy odporcu, aby sa dostavil do sídla zamestnávateľa v Bratislave. Práve v

tomto postoji mal súd prvého stupňa za preukázanú výnimočnosť situácie v zmysle ust. § 68 ods. 1
Zákonníka práce, ktorá oprávňovala odporcu ukončiť s navrhovateľom pracovný pomer okamžite. Súd
prvého stupňa vyhodnotil aj navrhovateľovu námietku o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného
pomeru z dôvodu, že nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov v zmysle ust. § 74 Zákonníka
práce, za nedôvodnú, keďže u odporcu nepôsobí odborová organizácia, ani zamestnanecká rada, ani

zamestnanecký dôverník. V konaní nebol preukázaný opak a neboli ani navrhované žiadne dôkazy na
preukázanie ich existencie.

Vzhľadom na zamietnutie návrhu o určenie neplatnosti okamžitého rozviazania pracovného pomeru,
zamietol súd prvého stupňa aj návrh navrhovateľa o určenie, že jeho pracovný pomer trvá. Zamietol
aj mzdové nároky navrhovateľa, ktorých sa tento domáhal od 23. 2. 2009 do 3. 4. 2009, nakoľko

mal za preukázané, že v uvedených dňoch navrhovateľ nevykonával žiadnu prácu pre odporcu.
Nerešpektovanie pokynu odporcu, že sa má dostaviť dňa 23. 2. 2009 do sídla organizácie, ktoré má
dohodnuté ako miesto výkonu práce, súd kvalifikoval ako absenciu navrhovateľa, a preto mu za uvedené
obdobie neprináleží mzda. Taktiež súd zamietol ako nedôvodný nárok navrhovateľa na príspevok na
stravné, nakoľko v uvedenom období navrhovateľ prácu nevykonával.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech priznal odporcovi
náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia, celkovo vo výške 1.344,17 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote veľmi rozsiahle odvolanie, ktoré
opakovane dopĺňal. Odvolacie námietky sa však v zásade opakovali a možno ich zhrnúť nasledovne:

Navrhovateľ vytkol súdu prvého stupňa, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia veci a z nesprávneho zistenia skutkového stavu. Svedecké výpovede S. O. a konateľa
odporcu H.. X. D. považuje za účelové a nepravdivé. Podľa jeho názoru nemal odporca dôvod s ním
okamžite ukončiť pracovný pomer, lebo svoje pracovné povinnosti si svedomite a riadne plnil. Poukázal
na to, že v liste z 18. 2. 2009 označenom ako nariadenie, ho odporca vyzval, aby sa dňa 23. 2. 2009
dostavil do sídla firmy označenej ako reca Slovensko v Bratislave. V obchodnom mene uvedenej firmy sú

zásadné dva rozdiely oproti obchodnému menu odporcu, a to v slove reca je malé „r“ a za názvom reca
Slovensko je čiarka, čo nezodpovedá obchodnému menu odporcu podľa výpisu z obchodného registra.
Firma, do ktorej mu odporca nariadil dostaviť sa dňa 23. 2. 2009, nie je totožná s firmou odporcu napriek
uvedenej spoločnej adrese, a preto sa domnieval, že sa jedná o jeho dcérsku firmu.Odporca tiež neurčil, akú konkrétnu prácu bude navrhovateľ vykonávať v Bratislave. Nakoľko výkon
dojednanej práce obchodného zástupcu mu odporca znemožnil odobratím všetkých pomôcok dňa
6. 2. 2009, je zrejmé, že to mala byť iná práca, ako dojednaná v pracovnej zmluve z 8. 9. 2008.

Odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnávateľom nekonkretizoval, akú prácu
vlastne navrhovateľ odmietol vykonávať a túto prácu ani ústnym či písomným prejavom nekonkretizoval.
Uvedené nariadenie a okamžité skončenie pracovného pomeru sú preto nejednoznačné a zameniteľné
čo sa týka druhu práce, ktorú mal navrhovateľ údajne vykonávať v Bratislave. Nakoľko nevedel, aká
práca mu bude v Bratislave pridelená, nemal žiadny právny dôvod ísť na pracovnú cestu bez toho, aby

vhodnosť vykonávania tejto práce zo zdravotného hľadiska mohol posúdiť jeho zmluvný lekár.

Písomnosť odporcu zo 16. 3. 2009 ani nevymedzovala dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, a aj preto okamžité skončenie pracovného pomeru
nemôže byť platným právnym úkonom. Navyše v tomto písomnom prejave označenom ako okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z dôvodu závažného porušenia pracovnej
disciplíny odporca uvádza len § 68 ods. 1 písm. b) ZP, teda neuvádza normu, ktorá je súčasťou

slovenskéhoprávnehoporiadku,aajpretojetentopísomnýprejavodporcuneplatnýmprávnymúkonom.

