Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/65/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2608204247
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2608204247.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., V. J.
XXXX,vedenejpredsúdnymexekútoromJUDr.RudolfomKrutým,sosídlomZáhradnícka60,Bratislava,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č.k. 6Er/287/2008-20 zo dňa 25. júla

2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zastavení exekúcie a v časti výroku o
trovách exekúcie p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť
zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 39,50 eur, a to
do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 (v zneniach
účinnýchdo31.12.2007)zákonač.40/1964Zb.(Občianskyzákonník,ďalejlen„OZ“),§57ods.2zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
§ 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicou Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pohotovosť, s.r.o. c/a Iveta Korčkovská, C - 76/10, rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL,
C-168/05 a Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi, C - 243/08).
Vecne mal súd prvého stupňa za to, že v danom prípade bola exekúcia vedená na podklade
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v
Bratislave č. k. SR 00307/08 zo dňa 31.01.2008. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe

Zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi exekučného konania dňa 03.07.2007. Prvostupňový súd
posúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať spotrebiteľské
právo, pričom považoval za preukázané, že povinný mal v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa,
nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd poukázal tiež nato, že na posúdenie okolnosti, či ide o
tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje,

dôležité je len to, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.
Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17. obsahovalirozhodcovskú doložku, ktorú súd prvého stupňa takúto rozhodcovskú doložku vyhodnotil v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane
žalovaného. Už túto skutočnosť súd považoval za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej súčasť s
ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebosapodrobiťvšetkým

zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Rozhodcovská
doložka v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, súd exekučné konanie zastavil.
Rozhodnutie o trovách exekúcie právne odôvodnil podľa § 201 ods. 1, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 EP.

Súdny exekútor vyčíslil a žiadal priznať náhradu trov exekučného konania v celkovej sume 40,00 eur.
Súd prvého stupňa priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 39,50 eur (odmena + 19 % DPH ›
33,19 + 19 % DPH = 39,50 eur), s poukazom na to, že v zmysle § 27 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty, v znení účinnom od 1.1.2011, pri zmene sadzby dane sa použije pri každom
vzniku daňovej povinnosti sadzba dane platná v deň vzniku daňovej povinnosti, t.j. v deň dodania služby

( § 19 ods. 2 citovaného zákona )

Protitomutouzneseniupodalvčasodvolanieoprávnenýažiadal,abyodvolacísúdnapadnutéuznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

K veci uviedol, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného
titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom
výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto
postupoval až potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný
ustanovením § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by

bol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok
ustanovenia § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že
účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského

rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do
práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,
pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskejrepubliky.Márnymuplynutímlehotynapodaniežalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku,
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného
súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník,

nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splneniazákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu.
Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil

konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované
uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek
časovejlimitácie,jepodľanehovrozporesprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkých
subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v

danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval
ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm.
b) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný
ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci

všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím
postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku
konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z
úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť

súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným
na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť
jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho

konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu -
ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy - ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne
nesúladným spôsobom. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorá však nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza do úvahy, pretože smernica
bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie je interpretačným pravidlom
transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd svoje rozhodnutie založil na
rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie

konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, prvostupňový súd bez toho, aby
oprávneného vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o zastavení exekúcie. Rozhodnutím
exekučného súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského

rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa
značne nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc

exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril
aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o
ochrane práv spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva

vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený
skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či je plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom v súlade s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka), že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní,

pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť
na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa
všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdunie je pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Prvostupňový súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch. Oprávnený totiž poskytuje klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa §

497 a nasl. Obchodného zákonníka a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú
spravovať Obchodným zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného
zákonníka nepatrí ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter

podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného riadne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie oprávneného

(spĺňajúceho atribúty účastníka konania) bolo podané včas (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku),
preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) o odvolaní rozhodol, keď dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné.

V podanom odvolaní (v zmysle Časti A, Bod 20) oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,

ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.

