Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. november 2010

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/313/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7009897642
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2010:7009897642.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov

JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobkyne K. G., bytom I., H. XX,. N. XXXXX,.
zastúpenej JUDr. D. H., advokátkou, K., P. XX,. proti žalovaným 1/ S. Z. S. P., B., K. XX/A,. zastúpenému
JUDr. M. K., advokátkou, K., D. N. X,. 2/ S. R. - O. Ú. v K., K., K. XX, IČO: XX. XXX. XXX,. 3/ A. s.r.o., K.,
H. X,. IČO: XX. XXX. XXX,. 4/ M.. M. P., bytom K., J. X,. 5/ M. I. s.r.o., Ľ., J. K. XX,. IČO: XX. XXX. XXX,.
žalovaným v 4. a 5. rade zastúpeným JUDr. P. A., advokátom, B., Č. X,. o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, o odvolaní účastníkov proti rozsudku 13C 111/2002 - 458 z 15.7.2009 Okresného
súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku pokiaľ ním vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými
v 1. a 2. rade bolo určené, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností pôvodne vedenej v
pozemnoknižnej vložke č. 2559, kat. úz. K. ako parcela č. 1028 o výmere 823 m2 - dom č. p. 1320, 1321,
1322, 1323 s dvorom, ktorá je toho času vedená v katastri nehnuteľností okres K. I, O. K. - S. M., kat. úz.
K. - S. M. na LV č. 119 ako dom súp. č. 298 na parc.č. 711, na LV č. 10071 ako parc.č. 710 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 577 m2, ako parc.č. 711 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 36 m2.

Z a s t a v u j e odvolacie konanie vo vzťahu žalobkyne a žalovaných v 3. až 5. rade ohľadne
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 11528 ako dom, súp. č. 297 na parc.č. 710.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov konania účastníkov a v rozsahu zrušenia vracia vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti pôvodne
zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 2559, katastrálne územie K., ako parc. č. 1028 o výmere 823 m2
- dom, č.p. XXXX, XXXX,XXXX,XXXX s dvorom, ktorá je toho času vedená v katastri nehnuteľnosti,
okres K. I, obec K. I, katastrálne územie K. - S. na LV č. 119 ako dom súp. č. XXX na parc.č. 711, na LV
č. 10071 ako parc.č. 710 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 577 m2, ako parc.č. 711 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 36 m2 a na LV č. 11528 ako dom, súp. č. XXX na parc.č. 710.

O žalobe súd prvého stupňa už rozhodol predchádzajúcim rozsudkom 13C 111/2002 - 145 z 2.2.2007

tak, že žalobe vyhovel. Na základe odvolania žalovaných v 1. a 2. rade odvolací súd uznesením 4Co
119/2007-207 z 28.6.2007 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s
prihliadnutím na to, že žalobkyňa v rámci odvolacieho konania navrhla pristúpenie ďalších účastníkov
do konania.Súd prvého stupňa v ďalšom konaní rozhodol o žalobe rozsudkom 13C 111/2002 - 458 z 15.7.2009,
t.j. teraz napadnutým rozsudkom tak, že žalobe opäť vyhovel a zaviazal žalovaných v 1. až 5. rade
nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 927,70 € na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. H. do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že žalobkyňa svoj nárok odôvodnila tým, že v r. 1978 rozhodnutím
bývalého Obvodného národného výboru Košice - Staré mesto jej bola časť predmetnej nehnuteľnosti
vyvlastnená pre Československý štát, v zastúpení Cestného investorského útvaru v Košiciach, a to
dom č. p. XXXX, XXXX,. XXXX,. XXXX. s dvorom o výmere 219 m2, zapísaný v pozemnoknižnej

vložke č. 1559 ako parcela č. 1028 a záhrada o výmere 498 m2 ako parc.č. 1029, že rozhodnutím
NárodnéhovýborumestaKošíc,finančnéhoodboruzr.1986jejbolačasťnehnuteľnostiodňatázdôvodu
ustanovenia § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného pred jeho novelou a to dom a dvor vo výmere
577 m2, parc.č. 710 a dom s výmerou 36 m2 na parc.č. 711 a táto prešla v celosti do vlastníctva štátu v
správe Národného výboru mesta Košíc, že na základe hospodárskej zmluvy z 1.8.1987 odovzdávajúca
organizácia Bytový podnik mesta Košíc odovzdala predmetnú nehnuteľnosť ako parcelu č. 710 - dom s

dvorom o výmere 577 m2 a parc.č. 711 - zastavanú plochu o výmere 36 m2 do vlastníctva preberajúcej
organizácie Ústredného výboru zväzu invalidov SSR a že dňa 3.9.1987 bola uzavretá hospodárska
zmluva o trvalom užívaní národného majetku medzi Národným výborom mesta Košíc a žalovaným v 1.
rade ako trvalým užívateľom, na základe ktorej boli parc.č. 710 a č. 711 dané do bezplatného trvalého
užívania žalovaného v 1. rade. Zo žaloby mu vyplynulo, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na

určení svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže vyššie citované rozhodnutia
podľa nej nevychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu, boli vydané v rozpore so zákonom
a nikdy jej doručené neboli a pritom nikdy nemala v úmysle opustiť svoju domovú nehnuteľnosť a
nemohli tak nastať právne účinky predpokladané v § 453 ods. 2 OZ v znení pred novelou vykonanou
zák.č. 509/1991 Zb., keď z územia Československej republiky musela odísť z dôvodu svojho rasového

pôvodu (bola židovka) a z dôvodu perzekúcie a presídlila sa do Izraela, kde sa v súčasnosti zdržiava a
trvale tam býva. Vzal do úvahy stanovisko žalovaného v 1. rade, ktorý žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko
žalobkyňa si už neúspešne uplatňovala nárok na vydanie predmetných nehnuteľností v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15C 930/1994, ktoré bolo zastavané z dôvodu späťvzatia
žaloby, a je takto zrejmé, že nehnuteľnosť opustila s úmyslom nikdy sa do nej nevrátiť. Žalovaný v 1.