Navrhovateľ má za to, že nebol povinný plniť nariadenia odporcu z 18. 2. 2009 a z 25. 2. 2009, lebo
v jeho pracovnej zmluve z 8. 9. 2008 je uvedené ako miesto výkonu práce širšie územie Humenné
a okolie, teda Humenné a okolie je pravidelným pracoviskom navrhovateľa. Ak bolo potrebné, aby
vykonával dojednanú prácu obchodného zástupcu v druhom dojednanom mieste výkonu, v Bratislave,

bol odporca povinný postupovať v zmysle zákona o cestovných náhradách a navrhovateľovi doručiť ešte
pred výkonom jeho pracovnej cesty cestovný príkaz. Ak teda odmietol vykonať inú nekonkretizovanú
prácu podľa nariadenia odporcu z 18. 2. 2009, tak neporušil pracovnú disciplínu.

Tvrdenia odporcu v liste z 19. 1. 2009, že navrhovateľ si v poslednej dobe neplní plánované obraty,
sú vymyslené. Išlo o účelové konanie odporcu, aby mal nejaký základ pre vydieranie navrhovateľa.

Keď ho počas PN dňa 6. 2. 2009 na jeho trvalej adrese navštívil V. O. spoločne s V. Y. a predložili mu
dohodu o ukončení pracovného pomeru s jednomesačným odstupným, pričom túto odmietol podpísať,
na pokyn konateľa odporcu mu boli odobraté všetky pracovné pomôcky, vrátane mobilného telefónu,
ktoré boli nevyhnutné k výkonu jeho dojednanej práce podľa pracovnej zmluvy. Tým odporca vyvolal
stav, že po ukončení práceneschopnosti navrhovateľa mu znemožnil bez jeho viny vykonávať dojednanú

prácu obchodného zástupcu v jeho prospech, a to nielen v Humennom a v jeho okolí, ale aj v Bratislave.
Je zrejmé, že odporca mal už v čase 5. 2. 2009 a z 6. 2. 2009 pripravený vykonštruovaný scenár ako
postupovať, aby sa zbavili navrhovateľa a ostatných ôsmych ľudí, ktorí boli v tom čase práceneschopní.
Keď navrhovateľ dňa 16. 2. 2009 ukončil práceneschopnosť, hneď ráno zaslal odporcovi faxom jej
ukončenie a súčasne doporučene poštou aj originál ukončenia PN. Odporca sa v rozpore s ust. § 47

ods. 1 písm. a) ZP navrhovateľovi neozval, neskontaktoval sa s ním a od 16. 2. 2009 až do skončenia
pracovného pomeru dňa 3. 4. 2009 mu nepridelil dojednanú prácu obchodného zástupcu v Humennom
a jeho okolí, a ani v Bratislave. Uvedené svedčí o tom, že odporca nemienil vytvoriť navrhovateľovi po
ukončení jeho PN podmienky, na základe ktorých by mohol vykonávať dojednanú prácu. Tento stav
považuje Zákonník práce za prekážku výkonu práce na strane zamestnávateľa, a prinútil navrhovateľa

zostať doma na adrese jeho trvalého pobytu a byť odporcovi v pracovnom čase k dispozícií. Navrhovateľ
od 16. 2. 2009 nemal žiadnu povinnosť byť doma, ale mohol sa ľubovoľne pohybovať v Humennom a
jeho okolí, keďže sa nedohodli, že po odobratí vecí bude mať navrhovateľ pracovnú pohotovosť u seba
na adrese trvalého bydliska. Na rozdiel od odporcu však chcel pre odporcu naďalej pracovať, a preto
túto situáciu spôsobenú odporcom riešil tak, aby sa s ním odporca mohol kontaktovať v pracovnom čase

v mieste jeho trvalého pobytu. Poukázal na to, že Zákonník práce a ani iný všeobecne záväzný právny
predpis neukladá zamestnancovi povinnosť vyvíjať súčinnosť so zamestnávateľom smerujúcu k dohode
o druhu práce. Za týchto okolností nemal ako zamestnanec povinnosť dožadovať sa pridelenia práce
v Humennom a okolí alebo v Bratislave, a nie je možné z tejto situácie spôsobenej výlučne odporcom,
odvodzovať pre navrhovateľa nejaké nepriaznivé následky.

