Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 15. november 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoP/129/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113211168
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3113211168.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti súdu o maloletého T. C. F. C. - X., nar. XX.XX.XXXX, dieťa
rodičov D.. Q. X., trvale bytom F. XXX, zastúpenej P.. L. A., advokátkou, so sídlom v X. B., I. XX/XX
a F. C., trvale bytom X., X. XXXX/X, prechodne bytom XXXX XXX K., C. XXXXX, R., o úpravu práv
a povinností k maloletému a o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, na odvolanie matky proti
uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 6. mája 2013, č.k. 34P/94/2013-9, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd s poukazom na ust. § 1, § 2, § 39 ods. 1 a 3 a § 48 ods.
2 zákona č. 97/1963 Zb. vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať. Konanie podľa § 103 a § 104 ods. 1
prvá veta O.s.p. zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že

matka svojím návrhom žiadala, aby súd rozhodol o úprave práv a povinností k mal. dieťaťu tak, aby ho
zveril do výchovy matky a otca zaviazal prispievať na jeho výživu sumou 500 Eur mesačne s účinnosťou
od 01.04.2013 a spolu s podaným návrhom vo veci samej podala aj návrh na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorým žiadala, aby na čas do právoplatného skončenia vo veci samej maloletý bol zverený
do jej osobnej starostlivosti. Súd prvého stupňa konštatoval, že v danom prípade ide o návrh na úpravu
práv a povinností k mal. dieťaťu, teda o konanie vo veciach starostlivosti o maloletých, pričom ide o

občiansko-právny vzťah s medzinárodným prvkom. Uviedol, že medzinárodný prvok je daný na strane
rodičov dieťaťa a u mal. dieťaťa, ktoré sa v R. aj narodilo minimálne v súvislosti s miestom ich obvyklého
pobytu (Q. F., A., R.). Súd prvého stupňa v danom prípade nezistil existenciu medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná, a ktorá by upravovala kritériá právomoci vo veciach
starostlivosti o maloletých, ak medzinárodný prvok súvisí s R., a preto postupoval podľa ustanovení
zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších

predpisov (ďalej len zákon č. 97/1963 Zb.). Z návrhu matky mal za preukázané, že matka dieťaťa s jeho
otcom a ich maloletým synom minimálne od roku 2011 žijú v R., v A., kde majú centrum svojich
záujmov. Podľa udania matky sú rodičia maloletého dieťaťa manželia. Maloletý T. C. F. sa narodil dňa
XX.XX.XXXX v Q. F., v A., v R.. V návrhu matka uviedla, že s maloletým pricestovala na Slovensko len
nedávno dňa 08.04.2013, pričom mala zakúpenú aj spiatočnú letenku do R. na koniec septembra. Z
uvedeného vyplýva, že prítomnosť matky a mal. dieťaťa mala mať na Slovensku len dočasný

charakter,nakoľkosamienilivrátiť doR.,kdevsúčasnostistáležijeajotecdieťaťa,jejmanžel.Na
základe uvedeného mal súd prvého stupňa za to, že matka dieťaťa pricestovaním na Slovensko nemala
vôľu vytvoriť si tu nové stále a obvyklé centrum svojich záujmov a záujmov mal. dieťaťa s úmyslom dať
mu stabilnú povahu. Prostredie dieťaťa v nízkom veku, ktoré sa významne podieľa na určení miesta
jeho obvyklého pobytu, je v prvom rade rodinné prostredie určené príslušnými osobami, s ktorými dieťa
žije, a ktoré sa o neho starajú. V dôsledku toho, ak je maloleté dieťa opatrované oboma rodičmi, treba

posudzovať ich integráciu do ich sociálneho a rodinného prostredia. Nakoľko z dôvodov pricestovania
matky na Slovensko nevyplýva, že jej úmysel spočíval v presune centra jej života a svojich záujmov zR. na Slovensko, rovnako z jej návrhu nevyplýval ani súhlas otca maloletého dieťaťa žijúceho v R. s
presťahovaním mal. dieťaťa na Slovensko, zastával názor, že obvyklý pobyt mal. dieťaťa, ktoré
sa narodilo a žije so svojimi rodičmi v R. od roku 2011, nie je na Slovensku, ale v R.. Nič

na tom nemení ani adresa jeho trvalého pobytu na Slovensku, ktorá má iba evidenčný charakter a ani
jeho príležitostné pobyty na Slovensku. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa vyvodil,
že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať. Nedostatok právomoci je prekážkou
neodstrániteľnou, súd v konaní nemôže ďalej pokračovať, a preto konanie v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p.
zastavil. Súčasne poukázal na to, že predmetom návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia

nie je opatrenie potrebné na ochranu osoby alebo majetku maloletého, a preto súd prvého stupňa takéto
opatrenie v zmysle § 39 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. neurobil. Záverom konštatoval, že tuzemský súd
nemôže postúpiť vec cudzozemskému súdu, preto je na matke mal. dieťaťa, prípadne jeho otcovi, aby
sa so svojím návrhom obrátili na príslušný cudzozemský súd.

