Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/300/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2208206972
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2208206972.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti povinnému: Q. J., nar. XX. X. XXXX, bytom C. R. XXX, vedenej
u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava so sídlom Záhradnícka 60,
Bratislava, pod č.k. EX 544/2008u, o vymoženie 1.260,71 eur s príslušenstvom, o zastavení exekúcie, o

odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6Er/565/2008-38 zo dňa
29. novembra 2011, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie
zastavil. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/, ods.

2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
ale i Smernicou rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vecne súd prvého stupňa preskúmal predložené listiny ako aj odôvodnenie rozhodcovského rozsudku a
zistil, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 29. 3. 2004 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXXX, na základe
ktorej poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 1.021,38 eur na nákup predmetu financovania so
18,34% ročnou percentuálnou mierov nákladov. Povinný sa zaviazal oprávnenému vrátiť pôžičku v 15-

tich mesačných splátkach po 84,05 eur. Preskúmaním všeobecných obchodných podmienok pôžičky
poskytovanej právnym predchodcom oprávneného, ktoré tvoria súčasť zmluvy, zistil, že v bode XI písm.
o) je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. V zmysle predmetného ustanovenia všeobecných obchodných podmienok
pôžičky poskytovanej spoločnosťou „sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory, s.r.o.

a to jediným rozhodcom v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú
podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné.
Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku
a to v lehotách v ňom uvedených. Zmluvné strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť
uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozsudok výkonu rozhodnutia.“
Predmetná rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o pôžičke č. XXXXXXXXXX je podľa súdu

prvého stupňa neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v
určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul, je preto právne neúčinný, nulitný,
nespôsobilý vyvolať právne následky, nakoľko bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd prvého stupňa za to, že boli splnené podmienky na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Odvolateľ vyslovil názor, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Zdôraznil, že v zmysle zákonných ustanovení rozhodcovský
rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že
je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd nie je vecne príslušný

konať vo veci ako súd vyššej inštancie a teda skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský
rozsudok. Exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní môže skúmať
len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Existencia resp. neexistencia dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku.
Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08, pričom zdôraznil, že vnútroštátny súd nemôže
kompenzovať opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež

nahrádzať pasivitu spotrebiteľa v spore, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a
nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa odvolateľa z európskeho práva
nemožno vyvodiť záver podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť skúmať exekučný titul a nahradiť
tak pasivitu spotrebiteľa, komunitárne právo ani neukladá exekučnému súdu povinnosť skúmať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že bola narušená zásada rovnosti. Odvolateľ ďalej

poukázal na to, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ust. § 52 a § 54 len na vymenované zmluvy,
medzi ktoré zmluva o úvere nepatrila. Oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho
nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Odvolateľ zastáva názor, že namietaným
postupomarozhodovanímsúdudochádzakneoprávnenémuzásahudozákladnéhoprávaoprávneného

na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty. Odvolateľ tiež poukázal na dôvodovú správu
k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podľa ktorej by bolo neprijateľným ustanovením
rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc výlučne rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, čo ale nemá za následok zrušenie platnosti celej doložky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),

postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolaniu
nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdiť.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom

výkonejudikovanéhoprávavyjadrenéhoexekučnýmtitulom,ktoréhopovahaurčujerozsahmateriálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť
a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy

bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,
materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho vykonateľnosti.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom

pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu
exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý
charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne
ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré

ustanovujúpovinnosťexekučnéhosúduskúmaťajmateriálnusprávnosťexekučnéhotitulu,tedaposúdiť,
či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti
aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná

exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto
ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v §
40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho

základe. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Formálnaprávoplatnosťrozhodnutiapodľaustálenejjudikatúryaprávnejteórievyjadruje,žerozhodnutie
nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny
účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei

iudicatae),oktoromnemožnoznovakonaťaktorýjezáväznýmedziúčastníkmiavočivšetkýmorgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné

neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z
nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá
prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy,
pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými
zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom...

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného
rozhodnutia súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 O.s.p.
určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd,
ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v
sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu
rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej
právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným

vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku
priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na
účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK

oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda
viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho
materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p. (resp.
súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie.

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto

samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1ods. 1 ZoRK), či
v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o
plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku),podrobneupravujeExekučnýporiadok.Ustanovenieokamihu,kedytakmáalebomôžeučiniť,nie je explicitne dané, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného
titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že
exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a/

Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom
exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f/
Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod" sa môže týkať
aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 29. 3. 2004 bolo zistené, že pôvodný veriteľ spoločnosť Quatro, a.s. a
povinný ako dlžník, uzavreli zmluvu o pôžičke v celkovej výške 42.210,-Sk, ktorá mala byť zaplatená v
15 mesačných splátkach po 2.532,-Sk poštovou poukážkou, kde neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú i
všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou. V čl. IX. Záverečné ustanovenia
písm. o/ sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou

budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade
so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu,
ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú
povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených.
Zmluvné strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku

dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač mal
oprávnený už pripravenú a povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho

spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1. 7. 2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníkaalebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa

primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č.397/2008súčinnosťouod1.11.2008.Vostatnomznenímá§3ods.3zák.č.250/2007Z.z.zakotvené,
že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.
4.2004do31.12.2007arozdielnevobdobíod1.1.2008.§52Občianskehozákonníkavznenívobdobí
od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je

osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992
Zb. v znení do 24. 11. 2004, keďže podľa použitého formulára ide o zmluvu, ktorá sa má uzavrieť vo

viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia pritom typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na
škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a sú
v rozpore s dobrými mravmi. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku
Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže právny predchodca oprávneného bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to,
že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti a nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy, je potrebné ho považovať za spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 2 zák.
č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o pôžičke sa zaviazal poskytnúť právny
predchodca oprávneného ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky
vo forme pôžičky a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť

celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Odvolací súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku
Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil
kontrole prednostne rozhodcovskú doložku.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet
plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

S účinnosťou od 1. 1. 2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z.z. boli citované ustanovenia
Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne:V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o

predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca

demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde

uplatní svoje právo.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť

v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa

vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27. 6. 2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd

je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

Ako už bolo uvedené vyššie, zmluvné strany v danom prípade dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle
ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom
Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom
tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany
konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti

uložené v rozhodcovskom rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených. Zmluvné strany berú ďalej na
vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha
tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom

ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve, resp. v dohode o úhrade pohľadávky v splátkach. V porovnaní s
ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípadesporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných
strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy,

teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi
konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako
slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces
neuvedomuje. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu

ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,

resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná určený
rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti
riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí

súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť,
aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o pôžičke je v priamom rozpore
s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia

predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1. 1. 2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknutépred1.1.2008jepotrebnéposudzovaťpodľadoterajšíchpredpisov,neprijateľnosťpredmetnej
zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ

i Ústavného súdu SR.

Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č.

244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.
Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný
nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.
§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS SR
pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Pri tomto dôvode neprípustnosti exekúcie súd rozhodne o neprípustnosti exekúcie a exekúciu zastaví
jedným uznesením, v ktorom sa uvedie výrok o neprípustnosti i výrok o zastavení exekúcie. Simultánny
spôsob rozhodovania o týchto procesných skutočnostiach je dovolený vzhľadom na to, že proti takémuto
rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Osobitné rozhodovanie o neprípustnosti a o zastavení exekúcie

by navyše odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania.S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o pôžičke a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie
ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude
rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O.s p.).

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.