Neobstojí tvrdenie odporcu, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru pristúpil vzhľadom na
písomné vyjadrenie navrhovateľa z 23. 3. 2009, ani názor súdu, že z tohto jeho listu vyplýva, že nemieniakceptovať výzvy odporcu. V uvedenom liste len upozornil odporcu na skutočnosť, že ak sú na jeho
stranedôvodypreukončeniepracovnéhopomeru,mámožnosťriešiťsituáciuvzmysleZákonníkapráce.
Dôkazom, že navrhovateľ neporušil pracovnú disciplínu, je skutočnosť, že odporca v konaní pred súdom

netvrdil a ani netvrdí, že mu navrhovateľ svojím konaním spôsobil akúkoľvek škodu. Keďže okamžité
skončenie pracovného pomeru na základe písomného prejavu odporcu zo 16. 3. 2009 je neplatné, sú
opodstatnené aj jeho nároky na vyplatenie mzdy a stravného.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní tiež poukázal na to, že napriek niekoľkým jeho žiadostiam adresovaným
súdu prvého stupňa, mu neboli zaslané zápisnice z pojednávania, hoci ako účastník konania má na to

nárok a toto konanie súdu prvého stupňa považuje za konanie, ktorým boli hrubo porušené jeho ústavné
práva na súdnu ochranu. Taktiež je presvedčený o tom, že odporca trovy právneho zastúpenia nevyčíslil
v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. do troch dní od vyhlásenia rozsudku. Žiada preto, aby mu tieto
trovy neboli priznané. Na základe uvedeného navrhovateľ pevne verí, že bude jeho odvolaniu v celom
rozsahu vyhovené.

K odvolaniu navrhovateľa zaujal písomné stanovisko odporca s tým, že navrhovateľ si neustále

zamieňa dôvody, pre ktoré s ním odporca ako zamestnávateľ ukončil pracovný pomer. Dôvodom
neboli jeho pracovné výsledky, ale absencia zamestnanca na pracovisku a nerešpektovanie pokynov
zamestnávateľa, nekomunikácia s ním, neochota dostaviť sa do sídla spoločnosti. Čo sa týka označenia
odporcu, navrhovateľ sa bráni tým, že nemohol rešpektovať výzvu odporcu z 18. 2. 2009, nakoľko vo
výzve bola označená iná firma ako jeho zamestnávateľ. Navrhovateľ opakovane poukazuje na to, že

vo výzve bola reca Slovensko s.r.o. Bratislava, pričom spoločnosť sa volá Reca Slovensko s.r.o..
Dokazovanie potvrdilo, že navrhovateľ vedel a osobne bol prítomný v sídle spoločnosti, vedel, že iná
spoločnosť s obdobným názvom neexistuje a na danej adrese sídli len odporca. Z uvedeného vyplýva
zrejmá účelovosť tvrdenia navrhovateľa. Ak navrhovateľ tvrdí, že nariadenie dostaviť sa vnímal ako
nariadenie výkonu práce u iného zamestnávateľa, to najlepšie dokumentuje skutočnosť, že o prácu u

odporcu nemal záujem, len hľadal dôvody a výhovorky. Čo sa týka údajného nevymedzenia dôvodu na
okamžité skončenie pracovného pomeru, poukázal odporca na to, že v okamžitom skončení pracovného
pomeru je jednoznačne identifikovaný dôvod „ste sa od 23. 2. 2009 do dnešného dňa nedostavili
na pracovisko, nevykonávali ste činnosť v prospech zamestnávateľa a žiadnym ospravedlniteľným
spôsobom ste neospravedlnili Vaše absencie.“ Zamestnávateľ tak jednoznačne identifikoval ako

dôvod neospravedlnenú absenciu zamestnanca, pričom poukázal aj na nerešpektovanie príkazu
nadriadeného. Navrhovateľ na viacerých miestach svojho odvolania poukazuje na rozpor s dobrými
mravmi na strane odporcu. Obraz o jeho konaní si ale najlepšie môže urobiť súd aj s poukazom
na jeho zvýraznenie označenia obchodného mena odporcu. Navrhovateľ bol vyzvaný dostaviť sa
do sídla spoločnosti, čo je fakt, tam si mal prevziať pracovné pomôcky, čo ale sám zmaril svojou

nečinnosťou. Navrhovateľ dokonca uvádza, že odporca ho od ukončenia PN nekontaktoval. Navrhovateľ
tým neguje všetky dôkazy v súdnom spise, dokonca i osobne prevzatú písomnosť. Za akceptovateľný
prístup treba považovať postup zamestnanca, ktorý po ukončení PN kontaktuje zamestnávateľa. Je
otázkou, prečo tak navrhovateľ neurobil ani na výzvu odporcu. Navrhovateľ ale uvádza, že jemu žiaden
právny predpis neukladá povinnosť kontaktovať zamestnávateľa telefonicky na vlastné náklady. Čo sa

týka dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, podľa súdnej praxe dokonca aj jeden deň
neospravedlnenejabsenciezamestnancanapracoviskujedôvodomnaokamžitéskončeniepracovného
pomeru. Navrhovateľ mal pritom podstatne dlhšiu dobu trvania absencií. Neobstojí preto poukaz
navrhovateľa, že predpokladom na okamžité skončenie pracovného pomeru je vznik škody. Odporca
preto navrhuje odvolaciemu súdu, aby odvolanie navrhovateľa zamietol a navrhovateľa zaviazal k

úhrade trov odvolacieho konania vo výške 313,04 Eur za jeden úkon právnej pomoci ( úkon 305,63 Eur
+ režijný paušál 7,41 Eur ).

