Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/81/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2608207962
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2608207962.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Bratislava, Pribinova 25, a
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, konajúcou
advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti povinnému: A. T., bytom Z. K. A. XXX,
vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 60, pre vymoženie 919,47
eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica sp. zn.
6Er/583/2008-18 zo dňa 25. júna 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu, oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ustanovenia
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní, na zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj na ustanovenia §
52, 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, na Smernicu rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa preskúmaval
zmluvu o úvere, uzatvorenú medzi oprávneným a povinným, najmä rozhodcovskú doložku. Dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým
podmienkam. Podľa názoru súdu prvého stupňa už len tieto skutočnosti možno považovať za
dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Dospel k záveru, že exekúciu je potrebné
zastaviť, nakoľko dojednanie rozhodcovskej doložky bolo v rozpore s dobrými mravmi, ustanoveniami
slovenského právneho poriadku a právneho poriadku Európskeho spoločenstva.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa včas podal odvolanie oprávnený v celom rozsahu. Odvolanie
odôvodnil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, svojim postupom súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd konajúci ako exekučný súd nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu
došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu uvedenom v žalobe, alebo vo vzájomnej žalobe. Úspešný navrhovateľ v rozhodcovskom konaní

stráca vplyvom nahradenia upraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku je v priamom rozpore s ústavným právom navrhovateľa na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, je v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany
legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v
ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Pokiaľ táto lehota márne
uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Založená je platnosť zásady správnosti
rozhodnutia rozhodcovského súdu vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Oprávnený tvrdí,
že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na
spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok, ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné
užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie
a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s
postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, pre toto iné postavenie ho vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere.
Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej
republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť. Aplikoval ustanovenia
Smernice rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Exekučný súd svoje rozhodnutie založil
na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne
nemožné. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa obmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale sa vzťahuje na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Pritom nie je dôležité, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Exekučný
súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k
meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ak by odvolací súd napriek tvrdeniam oprávneného dospel k
záveru, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto
je platná. Skutočnosť, že spotrebiteľ si nesplnil povinnosť a navrhovateľ bol v rozhodcovskom konaní
dodávateľom, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá nie je spotrebiteľom. Nie je možné dospieť k záveru, že
možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Možnosť
voľby účastníkmi konania bola dojednaná, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukazuje
tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a
poplatku za zasielanie upomienok. Exekučný súd už raz skúmal exekučný titul, už raz o ňom právoplatne
rozhodol. Ak exekučný súd reviduje exekučný titul opätovne, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený žiadal odvolací súd,
aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolacom konaní oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na

rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou -
účastníkom konania, proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal
vec podľa ustan. § 212 ods. 1 a 2 O.s.p., posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,
prejednal bez nariadenia pojednávania podľa ustan. § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolaním
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a obsahu spisového materiálu dospel k záveru,
že súd prvého stupňa preveril a vecne posúdil rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené
vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či nie v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v
podrobnostiach na neho poukazuje.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný na plnenie, ktoré je
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví. Podľa Exekučného
poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému
súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo
výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP je obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo
na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní. Každému účastníkovi sa poskytne primeraná možnosť
oboznámiť sa so stanoviskom a dôkazmi protistrany, prípadne obstaranými súdom, a vyjadriť sa k nim za
podmienok, ktoré účastníka nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s protistranou.

Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané rozhodnutie
prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd predtým vydal poverenie exekútorovi
na vykonanie exekúcie, prekvapivé, a že nemal reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto
pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu vyžaduje,
aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu vyjadrili spôsobom stanoveným v
občianskom súdnom poriadku. Hoci prvostupňový súd tieto práva účastníkov svojím postupom porušil,
táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.),
preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom
predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo toto právo účastníka
občianskeho súdneho konania uplatnené.

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných sťažností
oprávneného sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013, v ktorých
Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch

v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade
prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné
nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom
krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty dodržaný,
čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Keďže v preskúmavanom prípade rozsudok rozhodcovského súdu ako exekučný titul zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
ustan. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Prvú otázku, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, považuje odvolací
súd za akademickú, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho
výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať
spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská
doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe tohto skúmania
dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne
a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom rozhodcovskom súde, je
neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd.
Nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou
odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a

pod.). Z uvedených dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
ktorá nemá základ v prejednávanom spore.

Druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho
názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica
Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej
prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je
potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú
upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej
republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a sú obsiahnuté v znení § 53 ods. 1 OZ. Pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na
to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto
aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného
výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

K tretej otázke treba poukázať na existujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym, vonkajším zásahom vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda
zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu
cieľa stanoveného v jej článku 7. Takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej
išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej
odpovede je úlohou súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ak vec
prejednávajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z tohto posúdenia
všetky relevantné dôsledky, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva. Následkom je zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie
je možné v exekučnom konaní vymôcť. Nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo

všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Toto nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Takéto posúdenie bol odvolací súd
spôsobilý uskutočniť sám na základe existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby
zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré
stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť a požiadať
Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu úniového práva.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.