Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. august 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/659/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225991
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225991.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa K., s.r.o. so sídlom G., K. XX, IČO: 35 807 598,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou P. K., s.r.o. so sídlom G., A. 4, proti odporcovi N. V. - S. N., so
sídlom G., L. J. XX, o zaplatenie 125 Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. júna 2013, č.k. 27C/332/2012-24, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 385 Eur
z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1,
2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Navrhovateľ uviedol, že po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 10623/2008. V rámci uvedeného exekučného konania
súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne
predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
exekučnému súdu t. j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Navrhovateľ uviedol, že exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 12.01.2009, a to rozhodnutím o poverení, k rozhodnutiu
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 7 mesiacov). Navrhovateľ sa
domáhal náhrady skutočnej škody vo výške 125 Eur, spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na
udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 Eur a na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 Eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy, sumu 385 Eur (660 Eur za rok: 12 mesiacov = 55 Eur za mesiac). Z obsahu spisu
Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 49Er/2336/2008 okresný súd zistil, že dňa 04.12.2008 súdny exekútor
JUDr. V. H. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia v prospech navrhovateľa
v procesnom postavení oprávneného proti povinnému Z. Q., na základe rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 16.10.2003, č.k. 22Cb 161/2003-42 v spojení s opravným uznesením zo dňa
01.07.2004, č.k. 22Cb 161/2003-52. Okresný súd Trenčín vydal dňa 12.01.2009 poverenie č. 5309
055128, rozhodnutie bolo teda vydané 40 dní po doručení žiadosti. Okresný súd uviedol, že navrhovateľ
sa nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky škody tvrdením, že presnú
výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o ochrane
osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba vždy

hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody.
Uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Pretože
neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 541/2003 Z. z., okresný súd
návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi trovy konania
nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej

škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, tento v prejednávanej veci využil možnosť predpokladanú
ust. § 115a ods. 2 O.s.p. v nadväznosti na § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej pohľadávky
neprevyšuje sumu 1.000 Eur, preto okresný súd v zmysle § 156 O.s.p. dňa 25.06.2013 verejne vyhlásil
rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie
nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote (dňa 07.05.2013) s tým,
že účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli. Súd rozhodoval vo
veci preto podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania na základe listinných dôkazov navrhnutých
navrhovateľom.

Postup podľa § 115a O.s.p. predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len
tým z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové
zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na
základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci
s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto
potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. nemožno
založiť na tom, že niektorý z účastníkov nenamietal bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že súdny exekútor JUDr. V. H. podal dňa 04.12.2008 na
Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade pod
sp. zn. EX 10623/08 v prospech navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného, na základe jeho
návrhu proti povinnému Z. Q. na základe exekučného titulu, a to rozsudku Okresného súdu Bratislava
III, č.k. 22Cb 161/03-42 zo dňa 16.10.2003, v spojení s opravným uznesením, č.k. 22Cb 161/03-52 zo
dňa 01.07.2004.

Okresný súd Trenčín poverením č. 5309 055128 zo dňa 12.01.2009 poveril súdneho exekútora JUDr.
V. H. vykonaním exekúcie na vymoženie príslušenstva pohľadávky.

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že na základe žiadosti súdneho exekútora, doručenej na Okresný
súd Trenčín dňa 04.12.2008, rozhodol Okresný súd Trenčín o poverení súdneho exekútora JUDr. V. H.
vykonaním exekúcie, a to poverením zo dňa 12.01.2009.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 12.01.2009, a to rozhodnutím o poverení, keď
k rozhodnutiu o poverení došlo uplynutím zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, teda omeškanie
predstavuje viac ako 7 mesiacov (vyplýva zo žalobného návrhu str. 3).

Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ podal na súd žiadosť o udelenie poverenia
prostredníctvom súdneho exekútora dňa 04.12.2008 a okresný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie poverením č. 5309 055128 dňa 12.01.2009.

Zároveň však tým, že okresný súd vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť
reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z
exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe okresného súdu videl
v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre súdom, pretože ako
vyplýva z vyššie uvedeného, základná premisa tvrdená v návrhu (nevydanie uznesenia v lehote viac
ako 7 mesiacov) sa ukázala ako nepravdivá. Ťažko tu potom možno konštatovať, že by sa malo jednať
o zhodné tvrdenie účastníkov.

Odvolacia námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený
sudca, dôvodná nie je. Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu o námietke navrhovateľa ohľadom
námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 19NcC/42/2012, kedy krajský súd
rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. S. S., ktorému bola vec pridelená náhodným
výberom dňa 27.09.2012, nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Vec bola dňa 20.02.2013
pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. F. N.. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z.. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec
v neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, a že o veci rozhodoval
nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť
o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o tom, že
navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového jedinečnosti daného deja,
ktoré okresný súd odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako
aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože
podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa
z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo vyššie konštatované.

V konečnom dôsledku však za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a
návrhmi, a to aj s prihliadnutím na zachovanie princípu dvojinštančnosti súdneho konania.

Krajskému súdu v náväznosti na procesný postup okresného súdu, ktorým bola odňatá možnosť
účastníkov konať pred súdom, nezostávalo nič iné, len rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .