Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. september 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/385/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214724
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5712214724.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k.

15C/246/2012-68 zo dňa 17. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 104 ods. 2 O.s.p. zastavil konanie v súdenej veci.
Vychádzal z postulátu, že nepreukázanie predbežného prerokovania nároku (§ 15 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) je odstrániteľným nedostatkom

podmienok konania (§ 103 O.s.p.), preto vykonal opatrenia na jeho odstránenie. Odporca ani na
výzvu súdu nebol spôsobilý predložiť kópiu konkrétnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
(v danej exekučnej veci), nakoľko žiadosti navrhovateľa (v celkovom počte vyše štyridsať tisíc) boli
odporcovi doručené spolu s ôsmymi sprievodnými listami. Na základe tohto kritéria odporca vytvoril
osem spisov, predmetom ktorých boli (viaceré) žiadosti uvedené v príslušných sprievodných listoch.
Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí adresovaných navrhovateľovi, tento nepreukázal

požadované skutočnosti, nedoplnil žiadne informácie (či boli podané sťažnosti predsedovi súdu na
prieťahy, kedy sa žalobca dozvedel o škode) a nebol ochotný predložiť ani príslušné podklady -
návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora
a ďalšie. Z tohto dôvodu odporca považuje nárok žalobcu za predbežne neprerokovaný, zároveň
nemôže jednoznačne potvrdiť, či jednotlivé (konkrétne) nároky boli aj predmetom doručených žiadostí
o predbežné prerokovanie.

Navrhovateľ (v reakcii na opísané stanovisko odporcu) uviedol, že nedisponuje rovnopisom návrhu na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Originál návrhu podal osobne do podateľne odporcu,
ktorý potvrdil prijatie individuálneho návrhu spolu s prijatím iných individuálnych návrhov označením ich
súpisu prezenčnou pečiatkou a následne ho (odporca) založil do (svojho) spisu, ktorého oboznámenie (z
tohto dôvodu) navrhovateľ v konaní požadoval. Printový rovnopis navrhovateľ nevyhotovoval z dôvodu
hospodárnosti, disponuje však „jednotnou a nedeliteľnou“ databázou návrhov v elektronickej forme

(obsahujúcou 43 597 návrhov), ktorú môže poskytnúť k dispozícii súdu. Zdôraznil, že v danom štádiu
konania neexistuje námietka zo strany odporcu, že návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody v tejto individuálnej veci podaný nebol.

Uvedené skutočnosti okresný súd vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom
vo vzťahu k osobitnej podmienke konania - preukázaniu predbežného prerokovania uplatneného
nároku Ministerstvom spravodlivosti SR (ďalej len ministerstvo). Nadväzne konštatoval neodstránenienedostatku podmienky konania napriek výzvam súdu, dôsledkom čoho bola nevyhnutnosť zastaviť
konanie.

O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov konania

nepriznal. Konštatoval zavinenie navrhovateľa na zastavení konania a zároveň okolnosť, že odporca si
trovy konania neuplatnil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na „opätovné prejednanie“. Napádal záver okresného súdu o nepreukázaní
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Predmetnú podmienku konania považoval
za splnenú predložením zoznamu jednotlivých žiadostí, ktorý ministerstvo potvrdilo. Zopakoval, že

odporca nikdy nenamietal okolnosť, že by navrhovateľ v tejto konkrétnej veci nepodal žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vytýkal okresnému súdu, že napriek viacnásobnému
označeniu dôkazu (spis ministerstva), tento dôkaz nevykonal, resp. ho odignoroval bez kvalifikovaného
odôvodnenia. Záver, že odporca „nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli
aj predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie“, označil odvolateľ za nelogický a

zavádzajúci. Uzavrel, že hoci jeden dôkaz predložil a druhý označil, okresný súd k svojmu záveru
nedospel s určitosťou, ale len na základe pochybností.

Zároveňodvolateľspoukázanímnakoncepciunezávislostiaobjektívnejnestrannostisudcunamietal,že
v konaní rozhodoval vylúčený sudca. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v navrhovateľom označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v

očiach verejnosti nemožno konajúceho sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské
práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Za dôvod zrušenia napadnutého uznesenia navrhovateľ označil aj okolnosť, že konečné meritórne

rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že „súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.“
Takýto postup okresného súdu, ktorý predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného
rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania otázky nestrannosti sudcu, podľa odvolateľa,
zakladá porušenie jeho práva na súdnu ochranu. Okresný súd ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie

nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku čoho sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia,
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, preto došlo k „degradácii zásady
kontradiktórnosti“.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania poukázal na účelnosť použitia motorového vozidla s enormnou

spotrebou pohonných látok

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa nezaoberal (z hľadiska rozsahu podstatnou) časťou odvolacej argumentácie
navrhovateľa, ktorá nekorešpondovala s obsahom napadnutého rozhodnutia. V tejto spojitosti
zdôrazňuje svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a tomu korelujúcu zodpovednosť
navrhovateľa za konkrétne vymedzenie odvolania. Zároveň nie je možné zaoberať sa prieskumom
procesných situácii namietaných odvolateľom, ku ktorým v konaní pred súdom prvého stupňa ani