rade tiež namietal, že v danom prípade ide o vydržanie nehnuteľnosti pre Československý štát podľa
stredného občianskeho zákonníka i novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 131/1982
Zb. a zák.č. 509/1991 Zb., pričom držba štátu bola dobromyseľná a vydržal preto vlastnícke právo k
pôvodne existujúcim budovám a na neho prešlo vlastnícke právo od štátu. Prihliadol na stanovisko
žalovaného v 2. rade, ktorý uviedol, že žalobkyňa mala svoj nárok uplatňovať v zmysle reštitučných

zákonov na príslušnom štátnom orgáne v zákonom stanovenej lehote a tiež to, že vyvlastňovacie
rozhodnutie a rozhodnutie o odňatí veci boli vydané v súlade s vtedy platnými zákonmi. Žalovaný v
2. rade tiež poukázal na vydržanie predmetných nehnuteľností štátom, keďže sa ich správy fakticky
ujal ešte v r. 1949 po ich opustení žalobkyňou a vyvlastňovacie rozhodnutie i rozhodnutie o prechode
nehnuteľnosti do vlastníctva štátu podľa § 453 ods. 2 OZ zakladajú dôvod vydržania a svedčia okrem

iného o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalovaní v 4. a 5. rade, ktorí do konania
vstúpili na základe uznesenia 13C 111/02-235 z 3.9.2007 žiadali žalobu zamietnuť, nakoľko žalobkyňa
si neuplatnila nárok podľa § 4 ods. 1 zák. č. 128/1946 Zb. a nebola ani oprávnenou osobou podľa §
3 ods. 1, resp. ods. 2 zák.č. 87/1991 Zb. Z výpisu z pozemkovej knihy vložky č. 2559 pre katastrálne
územie K. súd prvého stupňa zistil, že žalobkyňa bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených v

tejto vložke ako parc.č. 1028 - dom, č. p. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne (K. ul.)
vo výmere 823 m2 a parc.č. 1029 - záhrada v intraviláne vo výmere 498 m2, ktoré nadobudla kúpou
8.1.1942. Z rasovej poznámky zapísanej v predmetnej pozemnoknižnej vložke pod bodom č. 3 mu
vyplynulo,žežalobkyňaježidovskéhopôvodu.Ďalejsúdzistil,žepočas2.svetovejvojnybolažalobkyňa
deportovaná 2.6.1944 do koncentračného tábora Osvienčim, z ktorého sa vrátila v júli 1945 a ujala sa

užívania svojich nehnuteľností, pričom v dome bývala až do r. 1949, kedy v dôsledku zhoršenia politickej
situácie bola nútená nedobrovoľne, pod sankciou ďalšieho prenasledovania z bývalej Československej
republiky odísť s tým, že po prijateľnej zmene pomerov sa vráti a bude pokračovať v práci a užívať svoje
vlastníctvo. V súvislosti s poznámkou vo vyššie uvedenej pozemnoknižnej vložke, podľa ktorej majetok
žalobkyne prešiel do vlastníctva Maďarského kráľovstva podľa § 3 nariadenia z r. 1944 Maďarského

kráľovstva uviedol, že dôsledky týchto zásahov do majetku obetí rasovej perzekúcie boli odstraňované
cestouzákonač.128/1946Zb.oneplatnostiniektorýchmajetkovoprávnychúkonovzdobyneslobodyaonárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vyplývajúcich a bol toho názoru, že žalobkyňa
si svoj reštitučný nárok vtedy uplatniť nemusela, keďže sa po oslobodení vrátila a ujala držby svojho
majetku a tento užívala až do r. 1949. Z listov vlastníctva pre okres K. I , obec K. - S. M., katastrálne

územie S. M. č. 119, č. 11528 a č. 10071 zistil, že žalovaný v 1. rade je vlastníkom domu súp. č. XXX
na parc.č. 711, že vlastníkom domu súp. č. XXX stojaceho na parc.č. 710 je žalovaný v 5. rade a že
vlastníkom parc.č. 710 o výmere 577 m2 - zastavanej plochy a nádvoria a parc.č. 711 o výmere 36
m2 je Slovenská republika a správcom tohto majetku je žalovaný v 2. rade. Zo spisu bývalého odboru
výstavby Obvodného národného výboru mesta Košíc zistil, že 19.12.1977 pod č. Výst. 5240/77- Fr

bolo vydané vyvlastňovacie rozhodnutie pre Československý štát, v zastúpení Cestného investorského
útvaru Košice, ktorým okrem iného bol vyvlastnený dom na K. ul. XX, číslo popisné XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX s dvorom o výmere 219 m2, zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. 2559 ako parc. č. 1028 -
záhrada o výmere 498 m2 a parc.č. 1029, ktorých vlastníčkou bola žalobkyňa, na ktorom však nie je
vyznačená právoplatnosť a že 22.3.1978 pod č. Výst 5240/I-1977 bolo vydané ďalšie vyvlastňovacie
rozhodnutie pre Československý štát, v zastúpení Cestného investorského útvaru v Košiciach, kde

medzi vyvlastnenými nehnuteľnosťami bola znovu uvedená nehnuteľnosť na K. č. XX. s rovnakými
parcelnými číslami v rovnakej výmere, ale ani toto rozhodnutie nie je opatrené pečiatkou právoplatnosti.
V oboch prípadoch žalobkyňa bola uvedená ako neznáma a bola jej ustanovená opatrovníčka v osobe
promovanej právničky O. K.. Zo spisu bývalého finančného odboru Národného výboru mesta Košíc zistil,
že finančný odbor tohto národného výboru pod č. Fin: XXXX/XXXX-Kr dňa 18.3.1986 vydal rozhodnutie,

