Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. september 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/37/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606213041
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:2606213041.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného B., so sídlom Z., B. XX, IČO XX XXX XXX,
zastúpeného J., so sídlom Z., Q. X, IČO XX XXX XXX proti povinnej W. X., bytom Z., K. XXX/XX, o
vymoženie484,63Eurspríslušenstvom,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduNové
Mesto nad Váhom zo dňa 18. októbra 2012, č.k. 4Er/1387/2008-17, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekučné konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený domáhal vykonania exekúciu na základe
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou,
a.s., sp. zn. SR 2973/06 zo dňa 27.07.2006. Citoval ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c), 2 zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 103, § 104 ods. 2 O.s.p. Zákon o
rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu posudzovať nemožnosť a nedovolenosť plnenia
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ako aj jeho rozpor s dobrými mravmi, a to bez ohľadu na právnu
povahu povinného. Je teda nevyhnutné, aby takéto posúdenie bolo možné. Táto možnosť bude daná len
vtedy, ak bude z rozhodcovského rozsudku možné zistiť presnú výšku a právny dôvod
jednotlivých zložiek priznaného plnenia. Možnosť preskúmania priznaného plnenia čo do nemožnosti,

nedovolenosti a rozporu s dobrými mravmi súd považoval za osobitnú podmienku exekučného konania,
v ktorom je vykonávaný rozhodcovský rozsudok. Bez splnenia tejto podmienky je vylúčený postup podľa
citovaného ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, preto súd nemôže vo veci konať. Z
exekučného titulu nebolo možné posúdiť kritériá citovaného § 45, pretože bol čo do výšky nesplateného
úveru a poplatku za jeho poskytnutie nepreskúmateľný (nie však nevykonateľný). Možnosť posúdenia
týchto kritérií mohla byť daná len za predpokladu oboznámenia sa so zmluvou, z ktorej priznaný nárok

vychádzal. Súd prvého stupňa vyzval oprávneného na doloženie úverovej zmluvy a všeobecných
zmluvných podmienky obsahujúcich rozhodcovskú doložku v lehote 25 dní a poučil ho, že predloženie
uvedenýchdokumentovjepodmienkouďalšiehokonania,bezsplneniaktorejsúdkonaniezastaví.Výzva
bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 23.12.2011. Zákaz skúmania exekučného titulu z
hľadiska hmotného práva je síce zásadou exekučného konania, no v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu je z tejto zásady pripustená výnimka, a to citovaným ustanovením § 45. Kritériá

ako nedovolenosť plnenia, nemožnosť plnenia a rozpor plnenia s dobrými mravmi sú síce otázky výlučne
hmotnoprávne, no citované ustanovenie ich skúmanie exekučnému súdu umožňuje. Oprávnený, resp.
jeho právny zástupca v súdom stanovenej lehote požadované dokumenty nepredložil, čím neodstránil
nedostatok podmienky konania, preto súd podľa ustanovenia § 104 O.s.p. konanie zastavil. Ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku o podmienkach konania použil súd na základe § 251 ods. 4
O.s.p., pretože Exekučný poriadok osobitnú úpravu podmienok exekučného konania neobsahuje.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že
súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Zastával názor, že súd
prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona
244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je
úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.
zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne

rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž
musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo

na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje
právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania
účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby
a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust.
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd

zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo
c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania

na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal
pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny

proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením
ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej zmluvy o úvere.
Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom

pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne
postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojištančnosti konania. V závere

vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch.Vzhľadomnacharakterpodnikateľskejčinnostioprávneného
preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo
výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až

do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade,
žeporušízmluvnépodmienky.Poukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprávnychpredpisov
niejemožnéodvodiťpreobchodno-záväzkovévzťahyobmedzenievýškyúrokovejsadzby,ktorúsimôžu
zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR, sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania máten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým,
že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal
za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo -

právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v

celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie
môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. K návrhu
na prerušenie konania uviedol, že podľa ostatných verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od

spotrebiteľavyžadovať,abysporyriešilvýlučneakýmsiosobitnýmtypomarbitráže, ktorániejeupravená
právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Dôvodil, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom

spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán
členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne
tak, aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva

a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil
Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1) či sa má písm. q) Prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na

otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu
neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a
3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré,
aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS,
zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie
na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných

kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať zanekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej
odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie

Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger
Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy
Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie
(rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej

podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré
posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje,
že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by
bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu okresného súdu, Krajský súd v Trenčíne ako odvolací

súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdiť.

V každej fáze exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z
dôvodov,prektorýbymuselexekúciuzastaviť,samotnéudeleniepoverenianavykonanieexekúciepreto

nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Ustanovenie §
45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníukladásúduzastaviťvýkonrozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa §
45 ods. 1 písm. b) alebo c), t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia
ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v
citovanom zákonnom ustanovení súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium,
v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov
tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že preskúmanie priznaného plnenia
rozhodcovským rozsudkom v zmysle kritérií uvedených v § 45 ZoRK je možné len za predpokladu
oboznámeniasaskompletnouzmluvou,zktorejpriznanýnárokvychádzal,asovšeobecnýmizmluvnými
podmienkami obsahujúcimi rozhodcovskú doložkou alebo inými zmluvnými dojednaniami.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 2 O.s.p., ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že predmetná zmluva, všeobecné zmluvné podmienky,

ani iné zmluvné dojednania neboli súdu prvého stupňa oprávneným predložené, a preto vyzval
oprávneného na ich predloženie v lehote 25 dní od doručenia výzvy. Zároveň súd prvého stupňa poučil
oprávneného, že predloženie požadovaných dokumentov je podmienkou ďalšieho konania, bez splnenia
ktorej konanie zastaví podľa § 104 ods. 2 O.s.p. Z priloženej doručenky má odvolací súd za
potvrdené, že výzva bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 23.12.2011.

Oprávnený, resp. jeho právny zástupca v stanovenej lehote požadované dokumenty nepredložil, čím
neodstránil nedostatok podmienky konania, preto súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 104 O.s.p.
správne exekučné konanie zastavil.Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .