Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/71/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010061
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112010061.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej P. O., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2
písm. c), ods. 3 písm. b) Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.
zn. 2T/6/2012 zo dňa 21.03.2014, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02. októbra 2014 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej P. O., nar. XX.XX.XXXX sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/6/2012 zo dňa 21.03.2014 bola
obžalovaná P. O. uznaná vinnou zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm.
b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

22.04.2011 v čase asi o 17:17 hod. v W. na O. námestí na zastávke MHD pri X. počas nastupovania

do autobusu linky č. XX nezisteným spôsobom otvorila poškodenej Y. X. kabelku, odkiaľ jej vybrala
šedú koženú peňaženku obsahujúcu OP na meno Y. U., električenku MHG na meno Y. U., s ktorou z
uvedeného miesta odišla v úmysle si uvedené veci prisvojiť, čím spôsobila poškodenej Y. X. celkovú
škodu vo výške 20,-€, a tohto skutku sa dopustila po tom, čo bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava
I pod sp. zn. 1T 87/09 z 10.09.2009, uznaná vinnou zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2
písm. c/ Trestného zákona, ktorý nadobudol právoplatnosť 11.09.2009.

Za to jej bol podľa § 212 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Tr. zák. uložený súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd obžalovanú pre výkon
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 42 ods.
2 Tr. zák. bol zrušený výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 6T 75/2013 zo dňa
11.10.2013 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na

zmenu ku ktorej došlo stratili podklad.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanú zaviazal nahradiť poškodenej Y. X. škodu vo výške 20,- euro.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná P. O., ktoré odôvodnila osobitným písomným
podaním sama, ako aj prostredníctvom obhajcu.

V odvolaní skoncipovanom obhajcom uvádza, že v konaní pred súdom nebolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že by svojim konaním naplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre
ktorý je stíhaná. Od začiatku uvádzala, že trestného činu sa nedopustila. V inkriminovanom čase sa na
autobusovej zastávke nachádzalo viacero osôb. Navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
a spod obžaloby ju oslobodil.V písomných dôvodoch odvolania, ktoré napísala sama obžalovaná uviedla, že sa odvoláva proti výške
trestu, pretože skutok nespáchala a trvá na svojej nevine. Výmeru trestu (osemnásť mesiacov) považuje
za neprimerane prísnu.

Verejné zasadnutie odvolacieho súdu konané dňa 02.10.2014 o odvolaní obžalovanej sa vykonalo
v neprítomnosti obžalovanej, nakoľko obžalovaná písomne požiadala odvolací súd, aby sa verejné
zasadnutie vykonalo v jej neprítomnosti s tým, že netrvá na osobnej účasti na verejnom zasadnutí.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovanej zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko
rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný vo všetkých jeho výrokoch.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovanej P. O. nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym
takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom

pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie
súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Pokiaľ ide o výrok o vine, tak ten je založený hlavne na výpovedi poškodenej Y. X., ktorá vypovedala, že

v predmetný deň išla z nákupov so synom Y. U. na zastávku autobusu na O. námestí. Na zastávke bola
obžalovaná s nejakým mužom. Muž nastupoval do autobusu pred poškodenou, zostal stáť vo dverách
a za poškodenou sa tlačila obžalovaná. Obžalovaná do autobusu však nenastúpila, neskôr vystúpil aj
ten muž, ktorý bol na zastávke s obžalovanou. V autobuse jej syn hneď zistil, že má otvorenú kabelku a
chýba jej peňaženka. Vystúpili z autobusu a vec oznámili polícii. Peňaženku nemohol odcudziť nikto iný

ako obžalovaná, pretože ten muž nastupoval pred ňou a keď zablokoval poškodenú vystúpil z autobusu
a pridal sa k obžalovanej, ktorá už do autobusu za poškodenou nenastúpila. Tesne predtým si kabelku
kontrolovala a nebola s nikým v kontakte.

Poškodená pri rekognícii osoby opoznala obžalovanú ako osobu, ktorá jej pri nastupovaní do autobusu

odcudzila peňaženku.

Zhodne vypovedal aj syn poškodenej Y. U., ktorý uviedol, že na zastávke videl obžalovanú, ktorá tam
bola so svojim partnerom. Keď nastúpili do autobusu tak zbadal, že matka má otvorenú kabelku. Oni do
autobusu nenastúpili a zostali na zastávke. Poškodená si kontrolovala kabelku na zastávke, vyberala

si lístky.

Aj podľa názoru súdu II. stupňa, možno z vykonaného dokazovania vyvodiť nepochybný záver, že
obžalovaná bola dňa 22.04.2011 v čase okolo 17.17 h v W., na O. námestí, na zastávke mestskej
hromadnej dopravy, spoločne s ďalšou osobou, teda v čase, keď na uvedenej zastávke bola aj

poškodená so svojim synom, ktorí čakali na autobus. Tieto skutkové okolnosti nespochybnila ani
obžalovaná, ktorá pripustila, že na uvedenom mieste s inou osobou bola, avšak odmietla, že by
poškodenej vzala nejaké veci.

Z výpovede poškodenej ako aj jej syna vyplýva, že poškodená mala v čase nastupovania do autobusu

kabelku zatvorenú a nechýbali jej z nej žiadne veci (pred nastupovaním do autobusu si vyberala z
kabelky lístky na MHD a nič jej nechýbalo), teda peňaženka z kabelky jej nemohla byť odcudzená skôr,
ako pri nástupe do autobusu a ani na inom mieste. Taktiež z výpovede poškodenej a jej syna možno
vyvodiť, že ihneď po nastúpení do autobusu zistili, že poškodená má otvorenú kabelku a chýba jej
peňaženka a vec išli oznámiť na políciu. Z uvedeného možno vyvodiť, že k odcudzeniu peňaženky

poškodenej nemohlo prísť ani neskôr, ako pri nástupe do autobusu, resp. na inom mieste.

Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že k otvoreniu kabelky poškodenej a k vybratiu peňaženky z nej
muselo prísť pri nastupovaní poškodenej do autobusu, keď osoba stojaca s obžalovanou na zastávkeúmyselne nastupovala do autobusu pred poškodenou, pričom zostala stáť vo dverách, čo využila
obžalovaná, ktorá sa natlačila na poškodenú a vybrala jej peňaženku z kabelky. Následne obžalovaná,
ako aj jej spolupáchateľ, okamžite vystúpili z autobusu.

Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že skutku uvedeného v napadnutom rozsudku sa dopustila
obžalovaná vyššie popísaným spôsobom. Krajský súd považuje výpoveď poškodenej za spôsobilý
dôkaz, na ktorom môže byť založené odsúdenie obžalovanej a to aj v spojitosti s výpoveďou svedka
Y. U., či s vykonanou rekogníciou. Odvolací súd konštatuje, že ak má byť odsúdenie založené najmä

na výpovedi poškodenej osoby, je nevyhnutné, aby takýto dôkaz bol jasný, logický, zrozumiteľný,
presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi podstatne spochybniteľný či dokonca
vyvrátený. Všetky tieto atribúty výpoveď poškodenej spĺňa. Poškodená nemala žiadny dôvod, aby krivo
vypovedala, prípadne, aby nepravdivo označila za páchateľa trestného činu práve obžalovanú. Odvolací
súd sa preto nestotožňuje s námietkou, že súd prvého stupňa mal aplikovať zásadu „in dubio pro reo“
a to len z dôvodu, že proti sebe stoja výpovede obžalovanej, ktorá popiera spáchanie trestného činu a

poškodenej. Uplatnenie tejto zásady je totiž na mieste len v prípadoch, ak súd po vyhodnotení všetkých
do úvahy prichádzajúcich dôkazov, dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej
z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú
pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd po vyhodnotení takejto dôkaznej
situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej

vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady
„in dubio pro reo“, pretože súd pochybnosti nemá.

Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď konanie obžalovanej právne kvalifikoval ako
prečinkrádežepodľa§212ods.2písm.c)Tr.zák.,pretožeobžalovanáneoprávneneodňalazdispozície

oprávnenej osoby cudziu vec s úmyslom nakladať s ňou ako s vlastnou, pričom išlo o vec, ktorú mala iná
osoba pri sebe. Zároveň obžalovaná naplnila aj znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže podmieňujúce
použitie vyššej trestnej sadzby (§ 212 ods. 3 písm. b) Tr. zák.), pretože v predchádzajúcich dvadsiatich
štyroch mesiacoch pred spáchaním stíhaného skutku bola odsúdená za spáchanie prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák. a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 1T/87/2009

z 10.09.2009.

Súdprvéhostupňanepochybilanipriukladanítrestu,keďprimárnevychádzalztrestnejsadzbyuvedenej
v ustanovení § 212 ods. 3 Tr. zák. (trestná sadzba v rozpätí šesť mesiacov až tri roky), ktorú upravil
v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. (zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu

tretinu),pretožeuobžalovanejbolazistenápriťažujúcaokolnosťpodľa§37písm.m)Tr.zák.spočívajúca
v tom, že obžalovaná už bola v minulosti viackrát súdne trestaná. Naproti tomu poľahčujúca okolnosť
zistená nebola. Upravená trestná sadzba po zákonom zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby je preto
v rozpätí 16 mesiacov až 3 roky.

Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou obžalovanej, že uloženie trestu odňatia slobody vo výmere
18 mesiacov je príliš prísnym trestom, pretože trest odňatia slobody bol ukladaný pri dolnej hranici
zvýšenej trestnej sadzby a jeho výška zohľadňuje predchádzajúcu trestnú minulosť obžalovanej ako aj
skutočnosť, že trest bol ukladaný nielen za skutok posudzovaný v predmetnej trestnej veci, ale aj za
skutok, za ktorý bola obžalovaná odsúdená rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 6T/75/2013

zo dňa 11.10.2013, ktorý bol právne kvalifikovaný ako prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1 Tr. zák. Súd prvého stupňa preto správne ukladal súhrnný trest, nakoľko predmetné trestné činy
boli spáchané vo viacčinnom súbehu a bolo nutné za ne uložiť jeden súhrnný trest.

Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že pre nápravu obžalovanej bude

nevyhnutné pôsobiť na ňu výkonom trestu odňatia slobody, nakoľko obžalovaná je recidivistka, ktorá
sa opakovane dopúšťa majetkovej kriminality a ani tresty nespojené s výkonom trestu odňatia slobody,
prípadne kratšiu dobu trvajúce nepodmienečné tresty odňatia slobody neviedli k jej náprave. Vzhľadom
k tomu, že obžalovaná bola v predchádzajúcich desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody
za spáchanie úmyselného trestného činu, zodpovedá zákonu aj zaradenie obžalovanej do ústavu na

výkon trestu so stredným stupňom stráženia. V súlade so zákonom je aj výrok o náhrade škody, ktorý
si poškodená riadne a včas uplatnila voči obžalovanej.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.