ktorým ustálil, že nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 2559, k.ú. K., parc.č. 1028 a
1029, ktorá je totožná podľa identifikácie parciel s parcelami č. 710 - dom a dvor vo výmere 577 m2
a parc.č. 711 - dom vo výmere 36 m2 na ul. K. XX, súp. č. I - XXX na meno žalobkyne je v celosti
vlastníctvom Československého štátu v správe Národného výboru mesta Košíc ako opustený majetok
podľa § 453 ods. 2 OZ. Po vyvlastnení vyššie uvedených parciel hospodárskou zmluvou č. 06 - 15/87 z

2.9.1987 odovzdal Bytový podnik mesta Košíc obytný dom na K. č. XX do vlastníctva žalovaného v 1.
rade a na základe hospodárskej zmluvy č. TU 210/1987 boli odovzdané predmetné parcely do užívania
právnemu predchodcovi žalovaného v 1. rade (Ústrednému výboru zväzu invalidov SSR Bratislava). Zo
spisu Okresného súdu Košice I 15C 930/1994 mal preukázané, že žalobkyňa si uplatnila voči Združeniu
zdravotne postihnutých Bratislava a voči žalovanému v 1. rade reštitučný nárok na základe zákonov č.

403/1990 Zb. a č. 87/1991 Zb. a žiadala o vydanie predmetných nehnuteľností, avšak neskôr žalobu
vzala späť s poukazom na to, že nespĺňa podmienku štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu
na území Slovenskej republiky. Prihliadol na to, že žalovaný v 3. rade sa stal vlastníkom domu súp.
č. XXX na parc.č. 710 zapísaného na LV č. 119 pre obec K. - S. na základe zmluvy o zabezpečení
záväzku prevodom práva, ktorú uzavrel so žalovaným v 1. rade, že túto nehnuteľnosť žalovaný v 3. rade

predal 7.3.2007 žalovanému v 4. rade a tento ju 23.4.2007 predal žalovanému v 5. rade. Vzal do úvahy
prehlásenie podpísané vlastnoručne žalobkyňou 12.8.2007 pred dvoma prítomnými svedkami o tom, že
žije v starobinci v H. a je zrakovo postihnutá. Právne vec posúdil podľa § 80 písm. c/ O.s.p., § 123, §
124 OZ a tiež § 453 ods. 2 OZ účinného do 1.1.1992 a mal za to, že žalobkyňa má naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože v katastri nehnuteľností

sú ako ich vlastníci zapísaní žalovaní v 1., 2. a 5. rade. Predmetné nehnuteľnosti opustila v r. 1949,
teda v čase, keď platilo na území Slovenska obyčajové právo, ktoré nepripúšťalo zánik vlastníckeho
práva k nehnuteľnej veci zapísanej do pozemkovej knihy jej opustením a ani nadobudnutie takej veci
štátom. Uviedol, že púhym opustením územia republiky vlastníci nehnuteľnosti nemohli stratiť svoje
vlastnícke právo ani za účinnosti stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Vzhľadom na

právnu úpravu po účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (t.j. od 1.4.1964) bol toho názoru, že
u žalobkyne nedošlo k prejavu vôle opustiť vec a vzdať sa tak svojho vlastníckeho práva k nej, keďže
sa naďalej cítila vlastníčkou predmetných nehnuteľností a tieto opustila v dôsledku zhoršenej politickej
situácie a nedobrovoľne pod sankciou prenasledovania zo strany bývalej ČSR. Nemohli preto nastať
právne účinky predpokladané v ustanovení § 453 ods. 2 OZ. Neobstojí podľa jeho názoru tvrdenie

žalovaného v 2. rade, že štát vydržal tieto nehnuteľnosti, pretože nebol dobromyseľne v držbe, že mu
vec patrí, keďže z pozemkovej knihy mohol zistiť, kto je ich vlastníkom. Za neplatné pokladal rozhodnutie
vyvlastňovacieho orgánu (odboru výstavby obvodného národného výboru), keďže boli vydané dve
vyvlastňovacierozhodnutiasinýmdátumom,pričomanijednoneboloopatrenépečiatkouprávoplatnosti.
Existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacom rozsudku u žalobkyne videl aj v tom, že sa

nemohla domôcť svojho vlastníckeho práva v zmysle reštitučného zákona č. 403/1990 Zb., ktorý sa
nevzťahoval na daný prípad a ani podľa zák.č. 87/1991 Zb., pretože nespĺňala podmienku trvalého
pobytu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je
vlastníčkou nehnuteľností uvedených vo výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. a priznal žalobkyni, ako úspešnej účastníčke, právo na náhradu trov právneho zastúpenia voči
neúspešným žalovaným v 1. až 5. rade vo výške 927,70 €.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyňa a žalovaní v 1. až 5. rade. Žalobkyňa podala

odvolanie proti rozsudku vo výroku o trovách konania z dôvodu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní
o výške trov nesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky č. 240/1990 Zb., vyhl.č. 163/2002 Z. z. a vyhl.č.
655/2004 Z.z., preto navrhla rozsudok vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať jej nárok na
náhradu trov konania v sume 14.499,33 €. Napadnuté rozhodnutie je podľa jej názoru nesprávne a
nepreskúmateľné, pretože vzhľadom na predmet konania (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti)

