Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/277/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206051
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7809206051.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave,
ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom Grosslingova č. 4, Bratislava, proti povinnej: E. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
E. Č.. XX, pre vymoženie sumy vo výške 330,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 20. 06. 2012 č. k. 12Er/480/2009-24 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil. Zároveň oprávneného zaviazal zaplatiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 eur, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu proti povinnému na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 02975/09 zo dňa 01.
06. 2009, ktorý zaviazal povinného na zaplatenie sumy vo výške 340,57 eur spolu s 0,25 % úrokom z
omeškania denne zo sumy 326,64 eur od dňa 03. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo
výške 132,14 eur. Exekučný súd na žiadosť exekútora poverením č. 5808 022633* zo dňa 31. 08. 2009
v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len "Exekučný poriadok") v platnom znení, poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr.

RudolfaKrutého(EX5492/09).Poverenieboloudelenévrozsahuvymoženiauloženejpovinnostizaplatiť
istinu vo výške 330,57 eur, úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 326,64 eur odo dňa
03. 12. 2008 do 18. 06. 2009, úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 316,64 eur od
dňa 19. 06. 2009 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania vo výške 132,14 eur a trovy exekúcie.

Súd citoval ustanovenie § 251 ods. 4, § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
"O. s. p.") v platnom znení a ustanovenie § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v platnom znení a §
45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "ZRK") v platnom znení.

Súd zistil, že medzi účastníkmi bola dňa 06. 03. 2008 uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej
oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 165,97 eur (5.000,-- Sk). Poskytnutý úver sa povinná
zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach. Bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalejlen "VPPÚ") upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku v nasledujúcom znení. "Všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a)
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom

Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len "rozhodcovský súd"), ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (O. s. p.). Zmluvné strany sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne
z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu."

Vzhľadom na skutočnosť, že povinná neplnila riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bol v
omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
na rozhodcovskom súde žalobu.

Následne súd citoval ustanovenie § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenie

§ 52, § 54 ods. 1 a ods. 2, § 53 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
"OZ") v platnom znení a konštatoval, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

Súd zistil, že vyššie uvedená zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných

zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Povinný vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd má zato, že dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného, ťaží
oprávneného. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, čí označenie zmluvy, ako zmluvy o úvere

podľa Obchodného zákonníka nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať ani inak zhoršiť
svoje postavenie. Pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnený) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť
zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len
poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a

ani to, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy (aj keď je v OZ pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre
ktorú najmä OZ, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti
zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. "neprijateľné podmienky" na ochranu
tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v

súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam
verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú OZ zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Návrh spotrebiteľskej
zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len

vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o
úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku.

Konštatoval, že rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno pripustiť, len v prípade, že
by garantovala účastníkom spravodlivé konanie a rovné zaobchádzanie, čo v spotrebiteľskom vzťahu

znamená zvýšenú ochranu spotrebiteľa.Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo Všeobecných
podmienkachposkytnutiaúveruje,žespotrebiteľovijefaktickyodopretámožnosťbrániťsvojeprávapred
všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Vybraný rozhodcovský

súd pritom vôbec neaplikoval špecifickú úpravu spotrebiteľských vzťahov.

Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na
tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu,
ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Keďže rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, aj výkon práv a povinností

z takejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom. Exekučný titul vydaný na základe takejto doložky
nemá legitimitu a je materiálne nevykonateľný.

Súd na základe uvedeného v súlade s ustanovením § 45 ZRK a § 57 ods. 2 EP exekúciu zastavil.

Súdny exekútor si uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení

v celkovej výške 39,83 eur.

Súd preskúmal uplatnenie trov a zo súdneho spisu a spisu exekútora zistil, že v zmysle cit. ustanovení
exekútorovi patria trovy exekúcie nasledovne.

Citoval ustanovenie § 200 ods. 1, § 200 ods. 2, § 199 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie § 14
vyhlášky.

Odmena pri zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky vo výške 33,19 eur a 20 % DPH
z odmeny exekútora 6,64 eur, spolu vo výške 39,83 eur.

Súd uložil povinnosť nahradiť nevyhnutné trovy exekúcie oprávnenému, pretože k zastaveniu exekúcie
došlo jeho zavinením (§ 203 ods. Exekučného poriadku), lebo tento podal návrh na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorý trpí takými právnymi vadami, že v exekúcii nie je možné pokračovať.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá Občianskeho
súdneho poriadku) prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený.

Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady

voči uzneseniu okresného súdu.

Vprvomradenamietalzáversúduprvéhostupňa,oprávomociexekučnéhosúdupreskúmavaťexekučný
titul. Uviedol, že k takémuto revíznemu postupu v tomto prípade došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom.

Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského

súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní,a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie
umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje
do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca

vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného prísl. ustanovením zákona o rozhodcovskom
konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva. Uviedol, že formálne preskúmavanie
exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak,
ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním
materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu

(dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi).

Oprávnený namietal, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže
exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera
súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský
rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému.

Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku

exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne
nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí
mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného
titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak
ako z exekučného titulu oboznámiť sa s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka

znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k
výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také
dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané
nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j.
zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore

s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu (keďže nemôže
vyplývať z vady konania). Uviedol, že takýmto postupom súdu a výkladom ustanovenia § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov (podľa ustanovenia § 40 citovaného právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore
s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na skutočnosť, že úspešný žalobca v

rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením §
40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu stráca všetky svoje
justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna
interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný
súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a
princípom právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci
obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval na základe

ústavnesúladnejnormy,kčomumuslúžispravidlakonformnývýklad,aleniekedyajultimatívnamožnosť
podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Ak však účastník konania
odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie
súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný súd v zásade tieto možnosti buď vykoná
ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za

ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle
nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR), či pod dospením k záveru (§ 109 ods. 1 písm.
b) O. s. p.) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 269/09 zo dňa 07. 07. 2009).

Uviedol, že oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala

byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom na fakt, že exekučný súd rozhodoval
o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako akopovinný. Z okolnosti daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také okolnosti, ktoré by mohli objektívne a
rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením(postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v

oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a

Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

V tejto súvislosti uviedol, že s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený
poukazuje aj na skutočnosť, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa
ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom
Európskej únie a nie všetkým právnickým a fyzickým osobám. Oprávnený ako účastník konania
nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho
právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení.

Podľa konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to,
či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu

súdom samotným. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania
opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v
podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia
zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v
podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo oprávneného na súdnu ochranu, ako aj jeho

právo na spravodlivý súdny proces.

Poukázal aj na skutočnosť, exekučný súd nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom. Účastníci
konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie
dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť
účastníkov konania konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Ďalej uviedol, že exekučný súd v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZRK je oprávnený skúmať
iba to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd i napriek uvedenému usúdil, že exekučný
súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Uviedol, že

dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory
s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť
voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby,
ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si
povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo

vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť
voľbymedzirozhodujúcimorgánomjeibafiktívna,resp.môžepatriťlenspotrebiteľovi.Takézdôvodnenie
nemá logický, právny a ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o
neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona

o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal so splnením podmienok pre vznik
spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tomto zmysle
ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere k akému dospel.Rozhodnutie súdu je takto založené iba na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok
dôvodov v odvolacom konaní. Ak exekučný súd posudzoval exekučný titul tak z vecnej ako aj právnej
stránky, mal posúdiť aj to do akej miery a v akej časti je exekučný titul súladný so zákonom a v tejto časti

mal vykonávať dokazovanie. Súd však takto nepostupoval, ale iba konštatoval rozpor exekučného titulu
so zákonom. Nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V
civilnom práve existuje princíp tzv. delenej neplatnosti podľa ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka.

Oprávnený rovnako poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol,
že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. okrem iného

aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou časťou zmluvy o
úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,
zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje iba v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť
dohodnutú v zmluve.

Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania, tak
rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti
o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Poukázal aj na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je v zmluve dojednaná, nastupuje výška úrokov

ustanovená zákonom, t. j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí
zmluvná voľnosť. Oprávnený poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. 3 Obdo/3/96). Poukázal aj
na rozhodnutie NS SR zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo/34/2004, zo dňa 22. 09. 2005 sp. zn. 2

Obdo/26/2004, zo dňa 22. 09. 2005 sp. zn. 2 Obdo/28/2004, kde sa súd zaoberal otázkou úrokov z
omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné
odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy
o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených,
či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý

následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z
omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov
je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a
povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní.

Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania

exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný
titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O. s. p. zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súdny exekútor a ani povinná sa k doručenému odvolaniu v stanovenej lehote písomne nevyjadrili.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 26. 07. 2012
označené ako " Návrh na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s.
p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu".

V rámci tohto podania poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako
nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať
slovenskú právnu úpravu.

Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách
sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v
spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s
poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu
textu písmena q) bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú

podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná.

Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných
jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských
sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané.

V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty
a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka
týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení
európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje
priamozmluva,abyodvolacísúdkonaniepodľaustanovenia§109ods.1písm.c)Občianskehosúdneho

poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v znení

1.) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov ?

2.) V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý

vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?

3.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O. s.
p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Z obsahu odvolania oprávneného vyplýva, a to aj napriek tomu, že oprávnený v ňom uviedol, že napáda

uznesenie exekučného súdu v celom rozsahu, že odvolaním bol napadnutý iba výrok uznesenia súdu
prvého stupňa o zastavení exekučného konania.Vzhľadomnauvedené,keďžeII.výrokuzneseniaexekučnéhosúduotrováchexekúcie,nebolodvolaním
oprávneného napadnutý, tento nadobudol právoplatnosť (§ 159 ods. 1 a 2 O. s. p.) a preto ho súd v
odvolacom konaní nepreskúmaval.

Z predloženého spisu odvolací súd mal preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.

Má za to, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy v nadväznosti na články Smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite
zdôvodnil.

Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,
C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Snaha dodávateľa (oprávneného) použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník
naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy a tiež

vykonávacích predpisov k nemu.

Navyše oprávnený právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 06. 03.
2008akovzťahuspotrebiteľskéhoanivsamotnomodvolanínespochybnil,keďlenzmätočnepoukazoval
na skutočnosť, že nesúhlasí s právnym posúdením predmetnej zmluvy o úvere okresným súdom ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to napriek skutočnosti, že exekučný súd uvedenú zmluvu ako zmluvu

o spotrebiteľskom úvere neklasifikoval.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.

Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v
prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor
o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu
vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996

(publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku
5 - 6, ročník 1997, na str. 188) tak, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená".

Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je súdom "treťostupňovým", ale vykonávacím, a teda nebol
oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval
odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom tento uviedol, že "okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného

konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť".

Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES)
vo veci Pohotovosť C - 76/10 zo dňa 16. 11. 2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvereuzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a
v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú

podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. ustanovenia § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c) tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty

než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus iura
scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú písané
pre bdelých").

Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského
konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli

by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura sripta sunt"
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto
záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku

obmedzuje len na účastníkov.

Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky
štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej
činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu

arbitrom - rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože
v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených
záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v
súkromnoprávnomprocese,požiadavkanarešpektovanieprincípovsúkromnéhoprávaarbitromvrátane

princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon
verejnej moci.

Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ).

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd, okrem iného, zaoberá tým,
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa ustnovenia
§ 37 ZRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 ZRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným
predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.

Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou "res iudicata", veci už
raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho
rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské

štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok.

Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje

za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Citovaná Smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa
novelizoval OZ, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je
táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C - 334/92 zo dňa
16. 12. 1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ
judikoval, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať,
že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol

Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación
[1990] ECR I - 4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred
alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle
znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189
Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd

zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky
príslušnej smernice. Rovnako podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10. 04. 1984
Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein - Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.
04. 1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zosmernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky
primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je
záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri

aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom
implementovaťsmernicu(vprejednávanýchveciach76/207),jevnútroštátnysúdpovinnývykladať svoje
vnútroštátneprávovosvetlezneniaaúčelusmernicescieľomdosiahnuťvýsledok podľatretiehoodseku
článku 189.

Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí

aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ potom oprávnený v doplnení odvolania namietal slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy
Smernice, ktoré je podľa jeho názoru odlišné od znenia uvedeného písmena v iných úradných jazykoch
únie, odvolací súd sa uvedenou námietkou nezaoberal. Vychádzal pritom zo znenia ustanovenia § 205

ods. 3 O. s. p., kde je stanovené, že rozšíriť, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Námietku týkajúcu sa slovenského znenia písm. q) bodu 1 prílohy Smernice odvolateľ prvýkrát uplatnil
až v doplnení odvolania, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 30. 08. 2012. Zákonná lehota na
podanie odvolania pritom odvolateľovi uplynula už 20. 04. 2012.

Nedôvodná je i námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje
za "slabšieho" voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o

to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok

poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v

spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľkou vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený.

Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných
dojednaní. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred
všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý
súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného
vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači

Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný
rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy
rozhodnúť.Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej
voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním,
no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej

spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako
exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou
spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam
o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Po posúdení

rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil právny záver, že
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia
zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne nevykonateľný a
absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie.

Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola

založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako
celokbolvydanývrozporesozákonomanemôžebyťspôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektorého
byoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktoréhovymoženiabysamoholvrámciexekúciedomáhať.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z.
Exekučného poriadku).

Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto
rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie (§ 58).

Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v

každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

V tomto zmysle je koncipované aj ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod
zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže
rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.

Okresný súd danú exekúciu zastavil s odkazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Takáto iná právna kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia.

Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu, že exekúciu zastavil

podľaustanovenia§57ods.1písm.g)Exekučnéhoporiadku,namiesto§57ods.1 písm.a)Exekučného
poriadku.

Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 O. s. p.

Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny

dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak,
ako to požadoval odvolateľ.Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,

úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ.

Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.
s. p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na

rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka
konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore,

a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom
uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní
en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom
individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže
rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom

dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom
rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý už na vyššie uvedených stranách tohto rozhodnutia
výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že

rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v
súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu (pozri napr. uznesenie Krajského súdu
Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/181/2012, 16CoE/209/2012, 16CoE/117/2012 a iné) i Najvyššieho súdu
SR (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ).

Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke

právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v

jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie
v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že

daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v
exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.

Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou tak, ako na to už

Odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná
odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov.

Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica

zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú
povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu

podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v
zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s
tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia

podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57
ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe vyššie uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím

rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie

neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ.

Doktrína "acte éclaire" (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na
koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,

judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú.

Doktrína "acte clairé" (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že
začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p. v
spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O. s. p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože návrh na ich priznanie predložený nebol.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0
(ustanovenie § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely
uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.