Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/5/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211215164
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2211215164.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5,
zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: M. V., nar.
XX. M. XXXX, bytom G. K., K. W. XXX, o 1.171,03 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného: Spotrebiteľské združenie OSA, Bratislava, Fedinova 9, zast. splnomocnenkyňou:
HKP Legal, s.r.o., Bratislava, Sasinkova 6, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného

súdu Dunajská Streda z 1. októbra 2012 č. k. 9C/222/2011-83 (správne „-84") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania medzi žalobkyňou a
vedľajším účastníkom na strane žalovaného r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie pre späťvzatie žaloby podľa § 96 O. s. p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a účastníkom

(?) nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 137, §
146 ods. 2 a § 150 ods. 1 O. s. p., vecne potom zastavením konania pre späťvzatie žaloby, teda
následkom procesne pričítateľným žalobkyni, to však za situácie, keď žalovanému trovy nevznikli, resp.
ich náhradu nežiadal a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nebol dôvod priznať náhradu trov
konania na právnej službe, pretože tu sám vedľajší účastník má disponovať rozsiahlymi znalosťami a
vedomosťami v danej problematike (ochrany spotrebiteľa) a preto trovy právneho zastúpenia advokátom

nie sú účelnými.

Protitomutouzneseniulenvčastinepriznaniamunáhradytrovkonaniapodalvčasodvolanieibavedľajší
účastník na strane žalovaného, namietajúci pritom predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci
a požadujúci priznanie mu náhrady trov konania. Súd prvého stupňa podľa neho pochybil, ak nevzal do
úvahy najmä to, že k späťvzatiu žaloby a tým zapríčinenému zastaveniu konania došlo práve v dôsledku
námietkypremlčaniavznesenejvedľajšímúčastníkom,odbornéprávnezastúpenietakejtoosoby(atakto

aj vznik trov vedľajšieho účastníka na právnej službe) nemožno vylúčiť a ak by aj odvolací súd takýto
názor nezdieľal, namieste je prerušenie konania s položením Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež
len „SD“) príslušnej predbežnej otázky (súvisiacej s výkladom komunitárneho práva).

Žalobkyňa navrhla uznesenie v napadnutej časti potvrdiť, majúc za to, že spotrebiteľské združenia majú
byť schopné naplniť predmet svojej činnosti i bez právneho zastúpenia, ktoré tak nie je účelným. Na
položenie SD odvolaním podsúvanej otázky potom podľa nej nie je dôvod, pretože by tu malo ísť o
výklad vnútroštátneho a nie komunitárneho práva.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania
(teda len v časti trov konania medzi žalobkyňou a vedľajším účastníkom na strane žalovaného) a to
bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby

prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že uznesenie v
napadnutej časti nemožno považovať za správne a to najmä pre nie celkom správne (úplné) právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej stránke i zásadnú neprijateľnosť dôvodov použitých
súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia.

Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. (citované aj odôvodnením napádaného uznesenia) je legislatívnym

vyjadrením až dvoch výnimiek z pravidla, nachádzajúceho sa v odseku 1 písmene c/ rovnakého
pragarafu i zákona (teda pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania skončeného zastavením
nemá právo na náhradu jeho trov). Podstatou prvej z oboch výnimiek je úprava, že ak niektorý z
účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy (veta prvá ustanovenia),
kým naopak druhú zákon vymedzuje (v druhej vete tu oboznamovaného ustanovenia) tak, že ak sa
pre správanie odporcu (tu rozumej žalovaného alebo aj viacerých účastníkov, vystupujúcich v takomto

procesnom postavení) vzal (a) späť návrh (žaloba), ktorý (-á) bol (a) podaný (-á) dôvodne, je povinný
uhradiť trovy konania odporca (žalovaný).

Súdprvéhostupňasícesvýkladomtakejtoúpravyzačalsprávne(keďuzavrel,žezavinenienazastavení
konania sa v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov zásadne posudzuje len z procesného
hľadiska a pričíta tomu, kto dal k takémuto rozhodnutiu súdu podnet, pričom v prejednávanej veci

takouto osobou bola celkom nepochybne žalobkyňa), následne však zo správnej cesty zišiel - tým, že
napádaným uznesením nepriznal náhradu všetkým účastníkom. Žalobkyni (ako účastníčke nesúcej vinu
na zastavení konania) by totiž pri postupe podľa § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. právo na náhradu
nevzniklo vôbec a ak stále treba trvať i na tom, čo tunajší súd uzavrel v jednej zo skôr ním prejednaných
veci za účasti tej istej žalobkyne i vedľajšieho účastníka (tu pre prípad záujmu por. uznesenie Krajského

súdu v Trnave zo 7. novembra 2013 č. k. 10Co/2/2013-89, inak vo veci Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 6C/218/2011) a síce, že vodítkom pri riešení dilemy, či použiť pravidlo alebo výnimku, je
vznik trov konania s požadovanou náhradou na strane toho, komu by sa prípadne mali trovy nahrádzať
a postup podľa ktorejkoľvek z viet ust. § 146 ods. 2 O. s. p. tak má svoje opodstatnenie len pri
pozitívnom rozhodovaní o náhrade (teda o tom, že sa povinnosť na náhradu aj uloží, nie teda i vtedy,

ak ju uložiť nemožno); výrok napádaného uznesenia by mohol byť akceptovateľný nanajvýš v prípade
odvolateľa (vedľajšieho účastníka, ktorý náhradu požadoval, avšak táto mu na základe rozhodnutia súdu
nemala byť priznaná), kým v ďalšej (nenapadnutej) časti týkajúcej sa žalovaného neexistoval dôvod
pre nepoužitie pravidla (akým dôvodom samozrejme nebola ani prípadná väčšia komplikovanosť výroku
uznesenia,vktoromprirešpektovaníokresnýmsúdomzvolenéhospôsoburozhodnutiamalinájsťmiesto

1. deklarácia, že žalobkyňa ani žalovaný nemajú právo na náhradu trov konania a 2. vyslovenie, že
vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania nepriznáva).

Súd prvého stupňa však najmä dôvodmi použitými na podporu paušálneho odmietnutia zastupovania
spotrebiteľských združení advokátmi či advokátskymi obchodnými spoločnosťami prakticky poprel
ústavne zaručené právo jedného z účastníkov konania na právnu ochranu (v čom mal odvolateľ

samozrejme pravdu). Hoci je zjavné, že postoje vedľajšieho účastníka i žalobkyne k tejto otázke sú
v oboch prípadoch neobhájiteľnými extrémami (v jednom prípade pre tvrdenie o práve na náhradu
vždy, teda bez zohľadnenia tiež faktoru nevyhnutnosti zastupovania v každej jednotlivej veci, ak v
rámci obrany sa len paušálne uplatňujú tie isté námietky použiteľné pre bližšie nedefinovateľný počet
prípadov a tiež pre stotožňovanie práva na zastupovanie advokátom s právom na odmenu pre advokáta

v každej jednej veci; v druhom prípade potom pre celkom opačné tvrdenie o neúčelnosti zastupovania
tzv. spotrebiteľských združení v žiadnom prípade) a súd prvého stupňa sa v takomto spore evidentne
priklonil na stranu žalobkyne; aj tunajší súd sa k tu nadnesenému problému už v minulosti vyjadril.
Podstatu ním zaujatého stanoviska možno vyjadriť i tak, že principiálne ani vedľajším účastníkom v
osobách tzv. spotrebiteľských združení právo na odborné právne zastúpenie uprieť nejde, rovnako

ako v každej inej súdom posudzovanej veci sa tu však treba zaoberať hľadiskom účelnosti v takejto
súvislosti vynakladaných trov a teda i tým, či potreba zastupovania advokátom alebo na taký účel
založenou obchodnou spoločnosťou je tu aj v prípade len mechanického opakovania raz už preúčastníka vymysleného a buď v rámci odmeny, alebo náhrady trov konania už aj honorovaného (tu pre
prípad záujmu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 27. júna 2013 č. k. 10Co/197/2012-91).

Odvolaciemu súdu tak v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými

jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov (vrátane prípadného vyporiadania sa aj s otázkou výšky trov
konania vzniknutých na tej-ktorej strane sporu) ani neostávalo iné, než uznesenie súdu prvého stupňa v
napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania aj po tomto
rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodnúť až po riadnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich

možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie
zmienené požiadavky).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.