sa jej nárok na náhradu trov konania nemal odvíjať od predmetu sporu peniazmi neoceniteľného, ale z
hodnoty nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom konania. Súd mal aplikovať § 13 ods. 1 vyhl.č. 240/1990
Zb., § 13 ods. 7 vyhl.č. 163/02 Z.z., resp. § 10 ods. 2 vyhl.č. 655/04 Z.z. a to preto, že tarifná odmena,
ktorá v danom prípade prichádza do úvahy, sa odvíja od predmetu konania, t.j. z hodnoty nehnuteľnosti,
ktorá je 137.904,14 € (cena nehnuteľnosti 107.880,24 €, kúpna cena, za akú predal žalovaný v 4. rade
nehnuteľnosť žalovanému v 5. rade + trhová cena pozemku), teda tak, ako bolo uvedené vo vyčíslení

trov z 15.7.2009. Ak súd mal pochybnosti o cene predmetu konania, mal vychádzať z ceny nehnuteľnosti
obvyklej v mieste a čase rozhodnutia a nie vychádzať zo skutočnosti, že hodnotu veci alebo práva
nemožno vyjadriť v peniazoch.

Žalovaný v 1. rade navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to s
poukazom na § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., ako aj kvôli tomu, že konaním súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Vyčítal konajúcemu súdu, že na pojednávaní 15.7.2009 pojednával vo veci
a vyhlásil dokazovanie za ukončené napriek tomu, že sa spolu s právnou zástupkyňou ospravedlnil
a predpokladal, že súd pojednávanie odročí už len pre žiadosť právneho zástupcu žalovaných v 4.
a 5. rade o jeho odročenie z dôvodu čerpania vopred plánovanej dovolenky. Nemohol preto trvať na
výsluchu žalobkyne, ktorý pokladá za nevyhnutný už len pre nejasnosti okolo podpísania renunciačného

prehlásenia. Namietal, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou o vydržaní
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže tieto mal nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. Bol toho
názoru, že žalobkyňa nebola nútená nedobrovoľne pod sankciou ďalšieho prenasledovania opustiť
bývalú ČSR, ale konala len na základe vlastného uváženia a slobodnej vôle a jej rozhodnutie zrejme
ovplyvnilo to, že 14.5.1948 vznikol nový štát Izrael, kde sa sťahovali príslušníci židovskej národnosti

predovšetkým z celej Európy. Ak prvostupňový súd vychádzal zo záveru, že žalobkyňa sa ujala po vojne
vlastníctva, čo malo stačiť na preukázanie jej vlastníckeho práva, nevysporiadal sa so skutočnosťou,
že pred vysťahovaním mohla podpísať renunciačné prehlásenie a štát na základe toho prevzal jej
majetok, čo malo ďalší dopad na následné prevody vlastníctva, či možnosť vydržania v prospech
Československého štátu. Nesúhlasil so záverom súdu prezentovaným na str. 8. napádaného rozsudku,

že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol od NVMK hospodárskou zmluvou č. 06-15/87
z 2.9.1987 od Bytového podniku mesta Košíc, nakoľko ten nadobudol vlastníctvo na základe zmluvy
o prevode nehnuteľnosti od Združenia zväzov zdravotne postihnutých v SR z 29.4.1992 (č.l. 159
súdneho spisu). Zo zmluvy, na ktorú sa súd odvoláva jej zrejmé, že jej účastníkom bol Ústredný výbor
zväzu invalidov, čo bol samostatný právny subjekt a z neho prešlo vlastníctvo na Združenie zdravotne

postihnutých a až následne vzťah k nehnuteľnosti nadobudol on. Závery konajúceho súdu, čo do
„preukázania naliehavého právneho záujmu" a úvahy o preukázaní vlastníctva žalobkyne k sporným
nehnuteľnostiam, s poukazom na slovenské obyčajové právo, následne na stredný občiansky zákonník
a Občiansky zákonník platný od r. 1964 nezohľadňujú skutočnosť, že žalobkyňa podpísala renunciačné
prehlásenie, ktorým sa pred vysťahovaním vzdala svojho majetku a keďže vlastníctvo veci nezahŕňa

v sebe len výkon práv, ale tiež povinnosť sa o svoj majetok starať, vyznieva záver súdu až príliš
jednostranne v prospech žalobkyne.

Rozsudok napadol odvolaním aj žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/ , d/ a f/ O.s.p.,
navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietal, že prvostupňový súd v konaní nezistil skutočnú vôľu
žalobkyne, lebo táto nebola vypočutá a nie je takto zrejmé, či bola spôsobilá na právne úkony v čase

podania žaloby a vôbec počas celého súdneho konania. Uviedol, že v čase vysťahovania žalobkyne,
v r. 1949, už občanom židovskej národnosti nehrozilo nijaké nebezpečenstvo a z výpovedí svedkov
nevyplynulo, aby podpísala tzv. renunciačné vyhlásenie, ktorým sa vzdala práv k svojmu majetku v
prospech štátu a takéto vyhlásenie súd ani nezadovážil. Keby existovalo, tak by štát nemusel dvakrátvydať vyvlastňovacie rozhodnutie a raz rozhodnutie o odňatí veci. Podľa jeho názoru sa žalobkyňa
vysťahovala do Izraela legálne, na základe vysťahovaleckého pasu a dôkazom o tom, že svoj majetok
opustila je fakt, že si v zmysle § 4 ods. 1 zák.č. 128/1946 Zb. neuplatnila nárok na vrátenie nehnuteľností

