Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21CoE/15/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812212432
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812212432.1

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevexekučnejvecioprávnenéhoCASHCOLLECTORSSKs.r.o.,sosídlomMlynské
Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zastúpeného Havel, Holásek & Partners s.r.o., so
sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava IČO: 36 856 584, proti povinnej I. Q., trvale bytom D. XXX, t.č.
na neznámom mieste, zastúpenej opatrovníčkou R. C., pracovníčkou Okresného súdu Y., o vymoženie
2.737,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad

Topľou č.k. 9Er/2265/2012-21 zo dňa 08.04.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že nebola
dodržanázákonompredpísanápísomnáformarozhodcovskejzmluvyarozhodcovskádoložkajenavyše

neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve.

Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zmeniť a vydať poverenia alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Pre prípad, že by odvolací súd rozhodnutie potvrdil, žiadal pripustiť proti jeho rozhodnutiu
dovolanie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v
štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj
s dôvodmi tam uvedenými.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v zmysle horeuvedených zákonných ustanovení preskúmal
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich

súladresp.rozporsozákonom,pričomvsúvislostistýmtopreskúmanímsprávnekonštatoval,žežiadosti
o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.

Súd prvého stupňa vychádzal pritom zo skutočnosti, že exekučným titulom vo veci je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2012-2512 zo dňa
23.08.2012, ktorý sa mal stať právoplatným dňa 25.09.2012 a vykonateľným dňa 28.09.2012.K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné uviesť,
že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako
zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým

mravom.

Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti,
tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie
je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú

suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi
ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného
nároku (res iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie
je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho

väčšou flexibilitou.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať,
patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom
zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo

medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm.
a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj
na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej

právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o
rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie
§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto
žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona
o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne

vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu
takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného
rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na

základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať
aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom
konaníjepotrebnénaúčely§45zákonaorozhodcovskomkonanívylúčiťvovzťahukexekučnémusúdu.

Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže
ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej
právoplatnosti.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať

písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutátelefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc Rozhodcovského súdu nebola súčasťou zmluvy o úvere

(ktorú zmluvné strany podpísali), ale bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok - článok 18.
Tie ale neboli zmluvnými stranami podpísané.

Takúto rozhodcovskú zmluvu ale nemožno považovať za uzavretú podľa § 3 a § 4 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Táto zmluva sa totiž nemôže uzatvoriť len odkazom na úverové podmienky.
Je to zmluva, ktorej obsah a forma sú uvedené v zákone a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na
úverové podmienky, pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy. Ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka tu

nie je možné použiť a u spotrebiteľských zmlúv niet úpravy obdobnej ako u poistných zmlúv v prípade
§ 788 ods. 3 OZ. Neexistencia rozhodcovskej zmluvy znamená to, že rozhodcovský súd nemohol daný
spor prejednať. Rozhodcovská zmluva je pojmovo procesným dojednaním, ktorej cieľom je založenie
právomoci rozhodcu či Stáleho rozhodcovského súdu, a to namiesto alebo vedľa právomoci súdu
všeobecného. Možno povedať, že rozhodcovská zmluva má zmiešanú povahu, pretože sa jednak

uzatvára podľa procesného predpisu, a to zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje len niektoré
pravidlá uzatvárania, pokiaľ ide o obsah a formu, avšak v ostatnom, najmä pokiaľ ide o náležitosti
právnych úkonov a kontraktačného procesu, je nutné túto doložku podriadiť režimu hmotného práva.
Rozhodcovská zmluva je teda uzatváraná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluvách ako
najbližšieho právneho odvetvia. Rozhodcovská doložka nie je koherentnou súčasťou hlavnej zmluvy, v

ktorej je obsiahnutá, a platí doktrína separácie rozhodcovskej zmluvy a zmluvy hlavnej, podľa ktorej sú
obe zmluvy na sebe celkom nezávislé. V exekučnom konaní v každom štádiu treba skúmať existenciu
podmienok konania a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento bol vydaný orgánom, ktorý
na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie
exekučného konania alebo zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku
sa exekučné konanie zastaví.

Oprávnený v odvolaní spochybnil správnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011 s poukazom na článok JUDr. Juraja Gyarfáša, LL.M.
„Je platná rozhodcovská doložka vo všeobecných obchodných podmienkach?“ a na rôzne výklady

znenia § 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa však plne stotožňuje s odôvodnením
citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní je podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačné a žiadnym (z oprávneným
uvedených výkladov tohto ustanovenia) nie je možné dospieť z záveru, že pre naplnenie zákonnej
podmienky platnosti rozhodcovskej zmluvy - písomnej formy, postačuje odkaz na všeobecné obchodné

podmienky, ktorých súčasťou je rozhodcovská zmluvy. Druhá veta citovaného ustanovenia § 4 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní totiž taxatívne stanovuje, kedy je možné rozhodcovskú zmluvu
považovať za písomne uzatvorenú. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukázal na rozdielne znenie článku
7 Modelového zákona UNCITRA a § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, a teda že v zákone o
rozhodcovskom konaní nie je prevzatá veta, že „rozhodcovskú doložku možno platne dohodnúť aj

odkazom na VOP“, tak z toho nie je možné usúdiť (ako sa mylne domnieva oprávnený), že slovenský
zákonodarca pri zavádzaní uvedeného ustanovenia považoval možnosť platne založiť rozhodcovskú
doložku aj poukazom na VOP za takú absolútnu samozrejmosť, že „necítil potrebu to uviesť v zákonnom
znení“. Pokiaľ by bolo skutočne vôľou zákonodarcu založiť možnosť platne uzavrieť rozhodcovskú
zmluvu aj s odkazom na VOP, nič mu nebránilo „mechanicky“ prevziať znenie tretej vety článku 7

Modelového zákona UNCITRAL aj do § 4 zákona o rozhodcovskom konaní.

Vo vzťahu k tvrdeniu odvolateľa, že podľa jeho názoru spôsob uzatvárania rozhodcovských doložiek v
kontexte bankových obchodov nie je na Slovensku neobvyklý, odvolací súd uvádza, že pre posúdenie
platnosti rozhodcovských zmlúv je „obvyklosť“ spôsobu ich uzatvárania irelevantná.

S oprávneným nie je možné súhlasiť ani v tom, že išlo o naplnenie § 93b ZoB.Podľa § 93b ZoB banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom

zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme
predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri
predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkochuzavretianavrhovanejrozhodcovskejzmluvynariešenieichvzájomnýchsporovzobchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa

a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa
taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť formulárovej zmluvy, kde
záujemca o službu doložku prijme , lebo inak zmluva nevznikne. V tom spočíva faktická nerovnosť
pri kontraktácii. Je zrejme, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo do informovanosti
v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ

C-76/10 bod 37 a iné).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-

I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Vzhľadom na to, že žiadosť o udelenie poverenia bola súdom zamietnutá z dôvodu nedodržania
písomnej formy rozhodcovskej zmluvy (a nie len z dôvodu podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka), ani prípadná odpoveď na prvé 2 dovolacie otázky tento záver nemôžu spochybniť. Aj
keď tretia dovolacia otázka sa týka písomnej formy rozhodcovskej zmluvy, nejde o otázku zásadného
právneho významu, pretože odpoveď na ňu je evidentná z už spomenutého rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011. Odvolací súd preto nepovažoval
za potrebné pripustiť proti tomuto rozhodnutiu dovolanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.