Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. marec 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/170/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309218685
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309218685.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Bratislava, Pribinova 25, a
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, konajúcou
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti povinnej: D. I., bytom M., A. XXX, vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 62, o vymoženie 227,71 eur s prísl., na

odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 12Er/879/2009-31 zo dňa 27.
júna 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil
ako spotrebiteľskú podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle ustanovení Občianskeho
zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl. OZ). Oprávnený pri uzatváraní zmluvy o
úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s nepodnikateľom.

Zmluvu posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako celok prijať
alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu. Rozhodcovská doložka

sa prieči dobrým mravom, výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Vstup
Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania
nepripustil. Vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania. Poukázal
na rozhodnutie NS SR spis. zn. 1Cdo/106/2008. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1
Exekučného poriadku a na ich úhradu súdnemu exekútorovi v sume 76 eur zaviazal oprávneného,
nakoľkoexekúciabolazastavenázdôvoduneprijateľnejzmluvnejpodmienky,ktorájesúčasťouúverovej

zmluvy a na základe ktorej bol vydaný exekučný titul.ProtitomutouzneseniupodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieoprávnenýaZdruženienaochranu
finančného spotrebiteľa OFS.

Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého

stupňa prekročil svoju právomoc, keď sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek
tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci. Výsledkom jeho postupu
je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval potom, čo
už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval.
Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a §

43 zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v
konanívovecivrozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Vprípade,
že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

ako ju uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a
právom na spravodlivý súdny proces, v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje
lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má
zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude zasahovať do práv a povinností založených

rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia
vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s
princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí
neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je rozhodnutie

rozhodcovského súdu právoplatné. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku len na

návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Porušil princíp legality, zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Postupom súdu došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, nakoľko bol oprávnený uvedený
exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
stránkonaniaainýchosôbvporovnateľnompostavení.Nemalmožnosťreagovaťnaakékoľvektvrdenia,

argumentyadôkazy,ktorébolipodkladomprerozhodnutieexekučnéhosúdu,nemalmožnosťoboznámiť
sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Exekučný súd nevykonal dokazovanie dôsledne, nezisťoval skutkový stav veci, čím bola
účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila
nesprávne rozhodnutie vo veci. Exekučný súd je podľa § 45 ods.1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať

len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná
v súlade so zákonom, jej obsahom neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a
teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o

nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti
o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.

Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS uviedlo, že vstup vedľajšieho účastníka do
exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiadúci. Priemerný spotrebiteľ nedokáže
poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, súdy si dôsledne neplnia svoju

funkciu ex offo zabezpečiť zákonný, spravodlivý a nestranný exekučný proces.

V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,

ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného a Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),

po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa
je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd
sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie

exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr.
aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné začaté exekučné konanie zastaviť,

pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012) pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosťsúdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie ak pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkon
rozhodnutia neprípustný.

V uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5Cdo/232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že skúmaním
platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný

titul v rozpore so zákonom ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského
súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40
ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými
môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

„vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľských
veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v
rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne
účinky. Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa
27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý
vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný
rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný
ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka právomoci
rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V preskúmavanej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 22.09.2008 uzatvorená zmluva o
úvere. Zmluva spĺňa kritéria stanovené ustanovením § 52 OZ, bola uzatvorená medzi dodávateľom a
spotrebiteľom. Na tento právny vzťah je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase
uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Rozhodcovská doložka, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené pred rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Právo voľby spotrebiteľa

je len iluzórne a takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť
pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ
možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola
vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno uvažovať nad tým,
že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Je namieste obava, do akej miery je takéto

rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na tieto dôvody rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná
podmienka podľa § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods.
1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4
OZ obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná

definícia uvedená v ods. 1.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je podľa § 53 ods. 5 OZ
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neplatná. Rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc,
rozhodovať daný spor, preto rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul,
ale za nulitný právny akt.

Poukazujúc na uvedené dôvody odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle §

219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúczcitovanéhoustanoveniajesúdakoautoritatívnyorgánrozhodujúcisporyainéprávneveci
povinnýobligatórneprerušiťsúdnekonanie,akrozhodolotom,žepožiadapodľačl.267ZFEÚ(pôvodne

čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZF EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho
konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o
platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

PovinnosťvnútroštátnehosúdnehoorgánupožiadaťSDEÚ ovydanierozhodnutiaopredbežnejotázke
je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j.

že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnejotázke.ZožiadnehoustanoveniaO.s.p.nevyplýva,ževšeobecnýsúdmôžeprerušiťkonanie
a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej
únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je
len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej

republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie
úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ
dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok,

došlo 26.02.2009, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom

riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo

vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúcispor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ
v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného SD EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy nevyslovili právny
názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak bolo

skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Dospeli
k záveru, že rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K
rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa v tom, že zákon
nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská
doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej
alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných
dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých bodoch svojej

prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je
potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú
upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.

V danej veci je potrebné zdôrazniť, že súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky neodvodil z ustanovení smernice, ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 OZ, ktorého

znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR (novelou OZ zákonom č.
150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričom
v ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) OZ uvádza len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno
považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú
za predpokladu, že spĺňa kritéria stanovené v ods. 1. V prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky

používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach, by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou
priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vyššie. Preto aj druhá otázka formulovaná

odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po
stránke právnej nepredurčuje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa SD EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti

reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

SD EÚ vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľombez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje

spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj
vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho

súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 smernice
a v prípade kladnej odpovede je úlohou súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu
rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak

posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného
posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Následkom v
zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe
spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní

vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi. Tento postup nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho
práva a ani v rozpore s čl. 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Posúdenie bol odvolací súd

spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť
prejudiciálnu otázku SD EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť
prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré
stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry

Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej. Predstavuje snahu o to, aby
sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou

na Súdny dvor EÚ.

Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť
a požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

S účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako

vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana
spotrebiteľa. Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS je takouto právnickou osobou, a preto
je jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na základe zákona možný, nie však v exekučnom
konaní.

Vedľajší účastník môže vystupovať iba v sporovom konaní, v ktorom účastníci vystupujú v postavení

navrhovateľa a odporcu, pričom podmienkou je existencia právneho záujmu vedľajšieho účastníka navíťazstve v spore tohto účastníka, na ktorého stranu do sporového konania pristúpil; exekučné konanie
takýmto konaním nie je.

Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom

účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne
vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo
určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). V nesporovom, resp. mimosporovom
konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť
vedľajšieho účastníctva.

Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty (určenia)

je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom
účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo Združenia na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS, jeho rozhodnutie plne rešpektovalo platnú procesnú úpravu a
neodňal oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.