evidovaných v pozemkovoknižnej vložke č. 2559. Vydaniu rozhodnutia o určení vlastníckeho práva
bráni vydržanie vlastníckeho práva štátom. Keby sa aj akceptoval názor súdu, že štát vydaním dvoch
vyvlastňovacích rozhodnutí a jedného rozhodnutia o odňatí veci nebol dobromyseľný, tak toto nebráni
vydržaniu vlastníckeho práva štátom. Žiaden zákon nezakazuje, koľko rozhodnutí v tejto veci môže
štátny orgán vydať a ak ich vydá viac, tak nie sú všetky neplatné, ale platné je len jedno a ostatné sú

nadbytočné. Štát začal nakladať s nehnuteľnosťami ako so svojimi už v r. 1949,, teda hneď potom, čo ich
žalobkyňa opustila. Uviedol ďalej, že na odstránenie krívd fyzických osôb boli prijaté reštitučné zákony
a ak v ich rámci žalobkyňa so svojou žalobou neuspela (vzala ju späť), nemôže podať ďalšiu žalobu
o určenie vlastníckeho práva, lebo toto mohla vykonať kedykoľvek predtým a nie až potom, čo nebola
úspešná v reštitučnom konaní. V takomto prípade ide jednoznačne o obchádzanie zákona.

Rozsudok napadla včas podaným odvolaním aj žalovaná v 3. rade, žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uplatnila ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/
a f/ O.s.p. Uviedla tiež, že nie je vedená ako majiteľ predmetnej nehnuteľnosti a nie je teda pasívne
legitimovaná. Poukázala na to, že vo februári 2008 jej konateľ navštívil žalobkyňu v zariadení pre starých
ľudí v Hajfe, ktorá uviedla, že ak jej bude doručený rozsudok súdu, tak dom predá za 100.000 USD, načo
zo strany konateľa bolo reagované záujmom o kúpu. Uviedol, že po tomto stretnutí ho kontaktovala do

krajnosti rozčúlená p. W. a z celej situácie nadobudol dojem, že celé konanie neiniciovala žalobkyňa, ale
p. W.. Za nevyvrátiteľnú skutočnosť pokladal to, že žalovaný v 1. rade predmetnú nehnuteľnosť vydržal
a to od 1.1.1992 do 31.12.2001.

Rozsudok napadli odvolaním aj žalovaní v 4. a 5. rade, s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/, e/
a f/ O.s.p. ho žiadali zmeniť a žalobu zamietnuť.

Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniam žalobkyne a žalovaných v 2. až 5. rade (č.l. 515-516) sa
stotožnil s dôvodmi, ktoré viedli žalovaných v 2. až 5. rade k podaniu odvolania a mal za to, že odvolanie
čo do výroku o trovách konania je vzhľadom na dôvody odvolania vo veci samej predčasné.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných (č.l. 556 - 559) sa stotožnila s právnym názorom
prvostupňového súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, súhlasila s ním a mala za to, že súd prvého

stupňa rozsiahlym dokazovaním zistil správne a úplne skutkový stav veci a na základe toho správne
rozhodol. Uviedla, že naďalej sa cíti vlastníčkou predmetných nehnuteľností a tieto opustila v dôsledku
zhoršenej politickej situácie a nedobrovoľne a preto nemohli nastať právne účinky predpokladané
ustanovením § 453 ods. 2 OZ v znení pred novelizáciou vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. a
nebola splnená ani podmienka pre vydanie rozhodnutia o odňatí veci, pretože ako vlastník predmetných

nehnuteľností bola známa finančnému odboru bývalého Národného výboru mesta Košíc a takto
neobstojí ani obrana žalovaného v 2. rade, že štát vydržal predmetné nehnuteľnosti, pretože nebol
dobromyseľný v držbe, že mu vec patrí, pretože z pozemkovej knihy mohol zistiť, že ona je vlastníkom
nehnuteľností. V súvislosti s námietkou žalovaných, že svojou žalobou obchádza reštitučné zákony
poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach č. III.

ÚS 178/06 z 20.6.2006 a č. II. ÚS 231/2009 - 29 z 11.6.2009 výslovne právne uzavrel, že „reštitučné
predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb,
ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez
právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby
sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na
vydanie veci), negatórnych a podobne)" . Mala za to, že reštitučné zákony upravujú špecifické vzťahy
vzniknuté skoršími krivdami, avšak nevyjadrujú a nesledujú porušovanie existujúcich vlastníckych práv,
a preto ak došlo k prevzatiu majetku zo strany štátu bez právneho dôvodu a poškodení (vlastníci) sa
nemôžu domáhať vlastníckeho práva podľa reštitučných zákonov pre nesplnenie podmienky trvalého

pobytu, je preto treba uplatniť všeobecné právne predpisy.V priebehu odvolacieho konania žalovaní v 3. a 5. rade navrhli prikázanie veci inému krajskému súdu,
ale Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 6 Ndc 6/2010 zo 17.3.2010 ich návrhu nevyhovel.

Žalovaní v 3. až 5. rade vzali podaniami zo 4.10.2010 (č.l. 584, 585 a 588) odvolania v celom rozsahu

späť.

Podľa § 207 ods. 2 O.s.p. dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal
odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 207 ods. 3 O.s.p. ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd
odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 222 ods. 1 O.s.p. ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia

nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho
konania.

Pokiaľpopodaníodvolaniadôjdesúdupodanie,zobsahuktoréhovyplýva,žeideospäťvzatieodvolania,
je odvolací súd oprávnený skúmať len to, či z hľadiska obsahu ide skutočne o späťvzatie odvolania

a či tento prejav vôle urobil účastník, ktorý podal odvolanie. Ak sú tieto podmienky splnené, musí byť
odvolacie konanie zastavené.

Keďže v danom prípade boli obidve podmienky splnené, odvolací súd zastavil odvolacie konanie vo
vzťahu žalobkyne a žalovaných v 3. až 5. rade, ohľadne nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 11528 ako
dom súp.č. XXX na parc.č. 710 (ku ktorej žalovaní v 3. až 5. rade mali, či majú vzťah).

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/
súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 O.s.p. , keďže v prejednávanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. ,
a to v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. za dodržania podmienok stanovených v § 156 ods.
3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského
súdu v Košiciach dňa 27.10.2010 a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny.

Keďže žalovaní v 3. až 5. rade svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vzali späť, odvolacie

konanie vo vzťahu týchto žalovaných a žalobkyne bolo zastavené a tak predmetom preskúmavania v
odvolacom konaní už nebolo určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. 11528, domu súp.
č. XXX na parc.č. 710 (list vlastníctva na čl. 425).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje, pokiaľ ide o rozsudok,
ktorým žalobe vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 1. a 2. rade bolo vyhovené.Žalovanív1.a2.radepodanéodvolaniezhodneodôvodniliodvolacímidôvodmiupravenýmiv§205ods.
2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Neúplné zistenie skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je v sporovom konaní spôsobilým
odvolacím dôvodom za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že
súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú

skutočnosť a z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v konaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí
súčasne označiť dôkaz, ktorý (hoci bol navrhovaný) nebol vykonaný a uviesť právne významné
skutočnosti, ktoré (hoci boli tvrdené) súd nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne
významné, pričom vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého
stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa

týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ak zo skutočností dostatočne preukázaných
vyvodil nesprávne právne závery.

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov, ako aj ich zástupcov vyplynuli, správne skutkové

zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil správne právne závery o právach
a povinnostiach účastníkov konania. Správny je záver súdu prvého stupňa, že žalobkyňa nestratila
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a nič nebránilo tomu, aby sa svojho nároku domáhala
žalobou, vychádzajúcou zo všeobecných občianskoprávnych predpisov.

Žalovaný v 1. rade podané odvolanie odôvodnil tiež tým, že postupom súdu prvého stupňa mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku toho, že súd uskutočnil pojednávanie a rozhodol vo
veci dňa 15.7.2009 v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právnej zástupkyne, hoci svoju neúčasť
včas ospravedlnili potom, ako sa dozvedeli o žiadosti právneho zástupcu žalovaných v 4. a 5. rade o
odročenie pojednávania.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s

ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi vykonať v priebehu konania procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom,
a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy a navrhovať dôkazy, vyjadriť sa
k rozhodujúcim skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123
O.s.p.), ako aj k právnej stránke veci, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna

a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku
prejednávanej veci. Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.V súdnej praxi je už ustálený názor, že ak súčasne so žiadosťou zástupcu účastníka o odročenie
pojednávania nebol preukázaný ním tvrdený (opodstatnený) dôvod na jeho odročenie, v takom prípade
súd prvého stupňa nepostupuje v rozpore s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pokiaľ pojednávanie uskutoční

v neprítomnosti zástupcu tohto účastníka, a nejde o také porušenie procesných práv účastníka, v
dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Existenciu dôležitého dôvodu, ktorým je
odôvodnená žiadosť neprítomného účastníka, resp. jeho zástupcu o odročenie pojednávania podľa §
101 ods. 2 O.s.p. súd vždy posudzuje podľa konkrétnych okolností a dôležitosť dôvodu preveruje len zo
skutočností, ktoré sú mu známe a preukázané v čase posudzovania žiadosti o odročenie pojednávania.

Z obsahu spisu je zrejmé, že zástupca žalovaných v 4. a 5. rade JUDr. P. A. podaním zo 7.7.2009,
doručeným okresnému súdu 13.7.2009 (č.l. 436) ospravedlnil neúčasť žalovaných v 4. a 5. rade, ako
aj svoju neúčasť na pojednávaní dňa 15.7.2009 z dôvodu, že v tom čase je na plánovanej dovolenke
v zahraničí. Zástupkyňa žalovaného v 1. rade JUDr. M. K. sa o tejto žiadosti žalovaných v 4. a 5. rade
dozvedela, a vzhľadom na jej obsah podaním zo 14.7.2009 (č.l. 437) ospravedlnila svoju neprítomnosť
na pojednávaní dňa 15.7.2009 vychádzajúc z predpokladu, že konajúci súd pojednávanie odročí, pričom

však sama o odročenie pojednávania nepožiadala. Súd prvého stupňa vytvoril žalovanému v 1. rade a
jeho právnej zástupkyni procesnú možnosť zúčastniť sa na pojednávaní 15.7.2009 a na ňom realizovať
ich procesné práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti (tiež vyjadriť sa k veci, k vykonaným dôkazom
a navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov), keď žalovaného v 1. rade (doručenka z 24.6.2009 na č.l.
432) a jeho zástupkyňu JUDr. M. K. (doručenka z 23.6.2009 na č.l. 432) riadne a včas predvolal na

pojednávanie, avšak túto procesnú možnosť žalovaný v 1. rade a jeho právna zástupkyňa nevyužili,
preto nemožno súdu prvého stupňa vytýkať ani znemožnenie realizácie uvedených procesných práv
účastníkmi konania. Existenciu, či neexistenciu dôležitého dôvodu, ktorým je odôvodnená žiadosť
účastníka o odročenie pojednávania skúma vždy súd a zástupkyňa žalovaného v 1. rade preto
nepostupovalasprávne,ak„predpokladala"odročeniepojednávanianazákladežiadostiinéhoúčastníka

a iba preto ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní 15.7.2009. Postupom súdu prvého stupňa
nebola žalovanému v 1. rade odňatá možnosť konať pred súdom, ani právo na spravodlivé súdne
konanie a spravodlivý proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, preto prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti žalovaného v
1. rade (a jeho právnej zástupkyne) nemalo v danom prípade za následok odňatie možnosti žalovanému

konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p.

V prejednávanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam tvrdiac, že jej nikdy zákonným spôsobom neboli odňaté. Podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo sporné, že žalobkyňa sa po návrate z koncentračného tábora v júli 1945 opätovne
ujala držby svojich nehnuteľností, ktoré dočasne boli predtým zapísané v pozemnoknižnej vložke

ako vlastníctvo Maďarského kráľovstva, a tieto ďalej nerušene užívala. O tom, že jej vlastníctvo
v dobe opätovného ujatia sa držby nehnuteľností spochybňované nebolo svedčí aj fakt, že za
vlastníčkupredmetnýchnehnuteľnostíjupokladalaajvtedajšiaČeskoslovenskárepublika,jejvlastníctvo
akceptovala a preto ju ako vlastníčku akceptovali aj správne orgány pri neskorších vyvlastňovacích
rozhodnutiach. Podstatné pre správne rozhodnutie vo veci bolo posúdenie, či žalobkyňa po roku

1949, kedy opustila územie bývalej Československej republiky o svoje vlastníctvo právne relevantným
spôsobom prišla. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že vlastníctvo žalobkyne k
sporným nehnuteľnostiam ostalo zachované.

V priebehu konania boli predložené dve rôzne vyvlastňovacie rozhodnutia, a to pod č. Výst.XXXX/XX-
F. z 19.12.1977 (č.l. 91), ako aj pod č. Výst.XXXX/I-XXXX z 22.3.1978 (č.l. 94), ktoré sa obe mali týkať

tej istej nehnuteľnosti žalobkyne nachádzajúcej sa na K. U. č. XX v K., avšak ani na jednom z nich
nie je vyznačená právoplatnosť. Samotné vyvlastnenie je správny akt, ktorým prechádza vlastníctvo
k nehnuteľnosti z doterajšieho preukázaného skutočného vlastníka na nového vlastníka. Pokiaľ však
príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným s niekým
iným ako vlastníkom, prípadne ak sa vyvlastňovacie konanie uskutočnilo nezákonným spôsobom, keď

napríklad aj ustanovenie opatrovníka v dôsledku nepravdivého vykonštruovaného dôvodu neznámeho
pobytu pozemnoknižných vlastníkov bolo tiež nezákonné, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s
vyvlastnením spája, t.j. prechod vlastníctva na štát. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania
a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v prospech ktorej bolanehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný.
Žalobkyni, ktorej bydlisko bolo možné v tom čase zistiť (z bývalej ČSR odišla legálne) rozhodnutie
o vyvlastnení nebolo doručené, takže nemohla použiť právne prostriedky na nápravu nezákonného

rozhodnutia, a naviac na rozhodnutiach nie je vyznačená ich právoplatnosť a vykonateľnosť a preto
týmito rozhodnutiami o vyvlastnení nebol súd prvého stupňa viazaný a ani nebol povinný z nich
vychádzať. Na základe týchto administratívnych právnych aktov teda žalobkyňa o svoje vlastnícke právo
prísť nemohla.

O tom, že o právnych účinkoch vyššie uvedených vyvlastňovacích rozhodnutí museli byť pochybnosti

už v čase ich vydania svedčí aj fakt, že podľa rozhodnutia bývalého finančného odboru Národného
výboru mesta Košice č. Fin:1XXX/XXXX-Kr z 18.3.1986 (č.l. 114) nehnuteľnosti žalobkyne na K. U. v K.
sa vlastníctvom Československého štátu stali ako opustený majetok podľa § 453 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Citované ustanovenie upravovalo následky opustenia veci (takzvanú derelikciu). Právo
opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou je prejav vôle vlastníka naďalej
nebyť vlastníkom veci, pričom samotné opustenie veci takýto právny následok vyvolať nemôže, ak nie

je prejavom vôle zameraným na zánik vlastníckeho práva. Na to, aby nastali účinky predpokladané
§ 453 ods. 2 v tom čase účinného Občianskeho zákonníka zákonodarca nevyžadoval rozhodnutie
príslušného orgánu, ale účinky nastali priamo zo zákona, naplnením v zákone ustanovených citovaných
podmienok - muselo sa jednať o veci opustené alebo skryté a súčasne nesmel byť známy vlastník tejto
veci. Všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať platnosť, či zákonnosť správnych aktov mimo rámca

správneho súdnictva, sú však oprávnené zaoberať sa otázkou, či nejde o akty nulitné, teda o akty,
ktorých vady sú tak závažné, že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny
proces na odstránenie vady, ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty
neexistujúce. Rovnako sú súdy povinné zaoberať sa v prípade správnych aktov otázkou, či správny akt
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Preto súd prvého stupňa na nulitu správnych aktov, z ktorých

žalovaní odvodzovali svoje tvrdené vlastnícke právo, musel pri svojom rozhodovaní prihliadať ex offo z
úradnej povinnosti. Inými slovami, i v dobe často svojvoľného uplatňovania § 453 ods. 2 Občianskeho
zákonníka platili určité pravidlá, ktorých nedodržanie nutne viedlo k tomu, že k prechodu vlastníctva k
veci nemohlo dôjsť. V konaní nebolo preukázané, aby úmyslom žalobkyne pri odchode z územia bývalej
Československej republiky bolo trvale sa vzdať vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti a preto k zániku

jej vlastníckeho práva nedošlo ani týmto spôsobom. Nebolo naviac ani preukázané, aby žalobkyňa pri
vysťahovaní podpísala tzv. renunciačné vyhlásenie o vzdaní sa svojho nehnuteľného majetku.

Samotný žalovaný v 2. rade pripustil, že i keby bol akceptovateľný názor súdu, že vyššie
uvedenými rozhodnutiami nebola žalobkyňa zbavená vlastníckeho práva, štát vlastníctvo nadobudol
vydržaním, na ktoré poukázal i žalovaný v 1 rade. Pokiaľ sa má v konkrétnej veci uplatniť ako

titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, je povinnosťou súdu komplexne skúmať splnenie všetkých
podmienok vydržania. Základnými podmienkami vydržania, ako spôsobu pôvodného (neodvodeného)
nadobudnutia vlastníckeho alebo iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia
vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonom určenej vydržacej
doby a 3. spôsobilý predmet vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť

splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Pri oprávnenej
držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou.
Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe
nemôže byť predmetom dokazovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere, alebo nie je, treba vždy
hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka,

a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti nemal alebo nemohol mať po
celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká
v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne mohli vyvolať pochybnosti o
tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej subjektívne v
dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke

právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu vzniku vlastníctva. V súdnej praxi bol už prijatý názor
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo 107/2008 z 24.3.2010), podľa ktorého
na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva
na štát a ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na
to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom

v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie jemožné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať (viď aj
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.5.2004 sp.zn. 22Cdo 469/2004). V predmetnej veci
žalovaní preto nesplnili pri svojom vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania,

ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné
vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali.

Žalovaní tiež namietali, že žalobkyňa sa svojich práv mohla domáhať cez reštitučné zákony a určovacou
žalobou iba obchádza zákon. Podľa názoru odvolacieho súdu reštitučné zákony upravujú iba vzťahy
osôb označených v nich ako osoby povinné a osoby oprávnené a týkajú sa iba právnych skutočností,

ktoré vznikli v presne vymedzenom období z presne stanoveného právneho dôvodu, pričom všetky
tri predpoklady použitia reštitučných zákonov sú kumulatívne, t.j. musia byť splnené súčasne. Ak
uvedené predpoklady aplikácie predmetných zákonov nie sú súčasne splnené, tieto sa ako lex specialis
neuplatnia (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5MCdo 4/2009 z 24.2.2010). Lex
specialis neruší platnosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než je zistené
(napríklad v súdnom konaní), že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a preto ich

nemožno naň uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až
sekundárne, z čoho vyplýva, že ak režim reštitučných zákonov neplatí pre určité osoby, či prípady,
potom platí úprava všeobecná, t.j. Občianky zákonník. Žalobkyňa nebola oprávnenou osobou ani podľa
jedného z reštitučných zákonov, keďže nespĺňala predpoklad v nich uvedený a to občianstvo pôvodne
Českej a Slovenskej federatívnej republiky a nemala na území republiky ani trvalý pobyt. Potom však

nemožno tvrdiť, že žalobkyni tieto zákony umožnili uplatniť reštitučný nárok. Je neprijateľný záver, že
uplynutím prekluzívnych lehôt uvedených v reštitučných zákonoch pre uplatnenie reštitučného nároku
sa legalizuje okupácia veci štátom v rozhodnom období a že ten, kto je stále vlastníkom veci, o ňu bez
náhrady prichádza. Aj v dobe tzv. neslobody sa mohol vlastník veci domáhať na súde, aby mu štát
vydal vec, ktorú mu okupoval, či zadržiaval bez právneho dôvodu. Bolo by paradoxné, aby túto možnosť

ochrany vlastníckeho práva nepodliehajúcu premlčaniu, odňal vlastníkom zákon, ktorého účelom malo
byť zmiernenie majetkových krívd. Žalobkyni (ako cudzej štátnej príslušníčke, nemajúcej pobyt na území
republiky) nemožno preto s poukazom na predmet úpravy reštitučných zákonov odoprieť právo na
ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov.

Neobstojí ani námietka žalovaného v 2. rade, podľa ktorej súd prvého stupňa nezisťoval skutočnú vôľu

žalobkyne a neskúmal, či je spôsobilá na právne úkony, keďže ju v konaní ani nevypočul. Žalobkyňa v
konaní bola riadne zastúpená právnou zástupkyňou a to, či súd v konaní účastníka vypočuje, je vždy
na jeho úvahe. Na základe samotného vyššieho veku žalobkyne nemožno bez ďalšieho automaticky
spochybňovať jej spôsobilosť na právne úkony.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku, pokiaľ

ním bolo určené, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. 119 a LV č.
10071 potvrdiť ako vecne správny. Iba takýmto určovacím výrokom môže byť zabezpečená ochrana
práv žalobkyne, a to aj vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností okres K. I, obec
K. - S. M., kat. úz. K. na LV č. 119, ako dom súp.č. XXX na parc.č. 711, ktorá je stále zapísaná ako
vlastníctvo žalovaného v 1. rade.

Neboli však splnené podmienky na potvrdenie, ani na zmenu rozsudku vo výroku o trovách konania
(napadnutom dôvodne podaným odvolaním žalobkyne). Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, pokiaľ
pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalobkyni vychádzal z toho, že hodnotu veci (alebo
práva), o ktorú v konaní išlo, nemožno vyjadriť v peniazoch, pričom toto svoje rozhodnutie ani
bližšie neodôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny

za jednotlivé úkony právnej služby bolo potrebné vychádzať z ceny veci, ktorej sa právna služby
týkala. Z obsahu žaloby je zrejmé, že predmetom konania bol nárok o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam a preto bolo potrebné zisťovať ich cenu (dohodou účastníkov, či iným relevantným
spôsobom). Zo zistenej ceny sporných nehnuteľností (ako hodnoty veci) bude súd prvého stupňa
vychádzať v ďalšom konaní pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za úkony právnej služby

vykonané zástupkyňou žalobkyne, a opätovne rozhodne o trovách konania.V novom rozhodnutí o trovách konania súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.