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,

dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej
stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením
napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( § 219 ods. 2 O.s.p. ). Odvolacie

námietky navrhovateľa nemôžu obstáť, a s ich prevažnou väčšinou sa už vysporiadal súd prvého stupňa
vo svojom rozhodnutí. Drobné nepresnosti, prípadne tzv. preklepy v odôvodnení rozsudku nemali žiaden
vplyv na správnosť záverov súdu prvého stupňa. K tomuto názoru dospel odvolací súd po tom, ako
sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s jeho skutkovými a
právnymi závermi.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou navrhovateľa dostaviť sa dňa 23. 2. 2009 na výzvu
odporcu na pracovisko v Bratislave. Táto povinnosť dostaviť sa na vlastné náklady na pracovisko mu
vyplývala nielen z pracovnej zmluvy (navrhovateľ bol uzrozumený, že miestom výkonu jeho práce je
aj Bratislava, s čím pri uzatváraní pracovného pomeru súhlasil), ale aj zo Zákonníka práce, keďže
povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnancov vyplývajúcim
z pracovného pomeru. Navrhovateľ však nerešpektoval výzvy odporcu, a nedostavil sa po ukončení PN

na pracovisko. Konanie odporcu vníma navrhovateľ ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, hoci sám
svoje povinnosti zamestnanca dodržiavať pracovnú disciplínu neplnil.

Konaním navrhovateľa - zamestnanca (neospravedlnenou absenciou v práci a nesplnením pokynu
nadriadeného, ktoré boli ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru jasne uvedené v
písomnom prejave odporcu zo 16. 3. 2009) došlo k naplneniu skutkovej podstaty závažného porušenia

pracovnej disciplíny, pričom odporca - zamestnávateľ pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru s navrhovateľom včas, v prekluzívnej lehote. Uvedenie skratky „ZP“ nemohlo spôsobiť
neplatnosť tohto úkonu odporcu, nakoľko v texte okamžitého skončenia pracovného pomeru sa odporca
odvoláva na Zákonník práce a táto skratka sa v literatúre, a to aj odbornej, pre označenie Zákonníka
práce bežne používa, a nepochybne ani u navrhovateľa nemohla vyvolať nejasnosť, podľa akého

zákonného predpisu s ním odporca okamžite skončil pracovný pomer. Boli tiež riadne dodržané formálne
predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď tento prejav vôle odporcu bol urobený v
písomnej forme a bol riadne doručený navrhovateľovi.

Poukazovanie navrhovateľa na jeho dobré pracovné výsledky a poberanie mimoriadnych odmien je
irelevantné, keďže dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola jeho opakovaná absencia,

a nie nedostatočné pracovné výsledky.

Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa, že žiadnu škodu odporcovi nespôsobil, nakoľko vznik škody nie je
podmienkoupotrebnoukdefinovaniukonaniazamestnancaakozávažnéporušeniepracovnejdisciplíny.

Taktiež neobstojí ani navrhovateľova námietka, že mu na jeho žiadosť neboli zaslané zápisnice z
pojednávania. Jeho ústavné práva na súdnu ochranu neboli porušené, nakoľko ako účastník konania

mal možnosť do spisu nahliadnuť a robiť si výpisky, a to minimálne v deň, keď sa osobne zúčastnil
pojednávania na súde prvého stupňa.

Ani jeho presvedčenie o tom, že odporca trovy právneho zastúpenia nevyčíslil v súlade s ust. § 151 ods.
1 O.s.p. do troch dní od vyhlásenia rozsudku nie je na mieste, nakoľko zo spisu vyplýva, že odporca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu trovy konania vyčíslil písomne dňa 10. 12. 2010, teda včas.

Keďže s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho dôvodmi sa odvolací súd plne stotožňuje, potvrdil
napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol úspešný aj v odvolacom konaní, pričom podaním z 9. 3. 2011
vyčíslil svoje trovy konania - trovy právneho zastúpenia v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.. Pretomu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k
odvolaniu navrhovateľa vo výške 305,63 Eur + režijný paušál 7,41 Eur, t.j. spolu vo výške 313,04 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nemožno podať odvolanie.