V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný

súddospejekzáveru,žeexekučnýtitulvôbecexekučnýmtitulomnieje,prípadnejetuinávada,prektorú
je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto
právomocexekučnéhosúdujeplnevsúladesprincípmiprávnehoštátu,niejepretodôvodnaprerušenie
konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd
je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.
ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v §
40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,

že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.01.2012 sp. zn. 6
Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so

zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v
rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí
prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom,

ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho
exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného

práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom, spôsobená postupom súdu, a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá
mu nepatrí. Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskoršíchústavnýchzákonovačlánok6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd

- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V

rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiťaj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudkuobmedzujelennaúčastníkov.Užztejtoformuláciejezrejmé,ženebolozámeromzákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský

súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s
povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň
orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa správne skúmal zákonnosť exekučného titulu, s čím súvisí aj právomoc rozhodcu
na prejednanie veci. Vzhľadom na to, že túto právomoc mala založiť rozhodcovská doložka obsiahnutá

v obchodných podmienkach pre úver, bolo správne, keď riešil otázku platnosti tejto rozhodcovskej
doložky. Preto neobstojí námietka oprávneného v odvolaní, že súd prvého stupňa prekročil rozsah svojej
preskúmavacejprávomocizverenejmuexekučnýmporiadkom,keďzúradnejpovinnostiskúmalplatnosť
dojednanej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul,
preto v rámci skúmania jeho zákonnosti, exekučný súd mal právo skúmať prijateľnosť tohto zmluvného

dojednania z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tento postup
bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

Ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť preskúmať
exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

V predmetnej veci bola medzi oprávneným a povinným dňa 03.07.2007 uzatvorená zmluva o úvere.
Znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak,

žespotrebiteľskouzmluvoujekúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Predmetná zmluva o úvere, ktorej zmluvnými stranami sú oprávnený a povinný, bola uzatvorená podľa
ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o
tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú, ktorá sa má uzavrieť vo
viacerých prípadoch a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť (ani neovplyvnila). Prílohou

zmluvy o úvere a zároveň jej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
ktoré v bode 17. obsahovali rozhodcovskú doložku. V bode 19. menovaných obchodných podmienok
sa zmluvné strany podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa
budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Predmetná úverová zmluva je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Úprava v Občianskom zákonníku je chápaná ako všeobecná
úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom
úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovená v iných právnych predpisoch.
Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa

budeaplikovaťvšeobecnáúpravavObčianskomzákonníkuaspotrebiteľovisabudeposkytovaťochrana
vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať
nebude.

Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je

zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.Oprávnený v odvolaní namietal, že právne vzťahy z úverovej zmluvy upravené sa spravujú len
ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a že nejde o úverovú zmluvu spadajúcu pod režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Avšak právny vzťah medzi účastníkmi založený

predmetnou zmluvou o úvere je spotrebiteľský, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho
vzťahu medzi účastníkmi, je potrebné právny vzťah medzi nimi posudzovať nielen podľa všeobecných
ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský,
exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní

nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Ohľadom námietky oprávneného v odvolaní, že zmysel smernice 93/13/EHS smeruje k tomu,
že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov osobitným typom
rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní

uplatňovať hmotnoprávne predpisy, odvolací súd uvádza, že vo všetkých jazykových verziách je použité
slovo najmä (zejména, particularly = najmä, hlavne), pričom neprijateľnosť rozhodcovskej doložky
môže spočívať aj v iných skutočnostiach. V zmysle § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú
doložkuakonekalúpodmienkuspotrebiteľskejzmluvy.Predmetnározhodcovskádoložka,nachádzajúca
sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej
zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad

alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,

v prípade ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie
postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo
odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú

zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na
obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje,
ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá
možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste
obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
4 (v rozhodnom čase) Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,

preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Odvolací súd následne pristúpil k preskúmaniu uznesenia v časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie
(výroková časť ii.), v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 s použitím § 202 ods. 2 O.s.p.), a

s poukazom na ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k
záveru, že aj v tejto časti je potrebné napadnuté uznesenie potvrdiť.

Oprávnený sa totiž v odvolaní k v poradí druhému výroku napadnutého uznesenia, v ktorom ho súd
prvého stupňa zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 39,50 eur, vôbec
nevyjadril, neuviedol tam žiaden odvolací dôvod k tomu prislúchajúci a nenamietol žiadnu z priznaných

položiek trov exekúcie a to ani čo do dôvodnosti, ani čo do výšky.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do
uplynutia lehoty na odvolanie, uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne, s použitím ust. § 219
v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne
trovy nevznikli.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.