nedošlo. V tomto kontexte sú všetky odvolateľove tvrdenia o porušení práva na kontradiktórne konanie,
o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku neakceptovania žiadosti o odročenie pojednávania, o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania..., či o účelnosti priznaných trov konania úplne bezpredmetné.Nenáležitou je aj námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Odhliadnuc od okolnosti, že v
súdenej veci žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti (ako to uvádza odvolateľ) voči
zákonnej sudkyni neexistuje, subjektívny pocit navrhovateľa nie je v tomto smere určujúci. Podstatné

skutočnosti odôvodňujúce irelevanciu tvrdenia o konaní „vylúčeného sudcu“ sú jednak explicitné (č.l. 12
spisu) vylúčenie podania námietky zaujatosti samotným navrhovateľom a zároveň vyjadrenie zákonnej
sudkyne (č.l. 14), ktorá sa vo veci necítila byť zaujatá. Nadväzne v tomto štádiu konania nie je daný
právny dôvod na posudzovanie (ne)zaujatosti konajúceho sudcu nadriadeným súdom.

Odvolateľ poukazuje tiež na (niektoré) rozhodnutia Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove o vylúčení

všetkých sudcov konajúceho/okresného súdu. V danej súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť tak
na skutočnosť, že tieto rozhodnutia nie sú v súdenej veci záväzné (§ 135, § 226 O.s.p.), ako aj
na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Banskej Bystrici, Trenčíne, Košiciach, Bratislave (tieto súdy
zhodne ako konajúci odvolací súd nevideli dôvod pre vylúčenie sudcu v okolnosti, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu) a predovšetkým na
aktuálnu aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR sa i pri zohľadnení tzv. teórie zdania

v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je údajný nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci; teda nie je daný dôvod pre jeho
vylúčenie. Osobitosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato
vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu

sudcovskej funkcie má, ako aj vo veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu
(bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Nc 54/2012, 1Nc 16/2012).

Zároveňplatí,žeprocesnýpostojúčastníkakonaniazásadnenemôžebezďalšiehoimplikovaťpovinnosť
všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (rozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie totiž nie

je záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka konania.

Okresný súd v súčasnom štádiu prejednávania veci síce náležite vychádzal zo
záverov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ale v niektorých (svojim charakterom
podstatných) dielčich otázkach nebol úplne dôsledný. Problematickým sa javí dostatočne jasné
vymedzenie procesného stavu, ktorý vzal okresný súd za základ aktuálne posudzovaného rozhodnutia.

Z obsahu odôvodnenia je možné (opodstatnene) nadobudnúť dojem, že nepreukázanie predbežného
prerokovania nároku je viac predpokladom/ domnienkou prvostupňového súdu, ako jeho jednoznačne
ustáleným záverom.

Obdobne nie je zrejmé, ako sa vyporiadal s dôkaznou povinnosťou navrhovateľa; osobitne s možnosťou
jej splnenia nielen predložením konkrétneho dôkazu, ale aj iba jeho (jednoduchým) označením. V tejto

súvislosti odvolací súd zo všeobecného hľadiska uvádza, že je namieste vyžadovať od účastníka/
navrhovateľa predloženie dôkazu, ktorý je výsledkom jeho vlastnej činnosti, bol ním vytvorený a teda
logicky musí byť v jeho dispozícii. Prenášanie dôkaznej povinnosti v takomto prípade na protistranu,
napr. tým že predmetná písomnosť jej mala byť zaslaná, nie je opodstatnené. Najmä za situácie, že nie je
preukázané prijatie konkrétne individualizovanej písomnosti (navyše v celom jej relevantnom rozsahu).

Taktiež v prípade zastavenia konania pre nepreukázanie predbežného prerokovania nároku musí byť z
odôvodnenia dotknutého rozhodnutia zrejmé, prečo okresný súd nepostúpil vec príslušnému orgánu. Na
jednej strane totiž okresný súd uzavrel, že predbežné prerokovanie nároku ministerstvom je špecifickou
podmienkou prebiehajúceho súdneho konania (súdnemu konaniu má predchádzať iné konanie), ale z
konštatovania jeho nepreukázania nevyvodil aj (popri zastavení konania) subsidiárny výrok o postúpení

veci.

Napokon úlohou okresného súdu bolo právne vyhodnotiť súvislosti vyplývajúce z ust. § 16 ods. 2
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého neodstránenie
nedostatkov žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nebráni poškodenému domáhať sa (za splnenia
ostatných zákonných podmienok) uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Osobitne, ak z vyjadrenia

odporcu sa javí pravdepodobným, že návrh na predbežné prerokovanie žiadosti podaný bol, avšak len
nemal všetky náležitosti.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.