Proti uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka maloletého, navrhla, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasila s názorom

súdu prvého stupňa, že obvyklým pobytom dieťaťa je Q. F., A. v R.. Uviedla, že so synom žije
striedavo v R., ale aj na Slovensku. Po nezhodách v manželstve, po dohode s otcom
maloletého, odišla ku svojim rodičom, kde žije doposiaľ a skutočnosť, že mala mať spiatočnú letenku,
neznamená, že sa mieni vrátiť do R.. V R. nemá pracovné povolenie na trvalý pobyt ani otec maloletého,
ktorý sa budúci rok bude musieť vrátiť na Slovensko. Nakoľko maloletý nie je zverený ani jednému z

rodičov, hoci spoločne nežijú, uvedená skutočnosť jej, ako aj maloletému komplikuje žitie na Slovensku,
zvlášť vzhľadom k tomu, že otec maloletého jej zrušil prístup k účtom, a je teda finančne odkázaná so
svojou výživou, ako aj s výživou maloletého na svojich rodičov. Toho času s maloletým
žije na Slovensku, mieni tu žiť s maloletým aj naďalej. Má záujem zvýšiť si kvalifikáciu, aby mohla začať
na Slovensku pracovať, finančne sa dokázať postarať o seba i o maloletého, čím sa súd prvého stupňa

nezaoberal. Nie je pravdou, že by nemala vôľu vytvoriť si v Slovenskej republike stále a obvyklé centrum
svojich záujmov a záujmov pre maloletého. Nesúhlasila s tým, že by sa otec v R. podieľal na výchove
syna, naopak, poukazovala na to, že si našiel priateľku, ktorej sa venoval a venuje, pričom ona v R.
nemá nikoho a nemá tam žiadne zázemie ani maloletý. Z uvedeného dôvodu volila cestu na Slovensko
a s týmto rozhodnutím otec súhlasil, o čom svedčí, že ich aj na letisko doviezol. Ďalej uviedla, že s otcom

dieťaťom nežijú, podľa jeho správania ani nemá záujem s ňou žiť, nezaujíma sa, ako sa s maloletým
majú, či niečo nepotrebujú, z čoho žijú, preto prehodnotila situáciu a rozhodla sa s maloletým zostať žiť
na Slovensku, vytvoriť si tu pracovné podmienky, bývanie. Majú tu širokú rodinu, priateľov.

Otec maloletého vo svojom mailovom vyjadrení zo dňa 27.06.2013 k odvolaniu matky poprel, že by
súhlasil s odchodom maloletého natrvalo na územie Slovenskej republiky. Uviedol, že súhlasil iba s

krátkodobým pobytom na 3-mesačnú dovolenku. Nesúhlasil s tvrdením matky, že maloletý žil striedavo
v Slovenskej republike a R. s poukazom na tú skutočnosť, že v Slovenskej republike bol maloletý na 3-
týždennej dovolenke aj v minulom roku. Poprel tvrdenia matky o tom, že si našiel priateľku, ako aj o tom,
že mu budúci rok končia pracovné víza. V tejto súvislosti uviedol, že v čase odchodu matky disponoval
vízami s výpovednou lehotou 6 rokov a následne mu bola schválená zelená karta s neobmedzenou

výpovednou lehotou. Tvrdeniu matky, že jej znemožnil prístup k financiám, uviedol, že pred odchodom
jej dal prístup k sume vo výške 2.400 Eur. Matka disponuje viacerými kreditnými kartami, ktoré jej dávajú
prístup k približne 7.000 dolárom mesačne, čo je okolo 5.000 Eur.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu
je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli matkou v podanom odvolaní vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. V podanom odvolaní
matka maloletého neuviedla žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého

rozhodnutia. Z daného titulu si odvolací súd osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
odvolací súd dodáva.Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci vo veci s cudzím prvkom, vec prejednať a
rozhodnúť, vychádza z obsahu multilaterálnych, a ak týchto niet, potom bilaterálnych zmlúv (dohovorov),
ktorým je ten - ktorý štát viazaný. Ak týchto dohovorov niet, prípadne ich nie je možné v danom prípade

použiť, aplikuje pri vyriešení otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc, normy
svojho vnútroštátneho právneho poriadku upravujúce rozhodné právo na riešenie veci s cudzím prvkom
v prípade kolidujúcich právnych poriadkov a okrem iného upravujúce aj právomoc súdov.

V preskúmavanej veci matka maloletého podala návrh na úpravu práv a povinností k maloletému, ako aj
návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že rodičia maloletého
minimálne od roku 2011 žili v R.. Maloletý sa narodil dňa XX.XX.XXXX v Q. F., v A.. V R. žil so svojimi

rodičmi až do 08.04.2013, kedy s matkou odcestoval na územie SR. Z mailovej korešpondencie otca
maloletého, adresovanej súdu prvého stupňa, nepochybne vyplýva, že s pobytom maloletého na území
SR súhlasil, pričom sa malo jednať o krátkodobý 3-mesačný pobyt, čomu nasvedčuje aj skutočnosť,
ktorú uviedla matka v podanom návrhu, že spiatočnú letenku mala zabezpečenú na koniec mesiaca
september. Nesúhlasil s tým, aby sa plánovaný krátkodobý pobyt zmenil na trvalý.

Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou svojej právomoci v danej veci, keď po negatívnej
lustrácii existencie prípadnej multilaterálnej alebo bilaterálnej zmluvy, či dohovoru, uzavretej
medzi Slovenskou republikou a R., správne vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek
inej špeciálnej medzinárodno-právnej úpravy, ktorou by bola Slovenská republika vo vzťahu k R.
viazaná, následne vychádzal z príslušných ustanovení normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku,

upravujúcej rozhodné právo a právomoc súdov Slovenskej republiky na riešenie veci s cudzím prvkom.
Správne vychádzal z ust. § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom, podľa ktorého právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je daná,
ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt, alebo jeho obvyklý pobyt nemožno
určiť.

Pre zodpovedanie otázky právomoci slovenského súdu konať a rozhodnúť v danej veci je tak rozhodným
obvyklý pobyt dieťaťa. Tento pojem nielen v predmetnom zákone, ani v početných medzinárodných
právnych dokumentoch definovaný nie je. Jeho definíciu je tak potrebné určiť v každom jednotlivom
prípade na základe konkrétnych okolností skutkového stavu. Obsah tohto pojmu je však nevyhnutné
vykladaťvsúladescieľmiaúčelomzákonnýchustanovenítak,abysaúčelovoformulovanýmitvrdeniami

účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom zákone. Posudzovanie obvyklého pobytu
predpokladá určitý časový aspekt trvania tohto pobytu, pričom obvyklosť sa posudzuje v závislosti od
okolnostíkonkrétnehoprípadu.Akoštátobvykléhopobytudieťaťajepotommožnochápaťpredovšetkým
ten štát, na území ktorého má mal. dieťa spravidla svoje bydlisko, t. j. miesto, v ktorom táto osoba
po určitú, časovo významnú dobu bývala s úmyslom rodičov zdržiavať sa tam trvalejšie, stabilnejšie,

za účelom založenia si domácnosti a určitého širšieho osobného zázemia. Maloletý sa narodil v čase
manželstva a výkon rodičovských práv a povinností k maloletému nadobudli obaja rodičia. Krajinou
obvyklého pobytu dieťaťa je v danom prípade R., kde sa jeho rodičia rozhodli založiť si rodinu a kde
sa maloletý narodil, kde prevažnú časť svojho nízkeho veku práve na základe dohody rodičov žil v
spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, ktorí mu poskytovali osobnú starostlivosť, zabezpečovali jeho

potreby, kde bola daná stabilita jeho výchovného prostredia, a kde došlo tak k jeho prirodzenému
začleneniu do sociálneho a rodinného prostredia. Maloletý žil v R. so svojimi rodičmi až do času, keď
sa matka s maloletým po uplynutí krátkodobého pobytu na Slovensku, s ktorým otec súhlasil, následne
jednostranným rozhodnutím, bez súhlasu otca, odmietla do R. s maloletým vrátiť a zbavila tak dieťa
výlučne svojím rozhodnutím možnosti udržiavať pravidelné osobné vzťahy a priamy kontakt s jeho

otcom. Maloletého vytrhla z prostredia, ktoré bolo na základe voľby oboch rodičov centrom jeho života
a kde prítomnosť maloletého, aj s ohľadom na jeho vek, mala svoje trvanie, ktorým odzrkadľovala
dostatočnú stabilitu, začlenenie dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Vo
všeobecnosti je totiž, tak ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, prostredím dieťaťa v nízkom
veku, predovšetkým rodinné prostredie určené osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré sa oň starajú, a

ktorými sú v danom prípade rodičia. Okrem fyzickej prítomnosti maloletého v R. súd prvého stupňa
správne zohľadnil aj ďalšie faktory, z ktorých bolo možné vyvodiť, že prítomnosť dieťaťa v R. nemala
len dočasný, alebo príležitostný charakter. Práve príležitostný a dočasný charakter mal spĺňať pobytmaloletého na Slovensku. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú obaja rodičia, a preto z hľadiska
posúdenia obvyklého pobytu je irelevantné, že matka svojím svojvoľným konaním, bez súhlasu otca,
zostala s maloletým na Slovensku. Všetky skutočnosti, uvádzané matkou, týkajúce sa vzťahov medzi

rodičmi - zablokovanie účtov, nadviazanie známosti a podobne nemajú pre posúdenie právomoci súdu
žiaden právny význam.

Okresný súd preto správne rozhodol, keď v súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s
ust. § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom následne,
po konštatovaní neodstrániteľnej prekážky konania - nedostatku právomoci, ktorá bráni súdu v konaní

pokračovať a o návrhu rozhodnúť, konanie zastavil.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .